Je to už veľmi dávno, čo sa odohrala neslýchaná kalvárska dráma, - ale do môjho života sa ešte i dnes vracia ako stále živá a stále nová skutočnosť. Aby som ju teda čím lepšie pochopil, pokúsim sa - ako už toľko ráz v živote - o jej novú rekonštrukciu - vo svojej mysli i vo svojom srdci. Nie je to len dráma človeka ,ale predovšetkým Boha.
Prosím ťa teda, môj Bože, o srdce chápavé, aby som mohol porozumieť i tomu, čo rozum človeka pochopiť nemôže.
I. zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
To ráno sa podobalo všetkým ostatným ránam. Svitalo, ľudia ospalo vstávali a pomaly vychádzali zo svojich príbytkov. A predsa nebolo ako ostatné. - Počuli ste? Zajali vraj toho Nazaretského... že ho už aj vedú na súd... a že ho všetci opustili... naraz sa boja... Malý človek si vo svojom prestrašenom vnútri narýchlo skontroluje, či aj on nebude mať preňho nepríjemnosti, a pre istotu zatvára za sebou dvere. Človek nevie... v záujme človekovej pravdy kráča pred súdnu stolicu jediný opustený Ježiš. Sudca i ľud si stali alebo na stranu nepravdy, alebo jednoducho ušli.
I ja sa bojím, môj Kriste - celkom tak sa bojím, ako sa v to ráno báli tvoji učeníci. A bolo by mi azda na zúfanie, keby som nevedel, aké si mal vtedy pochopenie per ich strach a ako si sa ich zastal: - Keď teda mňa hľadáte, nechajte týchto odísť! Odpusť mi, prosím, moju bojazlivosť a zastaň sa - i mňa sa zastaň - ty jediný svedok pravdy. A daj mi svojho ducha, aby som bol istejší a menej sa bál. - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
II. zastavenie: Pán Ježiš berie na svoje plecia kríž
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Po dlhých súdnych prieťahoch preletela konečne unaveným davom zachrípnutá správa: Pilát to odsúhlasil. Nazaretský je odsúdený na kríž. Už ho aj vedú, už mu ho váľajú na plece. Ba či ho bude vládať? Nastrašená myseľ človeka zapracovala - a rodí sa v nej niečo ako uvoľnenie: veď keď ho už nebude, aspoň už nebudem mať výčitky svedomia, že som sa ho nezastal, že stojím na strane nepravdy. Čo tam po pravde - len aby už bol pokoj!
Hrozné! Nedopusť, môj Bože, aby to s mojím ustráchaným sebectvom zašlo až tak ďaleko. Neopusť, aby som si čo len na chvíľu pripustil katastrofálnu myšlienku, že by som mohol existovať aj bez teba - bez pravdy, ktorej vydávaš svedectvo. - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
III. zastavenie: Pán Ježiš prvýkrát padá pod krížom
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Masa ľudí sa v neporiadku valí za odsúdeným. Niečo sa stalo. Jedni zostávajú stáť - narážajú jeden do druhého... - Čo je? - Spadol, nevládze. V schaotizovanej mysli sa mi vynárajú obrazy, ako vracia životnú energiu nevládnym, chromým, i zapáchajúcim mŕtvolám. A teraz On sám takto... Čo je pravda?... Je tento Ježiš Boh, či nie je? Boh, ktorý nevládze uniesť obyčajný trám dreva? Kedy je láska mocnejšia: keď vo svojej všemohúcnosti tvorí svety - či keď sa Všemohúci pre svojich slabých bratov stáva bezvládnym?
Bože môj, veď to je práve to, čoho sa tak bojím: že bude treba niesť kríž a že bude treba - na hanbu sveta - pod ním padať. Ach, aká všemohúca je láska v tvojej slabosti a aká je slabošská v mojej samoľúbej hrdosti! - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
IV. zastavenie: Ježiš sa stretáva so svojou matkou
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Moje zahanbujúce myšlienky sú rozplašené nervóznymi pokrikmi: - Kto sa to pri ňom zastavil? - Nejaká žena, vraj jeho matka. Poznáte ju? - Chudera! Takto si stretnúť syna! - Hovorí niečo? - Ach, nie, ani slova! Len sa mu díva a díva do krvou zatečených očí. Ktovie na čo myslí? Možno by ani sama nevedela povedať. Len sa ako prvá z tohoto ľudského rodu stavia vedľa Syna, aby spolu s Ním vydala svedectvo pravde - ťažké svedectvo o všemohúcnosti lásky.
