Znova sa k nám vrátili Vianoce. Tak ako minulé roky, rovnako milo a rovnako pôsobivo zaznieva vianočné posolstvo: „Sláva na výsostiach Bohu ...“ Za nehou vianočných dní a nocí je hĺbka kresťanského posolstva viery: „Zvestujem vám radostnú zvesť ... Kto je ten, ktorého zvestovali betlehemskí anjeli? Kto je ten Syn Boží - Kristus? Už vtedy a aj dnes si kladieme znova a znova túto otázku. Postavil ju už vlastne sám Spasiteľ, keď pri Cezarei Filipovej sa spýtal apoštolov, najprv za koho Ho považujú ľudia a potom tú istú otázku položil im, svojim apoštolom. I dnes viac ako tretina ľudstva odpovedá s apoštolom Petrom: „Ty si Kristus, Syn Boha živého". Tisícky ľudí umrelo za neho. Milióny sa mu klaňajú, lebo pre nich stále žije, i keď bol ukrižovaný.
Vystúpenie Božieho Syna vyvolalo dejinnú odozvu a podstatne zmenilo svet nielen nábožensky, ale i duchovne a spoločensky. Toto pôsobenie zasahuje prostredníctvom kresťanov až do našej prítomnosti. Akoby teda, mňa, človeka kresťana 20. storočia, nezaujímala osobnosť, ktorá dodnes nadchýna milióny ľudí. Ako sa nezaoberať osobou, ktorá sa svetu predstavila ako vtelený Syn Boží a pritom dokonalý človek. Náš Spasiteľ a Vykupiteľ je ten, ktorého predpovedali praotcovia a starozákonní proroci. V 15. roku panovania cisára Tibéria odhŕňa Ján, Zachariášov syn, oponu. Na scénu dejín vystupuje Spasiteľ slovami: Som ten, ktorý má prísť. Som ten, ktorého Boh poslal, aby ľud vyučil pravde. Som vekmi očakávaný Mesiáš, osloboditeľ z duchovnej biedy. A už sa hrnú námietky! Podobných snílkov bolo už dosť, legitimuj sa!
Prišiel si na svet, keď bola odňatá moc od Júdu, ako to predpovedal Jakub? Áno. Za panovania cisára Augusta! Pochádzaš z Dávidovho rodu, ako hovorí Izaiáš? Áno. Aj Mária a Jozef boli z kráľovského rodu Dávidovho. Kde si sa narodil? V Betleheme, ako to predpovedal Micheáš, hoci Mária a Jozef bývali v Nazarete. A žil si v Egypte, ako spomína prorok Ozeáš? Áno. Zahnala ma tam Herodesova zloba. A kto ťa predchádzal, ako to predpovedá Malachiáš? Ján, učiaci pri Jordáne. O Mesiášovi sa vie, že bude Synom Božím. Ako to dokážeš o sebe? Keď som bol s Petrom, Jakubom a Jánom na hore, všetci traja počuli jasne hlas: „Toto je môj Syn milovaný, v ktorom mám zaľúbenie. Toho počúvajte!" Hľa, to je svedectvo o mojom pôvode i poslaní.
A aby ste nepochybovali, urobím ešte veci, ktoré Človek nie je schopný urobiť. Vykonám divy na živej í neživej prírode. Uzdravím vašich hluchých, slepých od narodenia, chromých, očistím nečistých, vzkriesim mŕtvych. Nuž, a aby sa na mne splnilo všetko, čo o mne predpovedali, môj život sa skončí potupnou smrťou na kríži. A keď budem tak úplne zabitý a keď budem s prebodnutým srdcom ležať v hrobe, víťazne vstanem a ukážem sa živý v oslávenom tele a so žiariacimi ranami. Také svedectvo o mne nájdete v evanjeliách, ktoré z vnuknutia Ducha Sv. napísali sv. Matúš, Marek, Lukáš a Ján.
Syn Boží sa narodil v Betleheme nielen pre tých, čo vtedy žili, narodil sa aj pre nás, ktorí žijeme dnes a narodil sa aj pre tých, ktorí prídu po nás. Kristus k nám prichádza denne pri sv. Liturgií, pri sv. prijímaní je naším najvzácnejším a najmilším hosťom a zostáva vo svätostánku - kivote stále medzi nami. Pre kresťana, ktorý si to dobre uvedomuje, je Kristus najväčším magnetom rozumu a srdca. Je pre neho prvou a najdôležitejšou bytosťou na celom svete a v celom živote. Posvätná vianočná atmosféra burcuje naše svedomie. Snažme sa obnovovať čestnosť a bezúhonnosť života a to vo všetkých oblastiach a do všetkých dôsledkov: v manželstve, v rodinnom živote, vo svete práce a v opravdivej láske človeka k človeku! Spasiteľova osobnosť priťahuje svojou živou láskou. Syn Boží je stále živý a prítomný v ľudských dejinách. On je pre nás najvyšším cieľom, stredobodom nášho života, útechou našich sŕdc. Nebeský Otec, ustanoviac ho za Sudcu živých í mŕtvych, chce v ňom zjednotiť všetko, čo je na nebi i na zemi. On je a má ostať pre nás Alfou a Omegou - Počiatkom i Koncom!
Najkrajšie vždy bolo doma!
Babička, oni vy ste necítili,
keď biednu, k zemi učupenú chalúpku
premieňal som v katedrálu snov,
o z rušného víru života
dvíhal do ticha svätostánkov . . .
Verím dodnes,
že v tichých súmrakoch nad ňou
ešte horia
moje hviezdy,
moje srdce,
moje detstvo.
Ešte sa vrátim k záhonom
pod občerstvujúce koruny
verných stromov.
Vtáčí spev
zas mi vráti chuť k .mlčaniu . . .
Vrátim so, vrátim a prídem.
Prídem sviečky zapáliť
na vianočný strom
a privlastním si detstvo na chvíľu,
ako najkrajší dar
každých mojich Vianoc.
(Úryvok z básne E. K.: Moja pieseň).