Autor: P. Vojtěch Kodet, O.Carm.
Zdroj: © Jeho rány nás uzdravily | Karmelitánské nakladatelství | Kostelní Vydří 2008
preklad: Katarína Sedíková
Datum napsání:
02.03.2023
Jeho rany nás uzdravili
Krízová cesta s Vojtěchom Kodetom
Úvodná modlitba: Pane Ježišu Kriste, verím, že si tu so mnou. S úctou hladím na tvoj kríž a prosím o vieru a lásku, aby som voči tomuto zjaveniu tvojej lásky nezostal nevšímavý a ľahostajný. Chcem svoje srdce otvoriť pre teba a rozjímať nad tvojou i mojou životnou cestou. Pomôž mi na chvíľu poodstúpiť od všetkého, čo ma rozptyľuje a zamestnáva moju myseľ, čo rozrušuje moje city. Zverujem ti všetky svoje starosti a prosím ťa: Ujmi sa ma, odstráň moju roztržitosť a ľahostajnosť môjho srdca a daj mi zakúsiť svoju blízkosť. Prosím ťa, veď ma a napĺňaj pri tejto modlitbe svojím Svätým Duchom. Teba, Duchu Svätý, prosím, otvor moje uši i srdce, aby som dobre porozumel slovám Písma a uchovával ich v srdci. Osvieť moju myseľ, aby som pochopil, čo mám dnes pochopiť. Obnov vo mne túžbu podobať sa vo všetkom Kristovi. Svojou mocou učiň, aby som sa nielen nazýval Božím dieťaťom, ale skutočne ním bol. Amen. 1. zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť
Viedli ho ako ovcu na zabitie a ako baránok onemie pred tým, čo ho strihá, tak ani on neotvorí ústa (Sk 8, 32; porov. Iz 53, 7).
Pozri na Ježiša, ktorého ľudia nespravodlivo odsúdili. Zakúsil na sebe najväčšiu nespravodlivosť všetkých dôb. S tým, ktorý bol celkom bez hriechu, zaobchádzali ako s najväčším hriešnikom, a on mlčal. Nechal sa súdiť hriešnymi ľuďmi, dovolil, aby sa mu posmievali. Hovorili o ňom lži, a on sa nebránil. Mohol sa ľahko obrániť, mohol im pripomenúť, čo všetko pre nich vykonal, a vyčítať im ich nevďačnosť. On si však zvolil inú cestu. Neprepadol hnevu ani sebaľútosti, nebránil sa. Dobre vedel, že nikto mu nemôže vziať jeho dôstojnosť a vnútornú hodnotu, ktorú mu daroval Boh. Možno mal v tej chvíli pred sebou všetkých tých, ktorí prejdú v celých dejinách ľudstva podobnou skúsenosťou, čo by ich mohlo definitívne zatvrdiť a postaviť proti Bohu.
Mnohokrát v živote sme pocítili, že nás druhí nespravodlivo súdia či posudzujú, že nás okolie nechápe a neprijíma. Nikto z nás sa tomu nevyhne. V tej chvíli sa nám chce vždy kričať: „To predsa nie je pravda! To je také nespravodlivé!" Zakúsiť na sebe posudzovanie a odsudzovanie druhými, nenechať sa tým zraniť a ešte odpustiť, to skutočne nie je ľahké, zvlášť pokiaľ sme naozaj neurobili nič zlé. V takej chvíli sa väčšinou cítime ukrivdení, nepochopení, opustení. Tieto životné situácie v nás prebúdzajú hnev, pokúšajú nás, aby sme sa ľudsky obhajovali alebo pomýšľali na odplatu. Inokedy nás uzavrú do horkosti a bezmocnej sebaľútosti. Takmer vždy však so sebou nesú stratu dôvery v ľudí okolo nás. Niekedy dokonca i zranenie dôvery v Boha alebo aspoň v jeho služobníkov, v cirkev.
Ježiš sám na sebe prežil bolesť nespravodlivého osočovania. Rozumie nám, keď prežívame podobné situácie. Zverme mu svoje sklamanie a bolesť z posudzovania druhými, z ich bolestných poznámok na našu adresu, z ich ohovárania a neprijatia. Len Ježiš nám môže dať silu, aby naše srdce nezatvrdlo a aby sme nestratili lásku a úctu k tým, ktorí nám ublížili. On nám môže dať aj silu k veľkodušnosti, aby sme sa neodplácali rovnakým zlom. Veď i pre nás platia Ježišove slová: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám" (Mt 7,1-2).
