Autor: P. Jozef Šuppa, SJ
Zdroj: © Slovo v službe života I., s. 49-58 | Vydavateľstvo Dobrá kniha | Trnava 2015
Datum napsání:
13.01.2025
Tajomstvo Vianoc v našom živote
Prázdno je, Bože, chýbaš nám.Prázdny je priestor. Tu i tam. Jeho hrôza i veleba.
Prázdno je, Bože, bez Teba.
Pomysli, Bože, pomysli:
to nie Ty - my sme odišli,
ale my predsa prídeme ... k tebe...
Buď teda, maj nás trochu rád.
Keby si nebol - pod i nad -
vo vnútri veci, okolo - všetko,
čo je, by nebolo.
Týmto úryvkom z básne Milana Rúfusa by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad tajomstvom Vianoc. Znova je Advent a znova sú Vianoce. A s nimi sme tu znova aj my - postavení pred ich tajomstvo, pravdu, aktuálnosť. Ako ich však chápeme a prežívame? Na čo všetko myslíme pri myšlienke na Vianoce? Čo všetko to v nás vyvoláva? Pre mnohých je to iba starosť kde-čo zohnať. Pre druhých trocha spevu a trocha atrakcií... Pre toľkých sviatočná - možno raz do roka - cesta do kostola... Čo sa to vlastne stalo, keďže sa cítime pomaly už aj unavení z vianočných sviatkov? Priznajme si: akosi nám to nevychádza, akési to máme s Vianocami, a teda aj so šťastím, zmyslom svojho života a so zmyslom príchodu Boha medzi nás, popletené. Pred rokmi nám chceli z Vianoc urobiť sviatky zimy, rodinné sviatky, v lepšom prípade sviatky mieru a pokoja. Ale to všetko bez toho, aby sme ich prežívali ako sviatky nášho Boha a jeho prítomnosti uprostred nás. A tak zostávalo prázdno v celej prírode i v celom vesmíre. Zostávalo prázdno v rodinách, v manželstvách, v detských dušiach, v živote mladých i dospelých. Prázdnota života - život bez Boha.
Iste, našťastie to nebolo a nie je všade tak. Ale považujem za nutné spýtať sa: Čo chceme urobiť a čo robíme z Vianoc dnes my? Každý vo svojom osobnom živote, v rodine, v tomto našom meste? Postavme si azda aj „živý Betlehem“ - možno znova na námestí, možno doma, zaiste v kostole -, ale necítime, že všetko, i toto vonkajšie oživovanie Božieho príchodu na našu planétu, má len jediný zmysel? Aby sa Boh narodil v našom srdci, aby Boh žil v nás, v našej rodine, v našej generácii, v našom meste - aby sme si Betlehem postavili v sebe samých? Už dávno znie dejinami pravda: Keby sa aj tisíckrát narodil Kristus v Betleheme, ale nenarodí sa v tebe, zbytočne by prišiel na túto zem. V Jánovom evanjeliu čítame: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“
V čase príchodu Božieho Syna na našu planétu sa stretávame s veľmi tvrdou skutočnosťou. Boh prichádza na svet ako svetlo a láska, no ľudia ho neprijmú. Človek môže odmietnuť vo svojom živote svetlo, pravdu, lásku. Môže odmietnuť Boha. Do kúpeľov v jednom meste prišla staručká matka a hneď sa vybrala na svätú omšu. Vyhľadala ma a hovorila mi o svojom trápení: - Moja dcéra má dve deti a dobrého manžela. No chodí za druhým. Hovorila som jej: „Dcéra moja, čo to robíš? To si taká slepá, nevidíš, ako ubližuješ deťom, manželovi, nám...“ - Viete, čo mi povedala? - pokračovala so slzami v očiach: „Nechaj ma na pokoji, mama. Ja viem, že robím zle. Ale daj mi pokoj.“
Tma hriechu, tma zatvrdnutosti, neslobody, žiadostivosti - môže človeka ovládať. Človek, ktorý bol povolaný k svetlu, si môže voliť tmu. Je dobré si uvedomiť, že sa nás to všetkých týka. Pred časom som dostal telefonát: - Páter, možno si na mňa pamätáte - pred dvadsiatimi piatimi rokmi ste ma učili modliť sa ruženec. Muž ma opustil po dvadsiatich piatich rokoch, čo mám robiť? Tma sa zmocnila môjho srdca a jeho duše. Je dobré, aby sme si v modlitbe, v pokoji zodpovedali otázky: Čo je svetlom a čo je tmou v našom živote? Predovšetkým sa spytujme: Čo je svetlom, a čo je tmou v mojom živote s tebou, Bože? Čo mi príde na um pri tejto otázke? Započúvajme sa, čo nám povie sám Pán Ježiš, ktorý chce, aby sme mu verili, milovali ho, prijali a nechali sa ním milovať a obdarovať.
