Autor: P. Martin Kováč | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Cesta | Informačník kežmarských katolíkov | č. 5/2018
Datum napsání:
18.12.2018
Teológia Vianoc a omšové prefácie
Jedným z veľmi dôležitých okamžikov Eucharistickej modlitby počas sv. omše sú prefácie. Okrem toho, že sú rýdzou chválou Boha, vždy poetickým a hlbokým spôsobom vypovedajú o zmysle liturgickej pamiatky, obdobia, alebo slávnosti, ktoré práve prežívame.
Vianočná I.: Lebo tajomným vtelením tvojho Slova zažiarilo našej duši nové svetlo tvojej slávy. Keď takto poznávame Boha viditeľne, nech nás on sám strhne k láske vecí neviditeľných.
Vianočná II.: Lebo on, neviditeľné večné Slovo, vo vznešenom tajomstve svojho narodenia prišiel medzi nás ako viditeľný človek; zrodený z Otca pred všetkými vekmi, v plnosti časov narodil sa z panenskej matky, aby pozdvihol z pádu celé stvorenie, obnovil v sebe všetky veci a stratené ľudstvo opäť povolal do nebeského kráľovstva.
Vianočná III.: Lebo v ňom sa dnes jasne zjavila tajomná výmena, ktorá nám priniesla spásu: keď sa totiž tvoj večný Syn stal smrteľným človekom, povzniesol našu ľudskú pominuteľnosť k nehynúcej sláve a nám smrteľným dal podiel na tvojej večnosti. Všetky tri prefácie „o Narodení Pána“ majú svoj pôvod v 5. storočí: prvá a tretia sú založené na prefáciách z najstaršej zbierky rímskych omšových textov, tzv. Veronského sakramentára; druhá je prepracované kázanie sv. pápeža Leva Veľkého.
Vianoce sú veľkým tajomstvom (mysterium) vtelenia Slova. Vďaka tomu, že ľudská slabosť bola prijatá Slovom, dostáva kresťanský pojem sviatosti (mysterium/sacramentum) svoj zmysel ako jednota neviditeľnej Božej milosti a viditeľnej skutočnosti: neviditeľný Boh (invisibilis in suis) sa zjavil a stal sa viditeľným (visibilis apparuit in nobis); Slovo večné, splodené pred časom (ante tempora genitus) sa ako smrteľný človek zrodilo v čase (essecopit in tempore). Vianoce znamenajú vyliatie svetla Božej slávy do sveta, takže všetko je obnovené, nachádza svoju plnosť a jednotu a čo bolo kedysi zborené a zničené je nanovo vystavané. Svetlo Vianoc, ktoré prichádza uprostred najdlhšej noci v roku, je proroctvom o inej noci: „Toto je noc, o ktorej Písmo hovorí: Noc bude jasná ako deň, noc ma obklopí ako žiarivé svetlo.“ Vtedy bude plnosť, jednota a obnova dovŕšená.
Sviatočnosť kresťanských Vianoc (mysterium) spočíva v obdivuhodnej výmene (commercium), vo viditeľnom slávení bohoslužieb a neviditeľných divoch: keď spomíname, že Boží Syn nemal, kam by hlavu zložil, je stratený človek nájdený pre nebeské kráľovstvo; keď sa radujeme, že Boh sa stal človekom, ľudstvo vstupuje do Božej slávy; keď vyznávame, že boh na seba vzdal smrteľné telo, smrteľný život sa stáva nesmrteľným. Viditeľným spôsobom sláviť Vianoce nie je nič iné, aby byť uchvátený neviditeľnou láskou. Pred polnočnou svätou omšou môže zaznieť Oznámenie slávnosti Narodenia Pána z rímskeho martyrológia. V tomto starobylom rímskom oznámení zaznejú všetky najvážnejšie biblické údaje z dejín spásy, ale tiež i údaje starovekej histórie nakoľko Ježišovo narodenie zmenilo nielen dejiny židovského národa, ale aj dejiny Rimanov a Grékov a celé dejiny ľudstva.
Vianočná oktáva a Comites Christi
Decembrové sviatky svätých sú tak starobylé, že ich nedokázala „prebiť“ ani oktáva Narodenia Pána, ktorá sa rozvinula až neskôr. V 4. storočí sa v Sýrii slávilo: 25. 12. - Narodenia Pána, 26. 12. - sv. Štefana, 27. 12. - sv. Petra a Pavla, 28. 12. - sv. Jána a Jakuba. V 6. storočí v Afrike: 25. Narodenie Pána, 26. sv. Štefana, 27. sv. Jána a Jakuba, 28. sv. Neviniatok. V stredoveku sa týmto svätým, ktorí majú spomienku po Narodení Pána začalo hovoriť „Comites Christi“ - družina narodeného Krista. Na východných ikonách je narodený Ježiš zabalený nie do plienok, ale do pohrebných rúch; a uložený nie do jasličiek, ale do rakvičky. To preto, aby vyniklo, že sa narodil, aby za nás zomrel. Jeho družina ho nasleduje mučeníctvom dobrovoľným a naplneným (Štefan), dobrovoľným a nenaplneným (Ján) a nedobrovoľným a naplneným (Neviniatka).