Prosím ťa, Pane, daj, aby som v sile Ducha Božieho nedbal tak veľmi na to, čo si o mne myslia ľudia, ale aby som sa učil žiť pred tvojím zrakom. Prosím ťa, aby som sa tak veľmi nezaujímal, čo si ľudia o mne rozprávajú, aby som sa nenechal príliš zraniť ich výsmechom alebo ironickými poznámkami. Veď i ja koľkokrát v reči znevažujem druhých, koľkokrát niekoho zraním neuváženým slovom. Prosím ťa, osloboď ma od závislosti na pohľadoch a rečiach druhých ľudí, aby som raz mohol povedať s apoštolom Pavlom: „No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd. Ani sám seba nesúdim ... Pán je môj sudca" (1 Kor 4, 3-4).
Pomôž mi tiež, aby som dokázal odpustiť aj veľké krivdy a nespravodlivosti, ktoré možno ovplyvnili celý môj život alebo život mojich blízkych; kiežby som vedel každý súd nad ľuďmi aj s ich zlým počínaním prenechať tebe. Ty si neprišiel ľudí súdiť, ale spasiť (porov. Jn 3, 17; 12, 47). Premeň moje zmýšľanie tam, kde vyžadujem len ľudskú spravodlivosť a nejde mi o spásu všetkých ľudí. Premeň každý môj skrytý hnev voči ľuďom, tak ako si v Ninive svojím milosrdenstvom premenil srdce Jonáša (porov. Jon 4, 10-11).
2. zastavenie: Pán Ježiš berie na svoje plecia kríž
Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota (Jn 19, 17).
Pán išiel dobrovoľne v ústrety svojmu odsúdeniu. Dobrovoľne sa ľuďom vydal do rúk. Nemusel. Vidíme ho, ako si musel osobne vybojovať prijatie kríža vo vnútornom zápase v Getsemanskej záhrade, kde sa vo svojej úzkosti dokonca potil krvou (porov. Lk 22, 44). Evanjelista Ján uvádza, že vyšiel v ústrety tým, ktorí ho mali zatknúť, a oni padli na zem premožení Božou mocou, ktorá z neho vychádzala (porov. Jn 18, 4n). Keby bol chcel, mohol im uniknúť, nemusel trpieť. Ježišova dobrovoľná voľba kríža ako cesty k našej záchrane je a zostane veľkým tajomstvom. Bolo by však divné, keby sme vo svetle Ježišovej voľby sami vyhľadávali utrpenie. Veď Boh nechce ľudské utrpenie. Predstava Boha, ktorý sa vyžíva v ľudskom utrpení, je karikatúrou Boha; ide o jeden zo základných omylov v pohľade na Boha a na Božie zámery s človekom. Veď Ježiš prišiel, aby sme mali plnosť života a radosti (porov. Jn 10, 10; 15, 11).
A napriek tomu je utrpenie tajomne prítomné v živote každého z nás, tak ako bolo vo veľkej miere prítomné i v živote Ježiša. Medzi jeho a naším utrpením je však veľký rozdiel. Najlepšie to azda vystihol lotor po pravici, keď povedal: „Lenže my spravodlivo (trpíme), lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé" (Lk 23, 41). Utrpenie je skutočne tajomným následkom hriechu, či už nášho, alebo tých pred nami. Ježiš však na rozdiel od nás nezhrešil, ale prijal náš údel i s utrpením a smrťou, aby zlomil osteň smrti a beznádeje.
Preto keď nás pozýva, aby sme sa zriekli samých seba a vzali na seba svoj kríž, nepozýva nás na prvom mieste k utrpeniu. Svojou výzvou ku každodennému neseniu kríža a k ochote dať život pre Krista a pre evanjelium (porov. Mk 8, 34) nás Ježiš pozýva predovšetkým k tomu, aby sme sa nebáli ťažkostí spojených s útrapami a námahou, s ktorými sa stretneme, ak budeme chcieť byť verní evanjeliu. Krížom pre nás však môže byť i všetko ťažké a náročné, čo nás v živote stretne a čo my nemôžeme zmeniť. Môžu to byť naše choroby a rovnako aj slabosti. Jediným správnym postojom je vtedy trpezlivo ich prijať. V tomto zmysle píše apoštol Pavol: „Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista" (2 Kor 12, 10).
Pánovi sa určite nepriblížime odstránením všetkého, čo je v živote náročné. Kto sa nenaučí denne prijímať svoj kríž, to znamená všetko neľahké a nepríjemné, čo patrí k nášmu životu, nedozrieva ľudsky ani duchovne a určite nerastie v láske. V tomto zmysle sa ľahšie žije každému, kto sa už od svojej mladosti naučí niesť svoje jarmo (porov. Nár 3, 27).
Prosím ťa, Pane, daj mi vidieť môj život pohľadom viery. Daj mi odvahu prijímať všetko bolestné a ťažké, čo život prináša. Či už je to námaha mojej práce alebo služby, prenasledovanie alebo zosmiešňovanie od druhých pre vieru, či je to choroba a utrpenie, ktorými musím prejsť. Pomôž mi oslobodiť sa od vlastnej vôle tam, kde sú tvoje cesty iné ako moje. Nauč ma nespoliehať sa v utrpení len na seba a na svoje sily. Daj, aby som mohol zakúsiť, že môj kríž sa stáva tiež tvojím krížom, prijatým s láskou v poslušnosti viery; jedine vtedy netlačí a neťaží (porov. Mt 11, 30).
