V roku krstu a birmovania ¦ 1

1. zastavenie: Ježiš je odsúdený na smrť, my sme v krste obdarovaní hojnosťou života

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Ježiš prišiel na svet s jasnou ponukou pre každého človeka, ktorú vyjadril v podobenstve o dobrom pastierovi: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10). V čase, keď veľa ľudí hladuje i umiera od hladu, sa tiež veľa ľudí oddáva konzumizmu a pôžitkárstvu. Ani jeden ani druhý extrém nie je správny. Starozákonná Kniha prísloví vyslovuje prosbu o dôstojný ľudský život: „Nedávaj mi ani chudobu, ani bohatstvo, udeľ mi (vždy iba toľko, koľko) potrebujem na živobytie.“ (Prísl 30,8).

Lenže často sa zabúda na potrebu duchovného bohatstva človeka. Keď Ježiš hovorí o „hojnosti života“, má na mysli zvlášť duchovné obohatenie človeka. Preto si dobre všimnime začiatok jeho verejného vystúpenia. Prichádza k Jordánu, aby sa nechal pokrstiť. Ján Krstiteľ je v pomykove, pretože si jasne uvedomuje, že to on by mal prijať krst od Ježiša. V Ježišovej odpovedi Jánovi: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15), aj my môžeme jasne vyrozumieť, ako je dôležité a spravodlivé začať svoj život a životné pôsobenie krstom. Tak ho začal aj Ježiš. Často uvažujme o svojom krste a jeho dôležitosti a vždy si opakujme slová sv. Jána Pavla II., ktoré vyslovil v rodných Wadoviciach v kostole pri krstiteľnici - na mieste svojho krstu: „Tu sa to všetko začalo!“

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

2. zastavenie: Ježiš prijíma kríž, my Otcovu lásku

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Ježiš po odsúdení berie na svoje plecia kríž. My po prijatí krstu počujeme výrok Boha Otca: „Ty si môj milovaný syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie“ (porov. Mt 3,17). Boh vo svojej láske k nám krstom ničí v nás trest vyhnania z raja, v ktorom sme sa všetci narodili pre hriech prarodičov Adama a Evy. Preto ho voláme dedičným hriechom. Nebyť nekonečnej Božej lásky, všetko by zostalo po starom. Ale aj teraz Boh rešpektuje slobodu človeka. Človek sa môže rozhodnúť, a to aj tak, že Božiu lásku cez sviatosť krstu neprijme. Krst odmietne a bude ho považovať za zbytočný. Ako je veľmi dôležité prebudiť najskôr v sebe a potom v našich rodinách záujem o duchovné veci! Veľa hovoriť o dôležitosti Božieho života v nás, v zameraní na večný život, o ktorom sv. Pavol napísal: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,9). Avšak tento lákavý opis večnej odmeny dokáže prijať iba človek, ktorý uverí. Preto prosme Pána spolu s apoštolmi: „Daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17,5), „aby sme uverili v jeho lásku“ (porov. 1 Jn 4,16), aby sme sviatosť krstu nepovažovali za jednorazový a ukončený úkon, ale za začiatok nášho života v Božej láske. Veď všetci pokrstení sme Bohom milovaní synovia a dcéry (porov. 1 Jn 3,1).

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

3. zastavenie: Ježiš prvýkrát padá pod krížom a my sme krstom skončili?

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Je túžbou Cirkvi i zodpovedných odborníkov, aby dieťa od okamihu počatia bolo svojimi rodičmi milované, očakávané s radosťou a prijaté do tepla rodinného objatia. Odborníci na výchovu zdôrazňujú dôležitosť vývoja a rozvoja človeka pred narodením a po narodení v prvých šiestich, a hlavne v prvých troch rokoch života. V tomto období sa formuje citový i duchovný život každého jedinca. Všetko nadobudnuté alebo zanedbané v prvých rokoch života pôjde s človekom počas celého života. Tak ako nemožno odkladať rozprávanie s dieťaťom v rodnom jazyku a výchovu k základným návykom (zručností, slušnosti, ...), tak nemožno odkladať ani krst a náboženskú výchovu. Treba začať čo najskôr.

Aj bez uvedených odborných poznatkov bol tento čas výchovy detí v rodinách veriacich rodičov napĺňaný celkom prirodzene. Dieťa bolo od počiatku zapájané do rodinných pobožností a poznalo všetky základné modlitby. Jasne môžeme povedať, že krstom sa všetko neskončilo, ale krst mal svoje pokračovanie v prirodzenej náboženskej atmosfére rodiny. Dieťa, ktoré sa neskôr pripravovalo na prvú svätú spoveď a prvé sväté prijímanie, už vlastne bolo dávno pripravené na ďalšie sviatostné stretnutie s Ježišom. Ako veľmi by bolo dobré, keby sa táto prax naplno obnovila v našich rodinách. Lebo krst nie je prvé „možné“ ukončenie života vo viere, ale krst otvára a začína obdobie veľmi dôležitého kladenia základov viery a praxe náboženských návykov.

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

4. zastavenie: Ježiš sa stretne so svojou Mamou, ktorá sa chce stretávať aj s nami

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Každé dieťa sa vždy rado stretne so svojou mamou. A vari sa každá mama tiež neteší na stretnutie so svojím dieťaťom? Pri tomto zastavení krížovej cesty vnímame aké je bolestné stretnutie Panny Márie s Ježišom, no aj napriek tomu sú Mária i Ježiš zaň vďační. V rodinách, kde sa praktizuje viera, je celkom bežné, že tak, ako dieťa vysloví prvé slovo „mama“, sa tiež od začiatku upriamuje jeho pozornosť na obrázok Panny Márie. A tak aj v duchovnom rozmere sa rozvíja nádherný vzťah medzi dieťaťom a Pannou Máriou.

