Autor: Franciscus PP.
Zdroj: © Statio Radiophonica Vaticana | vaticannews.va
Datum napsání:
22.12.2022
Tri dary Vianoc: Vďačnosť, obrátenie a pokoj
Drahí bratia a sestry! Pán nám opäť dáva milosť sláviť tajomstvo jeho narodenia. Každý rok sa pri nohách Dieťaťa ležiaceho v jasliach (porov. Lk 2,12) môžeme pozrieť na svoj život z tohto zvláštneho svetla. Nie je to svetlo slávy tohto sveta, ale „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka" (Jn 1,9). Pokora Božieho Syna, ktorý prichádza do našich ľudských podmienok, je pre nás školou prijatia skutočnosti. Tak ako si On volí chudobu, ktorá nie je len nedostatkom hmotných vecí, ale základom, tak aj každý z nás je povolaný vrátiť sa k tomu podstatnému vo svojom živote, odhodiť všetko, čo je zbytočné a čo sa môže stať prekážkou na ceste svätosti. (...)
V skutočnosti len vtedy, keď si uvedomíme dobro, ktoré nám Pán urobil, dokážeme pomenovať aj zlo, ktoré sme zažili alebo utrpeli. Uvedomenie si našej chudoby bez uvedomenia si Božej lásky by nás zdrvilo. V tomto zmysle je vďačnosť vnútorným postojom, ktorému by sme mali prikladať väčšiu dôležitosť. (...)
Evanjelium, aby nám vysvetlilo, v čom spočíva vďačnosť, rozpráva príbeh o desiatich malomocných, ktorých Ježiš všetkých uzdravil; len jeden z nich sa vrátil, aby sa poďakoval (porov. Lk 17,11-19). Vzdávanie vďaky prináša tomuto mužovi okrem telesného uzdravenia aj úplnú spásu (porov. v.19). To znamená, že stretnutie s dobrom, ktoré mu Boh udelil, sa nezastaví na povrchu, ale dotkne sa srdca. Bez neustáleho cvičenia sa vo vďačnosti by sme skončili len pri vytváraní zoznamu našich pádov a zatienili by sme to najdôležitejšie, a to milostí, ktoré nám Pán každý deň udeľuje. (...) Zo všetkých dobrodení dúfame je tiež aj naše obrátenie. Najhoršie, čo by sa nám mohlo stať, je myslieť si, že už nepotrebujeme obrátenie, a to tak na osobnej úrovni, ako aj na úrovni spoločenstva.
Obrátenie znamená učiť sa čoraz viac brať vážne posolstvo evanjelia a snažiť sa ho uplatňovať vo svojom živote. Nejde len o to, aby sme sa dištancovali od zla, ale aby sme v praxi uplatňovali všetko dobré, čo môžeme. Pred evanjeliom sme vždy ako deti, ktoré sa potrebujú učiť. Predpoklad, že sme sa všetko naučili, nás vedie k duchovnej pýche. (...) Niektoré neúspechy sú milosťou, pretože nám pripomínajú, že nesmieme dôveru vkladať len do seba, ale dôverovať Pánovi. Niektoré neúspechy, dokonca aj v Cirkvi, sú skvelou pripomienkou, aby sme Krista opäť postavili do centra pozornosti. (...)
Samotné vyznanie nám môže dať ilúziu, že sme problém vyriešili, ale v skutočnosti ide o to, aby sme urobili zmeny, ktoré nám umožnia nenechať sa viac uväzniť logikou zla, ktorá je veľmi často svetskou logikou. Potrebujeme k tomu čnosť bdelosti, nad sebou i nad cirkvou. (...)