3. zastavenie: Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom
On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 6-8).
My ľudia nechceme byť slabí, chceme byť silní a úspešní. Slabosť vnímame ako niečo, čo nás diskredituje v očiach druhých, čo nám rúca naše predstavy o sebe samých. Máme pocit, že nás každý prejav slabosti a každý neúspech vylučuje z okruhu šťastných ľudí, že musíme byť silní, ktorí na všetko stačia a všetko zvládnu sami. Stále sa usilujeme o to, aby sme sa vyrovnali silným okolo nás. Hanbíme sa, keď zlyhávame, a napriek tomu, že sme všetci slabí, nechceme si to pripustiť. Slabosť skrývame a trpíme ju len s pocitom viny. Pán nás však zachránil skrze kríž i preto, aby sme sa nebáli priznať svoju slabosť a svoje zlyhanie. Sme slabí už svojou prirodzenosťou a nemáme inú cestu než sa naučiť s tým počítať. Boh nie je prekvapený a zaskočený našou slabosťou. On vie, že bez jeho pomoci budeme nielen stále padať, ale nebudeme schopní ani znovu vstať a ísť ďalej.
Pane, poníženie, ktoré si na seba vzal, je pre mňa nepredstaviteľné. Bol si rovný Bohu, sám Boží Syn, a prijatím našej ľudskej prirodzenosti si sa tak ponížil, že to samo by stačilo na našu záchranu, aj bez útrap kríža! Vo svojej oddanosti a poslušnosti voči Otcovi si dokonca prijal ľudskú slabosť, utrpenie a potupnú smrť. Dobrovoľne prijatú ľudskú slabosť a ľudský neúspech si si zvolil ako prostriedok záchrany. A práve v tvojej slabosti sa nám zjavila Božia moc. Ako slabý človek si prešiel svoju krížovú cestu, v slabosti si zomrel, ale potom si z Božej moci povstal k životu (porov. 2 Kor 13, 4). Prosím ťa, Pane, nauč ma počítať s tým, že som človek slabý a hriešny. Daj mi pochopiť, že prijatie vlastnej slabosti sa mi môže stať cestou vpred, že prijatím vlastných obmedzení sa učím viac spoliehať na teba. Uznávam svoju reálnu závislosť od teba a tvojej milosti a zriekam sa svojej sebestačnosti a pýchy, ktorá ma od teba vzďaľuje.
4. zastavenie: Pán Ježiš sa stretá so svojou matkou
Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka (Mt 12, 49-50).
O Panne Márii vieme, že bola na Golgotě pod krížom (porov. Jn 19, 25). Je teda dosť pravdepodobné, že bola tiež v zástupe, okolo ktorého prechádzal zmučený Ježiš s krížom na ramenách. Ona vždy vnútorne stála pri ňom i pri všetkom, čo robil. Plnenie Otcovej vôle bolo ich spoločným tajomstvom. Takisto niesli spoločne poníženie a bolesť, ktorá bola spojená s Ježišovým odsúdením. Predstavitelia národa spolu s mnohými inými ľuďmi ho zavrhli ako kacíra a náboženského podvodníka. Ježiš i Panna Mária museli veľmi intenzívne vnímať bolesť jeden druhého. Keby to bolo možné, asi by Pán rád uchránil svoju matku od tejto vnútornej bolesti. Ona by zase bola rada, keby on nemusel trpieť. Ale i to bola súčasť ich cesty viery a poslušnosti voči Otcovi. Vzájomne si tak boli posilou v odovzdanosti do Otcovej vôle.
Pre každého z nás je ťažké pozerať sa na bolesť našich drahých. Koľkokrát by sme im tak radi po-mohli a zmiernili ich trápenie, a nemôžeme. V takých chvíľach môžeme mať pocit, že sa deje niečo zle, že robíme niečo zle, že nás Boh nepočuje, že na nás zabudol. Inokedy máme pocit, že tým, ktorí nás majú radi, spôsobujeme trápenie tým, že im dáme nahliadnuť do svojej vlastnej bolesti. Vtedy bývame ešte bezradnejší a bez mocnejší. Podeliť sa o radosť je ľahké, ale podeliť sa o bolesť s odovzdanosťou do vôle Božej vyžaduje veľkú vieru a vzájomnú dôveru. Len pomaly sa učíme Božej múdrosti, v ktorej prosíme o naplnenie Božej vôle v ich živote, o to, aby zdarné prešli všetkým nutným utrpením a aby ho v spojení s Kristom dokázali využiť na svoj prospech. Pane, ty vieš, že nie som schopný uchrániť seba ani svojich drahých od niektorých ťažkostí a trápení, ktoré život prináša. Koľkokrát by som si veľmi prial, aby tí, ktorých milujem, nikdy netrpeli. Prosím ťa, aby som v takých chvíľach nereptal a nepopudzoval druhých k reptaniu ako Jóbova žena.
