Autor: Nikos Kazantzakis
Zdroj: © Chuďásek Boží - Život sv. Františka | Nakladatelství Triton 2011
preklad: Jana R. Friesová
Datum napsání:
05.10.2018
Kto žije s vlkmi, musí byť ovcou
Jeho telo nikdy netrpelo viac ako v týchto dňoch vo Svätom Damiánovi. Avšak jeho duša nebola nikdy predtým ponorená do hlbšej blaženosti. Z jeho piatich rán už netieklo, ale bolesť vo vnútri sa stupňovala. Z očí mu kvapkala ešte krv zmiešaná so slzami. (...) „Nesmieme strácať čas,“ povedal mi ráno. „Musím stihnúť napísať závet pre bratov a sestry. Vyspovedám sa pred všetkými zo svojho života a zo svojich hriechov. Možno sa po vypočutí mojich príbehov a zápasov nájde duša, ktorá dostane odvahu a bude pokračovať vo výstupe na vrchol. Tak si teda priprav pero, brat Lev, a píš.“ Hlboko dojatý som celý deň počúval Františka a písal som. (...)
Hovoril o svojej mladosti, keď sa po nociach s priateľmi naháňali z jednej zábavy do druhej, od jedného okna k druhému a spievali serenády paničkám, oblečení do hodvábu a zamatu, s červeným perom na hlave. Ako bol neskôr pyšný a rozhodol sa, že pôjde do vojny, aby sa preslávil bojom a zabíjaním nepriateľov a vrátil sa do Assisi ako víťaz a rytier... A jedného dňa započul Boží hlas a zľakol sa. „Boh sa sklonil ku mne, k hriešnemu Františkovi z Assisi, aby ma spasil,“ povedal František. Písal som: „Stalo sa to takto: keď som sa ešte opájal hriechom, mal som nepremožiteľný odpor k malomocným. Pán vykríkol, vrhol ma medzi malomocných a prikázal mi: objím ich a pobozkaj, zobleč ich a umy ich rany! A keď som ich objal a pobozkal a umyl ich rany, svet sa premenil.
Čo sa mi najprv zdalo trpké, zmenilo sa na sladké ako med. A onedlho po tejto skúsenosti som opustil tento svet, márny svet a jeho bohatstvo a oddal som sa celou dušou Bohu. A Boh mi poslal bratov a zjavil mi skrze Sväté písmo, ako mám usporiadať svoj život a život bratov. Tí, ktorí sa rozhodli ísť so mnou, museli najprv zo všetkého rozdať svoj majetok chudobným. A nemali sme potom nič iného ako kutňu zalátanú zvonka i zvnútra a šnúru okolo pásu. Chodili sme bosí. A boli sme všetci prostí a nevzdelaní a jeden počúval druhého. A žiadam i dnes, aby sa bratia naučili poctivému remeslu a aby pracovali. Nie preto, aby mali peniaze, ale preto, aby dávali dobrý príklad a aby neboli leniví. Len vtedy, ak nemôžeme získať prácou to, čo potrebujeme k životu, smieme chodiť od dverí k dverám a žobrať. Boh mi vyjavil, že musíme vždy hovoriť: Pax et bonum.“
Celý deň a aj ten ďalší František prechádzal celým svojím životom so zavretými očami, tým náročným, strmým výstupom, ktorý udychčané zvládal svojimi zakrvavenými nohami. Hovoril o svojom otcovi, ktorému neposkytol útechu, o svojej matke šľachtičnej, ktorá sa stala rehoľníčkou, o sestre Kláre, o všetkých bratoch, o každom zvlášť, o ohnivom španielskom misionárovi Dominikovi, ktorého stretol v Ríme, a nakoniec o bratovi menom Jacob. Tak hovorieval šľachtičnej, ktorá mu v Ríme padla k nohám a obliekla si františkánsku kutňu priamo na telo, pod šaty. Spomenul si aj na malé jahniatko, ktoré v Ríme niesol na ramenách akýsi mäsiar. Viedol ho na zabitie. Jahniatko vyľakane bľačalo a dívalo sa prosebne na Františka, ktorý kráčal za nimi. Prosilo o pomoc.
Františkovi zovrelo srdce. Bežal k mäsiarovi, objal ho a povedal mu: „Milý brat, v Kristovom mene, v mene lásky ťa zaprisahávam, nezabíjaj to jahniatko! “ Mäsiar sa drsne zachichotal: „A čo s ním mám urobiť?“ „Daj ho mne, braček, a Boh ti zapíše k dobru tento čin a obdaruje ťa v budúcom živote nesmrteľným stádom.“ „Och,“ zastonal mäsiar, „nie si ty František, ktorého volajú z Assisi, ten, ktorý koná zázraky?“ „To som ja, hriešny František z Assisi. Kto som ja, aby som robil zázraky? Som len hriešny človek, ktorý plače. Plačem, milý brat, a prosím ťa: nezabíjaj toto jahniatko!“ „Vezmi si ho!“ povedal naľakaný mäsiar a zložil jahňa z pliec. „Darujem ti ho. Nuž, vidíš, urobil si zasa jeden zázrak!“ František vzal jahniatko do náručia a daroval ho bratovi, ktorému hovoril Jacob. A od tej chvíle sa vraj od neho nevzdialilo. Chodilo s ním aj do kostola a kľakalo si aj pred obrazy svätých.