Naše prvé obrátenie prináša určitý poriadok: zlo, ktoré sme spoznali a snažili sa ho vykoreniť zo svojho života, od nás skutočne odchádza, ale je naivné myslieť si, že zostane preč na dlhý čas. V skutočnosti sa nám po nejakom čase opäť objaví v novej podobe. Ak predtým pôsobilo hrubo a násilne, teraz sa správa elegantnejšie a zdvorilejšie. Potom ho musíme opäť rozpoznať a demaskovať. Sú to „zdvorilí démoni“: vstupujú zdvorilo, bez toho, aby sme si to všimli. Len každodenné spytovanie svedomia nás môže priviesť k tomu, aby sme si to uvedomili. (...)
V 17. storočí bol známy prípad mníšok z Port Royal. Jedna opátka, matka Angelika, začala dobre: „charizmaticky“ zreformovala seba i kláštor, dokonca odmietla svojich rodičov v kláštore. Bola to nadaná žena, ktorá sa narodila, aby viedla, ale potom prejavovala neústupnosť aj pred cirkevnou autoritou. O nej a jej mníškach sa hovorilo: „Čisté ako anjeli, pyšné ako démoni“. Vyhnali démona, ale ten sa potom vrátil sedemkrát silnejší a pod rúškom prísnosti a dokonalosti priniesol skostnatenosť a domýšľavosť, že sú lepšie ako ostatní.
Ježiš v evanjeliu rozpráva mnoho podobenstiev adresovaných najmä dobre zmýšľajúcim, zákonníkom a farizejom, s úmyslom poukázať na klamstvo pocitu spravodlivosti a pohŕdania inými (porov. Lk 18, 9). Napríklad v podobenstvách o milosrdenstve (porov. Lk 15) nehovorí len o stratenej ovci a stratenom synovi, kde nám pripomína, že prvou cestou k hriechu je zablúdiť, stratiť sa, robiť veci, ktoré sú zjavne nesprávne, ale v týchto podobenstvách hovorí aj o stratenej drachme a staršom synovi. Človek sa môže stratiť aj doma, ako v prípade drachmy, a môže žiť nešťastne, hoci formálne zostáva v okruhu svojich povinností, ako sa to stalo staršiemu synovi milosrdného otca. (...)
Drahí bratia a sestry, každému z nás sa mohlo stať, že sa stratil ako tá malá ovečka alebo sa odvrátil od Boha ako ten mladší syn. Sú to hriechy, ktoré nás pokorili, a práve preto sme sa im vďaka Božej milosti dokázali postaviť čelom. Veľká opatrnosť, ktorú musíme v tejto chvíli vynaložiť, však vyplýva zo skutočnosti, že formálne je náš súčasný život doma, v múroch inštitúcie, v službe Svätej stolice, v samom srdci tela cirkvi. Práve preto môžeme upadnúť do pokušenia myslieť si, že sme v bezpečí, že sme lepší, že sa už nemusíme obrátiť. (...) Sme vo väčšom nebezpečenstve ako všetci ostatní, pretože nás pokúša „vzdelaný démon“, ktorý neprichádza robiť hluk, ale prináša kvety. (...)
Odpustite mi, bratia a sestry, ak niekedy hovorím veci, ktoré môžu znieť tvrdo a dôrazne, nie je to preto, že by som neveril v zmysel jemnosti a nežnosti, ale preto, že je dobré vyhradiť si pohladenie pre unavených a utláčaných. Nájsť odvahu „trápiť utešených“, ako rád hovorieval Boží služobník don Tonino Bello, pretože niekedy je pre nich útecha len klamstvom diabla, a nie darom Ducha Svätého. (...)
Nakoniec by som si chcel vyhradiť posledné slovo téme pokoja. Medzi titulmi, ktoré prorok Izaiáš pripisuje Mesiášovi, je aj titul „Knieža pokoja“ (9,5). Nikdy sme nepociťovali takú veľkú túžbu po pokoji ako práve v tejto chvíli. Myslím na sužovanú Ukrajinu, ale aj na mnohé konflikty, ktoré sa odohrávajú v rôznych častiach sveta. Vojna a násilie sú vždy zlyhaním. Náboženstvo nesmie prispievať k podnecovaniu konfliktov. Evanjelium je vždy evanjeliom pokoja a v mene žiadneho Boha nemôže byť vojna vyhlásená za „svätú“. (...)
