Autor: P. Jozef Šuppa, SJ
Zdroj: © Slovo v službe života I., s. 38-42 | Vydavateľstvo Dobrá kniha | Trnava 2015
Datum napsání:
25.12.2015
Vianoce sú výzvou prijať Krista
Vianočné sviatky nás upriamujú na dve rozhodujúce živé skutočnosti či osoby nášho sveta a života. A tými sú Boh a človek. Práve v ich vzťahu sa odohráva skutočné tajomstvo ľudského života a zmysel Božieho príchodu do nášho sveta. Vianoce nám pripomínajú najkrajšiu pravdu o nás samých. Pravdu, že nás Boh miluje. Pravdu, že nám prináša svetlo života. Pravdu, že je s nami a nechce byť bez nás. Lebo vie, že bez neho, bez lásky, bez svetla jeho pravdy nemôžeme byť sami sebou. Bez neho nemôžeme byť ani opravdivo dobrí k sebe navzájom, pretože platia slová, ktoré som čítal vyšité na tkanom uteráku: „Kde je Boh, tam je láska. A kde je láska, tam je Boh.“ Čím by boli a čím sú Vianoce bez Boha a bez lásky? Čím sú bez nášho vzťahu ku Kristovi a bez vzťahu Krista k nám? A čím by sme boli, a čím sme, bez Boha a bez lásky?V evanjeliu čítame: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.“ (Jn 1, 9-13) Z týchto slov môžeme vyčítať, že vzťah Boha k nám a náš vzťah k nemu nie je záležitosťou ľubovôle, ani vianočnej tradície, ani len zbožnosti. Je to záležitosť pravdy alebo nepravdy nášho života, je to záležitosť toho, či žijeme vo svetle alebo vo tme, či život rozvíjame láskou alebo ho ničíme sebectvom. Preto nás Vianoce pozývajú každý rok nazrieť, ako je to s naším najdôležitejším vzťahom - medzi Ježišom a nami. Vianoce sú pozvaním oživiť tento vzťah, očistiť, posilniť a žiť svoj život v pravom svetle. Vianoce nás pozývajú nazrieť do osobného života a pravdivo spoznávať, či sme prijali alebo neprijali Krista do svojho manželského, rodinného, spoločenského či verejného života.
Prijať Krista znamená uveriť v neho, uveriť v to, čo hovoril a čo dnes Cirkev vysvetľuje a hlása, usilovať sa pravdivo žiť podľa jeho evanjelia a Božích prikázaní. Prijať Krista znamená riešiť svoje životné problémy vo svetle Ježišovho evanjelia, hoci by sa nám to javilo nezmyselné a nemožné, hoci by všetci okolo nás žili inak. Tým, čo ho prijímajú, dáva Kristus moc stať sa Božími deťmi. Už tu na zemi prežívajú Božiu radosť, nadšenie a pokoj svedomia.
Prijať Krista znamená brať do rúk evanjelium. Čítaním a uskutočňovaním evanjelia sa Boží Syn - Večné Slovo - stáva telom v našom živote. Tak ako si to pripomíname v modlitbe Anjel Pána. Už v prvých storočiach otcovia púšte učili, že keď berieš do rúk evanjelium, tak si najprv pred ním pokľakni, pretože o chvíľu vezmeš do rúk Krista.
Kristus ako Večné Slovo, ktoré stvorilo svet, chce v nás utvárať nový, vykúpený svet a viesť nás do sveta nového neba a novej zeme, kde je cieľ nášho života. Často potrebujeme brať do rúk Božie slovo a s vierou ho čítať, aby sa v nás samých mohol utvárať nový človek, aby sme sa mohli znova narodiť, ako to žiada Ježiš, aby sme sa mohli stať naozaj Božími, a to v plnosti znamená naozaj ľudskými. „V ňom bol život,“ píše sa vo Svätom písme. Aj keď počas svätej omše čítame evanjelium, je to Ježiš, ktorý k nám hovorí, a teda ten, ktorý má plnosť života, pokoj, radosť, šťastie a silu utvárať v nás vždy niečo nové. Keď ho pozorne počúvame a keď ho s vierou prijímame, vtedy v nás pôsobí. Pôsobí v nás jeho slovo, v ktorom on sám povedal: „Moje slová sú duch a život.“
Legenda rozpráva o bohatom človekovi, čo mal dve dcéry, ktoré veľmi miloval. Stalo sa však, že obe náhle vážne ochoreli. Otec začal zháňať najlepších lekárov, ale ich úsilie vyšlo nazmar. Jedného dňa sa prihlásil neznámy človek, ktorý tvrdil, že dokáže uzdraviť obe dcéry, ale pod jednou podmienkou: musia ho poslúchať, urobiť to, čo im povie. Obidve súhlasili. Čudný uzdravovateľ odovzdal staršej dcére prútený košík a povedal jej: - Vezmi a staraj sa. Keď otvorila košík a uvidela v ňom malé dieťatko, ktoré bolo choré a postihnuté, začala kričať: - Vezmite ho preč, nemám na to sily.