Prosím ťa, Pane, nauč nás pomáhať si vzájomne prijať to, čo je ťažké, vzájomne si niesť svoje bremená (porov. Gal 6, 2), a tak rásť v oddanosti a láske. Daj, aby sme neutekali z Golgoty ako väčšina tvojich učeníkov, ale aby sme boli i v skúškach schopní stáť vzájomne pri sebe, s pohľadom viery upretým na teba, ako nás vyzýva Písmo: „ ... vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu" (Hebr 12, 2).
5. zastavenie: Šimon z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž
Ako vychádzali, stretli človeka z Cyrény, menom Šimona. Toho prinútili, aby mu niesol kríž (Mt 27, 32).
Ďalšie poníženie na krížovej ceste čakalo Pána v podobe neochotného Šimona. Človek sa Šimonovi ani nediví, že nebol veľmi nadšený, keď mal cestou domov z poľa pomáhať niesť na popravisko popravný kôl - a to ešte nejakému odsúdencovi, ktorého ani nepoznal. Ale ako asi bolo Ježišovi, keď celý svoj pozemský život nezištne pomáhal druhým ľuďom, často kázal bez nároku na odpočinok, uzdravoval chorých, tešil zarmútených, a potom sa nenašiel nikto, kto by dobrovoľne pomohol, keď už on sám nemohol. Už v Getsemanskej záhrade jeho najbližší zaspali, a teraz pomocník z donútenia v osobe Šimona... Nehovoriac o tom, že kríž, ktorý v tej chvíli niesol na svojich zmučených ramenách, niesol za všetkých, teda i za Šimona.
Každého z nás stretávajú v živote chvíle, keď sme odkázaní na pomoc druhých. Mnohí z nás by boli radi, keby bolo takýchto okamžikov čo najmenej. Najradšej by sme si všetko urobili sami, aby sme nemuseli byť nikomu nič dlžní, aby sme neboli nikomu zaviazaní a nemuseli byť nikomu za nič vďační. Asi poznáme ten zvláštny pocit, keď sa na niekoho obrátime s prosbou o pomoc a už v jeho gestách a na jeho tvári vidíme, ako ho otravujeme, ako sa mu to nehodí a ako to teda pre nás urobí, keď to inak nejde... Neochota druhého nás o to viac vnútorne bolí, o čo viac sme mu sami nezištne pomáhali, keď to potreboval.
Ježiš ale prijal i neochotnú pomoc, pretože bol pokorný. Navyše vedel, že tým vlastne Šimonovi dáva jedinečnú možnosť, ako sa nenápadne dostať do Božej blízkosti, ako získať podiel na Božom kráľovstve. I na Šimonovi sa tak naplnili Ježišove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25, 40). Je otázne, kto komu vlastne preukázal milosrdenstvo, kto bol nakoniec viac obdarovaný... Tým, že si Ježiš od Šimona nechal poslúžiť, paradoxne mu preukázal veľkú službu.
Prosím ťa, Pane, o pokoru, v ktorej by som sa neuzatváral pred pomocou druhých, a aby som s ochotou pripustil, že môžu byť silnejší a schopnejší ako ja. Pomôž mi uznať, že potrebujem druhých ľudí a ich lásku i pomoc. Nauč ma prijímať službu aj od tých, ktorí ju nevedia ochotne preukazovať. A ešte o jedno ťa prosím: daj mi pochopiť, že tvoja logika je iná - nielenže slabí potrebujú oporu silných, ale že silní zase potrebujú slabých a núdznych a že zdraví potrebujú chorých a postihnutých, ak majú vyrásť v láske, a tak pochopiť, čo je život.
6. zastavenie: Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku
„Čo myslíš, ktorý z tých troch hol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?" On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo." A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!" (Lk 10, 36-37).
Nevieme, či Ježiš, keď rozprával podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, vedel, že sa raz sám ocitne medzi zločincami, zbitý a okradnutý o všetko. On sa celý svoj život ujímal všetkých zúbožených a okradnutých, prejavoval im milosrdenstvo, a teraz sám potreboval zľutovanie a pomoc. Na jeho krížovej ceste isto neboli len ľudia zlí a ľahostajní. Tradičná pripomienka legendárnej Veroniky sa stala symbolom všetkých ostatných, ktorí Pána počas jeho pozemského života ľudsky obdarovávali. Spomeňme si na Máriu, ktorá mu tesne pred jeho utrpením pomazala nohy vzácnym olejom (porov. Jn 12, 3).
