Autor: P. Ľuboš Onderčin | Archidioecesis Cassoviensis
Zdroj: © Krížová cesta za pokoj v rodine | Vydavateľstvo Don Bosco 2013
Datum napsání:
13.02.2013
Krížová cesta
- za pokoj v rodine -
Úvodná modlitba: Pane Ježišu Kriste, v Getsemanskej záhrade si položil otázku, ktorá v nás rezonuje až dodnes: „Priateľu, po čo si prišiel?" (Mt 26, 50). Túto otázku si dal Judášovi, a teraz smeruje k nám. Aj nás tu prítomných sa pýtaš: Priateľu, načo si prišiel!? Kto z nás je hodný postaviť sa k tomuto krížu a dať ti plnohodnotnú odpoveď? Máme toľko nezodpovedaných otázok. Niekedy sa nám zdá, že celý náš život je Veľkým piatkom. Zdá sa nám, že zlo v priamom prenose triumfuje v našom živote, v spoločnosti a že sa dostáva oveľa ďalej ako dobro. A naša viera sa v nás rodí veľmi ťažko, pretože vyžaduje neustále rozhodnutia. Bolestné rozhodnutia.Pane Ježišu, napriek všetkému sa znovu pýtaš: „Priateľu, načo si prišiel!?" Dávame ti všelijaké odpovede a odkrývame naše bolesti: ako vychovávať svoje deti, manželka ma podviedla a chce sa vrátiť - odpustiť jej? Syn droguje, manžel pije, podvádzam ženu, dcéra má nemanželské dieťa, po rokoch sa nám rozpadlo manželstvo, som sám - sama, zabili sme dieťa, ako nebyť arogantný v práci, ako byť spravodlivý, sklamal som sa v láske, ako milovať blížneho, ako rozlámať v rodine generačné okovy zla, ako byť verný pravde, ako byť dobrým priateľom, ako dobre poradiť, ako neosočovať, byť málovravný. Hovoríš: „Poďte za mnou, zaprite sami seba, vezmite so mnou svoj kríž a nasledujte ma“ (porov. Mt 12, 24). Chceš nám dať lekciu lásky. Lekciu Božej milosti, že kríže v akejkoľvek podobe majú zmysel.
Pane Ježišu, daj nám vytrvalú vieru, aby sme s tebou prešli nielen Veľkým piatkom, ale aj veľkonočným ránom. Aby sme sa vo svojich každodenných krížoch vedeli správne rozhodnúť a nezaváhali s odpoveďou. Aby sme našli svoju cestu a svoje miesto pod krížom. Pane Ježišu Kriste, daj nám silu zamedziť zlu, aby sa viera, nádej a láska dostávala ďalej ako zlo a my aby sme sa stali rozsievačmi Božích milostí. Aby sme vedeli, „prečo sme prišli“ a zvolali so svätým Pavlom: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 19-20).
I. zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Odeli ho do purpurového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a založili mu ju a začali ho pozdravovať: „Buď pozdravený, židovský kráľ!" Bili ho trstinou po hlave, pľuli naňho, kľakali pred ním a klaňali sa mu. Ježiš vyšiel von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Pilát im povedal: „Hľa, človek!“ (Jn 19, 5)
Aká zvláštna irónia. Máme sa učiť múdrosti, ale od koho? Od toho, kto stojí pred Pilátom a mlčí? Od toho, na ktorého je vydaný nespravodlivý rozsudok smrti? Veľa ľudí povie, že je to hlúposť. Ty však učíš inej ceste a múdrosti. Tak málo o tom vie aj tvoj sudca Pilát, zbabelý a bezcharakterný človek. Zvíja sa v bezradnosti ľudskej pravdy a myslí si, že si stačí umyť ruky. Človek zastupujúci celé človečenstvo sa zmôže iba na jedinú otázku, keď sa pýta: Čo je pravda? Aká komédia! Ale TY mlčíš! A toto mlčanie nám spôsobuje muky až dodnes. Koľkokrát sme sa pýtali aj my: Kde je pravda? Keď ma podviedla žena, keď ma pohoršili, viedli o mne zlé reči, obvinili ma z toho, že som príčinou rozpadu vzťahu, manželstva; že som zle vychoval svoje deti. Na obranu vtedy nemlčíme! Domáhame sa svojej pravdy. A tak vynášame súdy nad kýmkoľvek a nad čímkoľvek. A myslíme si, že si stačí umyť ruky.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, ukazuješ nám, že v živote sú chvíle, keď by sme mali mlčať - aspoň vtedy, keď slová môžu zraniť alebo zabiť, alebo vtedy, keď by boli pošliapané sviňami (Mt 7, 6). Nauč nás múdrosti, ktorá nám ukáže kedy máme hovoriť a kedy mlčať. Nech naša reč je áno - áno, nie - nie, aby sme si uvedomili, že čo je nad to, pochádza od Zlého (Mt 5, 37). Nech z našich úst nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré (Ef 4, 29). Nauč naše srdce poddať sa vôli nebeského Otca, tak ako si to urobil ty. A keď nás stretne očividná nespravodlivosť, osočenie, zlé slová, nech nám tvoja láskavosť pomôže mlčať, aby sme dokázali čakať na zadosťučinenie, ktoré nájdeme u tvojho Otca.
