Autor: Vladimír Kolda
Datum napsání:
15.09.2015
Florián, ktorý nosil poľné kvety a „obrážtek“
Pred Vianocami v roku 1929 udreli silné mrazy. Vršky sa ligotali, sneh vržďal pod nohami a v studenom vzduchu mrzol dych. Pokoj sadol na strechy domov, v ktorých už panovala predvianočná nálada. Srdcia dobrých ľudí horeli radosťou. Iba v jednom dome zavládol smútok. V rodine Koladovcov na vyšnom konci v Námestove ochorel syn. Dostal zápal mozgových blán. Radostné detstvo narušila choroba.
Chlapec sa narodil 6. mája 1916 a pri krste mu dali meno Florián. Mal dobrých a nábožných rodičov, ktorým sa v priebehu dvanástich rokov narodilo sedem synov. Florián bol v poradí piaty. Od rodičov dostal dobrú náboženskú výchovu. Pred Vianocami rád miništroval zavčas ráno na rorátoch. Vtedy bol v Námestove farárom Ján Malík. Hlavu si často strihal dohola na znak čisto ty a mladý Florián ho v tom napodobňoval. Hovorilo sa, že preto ochorel. Jeho túžbou bolo stať sa kňazom z čírej lásky k Bohu.
Doma napodobňoval pána farára a „slávil“ omše. Mladší brat Vendo mu miništroval. Srdce jeho matky zaplesalo, keď jej Florián oznámil, že chce byť kňazom. Sama si to priala, ale chlapcovi to nikdy nepovedala. Jej oči sa zaliali slzami, keď mu odvetila: „Synu, nech ti Boh dá sily v tomto vznešenom povolaní.“ Florián bol dieťaťom odovzdaným Panne Márii. Do jej rúk vkladal všetky svoje záležitosti. Kľakal si pred oltárom Madony a prosil ju o milosť, aby ho urobila dobrým. Najradšej sa však sám vo vrúcnej modlitbe rozprával s nebeskou Kráľovnou.
K jej obrazu neprestajne nosil poľné kvety a obrážtek Panny Márie mal vždy so sebou. Ktosi raz ľudský život prirovnal k horiacej sviečke, z ktorej ubúda, až úplne zmizne. Keď matka vidí svoje dieťa v biede alebo nebezpečenstve, usiluje sa mu pomôcť. Strata dieťaťa pre matku je bolestná. Je smutná, keď vidí, že mladý človek, prv než začal žiť, vädne a umiera. Na bielej posteli ležal sotva 14-ročný Florián. Choroba ho pripútala na posteľ, zvädol ako kvet. Bolesť ničí kvety sveta, aby z nich zrodila kyticu pre nebo. Ruže mladosti sa mu stratili z tváre a na ich miesto nastúpila smrteľná úzkosť. Matka stála pri ňom, modlila sa za jeho dušu a chladila jeho rozpálenú tvár studenými obkladmi, ale nič nepomáhalo. Bol akoby v ohni. Florián pozeral na matku a tiež sa modlil. Niesol obetavo svoj ťažký kríž, tie veľké bolesti, s akousi tajnou radosťou, hrdosťou a oduševnením obetovať ich Bohu. Najmä keď si bol istý, že jeho dar, jeho obetu, Boh rád prijme.
Nevedel a nechápal vážnosť stavu. Myslel si, že o pár dní bude opäť zdravý, že bude cez Vianoce miništrovať a spievať: „Z ruže kvet vykvitol o polnoci.“ Napriek chuti do života sa jeho stav zhoršoval. Nevedel, že hroznými krokmi chváta k nemu smrť. Sníval o kráse sveta, srdce mu po nej dychtilo. Napokon 6. apríla 1930, vo veku necelých 14 rokov, sa jeho telesné trápenie skončilo a jeho duša od išla na druhý svet k Panne Márii, ktorú mal tak veľmi rád. Floriánov pohreb bol jednoduchý a chudobný. Rozlúčiť sa s ním prišli všetci, ktorí ho poznali a mali radi. So slzami v očiach ho vyprevadili na večný odpočinok.