I Ježiš potreboval vo svojom ľudskom živote prežívať blízkosť a pochopenie druhých ľudí, obzvlášť pred svojím utrpením, dokonca sa nezdráhal o ne požiadať. Spomeňme si, ako v Getsemanskej záhrade prosil svojich učeníkov, aby s ním aspoň hodinu zotrvali v jeho úzkosti. Nebol odľudšteným hrdinom, ktorý sa naučil nikoho nepotrebovať a chladnokrvne kráča v ústrety svojmu osudu. Práve naopak: poznal všetky ľudské city, vrátane úzkosti a strachu z bolesti a z osamotenia. Preto bol v najťažších chvíľach veľmi vnímavý na každý prejav úprimnej lásky a pozornosti. Napriek všetkej duševnej i telesnej bolesti nezostal uzavretý do seba - i uprostred krížovej cesty dokázal opätovať gesto lásky.
Pane, tvárou v tvár tomuto zastaveniu znovu vidím, ako je pre nás ľudí dôležité, že nie sme vo svojich trápeniach sami, že máme niekoho, kto nás svojou ľudskou pozornosťou poteší, i keď nám možno inak nemôže pomôcť. Ďakujem ti za všetkých, ktorých si mi dal preto, aby boli posilou na mojej životnej ceste, najmä vo chvíľach skúšok. Len ťa prosím, aby ma žiadne utrpenie nevohnalo do vnútornej izolácie, aby som neprepadol ani ilúzii sebestačnosti, ani horkej sebaľútosti, v ktorej by som sa uzavrel pred láskou druhých. Daj mi aj uprostred trápenia schopnosť, aby som vnímal ľudí okolo seba a ocenil každý ich pokus preukazovať mi dobro.
7. zastavenie: Pán Ježiš druhý raz padá pod krížom
A aby som sa nevyvyšoval (pre veľkosť zjavení), bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti" (2 Kor 12, 7-9).
Pane, tvoj druhý pád na krížovej ceste je pre nás symbolom našich opakovaných pádov a zlyhaní. Keď sme padli alebo zlyhali po prvýkrát, dalo sa to ešte nejako pochopiť a ospravedlniť. Ale najviac nás pokorujú opakované prejavy našej slabosti. Ak potom nadobudnú podobu nejakej závislosti, ktorá ničí nás i druhých, je to tým horšie. Sú veci, s ktorými dlhodobo zápasíme a nevieme si s nimi rady. Mnohokrát sa vzopneme k novému začiatku, ale potom znovu padáme. Čím viac týchto neúčinných pokusov o nový začiatok máme za sebou, tým viac sa nás zmocňuje rezignácia. Je pochopiteľné, že každý sa ťažko zmieruje so svojimi závislosťami a neslobodami, nech sa to týka čohokoľvek. Teoreticky vieme, že naše pokorenie, slabosti a neúspechy sa môžu stať cestou vpred, cestou k tebe. Ale zmieriť sa s tým, že sa ich hneď nezbavíme, nám väčšinou veľmi nejde.
Prosím ťa, Pane, pomôž mi prijať všetky chvíle zlyhania, pokorenia a neúspechu a spojiť sa v nich s tvojou slabosťou, ktorá sa prejavila pri tvojom druhom páde. Pomôž mi priznať si pravdu o sebe a prijímať tvoju milosť a odpustenie. Pomôž mi tiež, aby som dokázal odpustiť sám sebe a prestal sa pre svoje slabosti ponižovať. Pane môj, ďakujem ti, že som už toľkokrát potreboval tvoje milosrdenstvo i milosrdenstvo mojich blízkych; daj, nech sa aj ja naučím preukazovať milosrdenstvo druhým. Už neprosím o okamžité vyslobodenie zo všetkých mojich slabostí - chcem sa nimi radšej chváliť, aby sa v nich mohla prejaviť tvoja moc (porov. 2 Kor 12, 7-10).
8. zastavenie: Pán Ježiš napomína plačúce ženy
Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi" (Lk 23, 27-28).
Na rozdiel od svojich súčasníkov sa Ježiš správal k ženám veľmi láskavo a pozorne. V jeho blízkosti sa cítili docenené a v bezpečí. Ich deti brával do náručia a žehnal im (porov. Mk 10, 16). Ženy ho rady počúvali a verili jeho slovám. Teraz sa však nedokázali zmieriť s jeho údelom a prejavovali mu svoj súcit. Ich súcit však Ježiša neposilnil tak ako účasť jeho matky. Nestotožňoval sa s ich zúfalým pohľadom a beznádejou. Vedel, že ide cestou podľa Otcovej vôle, že ide správnou cestou, i keď veľmi náročnou. Radšej by ich videl, ako prosia o odpustenie svojich hriechov a hriechov svojich detí. Je dosť možné, že práve ich muži a aj niektoré deti pred niekoľkými hodinami volali: „Ukrižuj!"
