Čaro Vianoc vie upútať každého z nás. Rátajú sa týždne a potom aj dni. zháňajú sa darčeky, stromčeky i ozdoby. Dospelí i deti tešia sa na pozornosť od svojich drahých. Každý darček vie rozohriať srdce a naplniť dušu hrejivým pocitom láskavosti.
Dnes tak, ako takmer pred dvetisícročiami, putuje sv. Jozef a Panna Mária od obydlia k obydliu, klopú na okná, na dvere, apelujú na ľudský súcit. Žobronia o kúsok priestoru pre rodiace sa ich rodinné šťastie. Všade chlad, nevšímavosť, bezcitnosť s ľudskou bezradnosťou a opustenosťou. Tmavý kút maštale ponúka svoj priestor, aby sa na chudobnej slame zrodilo ozajstné šťastie ľudského pokolenia ... Mnohí si zaiste povedali: „Veď, keby sme vedeli, keby sme čo i len tušili, kto to nás chcel poctiť svojou návštevou, kto u nás hľadal útulok...!"
Stáročia dvoch tisícročí si podávali ruky a dráma chladu a nezáujmu sa opakuje z roka na rok... Zatvrdilé srdcia ostávajú uzavreté a nechcú byť nikým a ničím vyrušované v ich egoistickom blahobyte. Nech si Ježiš nájde útulok, kde chcel Mnohých nezaujíma ani dnes, i keď sa už vie, „KTO" to klope na dvere ľudských sŕdc, kto chce vojsť do teplého ľudského príbytku. Hlučné výbuchy radosti zahlušujú to tiché, nástojčivé klopanie na dvere ľudských sŕdc...
I dnes, tak ako vtedy dávno, otvárajú sa skromné srdcia, ktoré sú ochotné vo svojej láske poskytnúť teplý a útulný kútik svojho srdca malému Ježiškovi. Nežiadajú od Jezuliatka veľké darčeky, ale sami prinášajú to najcennejšie: svoju úprimnosť a oddanosť. Darujme i my svoje srdce Ježiškovi do jasličiek, aby sa cítil medzi nami lepšie, ako na betlehemskej slame.