Slávnosť Zjavenia Pána pripomína a sprítomňuje zjavenie slávy Krista - Kráľa celému svetu. Rímske ofícium vrátane svätej omše sa zameriava predovšetkým na príchod troch mudrcov ako zástupcov pohanských národov, iba v antifónach k evanjeliovým chválospevom sa uchoval starší obsah tejto slávnosti. Zahrňujúci taktiež Ježišov krst v Jordáne (Kde sa otvorilo nebo, ozval sa hlas Otca a Duch Svätý zostúpil v podobe holubice) a premenení vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej (kde Ježiš zjavil svoju slávu a jeho učeníci v neho uverili - Jn 2,11). Táto trojaká udalosť býva niekedy interpretovaná ako trojité zjavenie Kristovej slávy: pohanom (mudrci), židom (krst) a učeníkom (svadba v Káne). Antifóna k Zachariášovmu chválospevu ukazuje, že pripomínať Kristovu slávu zjavenú za jeho života svetu, znamená zároveň prechádzať slávu, ktorá nás raz čaká na nebeskej hostine.
So slávnosťou Zjavenia Pána je spojený zvyk ohlásenia dátumu Veľkej noci a iných dôležitých sviatkov. História siaha do Alexandrie, do prvých kresťanských rokov, kedy alexandrijská Cirkev posielala iným cirkvám veľkonočný list s údajom presného dátumu dňa Veľkej noci a iných sviatkov. Tento list mal tiež svoju teologickú náplň, ktorá spájala slávnosť Vianoc - Narodenie Pána, (ktoré sa v Alexandrii a v celom kresťanskom Východe slávilo 6. januára, ako nám o tom píše už sv. Klement Alexandrijský v treťom storočí), s Veľkou nocou - cieľom vykupiteľského diela Ježiša Krista. Preto je aj nápev rovnaký ako na Exultet - Veľkonočný chválospev. Toto ohlásenie Veľkej noci a sviatkov nasleduje hneď po evanjeliu a je súčasťou Liturgie slova.
Jedným z veľmi dôležitých okamžikov Eucharistickej modlitby počas sv. omše sú prefácie. Okrem toho, že sú rýdzou chválou Boha, vždy poetickým a hlbokým spôsobom vypovedajú o zmysle liturgickej pamiatky, obdobia, alebo slávnosti, ktoré práve prežívame.
Vianočná I.: Lebo tajomným vtelením tvojho Slova zažiarilo našej duši nové svetlo tvojej slávy. Keď takto poznávame Boha viditeľne, nech nás on sám strhne k láske vecí neviditeľných.
Vianočná II.: Lebo on, neviditeľné večné Slovo, vo vznešenom tajomstve svojho narodenia prišiel medzi nás ako viditeľný človek; zrodený z Otca pred všetkými vekmi, v plnosti časov narodil sa z panenskej matky, aby pozdvihol z pádu celé stvorenie, obnovil v sebe všetky veci a stratené ľudstvo opäť povolal do nebeského kráľovstva.
Vianočná III.: Lebo v ňom sa dnes jasne zjavila tajomná výmena, ktorá nám priniesla spásu: keď sa totiž tvoj večný Syn stal smrteľným človekom, povzniesol našu ľudskú pominuteľnosť k nehynúcej sláve a nám smrteľným dal podiel na tvojej večnosti. Všetky tri prefácie „o Narodení Pána“ majú svoj pôvod v 5. storočí: prvá a tretia sú založené na prefáciách z najstaršej zbierky rímskych omšových textov, tzv. Veronského sakramentára; druhá je prepracované kázanie sv. pápeža Leva Veľkého.
Vianoce sú veľkým tajomstvom (mysterium) vtelenia Slova. Vďaka tomu, že ľudská slabosť bola prijatá Slovom, dostáva kresťanský pojem sviatosti (mysterium/sacramentum) svoj zmysel ako jednota neviditeľnej Božej milosti a viditeľnej skutočnosti: neviditeľný Boh (invisibilis in suis) sa zjavil a stal sa viditeľným (visibilis apparuit in nobis); Slovo večné, splodené pred časom (ante tempora genitus) sa ako smrteľný človek zrodilo v čase (essecopit in tempore). Vianoce znamenajú vyliatie svetla Božej slávy do sveta, takže všetko je obnovené, nachádza svoju plnosť a jednotu a čo bolo kedysi zborené a zničené je nanovo vystavané. Svetlo Vianoc, ktoré prichádza uprostred najdlhšej noci v roku, je proroctvom o inej noci: „Toto je noc, o ktorej Písmo hovorí: Noc bude jasná ako deň, noc ma obklopí ako žiarivé svetlo.“ Vtedy bude plnosť, jednota a obnova dovŕšená.