Čo je tmou a čo je svetlom vo vzťahu k druhým - k najbližším, s ktorými žijeme v manželstve, rodine, susedstve, príbuzenstve, spoločenstve atď.? Pán Ježiš nám hovorí: „Buďte milosrdní, nesúďte, neodsudzujte, odpúšťajte, navzájom sa usilujte o lásku, ako som ja vás miloval.“ Čo mi z toho chýba vo vzťahu k druhým? A znovu je dobre sa pozrieť na tento vzťah z pohľadu, z ktorého ma vnímajú druhí. Čo mi chce tým povedať Pán Ježiš?
Čo je tmou a čo svetlom môjho života? Za čo chcem poďakovať Pánu Bohu vo svojom živote? Za čo ho odprosiť? O čo ho prosiť? Čo je svetlom a čo tmou v Cirkvi, v ktorej žijem? Nakoľko mi záleží na tom, aby Cirkev, v ktorej žijem a ku ktorej patrím, bola spoločenstvom ľudí, čo majú jedno srdce a jednu dušu, usilujú sa mať navzájom úctu a lásku? Ako veľmi mi záleží na tom, aby som sa stával dobrým, nesebecky milujúcim človekom. - Rabín, - povedal svedomitý študent, - povedzte mi, aký je Boh. - Vidíš slnko? - začal rabín. - Nie, nepozeraj sa naň. Vystri ruku a vyhrň si rukáv. Mladý muž urobil, ako mu rabín prikázal. - Cítiš to slnko? - spýtal sa. Mladý muž prikývol. Stále nechápal. - Myslíš si, že je veľmi ďaleko, no cítiš ho na svojej ruke, - povedal rabín a zmĺkol. - Ale čo to dokazuje? - spýtal sa napokon. - Dokazuje to, že máš studené srdce. Mladý muž sa skľúčene opýtal: - Čo mám s tým urobiť? - Musíš svoje srdce odhaliť slnku, tak ako si pred ním odhalil ruku. Musíš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a mysľou. Potom spoznáš, aký je Boh. Po chvíli sa na tvári mladého muža zjavil úsmev.
Kedy bude svetlo v našom svete, v našej rodine, manželstve, spoločenstve? Vtedy, keď bude v našich srdciach horieť láska evanjelia. Jediné svetlo nášho života je láska. Je Boh. Lebo Boh je Láska. Boh je Svetlo. Aj v našom svete, poznačenom rozličnými problémami ako nezamestnanosť, terorizmus, neznášanlivosť, rozvodovosť, úpadok mravného života, strach, zneužívanie, nenávisť, tyranie, mafia, vraždy - za tým všetkým môžeme nájsť v hĺbke ľudského srdca tmu, ktorá má svoje meno - sebectvo, iným slovom hriech. Hriech, sebectvo, neláska sú pri koreni každého zla v našom svete a v našom živote. Ak neodstránime hriech, sebectvo zo svojich sŕdc a nebudeme sa usilovať vložiť do nich lásku, nikdy nevyriešime problém šťastného života, problém nahromadeného zla. Pripraviť sa na Vianoce znamená pripraviť si srdce na prijatie najväčšej lásky, na prijatie svetla, na prijatie Božieho Syna.
Aspoň krátko sa pozrime na Božie slovo, z ktorého môžeme vyčítať a prežiť, aký je Boh k človekovi. Po tom, keď prvý človek, Adam, odmietol byť poslom Božej lásky, odmietol Boha a skryl sa, Boh ho neprestáva hľadať: „Kde si, Adam?“ V tejto otázke môžeme objaviť, ako sa Boh nezrieka človeka, aj keď sa človek zrieka svojho Boha. To je nádej aj do našich dní, keď neraz vadíme aj svojich blízkych, ako sa zriekajú Boha, ako oňho nestoja, akým nedôležitým sa stal v ich živote. Boh sa ich však nezrieka. To je nádej, za ktorú ďakujme a čerpajme z nej silu. Prosme, aby sme žili vierou v lásku, ktorou nás Boh miluje, a aby sme nad nikým nelámali palicu, nezahasili hasnúci knôtik a nalomenú trstinu nedolomili, ale osvojovali si Božiu lásku, ktorá je bezpodmienečná a nikdy neprestáva milovať.
V udalostiach o narodení Pána Ježiša sa stretáme s tým, že Boh sa nezrieka lásky k ľuďom ani vtedy, keď ho vlastní neprijali a odmietli. Prežime zachraňujúcu Božiu lásku, ktorá sa nám stáva nádejou, úľavou a východiskom zo zamotaných a ťažkých situácií, ktorá je schopná uzdraviť naše narušené vzťahy v rodine, v manželstve...
Richard Pindell napísal krátku povesť. V nej rozpráva o mladom mužovi menom Dávid, ktorý utiekol z domu a píše list matke. V liste prejavuje nádej, že mu otec odpustí to, aký bol kedysi, a znova ho prijme ako svojho syna: - O niekoľko dní pôjdem okolo nášho domu. Ak ma otec znova prijme, požiadaj ho, aby zavesil bielu šatku na jabloň, ktorá rastie neďaleko nášho domu.