Trpezlivo znášať utrpenie je ťažké pre každého a muselo to byť ťažké i pre Ježiša. Ale zúfalstvo a beznádej sú ešte oveľa horšie ako akékoľvek telesné trápenie, pretože sú slepou uličkou. Ježiš sa však nenechal zlákať k sebaľútosti, trpiteľstvu a beznádeji, ktoré sa tak ľahko ponúkali. V tej chvíli zrejme nevedel, čo príde za okamžik a ako bude všetko pokračovať. Nezúfal si však, pretože dôveroval svojmu Otcovi.
Prosím ťa, Pane, dopraj mi zotrvať v dôvere až do konca mojej životnej cesty. Pomôž mi, aby som nestrácal nádej vo chvíľach, keď nevidím na krok dopredu a mám pocit, že neexistuje nijaké riešenie. Poznal som ťa ako Boha, ktorý miluje ľudí, ktorý vyvádza zo smrti do života, ktorý dáva na púšti vykvitnúť stromom a vytrysknúť prameňom na pustatine. Nedopusť, aby som niekedy prepadol zúfalstvu. Verím, že keď budeš ty so mnou, bude mať zmysel i všetko ťažké, čo prežívam.
9. zastavenie: Pán Ježiš tretí raz padá pod krížom
Vtedy sa Pán obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo, ako mu povedal: „Skôr ako dnes kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš." Vyšiel von a horko sa rozplakal (Lk 22, 61-62).
Tretí Ježišov pád na jeho krížovej ceste, ako nám ho zachovala ústna tradícia, vyjadruje Ježišovo krajné vyčerpanie. Cestou na Golgotu stratil všetku silu a telesne sa zrútil. Možno si niektorí okoloidúci mysleli, že je to už koniec. Len Ježišova túžba doviesť svoje poslanie až do konca a jeho vnútorný pohľad upretý na Otca mu pomohli znovu vstať. I v našom živote sú chvíle, keď už nevieme, ako ďalej. Môže ísť o tzv. vyhorenie, keď si jednoducho fyzicky aj psychicky siahneme až na dno. Alebo sa zo dňa na deň dozvieme diagnózu nevyliečiteľného ochorenia. Iného postretne tragická udalosť, z ktorej sa psychicky zrúti. Pre niekoho je takýmto pádom veľké morálne zlyhanie, ktoré mu zoberie všetky ilúzie o sebe, rozvráti mu rodinu a pokazí všetky vzťahy. Možno ho v tej chvíli odpíšu zo svojho života i kresťania. Aj ľudia blízki Bohu prežívali takéto chvíle. Petrovi by nikdy nezišlo na um, že bude schopný niečoho tak hrozného, ako je zapretie jeho milovaného Majstra a Pána, jeho Boha. Zachránil ho Ježišov pohľad. Ich oči sa stretli a jeho srdca sa zmocnila úprimná, uzdravujúca ľútosť.
Pane, prosím ťa, stoj pri mne, keď si siahnem až na dno svojich síl. Buď so mnou, keď ma opúšťajú sily a zďaleka už nemôžem konať toľko, čo prv. Prosím ťa, nedopusť, aby mňa alebo niekoho z mojich blízkych akákoľvek životná situácia vnútorne zlomila a zatvrdila. Odovzdávam teraz do tvojich rúk všetkých svojich priateľov a známych, ktorí sa práve nachádzajú v situácii, ktorá ich vnútorne ničí: Ujmi sa ich a dodaj im svetlo a silu. A ak im môžem byť oporou, daj mi odvahu byť im nablízku v ich bolesti.
10. zastavenie: Pánu Ježišovi zvliekajú šaty
Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú; delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós (Ž 22, 18-19).
Vystavený pohľadu nenávistného davu zostal obnažený Pán obratý o všetko. Ako mu asi bolo, keď sa ho pokúsili vystaviť hanbe a ponížiť jeho ľudskú dôstojnosť? Bolo nutné, aby podstúpil i toto zneuctenie? Asi áno, keďže všetko, čo prežil, prežil kvôli nám, a chcel vziať na seba všetky naše ľudské bolesti. Každý z nás má vo svojom srdci tajnú komôrku, skutočnosti, ktoré neodkrýva druhým. A nemusí ísť vôbec o niečo, za čo by sa musel hanbiť, niekedy práve naopak. Mnohí si ale nesú v sebe veci zaťažené pocitom hanby. Nechceli by v tomto ohľade druhým odkryť svoju nahotu, svoje poníženie, niektoré temné chvíle svojej osobnej histórie. Niektorí prežili násilné prekročenie hraníc svojho súkromia, cítili sa zneuctení správaním a rečami druhých. Iní dokonca zažili fyzické násilie v rôznej podobe. A snáď ešte bolestivejšie ako znásilnenie tela je násilie na duši, manipulácia a vydieranie, irónia, zosmiešňovanie a zneužitie moci. Zrejme práve kvôli tým, ktorí na sebe prežili tieto pocity násilia a bezmocného poníženia, podstúpil Pán i toto zastavenie na svojej krížovej ceste, aby sa s nimi mohol vnútorne spojiť, a priniesol im tak uzdravenie a oslobodenie z následkov prežitého násilia.