Sviatočnosť kresťanských Vianoc (mysterium) spočíva v obdivuhodnej výmene (commercium), vo viditeľnom slávení bohoslužieb a neviditeľných divoch: keď spomíname, že Boží Syn nemal, kam by hlavu zložil, je stratený človek nájdený pre nebeské kráľovstvo; keď sa radujeme, že Boh sa stal človekom, ľudstvo vstupuje do Božej slávy; keď vyznávame, že boh na seba vzdal smrteľné telo, smrteľný život sa stáva nesmrteľným. Viditeľným spôsobom sláviť Vianoce nie je nič iné, aby byť uchvátený neviditeľnou láskou. Pred polnočnou svätou omšou môže zaznieť Oznámenie slávnosti Narodenia Pána z rímskeho martyrológia. V tomto starobylom rímskom oznámení zaznejú všetky najvážnejšie biblické údaje z dejín spásy, ale tiež i údaje starovekej histórie nakoľko Ježišovo narodenie zmenilo nielen dejiny židovského národa, ale aj dejiny Rimanov a Grékov a celé dejiny ľudstva.
Vianočná oktáva a Comites Christi
Decembrové sviatky svätých sú tak starobylé, že ich nedokázala „prebiť“ ani oktáva Narodenia Pána, ktorá sa rozvinula až neskôr. V 4. storočí sa v Sýrii slávilo: 25. 12. - Narodenia Pána, 26. 12. - sv. Štefana, 27. 12. - sv. Petra a Pavla, 28. 12. - sv. Jána a Jakuba. V 6. storočí v Afrike: 25. Narodenie Pána, 26. sv. Štefana, 27. sv. Jána a Jakuba, 28. sv. Neviniatok. V stredoveku sa týmto svätým, ktorí majú spomienku po Narodení Pána začalo hovoriť „Comites Christi“ - družina narodeného Krista. Na východných ikonách je narodený Ježiš zabalený nie do plienok, ale do pohrebných rúch; a uložený nie do jasličiek, ale do rakvičky. To preto, aby vyniklo, že sa narodil, aby za nás zomrel. Jeho družina ho nasleduje mučeníctvom dobrovoľným a naplneným (Štefan), dobrovoľným a nenaplneným (Ján) a nedobrovoľným a naplneným (Neviniatka).
Slávnosť Zjavenia Pána pripomína a sprítomňuje zjavenie slávy Krista - Kráľa celému svetu. Rímske ofícium vrátane svätej omše sa zameriava predovšetkým na príchod troch mudrcov ako zástupcov pohanských národov, iba v antifónach k evanjeliovým chválospevom sa uchoval starší obsah tejto slávnosti. Zahrňujúci taktiež Ježišov krst v Jordáne (Kde sa otvorilo nebo, ozval sa hlas Otca a Duch Svätý zostúpil v podobe holubice) a premenení vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej (kde Ježiš zjavil svoju slávu a jeho učeníci v neho uverili - Jn 2,11). Táto trojaká udalosť býva niekedy interpretovaná ako trojité zjavenie Kristovej slávy: pohanom (mudrci), židom (krst) a učeníkom (svadba v Káne). Antifóna k Zachariášovmu chválospevu ukazuje, že pripomínať Kristovu slávu zjavenú za jeho života svetu, znamená zároveň prechádzať slávu, ktorá nás raz čaká na nebeskej hostine.
So slávnosťou Zjavenia Pána je spojený zvyk ohlásenia dátumu Veľkej noci a iných dôležitých sviatkov. História siaha do Alexandrie, do prvých kresťanských rokov, kedy alexandrijská Cirkev posielala iným cirkvám veľkonočný list s údajom presného dátumu dňa Veľkej noci a iných sviatkov. Tento list mal tiež svoju teologickú náplň, ktorá spájala slávnosť Vianoc - Narodenie Pána, (ktoré sa v Alexandrii a v celom kresťanskom Východe slávilo 6. januára, ako nám o tom píše už sv. Klement Alexandrijský v treťom storočí), s Veľkou nocou - cieľom vykupiteľského diela Ježiša Krista. Preto je aj nápev rovnaký ako na Exultet - Veľkonočný chválospev. Toto ohlásenie Veľkej noci a sviatkov nasleduje hneď po evanjeliu a je súčasťou Liturgie slova.