Mne sa v tejto chvíli žiada len jedno: padnúť pred touto ženou na kolená a hanbiť sa! Hanbiť sa za slabošstvo svojej samoľúbej hrdosti i svojho strachu. - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
V. zastavenie: Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
- Prečo mu nikto nepomôže, veď vidia, ako sa potáca! Vojaci sa skutočne obzerajú, či by mu niekto aspoň na kúsku neodniesol ťažké bremeno. - Bude to ťažko, na to sa nikto nedá... - Ba, Šimon z Cyrény. Iste nevedel, o čo ide, keď im vletel do rúk. A už mu aj na plece váľajú kríž. Ten asi škrípe zubami: „Bolo mi to treba? Taká nepríjemnosť!“ Vedľa Šimona sa previnilo potáca schúlený Ježiš, akoby to bol všetko zavinil On.
Ach, Kriste, čo všetko sa ti dáva a čo sa ti ešte bude dávať za vinu! Ako sme to len všetko domotali! Toho, ktorý sa nechal takto doriadiť pre naše viny, drzo obviňujeme, akoby bol práve On zodpovedný za všetky katastrofy biedy a nešťastia, ktoré kedy vytrpel človek a ktoré bude musieť ešte pretrpieť na dovŕšenie vykúpenia. A rozčuľujeme sa, že sme nútení pomáhať niesť kríž, na ktorom bude vykúpený náš nový život. Odpusť nám, že, sa tak rúhame! - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
VI. zastavenie: Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Zase sa pri ňom zastavuje nejaká žena. Vraj akási Veronika. Podáva mu šatku. Utiera si ňou tvár. Však už ani nevidel, čo bol zatečený krvou, špinou a potom. Ale čože je to stou šatkou? Všetci ju pozerajú a ona si ju nechce dať. Tí, čo ju videli, tvrdia, že je na nej verne odtlačená Kristova krvavá tvár. Ja sa len dívam a dívam... Ktovie, koľko nebojácnej odvahy a koľko všetko dúfajúcej a všetko veriacej lásky sa muselo narodiť v duši tejto ženy, kým sa i ona mlčky pridala ku Kristovmu svedectvu a vyčarila tak zo srdca tohoto najslabšieho z ľudí skutočný zázrak všemohúcnosti.
Zahanbený si odvraciam tvár. Lebo naozaj neviem, ako by som sa mohol priznať ku svojej ustráchanej malosti a ku svojej biednej láske, ktorá skoro nič nedúfa, skoro nič neverí. Aspoň toľko sily mi daj, môj Bože, aby som sa predsa len priznal - aspoň pred tebou a sám pred sebou. - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
VII. zastavenie: Pán Ježiš druhýkrát padá pod krížom
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Vlečený davom postupuje ďalej, až sa zasa všetko zastavuje. Čo sa robí? Padol. Zasa padol. Už druhý raz na takom kúsku. Uštvú ho skôr, ako sa dostane na popravisko. Je to nechutné... Bolo by to nechutné, aj keby to bola divá zver, nie ešte človek. A Boh - Bože môj - Boh!...
Tak som si myslieval, môj Kriste, že vydávať svedectvo pravde znamená byť veľkým, silným, impozantným hrdinom. A ty sa tu metáš v prachu cesty ako rozšliapaný červík. Keby som sa len nebál vydávať svedectvo pravde i vtedy, keď to nik nebude považovať za hrdinstvo, i vtedy, keď to bude nechutné - keď ma budú pritom považovať za slabocha. - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
VIII. zastavenie: Pán Ježiš napomína plačúce ženy
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Odsúdený s krížom vstal, ale ledva sa vlečie. Cesta sa stále stáva pomalšou a úmornejšou. Z davu sa ozývajú netrpezlivé poznámky, pokriky, vrava. Vedľa cesty sa usedavo rozplakala skupina žien. Ježiš namáhavo dvíha hlavu a chce niečo povedať. Po prvý raz na tejto ceste smrti otvára ústa: - Neplačte nado mnou, ale sami nad sebou a nad svojimi synmi! Pochopte to veľké nedorozumenie: poľutovaniahodný predsa nie je ten, kto zo zla - kto z hriechu vykupuje, ale kto ho robí! Ak v tejto chvíli tak hrozne vypadá život, ako bude vypadať jeho odumretý odpad?