Pane, prosím za seba a za všetkých svojich blízkych, aby si sa nás ujal i v týchto pre nás tak bolestných a citlivých zraneniach, aby si nás z nich uzdravil. Prosíme ťa, prikry nás svojím šatom úcty a milosti. Chceme zachytiť pohľad tvojich očí, ktorými sa na nás dívaš s úctou a láskou. Odovzdávame ti tie najintímnejšie oblasti svojho života a prosíme ťa, aby si nám vrátil stratenú dôstojnosť Božích detí, aby si narovnal, čo je pokrivené, aby si pozdvihol, čo bolo pošliapané.
11. zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na kríž
Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia" (Lk 23, 33-34).
Posledné okamžiky Ježišovho života boli preniknuté jeho veľkou láskou a milosrdenstvom. To sa prejavilo až do krajnosti vo chvíli, keď sa ešte z kríža prihovoril za tých, ktorí ho ukrižovali. Na druhej strane, jeho posledné chvíle na zemi boli tiež plné bolesti a pocitu opustenosti. Tesne pred smrťou sa Pán stotožnil s modlitbou žalmistu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Z 22, 2; Mt 27, 46), čím sa zžil so všetkými ľuďmi, ktorí vo svojej nemohúcnosti, opustenosti a zúfalstve už nedokážu volať Boha.
Pre nikoho nie je ľahké postupne prijímať svoje obmedzenia a hranice, napríklad tie, čo súvisia so starnutím a pribúdajúcimi chorobami. Rastúce obmedzenia majú tendenciu stále viac nás uzatvárať do vlastného sveta, a tým ešte prehlbovať pocit osamotenia a márnosti. Ježišova prosba za druhých vo chvíľach, keď najintenzívnejšie pociťoval prázdnotu a mlčanie Boha, je pre nás svetlom i cestou, ako raz neskončiť svoj život v zatrpknutosti a pocite krivdy. Každý pocit, i ten najhorší, je možné spojiť s modlitbou.
Pane, ty vieš, ako ťažko znášam chvíle bezmocnosti, ako ťažko znášam opustenosť od ľudí, nieto ešte pocit, že ty si tak ďaleko. Prosím ťa, nauč ma modliť sa i vo chvíľach opustenosti a vzývať tvoje meno i v temnotách, dokiaľ sa na konci tunela nerozsvieti svetlo. Veď „pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo" (Ž 139, 12).
12. zastavenie: Pán Ježiš na kríži zomiera
Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha." Po tých slovách vydýchol (Lk 23, 44-46).
Pán dobre vedel, že smrť nie je len bodkou bezcitného osudu, po ktorej nasleduje prázdnota, ale že po prekročení hraníc smrti ho čakajú Otcove ruky. Do týchto nežných a láskyplných rúk sa preto odovzdal svojím posledným vyznaním synovskej dôvery k Otcovi. Jeho „dokonané" (Jn 19, 30) neznamenalo zúfalé „je koniec!", ale to, že sa práve dovŕšil Otcov zámer záchrany. Pre nás sa v tej chvíli otvoril nový život, cesta k nášmu naplneniu v Bohu.
Žijeme v spoločnosti, ktorá každú zmienku o vlastnom umieraní a smrti vytlačuje na okraj. Na jednej strane sa pod vplyvom masovokomunikačných prostriedkov stávame akosi necitliví k utrpeniu a smrti druhých, na druhej strane nás zviera strach zo záveru nášho vlastného života. Najradšej o tom mlčíme. Pritom nádej na večný život a viera vo vzkriesenie mení celý náš pohľad na život i na smrť. Život každého z nás má však svoju definitívnu kvalitu z perspektívy dobrej smrti, ktorá má náš život korunovať. Život je dar aj poslanie. Nežijeme len preto, aby sme si užívali, ale aby sme naplnili poslanie, ktoré nám zveril Pán - aby sme sa nejakým spôsobom stali darom pre druhých. Naplno to vystihol Ježiš vo svojej modlitbe v predvečer svojho utrpenia: „Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať" (Jn 17, 4).
Pane, prosím ťa, nauč ma správne užívať dar života, aby som sa tým všetkým, čo prežívam, od teba nevzďaľoval, ale naopak: aby som stále viac napĺňal poslanie, ktoré si mi zveril. Už dnes ťa prosím o šťastnú hodinu smrti a o to, aby som sa na svoju smrť mohol dobre a dostatočne pripraviť. Daj mi tú milosť, aby som raz mohol povedať so sv. Pavlom: „Nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod" (2 Tim 4, 6-8).
13. zastavenie: Pána Ježiša skladajú z kríža
Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jebo telo. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať (Jn 19, 38-40).