Tam, kde vládne smrť, rozdelenie, konflikt, nevinná bolesť, tam môžeme spoznať iba ukrižovaného Ježiša. A v tejto chvíli by som chcel, aby sme mysleli práve na tých, ktorí trpia najviac. Pomôžu nám slová Dietricha Bonhoeffera, ktorý napísal z väzenia: „Keď sa na to pozrieme z kresťanského hľadiska, nemôže byť zvláštnym problémom stráviť Vianoce vo väzenskej cele. Mnohí v tomto dome budú pravdepodobne sláviť zmysluplnejšie a autentickejšie Vianoce ako tam, kde sa zachoval len názov sviatku. Väzeň lepšie ako ktokoľvek iný chápe, že bieda, utrpenie, chudoba, osamelosť, nedostatok pomoci a vina majú v Božích očiach úplne iný význam ako pri posudzovaní ľuďmi, že Boh obracia svoj pohľad na tých, od ktorých sa ľudia radi odvracajú, že Kristus sa narodil v maštali, pretože nenašiel miesto v hoteli, to všetko je pre väzňa naozaj radostnou zvesťou“ (Resistenza e resa, Cinisello Balsamo - MI, Ed. Paoline, 1988, 324). (...)
Drahí bratia a sestry, kultúra pokoja sa buduje nielen medzi ľuďmi a národmi. Začína v srdci každého z nás. (...)
V Liste Efezanom čítame tieto slová, ktoré nachádzame aj v modlitbe kompletória: „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (4,31-32). Môžeme si položiť otázku: Koľko horkosti je v našich srdciach? Čo ju živí? Čo je zdrojom rozhorčenia, ktoré medzi nami často vytvára odstup a podnecuje hnev a nevôľu? Prečo sa ohováranie vo všetkých jeho podobách stalo jediným spôsobom, ako môžeme hovoriť o realite?
Neexistuje len násilie so zbraňou, ale aj verbálne násilie, psychické týranie, zneužívanie moci, skryté násilie klebiet. Pred Kniežaťom pokoja, ktorý prichádza na svet, zložme všetky zbrane každého druhu. Nech nik nevyužíva svoje postavenie a funkciu na to, aby týral iného. (...) Milosrdenstvo znamená prijať, že aj druhý môže mať svoje nedostatky. Preto je správne pripustiť, že ľudia a inštitúcie sú obmedzené práve preto, že sú ľudské. Čistá cirkev pre čistých je len opakovaním katarskej herézy. Keby to tak nebolo, evanjelium a Biblia vo všeobecnosti by nám nehovorili o nedostatkoch a chybách mnohých, ktorých dnes považujeme za svätých.
Napokon, odpustenie je vždy poskytnutie ďalšej šance, teda pochopenie, že svätými sa stávame prostredníctvom pokusov a omylov. Boh to robí s každým z nás, vždy nám odpustí, vždy nás postaví na nohy a dá nám ďalšiu šancu. Aj medzi nami to musí byť takto. Bratia a sestry, Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní, to my sa unavujeme v prosbe o odpustenie. (...) Každá vojna, ktorú treba uhasiť, potrebuje odpustenie, inak sa spravodlivosť stane pomstou a láska sa považuje len za formu slabosti. (...)
Boh sa stal dieťaťom a toto dieťa, keď vyrástlo, sa nechalo pribiť na kríž. Nie je čosi slabšie ako ukrižovaný človek, a predsa sa v tejto slabosti prejavila Božia všemohúcnosť. V odpustení vždy pôsobí Božia všemohúcnosť. Nech sú teda darmi týchto Vianoc vďačnosť, obrátenie a pokoj.