Všimnime si, že pri troch veľkých a Cirkvou uznaných zjaveniach sa Panna Mária zjavila deťom: v Lurdoch Bernadete; vo Fatime Hyacinte, Františkovi a Lucii a v La Salette Maximovi a Melánii. Čo však v tejto súvislosti upúta ešte viac je to, ako tieto nevzdelané deti dokázali prijať a porozumieť dôležitosť posolstva pre celé ľudstvo. Tu sa veľmi potvrdzujú Ježišove slová, že „deťom patrí nebeské kráľovstvo“ (porov. Mt 19,14). Odkazom Fatimy je aj výzva našej Mamy Panny Márie modliť sa ruženec. Malo by byť celkom prirodzené, aby každý pokrstený a pobirmovaný sa denne modlil svätý ruženec.

Nech aj tieto zjavenia povzbudzujú zodpovedných veriacich rodičov, aby čo najskôr začali viesť svoje deti k mariánskej úcte. Lebo tak ich vedú k Mame nás všetkých, ktorá chce, aby sme sa s ňou vždy radi stretávali. Nech je teda normálne, že pokrstené dieťa sa modlí mariánske modlitby, s rodičmi slávi mariánske sviatky a púte a vniká aj do tajomstiev posvätného ruženca. Zasväťme naše deti i našich drahých Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a robme tak často - modlitbou 3x Zdravas Mária; na konci zvolajme: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!“ (Môžeme tiež dodať: „aj za tých, ktorí sa k tebe neutiekajú“.)

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

5. zastavenie: Šimon pomáha Ježišovi niesť kríž, pokrstenému majú pomáhať na ceste viery najmä rodičia a krstní rodičia

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Neexistuje mocnejšia ochrana pre každého pokrsteného, ako ochrana Panny Márie. Je veľmi užitočné, aby dieťa spoznávalo aj mimoriadnu ochranu anjelov strážcov, čo im môže pripomínať ich obraz nad postieľkou. Veriaci rodičia s rozvahou vyberú krstné a neskôr pomôžu vybrať aj birmovné meno svojmu dieťaťu, lebo tak získavajú ďalšieho ochrancu, ale aj orodovníka v nebi pre svoje dieťa. Postupne primeraným spôsobom oboznámia svoje deti so životom ich krstných patrónov, ale aj ďalších svätých. Aj týmto spôsobom pomáhajú prekonať ponuky rôznych amuletov (červených šnúrok na rukách), magických úkonov či nerozvážne nasledovanie nevyzretých „celebrít“.

To je veľmi zodpovedná úloha pomoci a ochrany, ktorú majú plniť rodičia a krstní rodičia a ktorej účinnosť bude závisieť od ich životného svedectva. Ľahostajnosť v živote viery rodičov a krstných rodičov býva často dôvodom ešte väčšej ľahostajnosti vo viere ich detí. Zodpovedne treba postupovať aj pri výbere krstných a birmovných rodičov. Rodičia sú stále prvými svedkami viery pre svoje deti, k čomu sa zaviazali pri ich krste. Každý rodič nech sa pýta sám seba, koľko času venuje svojej rodine a jej duchovnému dobru, zvlášť v nedeľu a v prikázaný sviatok, alebo či sa aj vtedy necháva pohltiť len pracovnými a rekreačnými aktivitami.

Ako veľmi a veľa treba prosiť a modliť sa za naše rodiny a rodičov, aby boli pomáhajúcimi a svedčiacimi „Šimonmi“ života a odovzdávania viery pre svoje deti. Ako veľmi a veľa sa rodičom treba modliť za ich deti, aby raz, keď ich na zemi rozdelí smrť – sa neskôr stretli v nebi, a aby tam nikto z rodiny nechýbal. Pomodlime sa so všetkými rodičmi za ich deti modlitbu, ktorú sa modlili pri krste: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

6. zastavenie: Kristova tvár na Veronikinej šatke, nezmazateľný znak krstu v našej duši

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Záujem o „Veronikinu šatku“ alebo o Turínske plátno je stále veľký. Ale aj tieto vzácnosti, ako aj všetky dôležité pečate alebo znaky hodností či príslušnosti (insígnie), raz prestanú existovať. Pečať krstu – to je pečať Boha v duši človeka, tá už v duši bude po celú večnosť! Nezmazateľnú pečať dostávame aj pri birmovke a vysvätení, pri prijatí sviatosti kňazstva. Buď budú tieto pečate ozdobou v nebi, alebo hanbou v zatratení. Buď budú svedčiť o využitej šanci, ktorú sme dostali od Boha, alebo budú svedčiť o všetkých premárnených daroch, ktoré nám dával už od nášho narodenia a krstu. Každý pokrstený a pobirmovaný (vysvätený) má v duši tento rovnaký a nezničiteľný znak. Keď sme takto rovnako označení, tak je logické, že to z nás vytvára jednu obrovskú duchovnú rodinu povolanú v jednote oslavovať Boha a robiť si navzájom dobre. Avšak nie je vôbec zriedkavé, že medzi pokrstenými je veľa zla, ba národy rovnakého krstu vedú proti sebe vojnu. Aj v takej situácii vyslovme logické slová nádeje: Ak by sme si viac uvedomili, koľko ľudí je pokrstených v našej krajine i na celom svete a keby každý pokrstený bral vážne záväzky krstu a podľa nich žil, a ešte viac by rešpektoval, že krst je dôležitejší ako jazyk, ktorým hovoríme – potom by bol pokoj v našej vlasti i všade vo svete. Je to znova o poslaní nás pokrstených v tomto svete.