Ach, Bože, keby som videl tak hlboko, ako hlboko siahajú tieto slová! Keby som vedel tak zo srdca nariekať nad hriechom, z ktorého pochádza bolesť, ako viem plakať nad bolesťou, ktorá z tohto hriechu vykupuje. Keby som len bol taký múdry, aby som to vedel, môj Bože! - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
IX. zastavenie: Pán Ježiš tretíkrát padá pod krížom
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Konečne na Kalvárii! Ešte kúsok - a bude na popravisku. Ktovie, či to ten kúsok ešte uvládze? Neuvládal. Stratil rovnováhu - a kríž ho znovu prigniavil k zemi. Už tretí raz. Jeho pohľad mi pripomína svorkou hladných vlkov uštvanú laň, čo už len bezvládne leží na zemi a čaká na dravú smrť. Ten už asi nevstane! Ba musí, čo by ako bolo! Tých pár krokov už musí so svojím krížom prekonať.
Len tak okrajom mi preletela myšlienka, čo vôbec existujú hranice človekovej bezvládnosti. Ak predtým existovali - On ich teraz prekonal. Už viac neexistujú. Musím si to opakovať, môj Bože, - musím to vedieť naspamäť, - musí sa to stať mojím druhým vedomím - že odvtedy, čo bola prekonaná táto strašná krížová cesta, znovu a znovu ju prekonáva Kristus s každým z nás. A je isté, že ako vtedy, i teraz s nami dôjde cez všetky pády a povstania až na vrch. Aby sme už nikdy nepochybovali, či to vôbec dokážeme. - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
X. zastavenie: Pánu Ježišovi vyzliekajú šaty
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Tak - a už je na popravisku. Všetci sa tlačia, aby videli, čo sa bude diať. Na zemi leží kríž a nad ním sa chveje do svojej bolesti a bezvládnosti schúlený Ježiš. Kus po kuse z neho trhajú odev. Zaschnutá krv znovu ožíva a steká cícerkom na zem. Ach, keby už bolo po všetkom! Hlavou sa mi preháňajú čudné myšlienky: Pripravil pre človeka krásnu zem - pripravil mu z nej krásne telo... Ach, čo sme sa len naspievali o kráse svojho tela! Ale on už tu teraz naozaj nemá ľudskej podoby ani krásy.
Je to vari tak, že i krása nového človeka v Novej zemi musí byť vykúpená zohavením tela Ježišovho i tiel mnohých, premnohých jeho bratov? Nielen pravde, ale aj pravdivej kráse prišiel vydať svedectvo. Len aby sme mu uverili, že nie pôvab tela, ale láska srdca bude určovať človekovu definitívnu, nikdy nepomíňajúcu krásu. Ďakujem ti, Bože, že nie sme odkázaní len na tú, čo sa tak neodvratne mení v popol. - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
XI. zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na kríž
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Nepokojné myšlienky mi prerušili údery kladiva. Ktosi už pevne pridŕža Ježišovu ruku na ramene kríža a zatĺka do dlane klinec. Ochabnuté svaly sa už len málo šklbnú a znova ochabujú. Tvár sa ani veľmi nevládze kriviť od bolesti... Ďalší - a ešte ďalší klinec. Zakrývam si tvár. Na to sa už nedá dívať. Naozaj to tak muselo byť? Vyžaduje si neúprosná pravda až takéto krvavé svedectvo? Nie ja, ale On prišiel svedčiť o pravde. Nie ja, ale On jej rozumie. A On hovorí, že to naozaj tak musí byť. Ale ak je to tak - aká musí byť potom tá pravda nádherná, aký fantastický ňou zvestovaný nový život - keď je hodnotený takým obrovským výkupným.