Prajem vám všetkým veselé Vianoce!
Drahí bratia a sestry! Pán nám opäť dáva milosť sláviť tajomstvo jeho narodenia. Každý rok sa pri nohách Dieťaťa ležiaceho v jasliach (porov. Lk 2,12) môžeme pozrieť na svoj život z tohto zvláštneho svetla. Nie je to svetlo slávy tohto sveta, ale „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka" (Jn 1,9). Pokora Božieho Syna, ktorý prichádza do našich ľudských podmienok, je pre nás školou prijatia skutočnosti. Tak ako si On volí chudobu, ktorá nie je len nedostatkom hmotných vecí, ale základom, tak aj každý z nás je povolaný vrátiť sa k tomu podstatnému vo svojom živote, odhodiť všetko, čo je zbytočné a čo sa môže stať prekážkou na ceste svätosti. (...)
V skutočnosti len vtedy, keď si uvedomíme dobro, ktoré nám Pán urobil, dokážeme pomenovať aj zlo, ktoré sme zažili alebo utrpeli. Uvedomenie si našej chudoby bez uvedomenia si Božej lásky by nás zdrvilo. V tomto zmysle je vďačnosť vnútorným postojom, ktorému by sme mali prikladať väčšiu dôležitosť. (...)
Evanjelium, aby nám vysvetlilo, v čom spočíva vďačnosť, rozpráva príbeh o desiatich malomocných, ktorých Ježiš všetkých uzdravil; len jeden z nich sa vrátil, aby sa poďakoval (porov. Lk 17,11-19). Vzdávanie vďaky prináša tomuto mužovi okrem telesného uzdravenia aj úplnú spásu (porov. v.19). To znamená, že stretnutie s dobrom, ktoré mu Boh udelil, sa nezastaví na povrchu, ale dotkne sa srdca. Bez neustáleho cvičenia sa vo vďačnosti by sme skončili len pri vytváraní zoznamu našich pádov a zatienili by sme to najdôležitejšie, a to milostí, ktoré nám Pán každý deň udeľuje. (...) Zo všetkých dobrodení dúfame je tiež aj naše obrátenie. Najhoršie, čo by sa nám mohlo stať, je myslieť si, že už nepotrebujeme obrátenie, a to tak na osobnej úrovni, ako aj na úrovni spoločenstva.
Obrátenie znamená učiť sa čoraz viac brať vážne posolstvo evanjelia a snažiť sa ho uplatňovať vo svojom živote. Nejde len o to, aby sme sa dištancovali od zla, ale aby sme v praxi uplatňovali všetko dobré, čo môžeme. Pred evanjeliom sme vždy ako deti, ktoré sa potrebujú učiť. Predpoklad, že sme sa všetko naučili, nás vedie k duchovnej pýche. (...) Niektoré neúspechy sú milosťou, pretože nám pripomínajú, že nesmieme dôveru vkladať len do seba, ale dôverovať Pánovi. Niektoré neúspechy, dokonca aj v Cirkvi, sú skvelou pripomienkou, aby sme Krista opäť postavili do centra pozornosti. (...)
Samotné vyznanie nám môže dať ilúziu, že sme problém vyriešili, ale v skutočnosti ide o to, aby sme urobili zmeny, ktoré nám umožnia nenechať sa viac uväzniť logikou zla, ktorá je veľmi často svetskou logikou. Potrebujeme k tomu čnosť bdelosti, nad sebou i nad cirkvou. (...)
Naše prvé obrátenie prináša určitý poriadok: zlo, ktoré sme spoznali a snažili sa ho vykoreniť zo svojho života, od nás skutočne odchádza, ale je naivné myslieť si, že zostane preč na dlhý čas. V skutočnosti sa nám po nejakom čase opäť objaví v novej podobe. Ak predtým pôsobilo hrubo a násilne, teraz sa správa elegantnejšie a zdvorilejšie. Potom ho musíme opäť rozpoznať a demaskovať. Sú to „zdvorilí démoni“: vstupujú zdvorilo, bez toho, aby sme si to všimli. Len každodenné spytovanie svedomia nás môže priviesť k tomu, aby sme si to uvedomili. (...)