Pred Vianocami v roku 1929 udreli silné mrazy. Vršky sa ligotali, sneh vržďal pod nohami a v studenom vzduchu mrzol dych. Pokoj sadol na strechy domov, v ktorých už panovala predvianočná nálada. Srdcia dobrých ľudí horeli radosťou. Iba v jednom dome zavládol smútok. V rodine Koladovcov na vyšnom konci v Námestove ochorel syn. Dostal zápal mozgových blán. Radostné detstvo narušila choroba.
Chlapec sa narodil 6. mája 1916 a pri krste mu dali meno Florián. Mal dobrých a nábožných rodičov, ktorým sa v priebehu dvanástich rokov narodilo sedem synov. Florián bol v poradí piaty. Od rodičov dostal dobrú náboženskú výchovu. Pred Vianocami rád miništroval zavčas ráno na rorátoch. Vtedy bol v Námestove farárom Ján Malík. Hlavu si často strihal dohola na znak čisto ty a mladý Florián ho v tom napodobňoval. Hovorilo sa, že preto ochorel. Jeho túžbou bolo stať sa kňazom z čírej lásky k Bohu.
Doma napodobňoval pána farára a „slávil“ omše. Mladší brat Vendo mu miništroval. Srdce jeho matky zaplesalo, keď jej Florián oznámil, že chce byť kňazom. Sama si to priala, ale chlapcovi to nikdy nepovedala. Jej oči sa zaliali slzami, keď mu odvetila: „Synu, nech ti Boh dá sily v tomto vznešenom povolaní.“ Florián bol dieťaťom odovzdaným Panne Márii. Do jej rúk vkladal všetky svoje záležitosti. Kľakal si pred oltárom Madony a prosil ju o milosť, aby ho urobila dobrým. Najradšej sa však sám vo vrúcnej modlitbe rozprával s nebeskou Kráľovnou.
K jej obrazu neprestajne nosil poľné kvety a obrážtek Panny Márie mal vždy so sebou. Ktosi raz ľudský život prirovnal k horiacej sviečke, z ktorej ubúda, až úplne zmizne. Keď matka vidí svoje dieťa v biede alebo nebezpečenstve, usiluje sa mu pomôcť. Strata dieťaťa pre matku je bolestná. Je smutná, keď vidí, že mladý človek, prv než začal žiť, vädne a umiera. Na bielej posteli ležal sotva 14-ročný Florián. Choroba ho pripútala na posteľ, zvädol ako kvet. Bolesť ničí kvety sveta, aby z nich zrodila kyticu pre nebo. Ruže mladosti sa mu stratili z tváre a na ich miesto nastúpila smrteľná úzkosť. Matka stála pri ňom, modlila sa za jeho dušu a chladila jeho rozpálenú tvár studenými obkladmi, ale nič nepomáhalo. Bol akoby v ohni. Florián pozeral na matku a tiež sa modlil. Niesol obetavo svoj ťažký kríž, tie veľké bolesti, s akousi tajnou radosťou, hrdosťou a oduševnením obetovať ich Bohu. Najmä keď si bol istý, že jeho dar, jeho obetu, Boh rád prijme.
Nevedel a nechápal vážnosť stavu. Myslel si, že o pár dní bude opäť zdravý, že bude cez Vianoce miništrovať a spievať: „Z ruže kvet vykvitol o polnoci.“ Napriek chuti do života sa jeho stav zhoršoval. Nevedel, že hroznými krokmi chváta k nemu smrť. Sníval o kráse sveta, srdce mu po nej dychtilo. Napokon 6. apríla 1930, vo veku necelých 14 rokov, sa jeho telesné trápenie skončilo a jeho duša od išla na druhý svet k Panne Márii, ktorú mal tak veľmi rád. Floriánov pohreb bol jednoduchý a chudobný. Rozlúčiť sa s ním prišli všetci, ktorí ho poznali a mali radi. So slzami v očiach ho vyprevadili na večný odpočinok.