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
II. zastavenie: Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z plášťa a obliekli mu jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali (Mk 15, 20). Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota (Jn 19, 17).
Rozsudok ukrižovania je vynesený a Ježiš ho prijíma v mlčaní. Istota múdrosti spočíva v poslušnosti Bohu. Svätí o tom vedia! Plnenie Božej vôle sa má stať aj naším každodenným chlebom. Sám Ježiš hovorí: Mojím pokrmom je plniť vôľu môjho Otca. A pokrm môže byť radostne sladký alebo horký ako smrť. Ježiš berie kríž, aby nám ukázal, že utekať sa nemá! Treba urobiť prvé kroky krížu. A tie sú najťažšie.
Aj my váhame a pýtame sa či má zmysel vziať kríž a niesť ho celý život. Či má zmysel posviacať sa, byť trpezlivý pri alkoholikovi? Či má zmysel odpustiť neveru? Prijať človeka, ktorý pošliapal našu dôveru. Rozmýšľame či sa má narodiť dieťa, alebo ho zabiť? Či vôbec má zmysel ľudský život, keď svet je taký nespravodlivý a zlý? Keď vidíme, že zlé veci sa stávajú dobrým, nevinným ľuďom. Ešte viac váhame vtedy, keď toto všetko zažívame na vlastnej koži. Mlčíme, búrime sa v sebe a kríž čaká. Zbytočným hovorením o kríži strácame čas otvoriť náruč poslušnosti Otcovi. A tento Otcov pokrm je naozaj trpký.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, daj nám svetlo, aby sme porozumeli tvojmu konaniu, že múdrosť spočíva v poslušnosti Bohu. To, čo si veľakrát povedal: Kto plní vôľu môjho Otca, je môj brat, sestra i matka (Mt 12, 50). A že nie každý, kto ti hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu tvojho Otca (Mt 7, 12). Kriste, daj, nech v našom vnútri vždy máme Tvoju odvahu vziať kríž, nech je akýkoľvek.
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
III. zastavenie: Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život stratí ho (Jn 12, 24).
Toľkokrát sme sa chceli zbaviť kríža, ale nakoniec sme ho vzali na plecia, urobili len pár krokov a padli sme pod ním na zem. Život by sme chceli mať bez problémov a bez problémov by sme chceli byť hneď pri cieli, a tu zrazu obrovská slabosť. Choroba, nevydarené deti, gamblerstvo, rozvod, deti bez viery, bezmocnosť otca, matky, samota. Nuž darmo, blahoslavený pád - lebo vtedy zrazu vidíme, že sami veľa nezmôžeme. Doteraz sme možno videli iných, ako padali vo svojom živote. Jedni padali zo sýtosti, iní z hladu či, z hriechu, a ty, Ježišu Kriste, si padol pre mňa.
Ale či musí byť smutno a ponuro v našom kríži? Ty vravíš: Ak zrno, ktoré padlo do zeme, neodumrie, neprinesie úrodu. Na vlastnom tele zakúšame, že odumieranie veciam, milovanej osobe je smutný proces, ktorý sa neskôr zmení na radosť. Učíš nás, že každým krokom a pádom sme bližšie k smrti a zmŕtvychvstaniu. Múdrosť tvojho kríža hovorí, že aj pády pod krížom sú krokom dopredu. No potrebujeme zakúsiť sladkosť i trpkosť viery. Tak ako si kedysi vyzval Petra, aby kráčal k tebe po vode.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, nauč nás učiť sa múdrosti na vlastných chybách a slabostiach. Lebo múdrosť tohto sveta je bláznovstvom pred Bohom (1 Kor 3, 19). Daj, nech si uvedomíme, že všetky pády a trápenia sú len pre náš hriešny život. Hoci nás kríž pritlačí v našich slabostiach a my budeme kričať, že už viac nevládzeme, daj nám silu, aby sme nezmalomyseľneli. Pane Ježišu Kriste, ty vieš, ako ťažko vie kríž pritlačiť. Naplň nám dušu svojou silou, lebo len vtedy budeme môcť vstať.
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
IV. zastavenie: Pán Ježiš sa stretám so svojou Matkou
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „ On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc (Lk 2, 34-35).