V 17. storočí bol známy prípad mníšok z Port Royal. Jedna opátka, matka Angelika, začala dobre: „charizmaticky“ zreformovala seba i kláštor, dokonca odmietla svojich rodičov v kláštore. Bola to nadaná žena, ktorá sa narodila, aby viedla, ale potom prejavovala neústupnosť aj pred cirkevnou autoritou. O nej a jej mníškach sa hovorilo: „Čisté ako anjeli, pyšné ako démoni“. Vyhnali démona, ale ten sa potom vrátil sedemkrát silnejší a pod rúškom prísnosti a dokonalosti priniesol skostnatenosť a domýšľavosť, že sú lepšie ako ostatní.
Ježiš v evanjeliu rozpráva mnoho podobenstiev adresovaných najmä dobre zmýšľajúcim, zákonníkom a farizejom, s úmyslom poukázať na klamstvo pocitu spravodlivosti a pohŕdania inými (porov. Lk 18, 9). Napríklad v podobenstvách o milosrdenstve (porov. Lk 15) nehovorí len o stratenej ovci a stratenom synovi, kde nám pripomína, že prvou cestou k hriechu je zablúdiť, stratiť sa, robiť veci, ktoré sú zjavne nesprávne, ale v týchto podobenstvách hovorí aj o stratenej drachme a staršom synovi. Človek sa môže stratiť aj doma, ako v prípade drachmy, a môže žiť nešťastne, hoci formálne zostáva v okruhu svojich povinností, ako sa to stalo staršiemu synovi milosrdného otca. (...)
Drahí bratia a sestry, každému z nás sa mohlo stať, že sa stratil ako tá malá ovečka alebo sa odvrátil od Boha ako ten mladší syn. Sú to hriechy, ktoré nás pokorili, a práve preto sme sa im vďaka Božej milosti dokázali postaviť čelom. Veľká opatrnosť, ktorú musíme v tejto chvíli vynaložiť, však vyplýva zo skutočnosti, že formálne je náš súčasný život doma, v múroch inštitúcie, v službe Svätej stolice, v samom srdci tela cirkvi. Práve preto môžeme upadnúť do pokušenia myslieť si, že sme v bezpečí, že sme lepší, že sa už nemusíme obrátiť. (...) Sme vo väčšom nebezpečenstve ako všetci ostatní, pretože nás pokúša „vzdelaný démon“, ktorý neprichádza robiť hluk, ale prináša kvety. (...)
Odpustite mi, bratia a sestry, ak niekedy hovorím veci, ktoré môžu znieť tvrdo a dôrazne, nie je to preto, že by som neveril v zmysel jemnosti a nežnosti, ale preto, že je dobré vyhradiť si pohladenie pre unavených a utláčaných. Nájsť odvahu „trápiť utešených“, ako rád hovorieval Boží služobník don Tonino Bello, pretože niekedy je pre nich útecha len klamstvom diabla, a nie darom Ducha Svätého. (...)
Nakoniec by som si chcel vyhradiť posledné slovo téme pokoja. Medzi titulmi, ktoré prorok Izaiáš pripisuje Mesiášovi, je aj titul „Knieža pokoja“ (9,5). Nikdy sme nepociťovali takú veľkú túžbu po pokoji ako práve v tejto chvíli. Myslím na sužovanú Ukrajinu, ale aj na mnohé konflikty, ktoré sa odohrávajú v rôznych častiach sveta. Vojna a násilie sú vždy zlyhaním. Náboženstvo nesmie prispievať k podnecovaniu konfliktov. Evanjelium je vždy evanjeliom pokoja a v mene žiadneho Boha nemôže byť vojna vyhlásená za „svätú“. (...)