Možno by bolo treba viac prežívať, aby pokrstení a pobirmovaní, ktorí sú pozvaní k spoločnej oslave Boha a k ľudskej vzájomnosti, sa všetci spoločne stretávali na bohoslužbách, často prijímali Eucharistiu ako viditeľný znak jednoty, spoločne sa modlili..., a tak sa stále viac stávali ľuďmi dobrej vôle, pre ktorých pri Ježišovom narodení vyprosovali anjeli pokoj (porov. Lk 2,14). To je znova prisľúbenie neba. Ale ak naše kostoly „zívajú“ prázdnotou, lebo aj pokrstené duše sú dosť „prázdne“..., môže na nás zostupovať hojné Božie požehnanie? Nepomôže nám len konštatovanie alebo bedákanie nad tým, ako sa zhoršili medziľudské vzťahy. Všetci pokrstení prejavme túžbu byť stále viac ľuďmi dobrej vôle a svet sa začne meniť. Každý začnime od seba...

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

7. zastavenie: Neuhášajte Ducha Svätého

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Pri Ježišovom krste v Jordáne zostupoval Duch Svätý na Ježiša v podobe holubice (porov. Mt 3,16). Už v krste prijímajú pokrstení aj množstvo darov Ducha Svätého. Avšak keď sv. Pavol prišiel do Efezu a našiel tam pokrstených Jánovým krstom, pokrstil ich Ježišovým krstom a pobirmoval. Prijatím sviatostnej milosti Ducha Svätého začali veriaci rozprávať rozličnými jazykmi a prorokovať (porov. Sk 19,1-6). Skutky apoštolov hovoria, ako aj samotní apoštoli konali obdivuhodné veci práve mocou Ducha Svätého, lebo dary Ducha sú rozličné (porov. 1 Kor 12,1-13) a veľmi mocné. Preto sv. Pavol aj varoval: „Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia“ (Ef 4,30), čím vyzýval na spoluprácu veriacich s Duchom Svätým.

Lebo ovocím Ducha je, ako to krásne napísal sv. Pavol: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22). Verím, že tu nikto nebude namietať, že tieto dary vplývajú pozitívne na medziľudské vzťahy. Ale ak sme v sebe „uhasili“ ochotu spolupracovať s Duchom Svätým, potom sa nečudujme, že naše vzťahy nie sú dobré. Lebo vymenované šľachetné prejavy ľudskosti nie sú výsledkom ľudských cvičení, ale sú ovocím Božieho Ducha. Ak teda tí, ktorí prekonali pokušenie nedať sa pokrstiť a krst prijali, potom sú v dvoch pokušeniach – už neprijať sviatosť birmovania, alebo využiť slávnosť vyslúženia tejto sviatosti ako oficiálne ukončenie svojho vzťahu s Bohom a Cirkvou. Aj keď si možno budú nahovárať, že ešte v Boha veria.

Ktovie, či práve citované slová sv. Pavla z Listu Galaťanom nie sú jasným ukazovateľom, akého „ducha“ má človek v sebe, akým „duchom“ sa riadi. Sv. Pavol opísal správanie tých, ktorí sa neriadia Božím Duchom, ale sa oddali skutkom tela. O tých píše: „Skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“ (Gal 5,19-21). To vlastne dosvedčuje, že takto potom prichádza v živote človeka jeden pád za druhým, z ktorých už nie je tak ľahko zdvihnúť sa, ba človek už ani veľakrát nechce a ospravedlňuje sa: „veď všetci tak žijú!“

Nedôvera voči pomoci Ducha Svätého je hriechom proti Duchu Svätému, čo je tvrdohlavé odmietanie obrátiť sa a uveriť v lásku Boha. Ježiš zdôraznil, že tento hriech „nebude odpustený ani v tomto veku, ani v budúcom“ (porov. Mt 12,32). Takto žiť znamená brať svoju večnosť veľmi ľahkovážne. Ale to je znova o viere, preto prosíme: „Pane, posilni nám vieru“ (porov. Lk 17,5), aby sme povstali aj z pádu, v ktorom spochybňujeme alebo ignorujeme dôležitú pomoc Ducha Svätého.

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

8. zastavenie: Nad kým vlastne treba plakať?

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Keď sv. Ján Pavol II. položil v jednej krajine otázku: „Čo ste urobili so svojím krstom?“, nevzbudil si veľké sympatie, skôr naopak. Ktovie, či by dnes takto položená otázka - osobe, alebo pôvodne kresťanskej krajine - už nešla do „vetra“. Ježiš sa nebál usmerniť ženy, aby ich plač nešiel „do vetra“. Predsa - nie on sám si spôsobil bolesť krížovej cesty, ale boli to deti plačúcich matiek, ktoré mu spôsobovali bolesť? Ťažko je súdiť spätne, ale ktovie, či tieto ženy nemali najskôr zaplakať nad sebou, veď nevedno či spolu so svojimi mužmi neurobili oni chyby vo výchove. Bolo by ľahké ich súdiť, ale buďme opatrní, lebo nepoznáme všetky okolnosti z ich života. A predsa jeden plač matiek môže byť oprávnený. Je to plač v srdciach matiek, ktoré dali život viacerým deťom, no mnohí z rodiny i spomedzi veriacich sa dívajú na nich pohrdlivo. Nech Pán hojne požehná tieto bolestné slzy obetavých matiek početných rodín a Ježišove slová pokarhania nech oslovia znevažujúcich úprimné materstvo.

Ježiš si mohol dovoliť napomínať nielen, že poznal situáciu, ale aj preto, aby každého znova vyzval začať si spytovať svedomie, odhaliť pravdu o sebe a začať konať pokánie od seba. Predsa, ak dnes vidíme, že pokrstení a pobirmovaní sa nám vytratili, alebo vytrácajú z kostolov, lebo už oveľa skôr prestali praktizovať vieru, sú na vine len oni sami? Nie sú vinní niektorí z predchádzajúcej rodinnej generácie, ktorí prestali byť verní krstným, birmovným a možno aj manželským sľubom, a tak sa už v rodine viera oslabovala, až napokon stratila? Nezačalo sa všetko tak, že v rodine prestala účasť na bohoslužbách, na modlitbe, na sviatostnom živote, lebo sa ľudia napríklad nechceli rozlúčiť s niektorým konkrétnym hriechom?