Väčšina apoštolov nebola pri snímaní Ježišovho mŕtveho tela z kríža, len dvaja jeho tajní učeníci Jozef a Nikodém, Panna Mária v sprievode sv. Jána a niekoľko žien. Možno im v tom zabránil zmäok, ktorý prežívali, možno strach, sklamanie alebo bolesť. Ale kto mohol pociťovať väčšiu bolesť ako Mária? Právom na ňu tradícia vzťahuje prorocký biblický text: „Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ" (Nár 1, 12).
Jej bolesť však nebola bolesťou zúfalstva a beznádeje. Naopak! Mária pod krížom stála, nezrútila sa. Z Ježišovho okruhu bola možno jediná, ktorá v tej chvíli pevne verila, že smrť nemá a nebude mať posledné slovo. Každý, kto niekedy stál pri smrteľnom lôžku niekoho zo svojich drahých, rozumie tejto skúsenosti akosi zvnútra. I keď vieme, že naši drahí nás v smrti predchádzajú a že sa s nimi v Bohu znovu stretneme, bolesť zo straty milovaného je ľudská, treba ju aj prejaviť. Zaiste plakala aj Matka Božia, a nebolo to nič proti viere a dôvere v Boha. Veď ten, ktorý s pohnutím stál pri hrobe svojho priateľa (porov. Jn 11, 33-35), iste prijíma slzy matky, ako i naše slzy.
Bolesť zo straty najbližších nezahojí len čas. Po našich drahých ostáva v našom živote prázdne miesto. Jedine dôvera v stretnutie s nimi v Bohu a istota, že po smrti sú v jeho náručí, kde už niet bolesti a plaču (porov. Iz 25, 8), nám dávajú silu do ďalšieho života. Pane, pod tvojím krížom otváram všetku bolesť svojho srdca zo straty svojich milovaných. Otváram ti to prázdne miesto, ktoré po nich zostalo, a prosím ťa, aby si ty sám uzdravil bolesť nášho dočasného rozlúčenia.
Prosím, aby si zotrel slzy z tvárí všetkých, ktorí práve trpia čerstvou stratou niekoho blízkeho; naplň ich srdce svojou prítomnosťou. Daj im, prosím, silu a odvahu znovu žiť a kráčať do budúcnosti. Daj nám všetkým pevnú nádej, že naši zomrelí v tebe žijú a my sa raz s nimi opäť stretneme.
14. zastavenie: Pána Ježiša pochovávajú
Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel. Bola tam Mária Magdaléna a iná Mária a sedeli oproti hrobu (Mt 27, 59-61).
Ježiš sa počas svojho pozemského života nedočkal výrazného viditeľného úspechu, počet jeho učeníkov a nasledovníkov sa rozrástol až po jeho smrti. Z pohľadu sveta zakončil svoj pozemský život ako neúspešný náboženský reformátor. Len niekoľko najvernejších sa postaralo o uloženie mŕtveho tela do hrobu. Zdalo sa, že tým navždy všetko skončilo. Denne bojujeme s pokušením okamžite vidieť plody svojej práce. Sme radi, keď sa dočkáme ľudského uznania a ocenenia už tu na zemi. Sme však povolaní, aby sme zasievali pre budúcnosť. Veď v Božej vinici často iný zasieva, a iný žne. Nevraviac o tom, že každé dobré dielo musí prejsť najskôr skúškou, aby prinieslo plody pre večnosť, a semeno musí odumrieť, aby dalo život, ako povedal Ježiš svojim učeníkom na konci svojho života: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu" (Jn 12, 24).
Verím a vyznávam, Pane môj, že tvoja smrť z lásky k nám a z poslušnosti voči Otcovi bola cestou k novému životu. Takto si nás zachránil z nášho strachu z prázdnoty, z nezmyselnosti života a z beznádeje; vykúpil si nás z večnej smrti. Ďakujem ti, že si ma svojím krížom a smrťou oslobodil od hriechu a zachránil z moci zla. Daj mi, prosím, svoju milosť, aby som i ja dokázal ísť týmto životom v tvojom duchu. Daj, aby som dokázal trpezlivo zasievať vo viere, že všetko prinesie plody, až to bude premenené tvojím krížom a povolané k životu mocou tvojho zmŕtvychvstania. Veď „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).
Záverečná modlitba: Dobrý Ježišu, ďakujem ti, že si vzal na seba náš život, naše bolesti a choroby, aby sme boli uzdravení tvojím životom, tvojimi ranami i tvojou smrťou (porov. Iz 53, 4-5). Prosím ťa o milosť vernosti, aby som vytrval na ceste, na ktorú si ma povolal. Prosím o silu, aby som bol ochotný denne brať na seba svoj kríž, spojený s mojou životnou cestou. A prosím ťa o pevnú vieru, že až v smrti sa rodí pravý život, že strata je často u teba ziskom a že v prijatí svojej chudoby nájdem pravé bohatstvo. V tejto viere chcem spolu s ostatnými veriacimi vyznávať v Kristovi: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: ,Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.' Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje" (Rim 8, 31-37). Amen.