Tam, kde vládne smrť, rozdelenie, konflikt, nevinná bolesť, tam môžeme spoznať iba ukrižovaného Ježiša. A v tejto chvíli by som chcel, aby sme mysleli práve na tých, ktorí trpia najviac. Pomôžu nám slová Dietricha Bonhoeffera, ktorý napísal z väzenia: „Keď sa na to pozrieme z kresťanského hľadiska, nemôže byť zvláštnym problémom stráviť Vianoce vo väzenskej cele. Mnohí v tomto dome budú pravdepodobne sláviť zmysluplnejšie a autentickejšie Vianoce ako tam, kde sa zachoval len názov sviatku. Väzeň lepšie ako ktokoľvek iný chápe, že bieda, utrpenie, chudoba, osamelosť, nedostatok pomoci a vina majú v Božích očiach úplne iný význam ako pri posudzovaní ľuďmi, že Boh obracia svoj pohľad na tých, od ktorých sa ľudia radi odvracajú, že Kristus sa narodil v maštali, pretože nenašiel miesto v hoteli, to všetko je pre väzňa naozaj radostnou zvesťou“ (Resistenza e resa, Cinisello Balsamo - MI, Ed. Paoline, 1988, 324). (...)
Drahí bratia a sestry, kultúra pokoja sa buduje nielen medzi ľuďmi a národmi. Začína v srdci každého z nás. (...)
V Liste Efezanom čítame tieto slová, ktoré nachádzame aj v modlitbe kompletória: „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (4,31-32). Môžeme si položiť otázku: Koľko horkosti je v našich srdciach? Čo ju živí? Čo je zdrojom rozhorčenia, ktoré medzi nami často vytvára odstup a podnecuje hnev a nevôľu? Prečo sa ohováranie vo všetkých jeho podobách stalo jediným spôsobom, ako môžeme hovoriť o realite?
Neexistuje len násilie so zbraňou, ale aj verbálne násilie, psychické týranie, zneužívanie moci, skryté násilie klebiet. Pred Kniežaťom pokoja, ktorý prichádza na svet, zložme všetky zbrane každého druhu. Nech nik nevyužíva svoje postavenie a funkciu na to, aby týral iného. (...) Milosrdenstvo znamená prijať, že aj druhý môže mať svoje nedostatky. Preto je správne pripustiť, že ľudia a inštitúcie sú obmedzené práve preto, že sú ľudské. Čistá cirkev pre čistých je len opakovaním katarskej herézy. Keby to tak nebolo, evanjelium a Biblia vo všeobecnosti by nám nehovorili o nedostatkoch a chybách mnohých, ktorých dnes považujeme za svätých.
Napokon, odpustenie je vždy poskytnutie ďalšej šance, teda pochopenie, že svätými sa stávame prostredníctvom pokusov a omylov. Boh to robí s každým z nás, vždy nám odpustí, vždy nás postaví na nohy a dá nám ďalšiu šancu. Aj medzi nami to musí byť takto. Bratia a sestry, Boh sa nikdy neunaví v odpúšťaní, to my sa unavujeme v prosbe o odpustenie. (...) Každá vojna, ktorú treba uhasiť, potrebuje odpustenie, inak sa spravodlivosť stane pomstou a láska sa považuje len za formu slabosti. (...)
Boh sa stal dieťaťom a toto dieťa, keď vyrástlo, sa nechalo pribiť na kríž. Nie je čosi slabšie ako ukrižovaný človek, a predsa sa v tejto slabosti prejavila Božia všemohúcnosť. V odpustení vždy pôsobí Božia všemohúcnosť. Nech sú teda darmi týchto Vianoc vďačnosť, obrátenie a pokoj.
Prajem vám všetkým veselé Vianoce!