Avšak je potešiteľné, keď si birmovanci uvedomia, že sú viac včlenení do farského spoločenstva aj svojou službou. Napr. počas prípravy sa aktívne zapájali do svätých omší a pobožností (adorácie, modlitba svätého ruženca, krížová cesta...), zúčastňovali sa stretiek, a tak mali možnosť hlbšieho stretnutia s Bohom. Ale prevzali na seba aj starosť o upratovanie a výzdobu v kostole a v jeho okolí. Mali tiež možnosť spoznať, aké dôležité sú pravidelné finančné príspevky na chod kostola a farnosti. Kiež by im to vydržalo po celý život.

Cestu obnovy života našej viery začnime dôvernou modlitbou k Duchu Svätému: „Nech zostúpi Duch Svätý a obnoví tvár zeme, tejto zeme!“ Tak sa ju pomodlil sv. Ján Pavol II. vo Varšave a začali sa diať zmeny. Dnes znova potrebujeme obnovu nás samých, našich rodín i celej krajiny. Potrebujeme rodičov a krstných rodičov, ktorí s odvahou i láskou napomenú svoje deti keď žijú v hriechu, aby aj sami svojim mlčaním nemali účasť na ich hriechu (čo nazývame cudzie hriechy), veď všetkým má ísť aj o večný život. Často prosme v priebehu dňa: „Duchu Svätý, obnov nás!“ a k prosbe pridajme aj skutky pokánia za osobné zlyhania.

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

9. zastavenie: Prijať Božiu milosť, alebo radšej žiť v hriechu?

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Postupne, ako by mali v živote pokrstených pribúdať aj ďalšie sviatosti – sviatosť zmierenia, Eucharistia a sviatosť birmovania, často počet záujemcov o ne redne. Veľmi viditeľné je to pri ochote prijať sviatosť manželstva. Ak v pokrstených a pobirmovaných slabla táto sviatostná hrdosť, často už aj pre vlúdenie sa hriechu do ich života, sviatostné zjednotenie sa v manželstve sa až tak „nenosí“. Je to znova signál vyslaný Bohu: „My, Bože, si v našom zväzku vystačíme aj bez teba! Nepotrebujeme nijaký papier!“

Tento pád nezáujmu o Božie požehnanie pre pár žijúci spolu, je už značne rozšírený, s dôsledkami nestálosti a nerodiacich sa detí. Tento životný štýl neveští nič dobré pre budúcnosť. Takýmto štýlom života žila napr. Rímska ríša a nebyť rozmáhajúceho sa kresťanstva, celá kultúra by bola úplne zanikla. Bola to sila kresťanských rodín a vzťahov, aj za cenu mnohých mučeníkov, ktorá vniesla obnovu a novú nádej do bývalého impéria.

Aj dnes sú živou nádejou kresťanské rodiny, ktoré neraz napriek opovrhnutiu – dokonca aj z príbuzenského prostredia – stávajú sa možno nie veľkými, ale vitálnymi bunkami spoločnosti. Je krásne a povzbudzujúce vidieť mladé páry, ktoré sa v plnej dôvere otvárajú napríklad teológii rodiny sv. Jána Pavla II. To je nová nádej pozviechania sa z pádu rodiny, ktorá znova svedčí, čo dokáže Božia pomoc, keď sa jedná o znova posilnenie rodiny. Ježiš, Mária, Jozef - ochraňujte naše rodiny a všetkých, ktorí sa rozhodli prijať sviatostné manželstvo v plnej dôvere, a neistým dodajte odvahu k manželstvu.

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

10. zastavenie: Uveriť v Božiu silu sviatostí

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

„Kráľ je nahý“ - poznáme tento príbeh. Keď Ježiša vyzliekli zo šiat, šlo o poníženie jeho ľudskej dôstojnosti. Dnes sa nahota predáva a preferuje, no spomenutý príbeh o nahom kráľovi akoby nám chcel pripomenúť, ako suverénne sa tvárime v každej životnej situácii - mnohí sú vyškolení na pohotové odpovede na všetky otázky, ale v podstate je dnešný človek veľmi „nahý“ t.j. zraniteľný. Často nemá za sebou pevné zázemie, a ak ho má, nevie dokedy. V priebehu dejín sa zrodilo veľa predstáv ideálneho človeka, avšak čas preveril, aké boli falošné a spôsobili veľa nešťastia. Napr. každý totalitný režim mal vypracovaný obraz človeka, ale jeho samotní tvorcovia často skončili „pod gilotínou“. Človek nie je ani produktom ekonomiky; nie je ani ten, ktorý je úplne ovládnutý vášňami, lebo taká je údajne jeho prirodzenosť. Prinesie dnešná „diktatúra relativizmu“ (Benedikt XVI.) a liberalizmu sľúbené ovocie šťastia pre človeka?

Sv. Ján Pavol II. sa vyjadril jasne: „Človeka nemožno pochopiť bez Krista.“ Za pápežovým tvrdením automaticky prichádza protiotázka dnešného človeka: „A kto je vlastne ten Kristus...?“ Ale otázku: „Za koho ma pokladáte?...“ (porov. Mk 8,29), položil aj Kristus a tá otázka je tu stále. Odpovede vtedy i teraz boli a sú rôzne. Silným meradlom pravdy o Kristovi bolo vyznanie viery pohanského stotníka na Golgote: „On bol naozaj Boží syn“ (Mt 27,54).