Mladšia dcéra tiež dostala prútený košík, keď ho otvorila a našla postihnuté dieťatko, zľutovala sa nad ním. Starala sa oň a vychovala ho. Chlapec vyrástol v zdravého muža a odišiel do sveta. Povedal však, že sa zakrátko vráti a uzdraví svoju nevlastnú matku. Naozaj sa vrátil, lenže ako knieža a priniesol aj uzdravujúci nápoj. Keď chorá ochutnala, bola uzdravená.
Pravda, ktorú v sebe skrýva táto legenda, je stále aktuálna. Tým dieťaťom je Kristus. Prichádza k nám ako slabé nemluvňa. Narodí sa v jasliach betlehemskej maštale, v biede a v chudobe. Je ten, ktorý prišiel liečiť choroby duše i tela. Tak nám to hovorí prorok Izaiáš: „Duch Pána, Boha, je nado mnou, pretože ma Pán pomazal: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána a deň pomsty nášho Boha, aby som potešil všetkých zarmútených.“ (61,1-2) Ak nás má Kristus duchovne uzdraviť, ak má uzdraviť náš život, naše zmýšľanie, naše vzťahy, musíme ho prijať a dovoliť mu, aby v nás rástol. Nemôžeme byť podobní staršej dcére z legendy a hovoriť: „To nejde, nemám na to sily, som slabý, aby som žil a zachovával evanjelium, Božie prikázania, aby som nasledoval Krista v dnešnom svete.“
Nemôžeme hovoriť, že evanjelium je pre nás ťažké a príliš veľa od nás vyžaduje. Evanjelium je pre nás skutočne darom a zárukou zdravého, šťastného a múdreho života. Potrebujeme prijať Krista, ako to urobila mladšia dcéra, prijať Božie Dieťa s košíkom evanjelia.
Náš malý Ježiš, náš veľký Boh! Prichádzame počas týchto sviatkov otvoriť ti svoje obyčajné ľudské srdce. Raz roztúžené, raz zúfalé, niekedy trochu dobré, inokedy zlé, len málokedy pokojné a šťastné a takmer vždy neisté a utrápené. Ale veď ty vieš najlepšie, aké je srdce človeka. Ty si ho predsa stvoril. Len ty mu celkom rozumieš. Nenechaj nás trpieť v neistote, keď sa nám občas zdá, akoby si sa ani nebol narodil. Prstom svojej detskej ruky sa dotkni miesta, ktoré najviac bolí, aby sme sa vždy spamätali, že si naozaj tu, že vieš o všetkom, že nás máš rád a že bude napokon všetko dobré.
Prihováraj sa nám svojou detskou rečou - lebo tej najskôr porozumieme, hovor nám o novom živote, ktorý si nám prišiel zvestovať. Hovor nám o svojom čistom, krásnom svete, kde sa aj naša bolesť mení na lásku. Prelož slová o večnej pravde Boha do detskej reči človeka, aby sme ťa mohli počúvať, aby sme ti mohli rozumieť.
Raz si povedal, že kto pýta, hľadá a klope, bude mu dané, nájde a bude mu oborené. Na tieto tvoje slová sa odvolávame, keď prosíme o hlboké poznanie, že nás miluješ, a o to, aby sme pravdivo mohli povedať, že i my milujeme teba. Lebo vieme, že sa ničoho na svete nemusíme báť, keď zostaneme navždy v tvojej láske a keď ťa i my budeme milovať. Veď ty si Boh a žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.