Stretnutie Matky a Syna. Mlčia, neprehovoria ani slovo. Ale čo by si tak mohli povedať? V tichu bolesti sa ich duše vzájomne dotýkajú tak, že ani nepotrebujú slov. Svet tomu teraz nerozumie a dlho rozumieť nebude. Otázky sa budú vynárať, ale dôležité je vytrvať na ceste. Veriť, že láska je silnejšia, nehľadá vlastný záujem. A Mária má na to svoje dôvody - vie, komu uverila, vie, koho je to dieťa a akým spôsobom ho počala. Boh má plán, len treba bdieť a vytrvať vo viere, ako povedal jej syn. V tejto chvíli vychádzajú na povrch slová Simeona, aké je zmýšľanie človeka.
Múdry otec, matka, priateľ, vedia byť blízko tých, ktorých milujú, a zvlášť vtedy, keď sa ich dotkne utrpenie, sklamanie v láske, rozchody, neúspech v škole, v živote. Matky na svojich deťoch vidia niekedy obrovské krivdy, ktoré sa im dostávajú. Ticho sa zatvoria do izby a plačú. Každý sme niečí syn, niečia dcéra. Každý niekomu patríme. Pupočná šnúra bolestí trvá ďalej, možno skryto a v modlitbe. Ale často v čase skúšok, ktoré nás majú niečomu naučiť, zameriavame sa na bezútešné situácie namiesto toho, aby sme v tichu vnímali, čo sa vlastne deje. Hľadáme vinníka alebo spôsob, ako by sme prekazili Božiu vôľu. Matky, otcovia so strachom o svoje deti behajú sem a tam, modlia sa, aby Boh všetko vyriešil, aby ihneď zobral bolesť, utrpenie v akejkoľvek podobe. A zabúdajú, že nikto iný, len on sám - Boh, má v rukách každý osud. A práve toto je cesta nasledovania Boha - Ježiša Krista. Toto je cesta otca, matky, rodičov aj nás všetkých, aby sme si uvedomili, že najviac sa upevníme vo viere v najťažších skúškach, na ktoré nebol nikto pripravený.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, v živote medzi nami to už takto chodí, že za dobrotu je človeku vyplatená krivda, nespravodlivosť, nepochopenie, odmietnutie. Za celoživotnú námahu a starostlivosť zakusujú mnohí otcovia a matky nezáujem zo strany detí. Nauč, Ježišu Kriste, rodičov, aby si uvedomovali, že je dôležitejšie pomôcť padajúcim deťom, ako im dokazovať svoju pravdu a krivdy. Aby nezažili otcovo či matkino odmietnutie. A deti nauč vďačnosti a neustálej ochote pomáhať svojim rodičom.
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
V. zastavenie: Šimon Cyrenejský pomáha niesť Pánu Ježišovi kríž
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Tu prinútili istého Šimona z Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž (Mk 15, 21).
Násilím prinútia Šimona z Cyrény, ktorý sa vracia z poľa, aby pomohol. On pomáhať nechce. Je unavený, hladný, chce byť rýchlo doma. Chce sa najesť a ísť spať. Nakoniec donútený a rozhnevaný objíme kríž a nesie ho. Kríž, ktorý teraz tak nervózne berie na svoje plecia a nes-kôr ho so smútkom odovzdá svojmu záchrancovi. Z nútenej pomoci sa stane plač nad životom. Pár metrov a ako zmenia človeka! Kríž v akejkoľvek podobe mení človeka. Buď nás zmení k múdrosti, alebo k nenávisti. Múdrosť vedie k dobrote, prijatiu, odpusteniu. Z tých dvoch ciest zisťujeme, že často sme sa aj my zdali takí dobrí, ale len naoko. Sme pekným ovocím, ale trpkým pre seba aj pre rodinu a celé okolie. Rokmi sme vyrastali na zlom podloží, ktoré bolo plné jedu. Naše gestá, pomoc, odpustenie boli naoko krásne, ale mŕtve. Boh nám zoslal do rodiny chorobu, nepozvaného hosťa, nepríjemnosti, nešťastia a človek so sebou bojuje, ako tieto správy prijať. A ešte k tomu si niekto iný pýta o pomoc s jeho krížom. Vtedy je práve toto Kristovo pozvanie pre Pocestných, pre nás, aby sme pomohli.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, toľkým ľuďom si pomohol a teraz ťa všetci opustili. Prosíš aj mňa, aby som zostal a pomohol. Vo chvíľach samoty a utrpenia, keď to mnohí nechápu, vravíš, aby som stále pomáhal. Pamätal na Simona z Cyrény. Pane Ježišu, vtĺkaš mi do srdca vetu, aby som nikdy nevravel: Len aby nás to obišlo! Nešťastia, tragédie - mňa, moju rodinu, najbližších. Učíš ma, aby som dokázal prijať všetky kríže, aj cudzie. Lebo múdry človek je dobrotivý a zmužilý. Pane, buď vždy pri mne v takýchto chvíľach, aby som aj iným dal pocítiť, že ty, Ježišu Kriste, si stále s nami.