Aj pri vysluhovaní sviatosti krstu rodičia a krstní rodičia vyznávajú vieru. Je to len opakovanie slov, alebo osobné vyznanie viery? Pri opýtaní ľudí, či sú veriaci, ešte mnohí odpovedajú, že áno. Keď im však povieme, že aj zlí duchovia vedia, že Boh existuje, zostanú zneistení. Otázku azda treba upresniť: „Veríš naozaj, že Kristus je Boží Syn, ktorý pre náš večný život zomrel a vstal zmŕtvych?“ A ďalej: „Veríš Bohu vo všetkých svojich životných situáciách? Veríš naozaj v silu a potrebu Božieho života, ktorú človek prijíma v krste a v ďalších sviatostiach?“ Lebo Ježiš má naporúdzi ešte jednu dôležitú otázku: „Nájde Syn človeka vieru na svete pri svojom druhom príchode?“ (porov. Lk 18,8). Túto otázku by sme mohli upraviť takto: „Vidí Ježiš vieru v srdciach tých, ktorí žiadajú o krst svojho dieťaťa?“ To sú otázky, ktoré postupne a celkom obnažujú pravdivý obraz (nahotu) viery každého človeka. Ale len keď si pripustíme pravdu o sebe, môže začať obnova našej viery. „Pane, posilni nám vieru!“

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

11. zastavenie: Slobodne a zodpovedne sa rozhodnúť a vytrvať až do konca

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Ježiš prijal v plnej slobode, odovzdanosti a zodpovednosti na svoje plecia kríž, ako aj všetko, čo s nesením kríža súviselo. Úplné a viditeľné spojenie s krížom potvrdzuje jeho pribitie na kríž. Takto je s krížom dokonale zjednotený a ani po vzpriamení kríža z neho nezostupuje.  Dal príklad všetkým svojim nasledovníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9,23). Tým nasledovaním Ježiša na krížovej ceste býva voľba životnej cesty v slobode a zodpovednosti a vytrvanie na nej. Pre muža a ženu v manželstve platí: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (porov. Mt 19,6). Pre vysvätených služobníkov Pána, zasvätených mužov a ženy je stanovené: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62). Krásny životný príklad dávajú aj tí, ktorí neboli povolaní na jednu alebo druhú životnú cestu, ale žijú čestne, pred tvárou Pána, a konajú veľa šľachetných skutkov vo svojej rodine a v prostredí, v ktorom žijú. Pre všetkých platí: „Kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mt 24,13).

Voľba životného povolania je plnšie rozvinutie krstného a birmovného povolania. Ak krstom všetko začalo, vo voľbe životného povolania sa obdržané dary majú neustále rozvíjať. Ak by sme si poslúžili prirovnaním, povieme to takto: krst je koreň stromu, z ktorého má postupne vyrásť kmeň, konáre, lístie a napokon ovocie. Teda: ak koreň zostane len koreňom a nerozvinie sa, nie je z neho osoh. Ak sa ostane len pri prijatí krstu a Boží život sa v človekovi nerozvíja prijímaním Božieho slova, ďalších sviatostí, výchovou vo viere, prípadné konáre, ktoré by vyrástli, ostanú suché, nie sú na nič súce, len do ohňa: „Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa“ (Mt 7,19). A ak sa pre zanedbanú vytrvalosť neukáže ovocie, je to potom ako s neplodným figovníkom, ktorý treba vyťať (porov. Lk 13,6-7). Aj športovec, ktorý vybehne na ihrisko, musí celý vyhradený čas venovať hre, aby neprišiel o víťazstvo možno v poslednej minúte. Ešte raz si pripomeňme: „Kto vytrvá dokonca, ten bude spasený!“

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

12. zastavenie: Pripraviť sa na smrť a žiť naveky

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Aký význam má krst, keď aj tak umrieme? Krst aj pri umieraní človeka má obrovský význam. Smrť je v závere nášho pozemského života, ale ako sa modlíme v zádušnej prefácii: „život sa neodníma iba mení“, obrazne povedané - smrťou prejdeme akoby „lávkou“ na druhý breh potoka, na ktorom pokračuje život, ale už bez konca. Vo chvíli smrti sa znova ukáže sila krstu, ktorý nám dovoľoval rozvíjať Boží život v nás prijímaním sviatostí v spoločenstve Cirkvi. Ako sme využívali túto Božiu ponuku v spolupráci s jeho milosťou - to bude rozhodujúce pre celú našu večnosť. My nevbehneme ani do neba športovcov, umelcov, kominárov, murárov..., a tak podobne, lebo také „nebá“ neexistujú! Existuje len jedno nebo, ktoré nám Ježiš Kristus otvoril svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním.

Na druhej strane života nás bude čakať Ježiš. Keď nás počas nášho života sprevádzal ako plný milosrdenstva a neustále nás pozýval k sebe slovami: „Poďte ku mne všetci“ (Mt 11,28), teraz nás bude čakať ako večný Sudca, ktorý nám pripomenie, že kto prichádzal k nemu „a vyznával ho pred ľuďmi, toho aj on vyzná pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (porov. Mt 10,32). Dokonca nám môže povedať: Keď som umieral na kríži, dvaja lotri vedľa mňa mali možnosť oľutovať svoj nedobrý život alebo sa mi vysmiať a odmietnuť moju ponuku odpustenia. Jeden z dvoch (polovica) ponuku prijal a ešte v ten deň bol so mnou v raji.