O niekoľko dní cestuje Dávid vlakom, ktorý bude prechádzať zákrutou, z ktorej bude vidno jeho rodný dom. Tak bude možné vidieť strom pred ich domom. No Dávid nemá odvahu pozrieť sa cez okno. Bojí sa, že na strome neuvidí bielu šatku. Obráti sa na muža, ktorý sedí vedľa neho, a nervózne ho prosí: - Prosím vás, mohli by ste mi urobiť službu? Za zákrutou, po pravej strane, budete vidieť strom. Prosím vás, povedzte mi, či sa na ňom nachádza biela šatka.
Keď vlak prechádza okolo stromu, Dávid sa pozerá priamo pred seba. Potom sa trasúcim hlasom spytuje muža: - Prosím vás, je na jednom konári stromu uviazaná biela šatka? Muž sa udivene zahľadí na Dávida a hovorí: - Chlapče, prakticky na každom konári je nejaká biela šatka. Táto udalosť dobre vystihuje, aký je Boh k nám. Taká je Božia láska! Taký je náš Boh! Náš Boh sa nezrieka lásky k nám ani vtedy, keď ho nemilujeme. Spytujme sa: Pane, ako vnímam tvoju lásku ku mne? Skúsil som, že si ma neprestal milovať ani po mojom páde do hriechu? Naozaj verím v takúto tvoju lásku?
Americký jezuita John Powell píše: „Pred niekoľkými rokmi som mal v poradni mladú ženu, ktorá - priznávam sa - ma šokovala a niečomu naučila. Povedala mi, že je tri mesiace v požehnanom stave. Potom sklopila zrak a zašepkala: - Ale na budúci štvrtok mám dohodnutý termín na klinike, aby toto dieťa zabili. Okamžite som jej povedal všetky dôvody, aby si dieťa ponechala. - Ak potrebujete peniaze alebo miesto na bývanie, budem oň pre vás prosiť. Ak dáte svojmu dieťatku šancu žiť, buďte si istá, že som s vami vo všetkom. Ale ak ukončíte život svojho dieťatka, samozrejme... Potom prišla chvíľa, keď som sa veľa dozvedel. S očami plnými sĺz sa pozrela na mňa a povedala: - Viem, že milujete moje dieťatko, ale milujete aj mňa?“
Čo to má spoločné s Vianocami? Keď som uvažoval nad týmto dňom, prišla mi na myseľ myšlienka, ktorá zmenila môj život: Totiž, kým nevieme, že sme milovaní, máme malú schopnosť milovať iných. Tá mladá žena potrebovala vedieť, že ju niekto miluje skôr, ako mohla mať lásku sama k sebe a milovať svoje nenarodené bábätko. Možnože jediné, čo potrebujeme vedieť, viac než akékoľvek iné poznanie, je, že Boh miluje každého z nás. „Viem, že si milujúci Boh, ale naozaj miluješ mňa?“ Svätý Ján nás uisťuje, že môžeme veriť už len preto, lebo Boh nás miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4,19). Musíme si ponoriť myseľ do tejto pravdy a prijať ju do svojho srdca i mysle. Nakoľko to pochopíme, natoľko budeme mať silu milovať Boha a druhých ľudí. To budú pre nás naozaj Vianoce. Potom, možno po prvý raz, nám bude svet dávať zmysel a takisto bude mať zmysel i náš život.
Znamenia Božej lásky sú všade okolo nás, ale nájdu ich len oči viery. Spomínam si na príbeh o deťoch, ktoré sa hrali na skrývačku. Jeden chlapec sa skryl veľmi dobre, ale po chvíli zistil, že ho nik nehľadá. Niekedy si myslím, že Boh by nám rád povedal, že aj on je často v takej pozícii: „Znamenia mojej lásky sú všade okolo vás. Ale hľadáte ma?“ Keď nám dal svojho Syna v ľudskej podobe, Boh hovoril našou ľudskou rečou. Prihováral sa nám, aby sme pochopili, že nás miluje. „Milujem vás.“ Naozaj vás milujem večnou láskou. Preto som si vás vyvolil, aby ste mali podiel na mojej láske. Dokonca som si vryl vaše meno do svojich dlaní, aby som na vás nezabudol. Aj keby matka zabudla na vás, ja na vás nezabudnem. Poslal som svojho Syna na svet, aby vám toto povedal. Svätý Ján nám tiež hovorí, že Boh je láska. Božou prirodzenosťou je milovať. Jediné, čo Boh robí, je, že miluje. Máme slobodu opustiť Boha. To robíme vtedy, keď hrešíme, podobne ako márnotratný syn, keď odišiel z domu. Nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky okrem nás samých a našich slobodných rozhodnutí. Povedal by som, že srdcom a dušou našich osobných Vianoc je práve toto: „Boh tak miloval každého jedného z nás, že dal svojho jednorodeného Syna, aby sme mohli mať večný život“ - teraz i naveky - aby sme mohli milovať seba, Boha a tých ostatných, čo sú okolo nás.
Pane Ježišu, s túžbou ťa prosíme, daj nám spoznať, akou láskou nás miluješ, a buď svetlom nášho života. Lebo ak nám chýbaš, všade je prázdno. My nechceme prázdno. My chceme Boha. Preto voláme: Príď, Pane Ježišu. Amen.