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
VI. zastavenie: Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa v hneve od svojho služobníka. Ty si moja pomoc, neodvrhuj ma, ani ma neopúšťaj, Bože, moja spása“ (Ž 27, 8-9).
Ako dlho musela pozerať na tvár, ktorá už nemala ani ľudskej podoby, ani krásy? Počula tvoj bôľ a utrpenie. V tej chvíli už nebrala ohľad na nikoho. Predrala sa cez zástup ľudí a poutierala ti tvár. Aspoň malá úľava v bolesti. Také malé gesto, aby si vedel, že je tu niekto, kto ťa miluje. A nezáleží na tom, ako vyzeráš. Modlil si sa práve za to. Prosil nás, aby sme bdeli, aby nás zlo a spánok nepremohli. Veronika to pochopila. A Ježiš to vie náležíte oceniť. Za toto gesto, ju odmeňuje obrysom svätosti. A čo nám v mlčaní hovoríš? Aby sme neboli slepí a hluchí, keď nás zlo zrazí k zemi. Aby sme vedeli prinavrátiť nádej a radosť v utrpení. Aby sme vedeli priblížiť Boha, pozdvihnúť človeka a povedať, že všetko má svoj zmysel. A hoci zlo bude agresívne a efektívne, a bude zamieňať svoju podobu, aby sme pod všetkým tým klamstvom zla videli tvoje obrysy svätosti.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, nauč nás, čo znamená potešiť zarmútených, uzdraviť skrúšených srdcom. A hoci nás vystraší zlo, nepokoje v rodinách, vo svete, daj, aby sme nikdy nepovedali, že nech idú ostatní, že nás sa to teraz netýka. Pane Ježišu, nauč nás pravej múdrosti, aby sme sa nepripodobňovali tomuto svetu, aby sme nenávideli zlo a lipli k dobru. Nezmýšľali vysoko, ale prikláňali sa k tomu, čo je pokorné. A nedali sa premôcť zlom, ale dobrom premáhali zlo (Rim 12, 9-21).
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
VII zastavenie: Pán Ježiš druhý raz padá pod krížom
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho (Mt 16, 24-25).
Také sú naše reakcie! Urobíme zlý krok, spáchame hriech, spôsobíme katastrofu v rodine, spustošíme vzťahy a potom len spustíme ruky a najradšej by sme ušli. Šimon z Cyrény už z toho vycúval, Veronika stojí opodiaľ, učeníci sa rozutekali a hŕstka verných je roztrúsená v dave. Už nikto nepomáha. Láska však vraví, že treba vstať a aj v slabosti ísť ďalej. Nehovorí o tom, že nesmieme padnúť, ale že vždy musíme vstať. Pády nás sprevádzajú celý život. Snažíme sa vycúvať, špekulovať. Dostaví sa znechutenie, že znovu a znovu je to ten istý pád, rovnaký problém. Dieťa donieslo zo školy zlú známku, nepočúva, mladí napriek rodičovskému napomenutiu žijú pod jednou strechou, syn droguje, manželka sa nerozpráva, v rodine je nepokoj a ja nevládzem ísť ďalej! Ale Ty vravíš: Kto vytrvá do konca, ten bude spasený.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, veľakrát sme počuli, že život nie je nad ľudské sily. Začíname si uvedomovať, že bol potrebný pád, aby naše oči videli, že napriek všetkému utrpeniu nás toto všetko privádza k cieľu. Že láska siaha oveľa ďalej ako ľudské sily. A kde už človek nič nezmôže, láska urobí zázrak. Pane Ježišu Kriste, daj nám silu vstať z našich pádov. Nech si uvedomíme, že hoci naše pády budú plné temnoty, zbelejú ako sneh (Iz 1, 18).
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
VIII. zastavenie: Pán Ježiš napomína plačúce ženy
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ (Lk 23, 27-28).