Druhý sa mi vysmial a ponuku odmietol! Aj každý pokrstený, v čase, keď sa zhorší jeho zdravotný stav (teda nečakať do upadnutia do bezvedomia, hoci aj vtedy treba volať kňaza), môže si zavolať kňaza, oľutovať hriechy celého života, vyspovedať sa, prijať sviatosť pomazania chorých a Eucharistiu, a tak sa v plnej dôvere zveriť do objatia Božieho milosrdenstva. Aké veľmi dôležité je prijatie týchto sviatostí pre umierajúceho pokrsteného človeka! Ich úprimné prijatie má dôsledky pre celú večnosť! Ak človek celý život túžil odísť z tohto sveta zmierený s Bohom prijatím spomenutých sviatostí, takmer vždy sa to splní. Najmä ak pokrstený praktizoval v živote niektorú z pobožností, s ktorou je spojené prisľúbenie nezomrieť bez kňaza a vyslúženia sviatostí umierajúcich (napr. úcta k Najsvätejšiemu Srdcu a Deväť prvých piatkov; alebo pobožnosť Piatich prvých sobôt...) Ak by však nastala situácia, že kňaz by nemohol prísť ku chorému, chorý nech si vzbudí ľútosť nad všetkými hriechmi života a Boh sa vo svojom milosrdenstve už postará, aby tam, kde v tej chvíli nemohla prísť sviatosť, aby prišla milosť odpustenia.

Iba v Ježišovi, a „v nikom inom niet spásy“ (Sk 4,12). Darmo budú titulky v médiách hovoriť o niečom inom. Vedzme, aké veľmi potrebné a dôležité je modliť sa za nerozhodného človeka odmietajúceho prijať sviatostné zmierenie sa s Bohom, v rozhodujúcej chvíli jeho prechodu do večnosti. Pamätajme na prisľúbenia dané - v modlitbe k sv. Jozefovi za dobrú smrť; k Panne Márii a pri modlitbe Korunky Božieho milosrdenstva za umierajúcich hoc aj na diaľku. Pamätajme znova a znova, že Ježiš na kríži každého z nás odkázal do starostlivej opatery svojej Mamy, keď cez Jána nám povedal: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19,27). A tak pri modlitbe „Zdravas Mária“ sa zvlášť zastavme a stíšme pri slovách „pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej.“ Tieto slová modlitby môžu byť raz rozhodujúce o našej večnosti. Pán Ježiš nám však Pannu Máriu odporúčal ako našu Mamu pre celý život, nielen pre jeho záver. Preto pravá mariánska úcta patrí k životu veriaceho človeka celkom prirodzene.

Nepodceňujme staré príslovie: „Aký život, taká smrť; aká smrť, taká večnosť!“ Ďakujme Bohu, že hoci sme nedobre žili svoj život, ešte aj v poslednej chvíli sa úprimnou ľútosťou môžeme zachrániť pre večnosť. Ale určite sa z ľahostajnosti voči Bohu a večnému životu na túto chvíľu opovážlivo nespoliehajme, keď už teraz vieme, ako máme žiť, aby sme mali dobrú smrť a šťastnú večnosť. Denne pred spaním sa pomodlime modlitbu ľútosti za svoje hriechy. To nás môže zachrániť, keby sme v noci náhle zomreli.

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

13. zastavenie: Naša pomoc dušiam v očistci

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Keď sv. Monika umierala mimo vlasti, sv. Augustín sa spolu s bratom trápili, ako ju pochovať v domovine, veď vtedy to nebolo jednoduché. Monika to vyriešila takto: „Nie je dôležité, kde ma pochováte, hlavne, pamätajte na mňa pri oltári.“ Odporúčanie sv. Moniky je veľmi dôležité aj po smrti našich blížnych, ktorí keby sa obrátili hoci na poslednú chvíľu a sú zachránení pre večnosť, na vstup do neba sa musia pravdepodobne pripraviť v očistci. Táto príprava býva značne bolestná, nakoľko očistcové muky sú porovnateľné s pekelnými. Rozdiel je v tom, že pekelné muky pre zavrhnutých už nikdy neskončia, sú večné. Dušiam v očistci môžeme vyprosiť svätými omšami, modlitbami a obetami skrátenie ich utrpenia. Totiž za spáchané hriechy prichádzajú aj tresty, ktoré sa v plnej miere neodpúšťajú ani pri svätej spovedi. Všetky hriechy áno. Preto sa žijúcemu človeku udeľuje pokánie, ktorým sa očisťuje aj od trestov za hriechy. Náročné chvíle životných situácií a chorôb, ak ich prijmeme v pokore a odovzdanosti, môžu byť odčiňovaním našich trestov za hriechy už tu na zemi.

Smrťou blízkeho človeka nech nekončí náš príbuzenský alebo priateľský vzťah s ním. Cíťme v sebe potrebu neustále pomáhať zomrelému, aby sa čím skôr dostal z očistca do neba. Za duše v očistci sa zvlášť modlievajme v „dušičkovom“ čase (od 1. do 8. novembra) a v prvé soboty mesiaca. Ak sa táto prax pomoci dušiam v očistci bude zachovávať v rodinách, teraz žijúcim sa táto pomoc dostane, keď to budú sami potrebovať. Prechádzajúc okolo cintorína sa vždy aspoň krátko pomodlime za duše v očistci. Prosbu o modlitbu si môžeme dať aj na náhrobný kameň, aby tí, čo sa zastavia pri hrobe, sa za zomrelého pomodlili. Ktovie, či by k prosbe o modlitbu nebolo potrebné modlitbu aj napísať, veď ktovie, či sa po nás ešte budú vedieť modliť... Ježiš bol po smrti na kríži zložený z kríža a vložený do objatia Panny Márie. Každá naša úprimná modlitba za zomrelého môže byť zároveň prosbou, aby aj toho „nášho“ zomrelého si v jeho očistcových bolestiach Panna Mária „pritúlila“ a vyprosila mu silu znášať tieto bolesti.  „Odpočinutie večné, daj dušiam zomrelých Pane, a svetlo večné nech im svieti!“