Za jeho zavretými očami bežal celý jeho život. Videl jasne divokú, svätú Alvernskú horu a znova na neho dopadol Ukrižovaný, Ježiš skrytý v piatich bleskoch. A volal i teraz srdcervúcim hlasom: „Pane, Pane, ja som zlodej, ten ukrižovaný zlodej. Nechaj ma po svojej pravici!“ K večeru dokončil svoj závet a otvoril oči: „Brat Lev,“ povedal dívajúc sa nežne na mňa, „veľmi som ťa trápil a tiež som ťa unavil, môj synu. Ale predsa musím ešte dodať niekoľko viet k chválospevu zloženému pre Pána: ,Pane, buď oslávený za božieho baránka, za božie levíča, za brata Leva! Je poslušný, trpezlivý, so mnou i on vykonal k tebe výstup, Pane. Ale jeho výstup je cennejší ako môj, pretože často vystupoval proti svojej prirodzenosti a svojim túžbam a víťazil nad nimi.
Padol som mu k nohám a pobozkal som ich. Chcel som hovoriť, ale hrdlo sa mi zovrelo plačom. „Prežil som teraz znovu celý svoj život, brat Lev, a precítil som znovu všetky svoje bolesti. Som unavený. Zavolaj brata Pacifica. Zaspievame si všetci spoločne, aby sa uľavilo môjmu srdcu.“ (...) „Čo si hovoril, brat Lev?“ „Nič, otče František, ani som nemukol.“ „Povedal si: ,Kto žije s vlkmi, musí byť vlkom, a nie ovcou.1 To si povedal, brat Lev. Nehovoria to všetci rozumní ľudia? Ale mňa Boh obdaril bláznovstvom, novým bláznovstvom a ja hovorím: Kto žije s vlkmi, musí byť ovcou a nestarať sa o to, či bude pohltený. Ako sa hovorí tomu, čo je v nás nesmrteľné?“ „Duša.“ „Presne. A duša sa jesť nedá, brat Lev!“
Jeho telo nikdy netrpelo viac ako v týchto dňoch vo Svätom Damiánovi. Avšak jeho duša nebola nikdy predtým ponorená do hlbšej blaženosti. Z jeho piatich rán už netieklo, ale bolesť vo vnútri sa stupňovala. Z očí mu kvapkala ešte krv zmiešaná so slzami. (...) „Nesmieme strácať čas,“ povedal mi ráno. „Musím stihnúť napísať závet pre bratov a sestry. Vyspovedám sa pred všetkými zo svojho života a zo svojich hriechov. Možno sa po vypočutí mojich príbehov a zápasov nájde duša, ktorá dostane odvahu a bude pokračovať vo výstupe na vrchol. Tak si teda priprav pero, brat Lev, a píš.“ Hlboko dojatý som celý deň počúval Františka a písal som. (...)
Hovoril o svojej mladosti, keď sa po nociach s priateľmi naháňali z jednej zábavy do druhej, od jedného okna k druhému a spievali serenády paničkám, oblečení do hodvábu a zamatu, s červeným perom na hlave. Ako bol neskôr pyšný a rozhodol sa, že pôjde do vojny, aby sa preslávil bojom a zabíjaním nepriateľov a vrátil sa do Assisi ako víťaz a rytier... A jedného dňa započul Boží hlas a zľakol sa. „Boh sa sklonil ku mne, k hriešnemu Františkovi z Assisi, aby ma spasil,“ povedal František. Písal som: „Stalo sa to takto: keď som sa ešte opájal hriechom, mal som nepremožiteľný odpor k malomocným. Pán vykríkol, vrhol ma medzi malomocných a prikázal mi: objím ich a pobozkaj, zobleč ich a umy ich rany! A keď som ich objal a pobozkal a umyl ich rany, svet sa premenil.