Ženy si mysleli, že plakať a nariekať stačí. Sú bezmocné, lebo už vedia o nevine tohto človeka, a nevedia, čím by pomohli. Netušíme, či jeho napomenutie zasiahlo ich srdcia. I my vidíme zlo. Plačeme nad deťmi, televíziou, rodinami, prácou, politikmi, sociálnou, ekonomickou situáciou, všade vidíme ľudskú zlobu. Ale čo sme urobili v jeho mene pre zanedbané deti, rozbité rodiny? Čo sme urobili, aby sme uchránili človeka pred jeho vnútornou devastáciou? Čo sme ponúkli, aby sa človek stal pevným vo svojej viere, charaktere, aby neodpadol od Boha? Ukázali sme svoje svedectvo? Možno sa nám to vidí veľa, ale zdá sa, že sa radšej púšťame do materiálnej pomoci ako do morálnej, lebo nepohoršiť svoje deti, spoločnosť, byť charakterný vo svojom povolaní, prijať napomenutie je oveľa ťažšie, ako dať pár drobných na účet alebo niekomu ich vtlačiť do dlane.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, učíš nás, že pravda nás urobí slobodnými. Osloboď nás od tých našich právd, ktoré nás ubíjajú. Daj, aby sme vo chvíľach utrpenia a samoty dokázali prijať tvoje napomenutia. Lebo preto si sa narodil a prišiel na tento svet, aby si vydal svedectvo pravde. A každý kto je z pravdy, počuje tvoj hlas a tvoje napomenutia (Jn 18, 37).
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
IX. zastavenie: Pán Ježiš tretí raz padá pod krížom
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Pre muža je dobré, keď nesie svoje jarmo od mladi. Nech sedí mlčky osamelý, veď mu ho on položil! Nech si až po prach skloní ústa, ešte je azda nádej. Ponúknuť má líce, keď ho bije, potupou sa nasýtiť. Pretože Pán nezavrhne naveky... Zmilúva sa - hoc i zarmucuje - svojou veľkou milosťou (Nár 3, 27-32).
Zdá sa, že už je koniec. Nemá síl, aby išiel ďalej. Ale utrpenie z lásky dáva obrovskú moc. Láska je najväčšia sila vo vesmíre. Len láska dokáže z ľudského tela učiniť nástroj neskutočnej vytrvalosti. Láska všetko zmôže! Všetko pretrpí! Je večná! To nie sú fyzické sily, ktoré ťa pohýnajú dopredu, ale zamilovanie si Otcovej vôle. A ty vieš, že po tejto strastiplnej ceste príde zmŕtvychvstanie.
Tretím pádom len potvrdzuješ nekonečnú mieru svojej lásky k ľuďom. Voči človeku hriešnemu, ohrozenému vlastnou slabosťou. A naše pády? Keď padáme prvýkrát, sú to možno chvíle slabosti, nepozornosti. Keď padáme po druhýkrát, ide o vážnejší problém a dlhé vstávanie zo zeme. Ale ak sa ocitneme na zemi po tretíkrát v tej samej záležitosti, to už je určitý druh závislosti, otroctva, hlbokej slabosti a bezradnosti. Zatiaľ čo po prvom páde nám stačí iba pevná vôľa, rozvážnosť a disciplína, v druhom rozhodnosť, mobilizácia síl a bdelosť, tak, pri treťom páde si už všetci s pokorou musíme uvedomiť, kde sú hranice našich možností. Potrebujeme pomoc od Boha i od ľudí. Pri treťom páde, a to nielen obrazne, bolo by naivné si klamať, že sa dokážeme postaviť sami. Učíš nás múdrosti, že netreba nariekať, robiť výčitky Bohu a životu. Treba s tebou vstať!
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, niekedy nám zlo prerastie cez hlavu a otupí naše svedomie. Rýchlo si naň zvykneme. A je nám dobre. Daj, aby sme neboli takí naivní, že sa dokážeme zla zbaviť sami, bez tvojej pomoci. Nauč nás dôverovať tvojej láske a prozreteľnosti. Keď nás bude tlačiť život a pády, nech si uvedomíme tvoje slová: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, čo budete piť, ani o telo, čo si oblečiete. Lebo život je viac ako jedlo a telo viac ako odev. Váš Otec vie, že toto všetko potrebujete. Ale hľadajte najprv jeho kráľovstvo a toto všetko dostanete navyše (Mt 6, 28-33).
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
X. zastavenie: Pánu Ježišovi zvliekajú šaty
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale ten bol nezošívaný. Preto si medzi sebou povedali: „Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude! Aby sa splnilo Písmo: „Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós“' (Jn 19, 23-24).
Potupený až do konca. Len sa pozrite, nič na mne nezostalo. Zodrali všetko až na kosť. Čo dokáže ľudská nenásytnosť. Ale či môžeme mať všetko? Tebe, Kriste, však nejde o šaty. Ukazuješ, že čistota srdca dáva odvahu a slobodu! Hovoríš, že máme chrániť ľudskú dôstojnosť. Aj teraz sa láska ukázala, že je silnejšia.