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

14. zastavenie: Hrob nie je naša definitívna (konečná) zastávka

V.: Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti.
R.: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Keď Boh stvoril prvých ľudí, nechcel, aby zomreli. „Ale pre hriech prišla na svet smrť“ (porov. Rim 5,12). Slovo „hriech“ sa z ľudského slovníka už dosť vytratilo, ale smrť zostala. Aj najlepšie vyšportované a ošetrované telá sa po smrti rozložia. Všetka vynaložená energia, financie, čas... investované do zdravia boli teda zbytočné? A čo krst, má ešte nejaký význam aj po smrti? Aj z doterajších zamyslení jednoznačne vyplýva, že význam krstu smrťou nezaniká! Ak sme spomenuli, že hriech zapríčinil smrť človeka, dopovedzme, že tam, „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20). A to možno pochopiť až v takej miere, ako je to vyjadrené vo veľkonočnom chválospeve (Exultet): „Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ.“

Príchodom Ježiša Krista, no hlavne jeho smrťou na kríži, sa na pokrsteného človeka, ktorý úprimne prijíma v živote aj ďalšie sviatosti, v nesmiernej miere vylievajú prúdy Božej milosti. Ich plné zužitkovanie sa ukáže najmä po smrti, lebo otázka: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo?“ (1Kor 15,55), dostane plnú váhu práve vtedy - keďže večný život víťazí nad smrťou. Vo chvíli smrti si veriaci „vychutná“ slová sv. Pavla: „Viem, komu som uveril“ (2 Tim 1,12). Ešte aj môj hrob sa môže stať posolstvom a svedectvom pre živých. Ak si dáme na hrob nápis, že „neumrieme v srdciach ľudí, ktorí nás milujú“ – nebude to trvať dlho, lebo aj oni umrú. Nie je to ani svedectvo o našej viere v Krista, ktorý zvíťazil nad smrťou a prijal nás do večnej blaženosti. Ak na našom hrobe bude Kristov kríž a napríklad jeho slová: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11,25), tento nápis na chladnom kameni môže osloviť tých, ktorí sa zastavia pri hrobe a privedie ich k zamysleniu o večnosti s Kristom.

Lebo hrob nie je „konečná“, totiž veríme, „že v posledný deň vstaneme z prachu zeme a stretneme sa so svojím Vykupiteľom“. Ak sme prešli očistcom alebo prišli rovno do neba - bude to už večné stretnutie v radosti. A všetko začalo krstom... Ako veľmi bude treba ďakovať všetkým, ktorí sa postarali o náš krst, a tak nám otvorili - nebojme sa to povedať - cestu do neba. S naším dospievaním sme sa o udržanie smeru do neba už museli viac starať sami. Možno je znova dôležité pripomenúť potrebu prijatia sviatostí, ktoré nás zmieria s Bohom v čase nášho odchodu pred jeho tvár. Prijatie týchto sviatostí - to je výnimočný čas obnoveného vzťahu s Bohom. Akoby „nové Vianoce“ v duši človeka, v ktorej sa možno po dlhých rokoch blúdenia, nezáujmu a hriechov, znova narodí Kristus. Až sa znova rozospieva celé nebo chválospevom „Sláva Bohu na výsostiach“, lebo Boží pokoj znova vstúpil do duše pokrsteného človeka.

Prekročiac hranicu pozemského a večného života..., po Ježišových slovách: „Dobrý a verný sluha... vojdi do radosti svojho pána“ (porov. Mt 25,23), celkom iste nebudeme ľutovať, že sme počas pozemského života mali záujem o Boží život v našej duši. Ak potom zaspievame známu pieseň: „Ježišu, Kráľu neba i zeme, tebe sa klania anjelov chór...“ (JKS 498), to už bude znieť celkom inak, lebo už budeme spievať spolu s nebeských chórom.

V.: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.
R.: Aj nad dušami v očistci.

Záver: Ak si sv. Pavol dovolil použiť športovú terminológiu, keď napísal, že „sú takí, ktorí závodia preto, aby dosiahli porušiteľný veniec“ (porov. 1 Kor 9,25), hovorí, čo je človek ochotný podstúpiť pred pretekmi pre dosiahnutie pozemského ocenenia. Na inom mieste čítame: „Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?!“ (Lk 9,25). V našom rozvíjaní krstného povolania ponúknem aj ja športové prirovnanie, ktoré pochopia najmä športoví fanúšikovia. V mnohých krajinách sa v niektorých športoch zaviedla podľa vzoru NHL takzvaná „Sieň slávy“, do ktorej sa slávnostne uvedú zaslúžilí hokejisti. Nedostane sa tam každý, ktorý sa vedel korčuľovať a držať hokejku, ale len tí najlepší.

Pre nás je večnou „sieňou slávy“ nebo, do ktorého sa tiež automaticky nedostane každý pokrstený a pobirmovaný. Ale „výber“ nie je už taký vyhranený, ako pre športovcov. V nebi nie sú len tí, ktorých poznáme ako svätcov. V nebi je každý, kto trpezlivo niesol svoj životný kríž a nasledoval Ježiša Krista. Je tam každý, kto vyznával svoju vieru v prostredí, v ktorom žil. Je tam veľmi veľa takých, ktorí v živote spáchali veľa hriechov, ale ich oľutovali, vyznali v spovedi a konali pokánie. Slovom, v nebi sú všetci, ktorí hoci boli krehkí, slabí a hriešni ľudia, predsa však v pokore a plnej dôvere zložili svoju životnú starosť na Pána v zmysle slov: „Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará“ (Ž 37,5). Ale povedzme aj o zatratení, v ktorom sú tí, ktorí tam chceli byť, ba niektorí sa tým počas života aj chválili. Odmietali Božiu pomoc Cirkvi, do svojho života nepustili Boha a ak, tak len boha podľa vlastných predstáv. Aj my sami sa teraz slobodne rozhodujeme o svojej večnosti. Výchovou detí sa rodičia pripravujú na spoločnú, večnú radosť v nebi. Nemusí sa tak stať. Ak budú rodičia mlčať pri hriechu detí, ich večné stretnutie v nebi je ohrozené. Treba sa veľa za seba navzájom modliť a obetovať, a tak vyprosiť návrat našich drahých k Bohu, aby sme sa raz všetci zišli a tešili v nebi. Lebo krst nás nasmeroval do neba!