Čo sa mi najprv zdalo trpké, zmenilo sa na sladké ako med. A onedlho po tejto skúsenosti som opustil tento svet, márny svet a jeho bohatstvo a oddal som sa celou dušou Bohu. A Boh mi poslal bratov a zjavil mi skrze Sväté písmo, ako mám usporiadať svoj život a život bratov. Tí, ktorí sa rozhodli ísť so mnou, museli najprv zo všetkého rozdať svoj majetok chudobným. A nemali sme potom nič iného ako kutňu zalátanú zvonka i zvnútra a šnúru okolo pásu. Chodili sme bosí. A boli sme všetci prostí a nevzdelaní a jeden počúval druhého. A žiadam i dnes, aby sa bratia naučili poctivému remeslu a aby pracovali. Nie preto, aby mali peniaze, ale preto, aby dávali dobrý príklad a aby neboli leniví. Len vtedy, ak nemôžeme získať prácou to, čo potrebujeme k životu, smieme chodiť od dverí k dverám a žobrať. Boh mi vyjavil, že musíme vždy hovoriť: Pax et bonum.“
Celý deň a aj ten ďalší František prechádzal celým svojím životom so zavretými očami, tým náročným, strmým výstupom, ktorý udychčané zvládal svojimi zakrvavenými nohami. Hovoril o svojom otcovi, ktorému neposkytol útechu, o svojej matke šľachtičnej, ktorá sa stala rehoľníčkou, o sestre Kláre, o všetkých bratoch, o každom zvlášť, o ohnivom španielskom misionárovi Dominikovi, ktorého stretol v Ríme, a nakoniec o bratovi menom Jacob. Tak hovorieval šľachtičnej, ktorá mu v Ríme padla k nohám a obliekla si františkánsku kutňu priamo na telo, pod šaty. Spomenul si aj na malé jahniatko, ktoré v Ríme niesol na ramenách akýsi mäsiar. Viedol ho na zabitie. Jahniatko vyľakane bľačalo a dívalo sa prosebne na Františka, ktorý kráčal za nimi. Prosilo o pomoc.
Františkovi zovrelo srdce. Bežal k mäsiarovi, objal ho a povedal mu: „Milý brat, v Kristovom mene, v mene lásky ťa zaprisahávam, nezabíjaj to jahniatko! “ Mäsiar sa drsne zachichotal: „A čo s ním mám urobiť?“ „Daj ho mne, braček, a Boh ti zapíše k dobru tento čin a obdaruje ťa v budúcom živote nesmrteľným stádom.“ „Och,“ zastonal mäsiar, „nie si ty František, ktorého volajú z Assisi, ten, ktorý koná zázraky?“ „To som ja, hriešny František z Assisi. Kto som ja, aby som robil zázraky? Som len hriešny človek, ktorý plače. Plačem, milý brat, a prosím ťa: nezabíjaj toto jahniatko!“ „Vezmi si ho!“ povedal naľakaný mäsiar a zložil jahňa z pliec. „Darujem ti ho. Nuž, vidíš, urobil si zasa jeden zázrak!“ František vzal jahniatko do náručia a daroval ho bratovi, ktorému hovoril Jacob. A od tej chvíle sa vraj od neho nevzdialilo. Chodilo s ním aj do kostola a kľakalo si aj pred obrazy svätých.
Za jeho zavretými očami bežal celý jeho život. Videl jasne divokú, svätú Alvernskú horu a znova na neho dopadol Ukrižovaný, Ježiš skrytý v piatich bleskoch. A volal i teraz srdcervúcim hlasom: „Pane, Pane, ja som zlodej, ten ukrižovaný zlodej. Nechaj ma po svojej pravici!“ K večeru dokončil svoj závet a otvoril oči: „Brat Lev,“ povedal dívajúc sa nežne na mňa, „veľmi som ťa trápil a tiež som ťa unavil, môj synu. Ale predsa musím ešte dodať niekoľko viet k chválospevu zloženému pre Pána: ,Pane, buď oslávený za božieho baránka, za božie levíča, za brata Leva! Je poslušný, trpezlivý, so mnou i on vykonal k tebe výstup, Pane. Ale jeho výstup je cennejší ako môj, pretože často vystupoval proti svojej prirodzenosti a svojim túžbam a víťazil nad nimi.
Padol som mu k nohám a pobozkal som ich. Chcel som hovoriť, ale hrdlo sa mi zovrelo plačom. „Prežil som teraz znovu celý svoj život, brat Lev, a precítil som znovu všetky svoje bolesti. Som unavený. Zavolaj brata Pacifica. Zaspievame si všetci spoločne, aby sa uľavilo môjmu srdcu.“ (...) „Čo si hovoril, brat Lev?“ „Nič, otče František, ani som nemukol.“ „Povedal si: ,Kto žije s vlkmi, musí byť vlkom, a nie ovcou.1 To si povedal, brat Lev. Nehovoria to všetci rozumní ľudia? Ale mňa Boh obdaril bláznovstvom, novým bláznovstvom a ja hovorím: Kto žije s vlkmi, musí byť ovcou a nestarať sa o to, či bude pohltený. Ako sa hovorí tomu, čo je v nás nesmrteľné?“ „Duša.“ „Presne. A duša sa jesť nedá, brat Lev!“