Dnes sa nahota stala symbolom našich čias. Nič sa nepredáva tak dobre ako nahota. Koľko ľudí je zbavených šiat a intímnosti len preto, že ktosi je plný cynizmu, nenásytnosti, primitívneho dychtenia po ukojenosti alebo vidine ľahkého zisku. A uvedomujeme si, že sa správame ako vojaci pod krížom. Strhávame šaty z nenásytnosti ako manžel, neberieme ohľad na čistotu pred manželstvom, znásilňujeme, sme nediskrétni, smejeme sa na dvoj zmyselných vtipoch, týrame morálne, psychicky, neberúc ohľad ani na deti a zanechávame traumy na celý život. Koľko ženskosti a mužnosti je zatienených neresťami, sebectvom v rodinách, a pri výchove generácií. Na vrchu blahoslavenstiev si povedal, že iba ľudia čistého srdca môžu uvidieť Boha. A byť čistým v dnešných časoch je veľké umenie. To znamená poznať pravdu o sebe a nebyť otrokom svojich pocitov a túžob.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, každý z nás má kúsok tvojich šiat. Aj my sme zobrali niečo pre seba, čo patrilo iba tebe. Chceli by sme mať všetko a nebojíme sa zobrať ani svojmu bratovi. Netrápi nás, že druhý už nebude mať nič. Len nech ja mám trochu viacej. Sme takí slepí, že sa nakoniec už nevieme ustrážiť, a tak chceme viac a viac. Nauč nás, Pane Ježišu, vidieť v každom človeku tvoj Boží obraz. Aby sme neboli nenásytní ani po tele, ani po duši, a uvedomili si, že nič sa tak ťažko nelieči ako ľudská duša zbavená každej intímnosti.
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
XI. zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na kríž
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Keď ho ukrižovali, bolo deväť hodín. Jeho vinu označili nápisom: „Židovský kráľ". Vedno s ním ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného napravo od neho, druhého naľavo (Mk 15, 24-27).
To, čo sa deje, je šokujúce. Ľudia idú zabiť nevinného človeka. Bohočloveka! Mali by sme utiecť, nieto sa ešte pozerať. Ale my ľudia sme si už zvykli na cynizmus. Nie je nám cudzí. Náš zmysel pre hľadanie pravdy sa obmedzil iba na vlastný egoizmus - čo z toho budem mať, či sa mi oplatí veľmi riskovať. Vypočítavo vieme poukázať, kto za všetko môže. Dokonca sme takí smelí, že sa vôbec necítime priamo zodpovední za Kristovu smrť. Upravujeme zoznam zodpovedných: bol to Judáš, Annáš, Kajfáš. Pilát, Herodes, kričiaci dav. Aj za toto ukrižovanie, za všetko zlo vo svete by sme vo svojej beznádejnej cynickosti vedeli a vieme obviniť Boha. Vravíme, že je krutý, že On za to môže. Ale Boh nekričal v dave: „Ukrižujte ho!" Boh kričal niečo úplne iné: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!" Môj Syn je Láska! A toto ste z neho spravili.
Každý kríž je dielom človeka. Vytvárame ho našimi slabosťami, závisťou, vojnami, genocídou, zlou spoločenskou klímou, nevyplatením zaslúženej mzdy, nezodpovednosťou. Sme schopní priviesť človeka, celé rodiny a spoločnosť do nešťastia. Nemáme právo utekať pred krížom, ktorý sme sami vytvorili! Nemáme právo utekať! Všetko môžeme napraviť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje - v Kristovi (Fil 4, 13). Môžeme to urobiť v pondelok, utorok, stredu, štvrtok, piatok, sobotu v Kristovi.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, nauč nás prijať zodpovednosť za kríže, ktoré spôsobíme. Objím nás tak tesne ku krížu, ako si bol tesne pribitý k nemu klincami. Nauč nás, hoci s ťažkosťami, niesť tvoje umieranie, aby sa našom tele zjavil aj tvoj život (2 Kor 4, 10).
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
XII. zastavenie: Pán Ježiš NA krížia zomiera
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani", čo v preklade znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” Keď to počuli, niektorí z okolostojacich vraveli: „Pozrite, volá Eliáša." Ktosi odbehol, naplnil špongiu octom, nastokol ju na trstinu, dával mu piť a hovoril: „Počkajte, uvidíme, či ho Eliáš príde sňať." Ale Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol. Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn" (Mk 15, 33-39).
Aká zvláštna je Božia spravodlivosť! Kriste, natoľko si bol poslušný svojmu Otcovi, že dovolil, aby sme ťa zradili, dali do väzenia, vysmievali sa, opľuli ťa, zbičovali. dali na teba kríž, vyhnali na Golgotu a vzali ti život. Ukázal si, že Božia láska je silnejšia ako smrť. A pokračuješ ešte ďalej v nekonečnom akte lásky, keď si nám vo večeradle v chlebe a vine zanechal seba samého, aby si zostal s nami až do skončenia sveta. Prikazuješ nám, aby sme ťa lámali, a ty sa znova a znova obetuješ a dávaš život za všetkých, ktorých miluješ a zostávaš s nami. Toto môže urobiť jedine Boh, ktorý je Láska!