Ďakujeme za všetkých svedkov krstného povolania: za deti, mládež, snúbencov, manželov, rodičov i starých rodičov, verných slobodných, vysvätených i zasvätených, ktorí sa usilujú každý deň prežívať v Božej milosti a radosti. Možno ich nie je veľa v porovnaní s tými, ktorí svoje krstné povolanie nežijú. Ale pozrime sa do krajín Afriky a Ázie, kde kresťania hoci sú prenasledovaní a aj zomierajú pre vieru, rastú počtom a v radosti prežívajú svoj vzťah k Bohu. Niet sa potom čo diviť, že majú duchovné povolania aj „na rozdávanie“. Povzbuďme sa ich svedectvom. Pripravme sa s veľkou vďakou v srdci na Veľkú noc, na Ježišovo zmŕtvychvstanie, ktoré potvrdzuje zmysel nášho krstného putovania. Odteraz nebudeme chýbať hlavne v nedeľu a v prikázaný sviatok na svätej omši, kde sa sprítomňuje Kristova obeta na kríži a jeho víťazstvo nad smrťou. Každá svätá omša je prežívaním Golgoty i zmŕtvychvstania. Ak chceme viac porozumieť významu krstu, budeme prichádzať na svätú omšu.

Pokrstení sme boli iba raz, ale posilňovať sa Eucharistiou môžeme každý deň. Tak máme šancu obstáť v skúškach života a byť verní krstným a birmovným záväzkom. Lebo to „raz“ sa udeje aj pri našom úmrtí. Ale to „raz“ úmrtia môže rozhodnúť o našej blaženej večnosti v nebi. Tak žime svoje krstné poslanie, aby nikto nechýbal v nebi.

Na úmysel Svätého Otca:  Otče náš... Zdravas Mária... Sláva Otcu...

Pane Ježišu Kriste, vypočuj Svätého Otca M., svojho námestníka, aby dosiahol všetko, o čo prosí v tvojom mene od nebeského Otca. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

Modlitba za diecézu a za otca biskupa

Trojjediný Bože, tvoj ľud zverený do pastierskej starostlivosti nášho diecézneho biskupa Stanislava, pokorne ťa prosí, posilňuj ho, aby nás skrze evanjelium a Eucharistiu zhromažďoval v Duchu Svätom ako partikulárnu Cirkev za požehnanej spolupráce duchovenstva, aby sme všetci vytvárali jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Kristovu Cirkev. Bože, na orodovanie nášho patróna sv. Jána Nepomuckého ťa prosíme, udeľ nám milosť, aby sme skrze tvoje nesmierne milosrdenstvo dosiahli dary, o ktoré ťa vrúcne prosíme. Dobrotivý Otče, ako Preblahoslavená Panna Mária bedlila nad pozemským životom tvojho Syna, tak sme i my v našej diecéze pociťovali jej mocnú ochranu. Na jej príhovor i naďalej daj nám tešiť sa stálemu zdraviu tela a duše, ochraňuj nás v ťažkostiach tohto života a priveď nás do večnej radosti. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Modlitba za kňazov

Dobrý Pastier, prosíme za terajších i nových kňazov. Nielen prosíme, ale i sľubujeme, že budeme stáť pri nich, pomáhať im a modliť sa za nich. Mária, Kráľovná kňazov, prednes naše prosby svojmu Synovi, Najvyššiemu Veľkňazovi, aby nám nikdy nechýbali kňazi - verní svedkovia živej viery, ktorí nás bezpečne prevedú pozemským životom do večnej blaženosti. Amen. (Imprimatur: Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup, č. 550/2020, 7. októbra 2020)

Modlitba za rodinu

Pane, ty si Otcom každej rodiny na Zemi, ty si Otcom všetkých ľudí. Daj, skrze tvojho Syna, Ježiša Krista, ktorý sa pre nás stal človekom a skrze Ducha Svätého, ktorý je poslom tvojej lásky k nám, aby sa každá rodina na Zemi stala pre každú ďalšiu generáciu svätyňou lásky a života, lebo len ty si opravdivá Láska a Život. Daj, aby tvoja milosť sprevádzala myšlienky, slová a skutky každého manžela a manželky pre dobro ich rodiny a rodín na celom svete. Daj, aby mladí ľudia našli v rodine pevnú oporu pre svoju ľudskú dôstojnosť a pre rast v pravde a láske. Daj, aby sa láska, posilnená milosťou sviatosti manželstva, ukázala silnejšou než všetky slabosti a skúšky, ktorými rodiny niekedy musia prejsť. Na príhovor Svätej rodiny daj, aby svetová misia našej matky Cirkvi v rodine a prostredníctvom rodiny priniesla svoje ovocie. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Cesta, Pravda a Život, po všetky veky vekov. Amen. (sv. Ján Pavol II.)

Modlitba za rodičov

Pane, ktorý si na nebi, zachovaj všetkým deťom mamy. Nech ako cesto na chlebík, im rastú v teple pod rukami. Podaruj deťom otecka na každý deň, nie iba na včera. Bez otecka je ovečka zatúlaná a bez pastiera. Zachovaj nám ich obidvoch, veď dve ruky od Teba máme. Dve rúčky deťom stvoril Boh: pre ocka jednu, druhú mame.