Kedykoľvek si budem zakrývať tvár pred hrôzami ľudského utrpenia, nedaj mi zabudnúť, môj Bože, na fantastickú krásu nového života, ktorá sa z toho utrpenia rodí - tak ako sa rodí klas z odumierajúceho pšeničného zrna. - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
XII. zastavenie: Pán Ježiš na kríži zomiera
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Doznel posledný úder kladiva, kati dvíhajú krvavý kríž. Pribité telo visí na dreve a kriví sa v posledných bolestných kŕčoch. Vrava zhrozeného davu utícha. - Ticho prosím! Popravený niečo hovorí. Jeho hlas sa už celkom zreteľne a živo zarezáva do pochmúrneho priestoru: - Bože, môj Bože, prečo si ma opustil? - Otec, odpusť im - nevedia, čo robia! - Ešte dnes budeš so mnou v raji. - Hľa, tvoja Matka! - Mám smäd. - Dokonané je! - Otec, do tvojich rúk odovzdávam svoj život. Hlava mu bezvládne padá na hruď - je mŕtvy... Tieto jeho posledné slová by som si chcel uchovávať v srdci ako zákon, posledný odkaz najviac milovaného a milujúceho, ako svoje najväčšie tajomstvo, ktoré mi s vypätím posledných síl vychŕlil z duše umierajúci.
Na tieto slová o úzkosti, odpúšťaní, nádeji a dôvere, o smäde i o matke - na tieto slová mi nedaj, môj Bože, nikdy zabudnúť! - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
XIII. zastavenie: Pána Ježiša skladajú z kríža
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Nastala tma - zachvieva sa zem... Na Kalvárii začína byť pusto. Len malá skupinka sa ešte vracia ku krížu s mŕtvolou. Vyťahujú klince. Ruka - hlava - druhá ruka - celé mŕtve telo sa mĺkvo chúli k zemi ako zrelé jablko do trávy. - Sem, aspoň na chvíľu! Matka vystiera ruky k objatiu synovej mŕtvoly. A zasa ticho. Teda toto je to, na čo dala svoj veľkodušný súhlas pri zvestovaní? Toto má byť to tajomstvo, čo si celý život uchovávala v materinskom srdci bez toho, žeby mu rozumela? Áno, toto! Ale nielen toto. V srdci tajomstva tohoto mŕtveho tela je ukryté tajomstvo jeho a nášho vzkriesenia k celkom novému, krásnemu životu. Áno, Mária, si šťastná! I v tejto bolestnej chvíli si šťastná, že si uverila, lebo sa stane všetko, čo tento mŕtvy zvestoval.
Ježišova a naša Matka! Tak by sme chceli tvojou vierou veriť v život vo všetkých jeho premenách - i vtedy, i dnes, keď sa nám zdá, akoby bol mŕtvy. - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
XIV. zastavenie: Pána Ježiša pochovávajú
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Bol to taký obyčajný, malý pohreb. Len niekoľkí najbližší známi ho náhlivo odniesli a uložili do hrobu. Nijaké obrady, nijaké spevy, nijaké pohrebné reči. Taký najchudobnejší pohreb. Možno to tak malo byť. Tento mŕtvy neodchádza tam, odkiaľ niet návratu. Už pozajtra sa má vrátiť plný nového života, novej krásy, novej lásky, nového šťastia. Na čo tu veľké lúčenie? Skôr si bude treba vyzdobiť srdce a myseľ pre skoré nádherné stretnutie v tom novom živote. Narodil sa, aby vydal svedectvo pravde - a tá pravda je takáto.
Bože môj, či je to taký veľký rozdiel, či sa takto stretneme už zajtra, alebo až neskôr? Či nie je rozhodujúce jedine to, že sa naozaj stretneme? Tak veľmi verím tvojmu svedectvu, Kriste - sám seba by som beznádejne stratil, keby som mu neveril. A neprestanem mu veriť a vtedy, keď bude treba ísť v jeho mene po takej krížovej ceste, po akej si išiel Ty. - Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
Záver
A tak sa znovu vraciam do svojich šedivých dní. Viem, že sa mi v nich bude táto kalvárska dráma neustále premietať. Viem, že v nich bude všetko poznačené Ježišovým svedectvom, ktoré vydal mojej životnej pravde. Veľmi mi na tej životnej pravde záleží, a preto budem jeho hlas zvedavo a pozorne počúvať.
Len srdce chápavé mi daj, môj Bože, aby som rozumel tvojim slovám, a aby som im každým úderom svojho srdca uveril. Amen!