Aj v našom živote máme niekedy chuť povedať, aká zbytočná smrť. Načo toľko bolesti, utrpenia a obety. Máme pamätať na to, že i my najviac konáme vtedy, keď odumierame sebe v modlitbe, keď zložíme svoje dlane v gesto požehnania. Keď nepreklíname, nerepceme na beznádejné situácie v živote, ale žehnáme. Vtedy, keď všetci budú hovoriť, že je zbytočné obetovať sa v živote, tak musíme ešte viac odumierať tomuto svetu a prekračovať ho vo viere, nádeji a láske. Kriste, v ťažkých chvíľach života, umierania, vykrič celé moje zúfalstvo svojmu Otcovi, ktorý ťa nikdy neopustil.
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, nauč nás neustálej modlitbe odpustenia. Neraz sa hneváme až do smrti ako susedia, súrodenci, pretože rodičia rozdelili zle majetok, preklíname sa pre peniaze a na tvoj príkaz lásky zabúdame. Nauč nás, Kriste, hoci nám bude ťažko odpustiť, lebo nám veľmi ublížili, uskutočniť tvoje prikázanie: odpúšťajte a odpustí sa vám, dávajte a dá sa vám, neodsudzujte a nebudete súdení. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa namieria aj vám (Lk 6, 36).
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
XIII. zastavenie: Pána Ježiša skladajú z kríža
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna... No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda... Potom Jozef z Arimatey,... poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo (Jn 19, 25. 33. 38).
Je dokonané! Ruky a nohy pribité, prebodnuté srdce už nepracuje. Ježiš Kristus je mŕtvy! Prichádza moment najhlbšej bolesti, keď matka drží v náruči svoje mŕtve dieťa. Je to najdramatickejší a najľudskejší moment vykúpenia. Odovzdal všetko, čo mal na záchranu človeka. Na tomto mieste sa skrýva celá ľudská múdrosť. Tu v kríži sa skrýva odpoveď: zrno nevydá úrodu, pokiaľ neodumrie v zemi. Len sa neboj a ver! Mária verí! Láska matky nepozná hranice. Mária, matka, zostáva so svojím synom na prielome hodín, ktoré delia Veľký piatok od veľkonočného rána. Mária je v tejto dramatickej chvíli postavou nádeje. Tak ako kedysi v Nazarete uverila Bohu, tak teraz v mlčaní vie, že ešte nie je koniec. Mária vie, že táto deliaca čiara smrti nás delí od tajomstva - tajomstva života.
Hovorí sa, že rodičia by nemali pochovať svoje dieťa. Lenže kto nepočíta v živote so smrťou, neprežije múdro ani jeden deň. Ľahostajnosť vo viere a egoizmus nás nenútia premýšľať o smrti. Na tejto zemi nič netrvá večne a našťastie, ani ľudské kríže, ktoré nesieme, tiež nie sú večné. V živote príde chvíľa, keď ich zložíme a postavíme sa tvárou v tvár svojmu Záchrancovi. A prinajmenšom aj od nás bude záležať, kedy a ako nám bude vzatý kríž, a či sme dobre pripravení na toto stretnutie. Preto Ježiš pripomína: „Bdejte, lebo neviete, ani dňa, ani hodiny" (Mt 25, 13).
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, nauč naše matky dbať o vieru svojich detí. Daj, aby z našich dievčat vyrástli dobré matky a manželky. Rodičom a matkám daj silu, aby sa vedeli zdravo vzdať svojich detí, keď budú žiť vo vlastných rodinách, a aby sa v ťažkých chvíľach mal každý ku komu vrátiť, po povzbudenie a silu. Rodičom, mužom a ženám, ktorí pre strach, neveru, kariéru, pohodlie, cudzoložstvo, pre zlú ekonomickú situáciu zapríčinili, že sa ženské lono stalo pre ich dieťa hrobom, udeľ, milosrdný Ježišu, odpustenie, a tvoja matka Mária nech ich prijme za svoje deti. Pane Ježišu Kriste, prosíme ťa, nauč nás dôverovať tvojmu slovu hlavne vtedy, keď sa nám zdá, že už niet východiska.
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
XIV. zastavenie: Pána Ježiša pochovávajú
P: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Pilát sa zadivil, že už zomrel. Zavolal si stotníka a opýtal sa ho, či je už mŕtvy. Keď mu to stotník potvrdil, daroval telo Jozefovi. On kúpil plátno a keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného do skaly. A ku vchodu do hrobu privalil kameň (Mk 15, 44-47).
Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel (Mt 27, 59-60.
Ľudia všelijako reagujú na Ježišovu smrť, jedni ponúknu prázdny hrob, iní si vo svojej zlobe myslia, že keď privalia kameň, všetkému bude konečne koniec. Ľudia to skúšali a skúšajú rozmanitými spôsobmi, aby zabránili dejinám spásy a ukryli ho pred svetom. Viac ako dvetisíc rokov nielen jednotlivci, ale aj silné inštitúcie, celé politické systémy sa snažia dosiahnuť, aby Boh, ukrižovaná Láska, zostal v hrobe. Aby nikdy odtiaľ nevyšiel, aby nikto naňho nepamätal. Aby jeho vykupiteľská láska zostala iba mýtom, ilúziou, iba výmyslom poverčivých ľudí.
Je to prevrátené myslenie tých, ktorí privalili kameň na tvoj hrob, Kriste. Sú to ľudia, politické systémy, ktoré budujú civilizáciu nenávisti a smrti. Nechcú, a ani nestoja o to, aby milovali Boha a človeka. Bohužiaľ tu budú až do konca dejín spásy. Budú neustále klásť kamene na tvoj hrob a použijú na to všetky prostriedky: klamstvo, násilie, nenávisť, peniaze, vládu, televíziu, tlač, právny i politický systém. No zabúdajú, že tvoja moc sa nedá zastaviť. Zlo nemá nad tebou nijakú moc. Tak ako sa napriek silám zla, uskutočňuje zmŕtvychvstanie a Boh vychádza z hrobu, tak každý z nás môže vstať z mŕtvych do nového života. Krížovú cestu končíme pri Kristovom hrobe a mnohí si myslia, že tu je koniec. Pozajtra sa však stretneme pri rovnakom hrobe. Bude to úplne iné miesto. Hrob bude prázdny!
Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, hovoríš, že kto zlu neodporuje, nesie za to zodpovednosť. Nauč nás byť zodpovednými za svoje konanie. Aby sme nestratili zmysel pre hriech. Aby sme nekládli kamene na naše vzťahy, modlitbu, ochotu konať dobro, aby sme zdravo vychovávali deti. Nech sa nerobíme svätejšími ako ty, Ježišu, neberieme súdy do svojich rúk a nekameňujeme tých, ktorí potrebujú našu pomoc (Jn 8).
P: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Ľ: Aj nad dušami v očistci.
Záverečná modlitba: k chceme vojsť do Božieho kráľovstva, musíme na zemi opustiť všetko. Preto sa celý život učíme strácať: bezstarostné detstvo, pestrú mladosť, milované osoby, deti, ktoré odchádzajú z rodičovského domu, zamestnanie, strácame zdravie, stojíme nad hrobom rodičov, detí, priateľov. Je toho tak veľa, čo treba opustiť! Je to náš raj, naša istota. Dvere sa zatvoria za nami raz a navždy. Už nikdy nebude návratu.
Niekto povie, že je to strašné. Všetko stratíme. Všetko nám raz bude zobraté. Ale je to naozaj tak? Každý z nás má pred sebou dve cesty: cestu žobráka a cestu rozsievača. Prvý zhromažďuje vo svojom žobráckom vreci svoj núdzny majetok, svoje almužny. Vrecia sú veľké, ťažia ho, ale on sa s nimi nechce rozlúčiť ani na chvíľu, hoci sú to v skutočnosti iba samé smeti. Ale človek môže byť aj ako rozsievač, ktorý kráča životom a veľkoryso hádže na pole Božieho kráľovstva zrná svojej práce, nadania a lásky, aby na konci života zostalo vrece prázdne, ale pole bolo hojne zasiate. Aj Kristov hrob je prvé zrno novej odrody života. Kristov hrob je prvým zrnom, ktoré odumrelo a cez ktoré slovo koniec ustupuje slovu nový začiatok.
Pane, Ježišu Kriste, neprosíme o bohatstvo tohto sveta, lebo vieme, že ľudský život má väčšiu cenu ako telo a jeho potreby. Nauč nás na zemi žiť dôstojným posväcujúcim životom. Odchádzame od tvojho prázdneho hrobu uistení tvojimi slovami: „Ja som s vami až do skončenia sveta. Nebojte sa! Dúfajte - Ja som premohol svet!“ (porov. Jn 19, 33). Ideme do sveta, aby sme už viac neboli duchovnými žobrákmi, ale rozsievačmi tvojej nekonečnej lásky. A tvoju otázku - Priateľu, načo si prišiel!? -, aby sme aspoň trochu pochopili.
Nihil obstát: prof. ThDr. Cyril Hišem, PhD., cenzor
Imprimatur: Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup - metropolita • ABÚ Košice - Prot . č. 101/13; 7. 2. 2013
Citáty z Nového zákona sú z vydania roku 1995, vydal SUSCM v Ríme
