Tretieho dňa vstane z mŕtvych » Lk 24, 7.
Eduard Martin v Knihe radosti v príbehu pod názvom Veľkonočné zvony opisuje situáciu jednej mladej matky, ktorá má trojročnú dcérku, avšak pre novú známosť sa rozhodla opustiť svoju rodinu a žiť v inom zväzku. Dievča malo ostať v starostlivosti manžela. Predtým však jej psychológ poradil, aby s dcérou išla na vychádzku niekde do prírody a vysvetlila jej svoj odchod. Tým zmierni nepríjemnú situáciu v rodine. Bola Veľká noc, dievča bolo veselé, poskakovalo okolo matky a tešilo sa z rozkvitajúcej prírody. Matka si v duchu myslela, že povedať smutnú správu veselému človeku je veľmi ťažké. Ako povedať o svojom odchode, aby to veľmi nebolelo? Potom sa však nadýchla a povedala to dcére tak, ako jej poradil psychológ.
„Dúfala som, že všetko pochopí. Dieťa mlčalo. Nevedela som, čo ďalej povedať, a preto som vošla do dedinského kostola, okolo ktorého sme práve prechádzali. Dcérka sa pozrela na obrázok malého Ježiša v náručí Panny Márie. Tohto Ježiška ukrižovali? I ukázala na obrázok. Radosť, ktorá bola na jej tvári, ju opustila, vyzerala veľmi smutne. Najskôr som nevedela, čo má tou otázkou na mysli. Človek je zvyknutý vidieť na kríži dospelého muža - dospelého Krista, nie dieťa. A predsa na kríži je aj to dieťa - Ježiš. ,Áno‘, odpovedala som. „Ježiška,“ vyhŕklo dieťa nechápavo. ,Áno, Ježiška‘, zopakovala som a rýchlo som vyšla z kostola.
,Zabili ho?‘ opýtalo sa dievčatko. ,Ale on sa neskôr vrátil‘, odvetila som pohotovo. ,Bol mŕtvy a vrátil sa?‘ skúsilo. Kývla som. Chcela som ukončiť rozhovor, nie viesť veľkonočnú náboženskú rozpravu. ,Jednoducho ťa mám rada. Aj keď už nebudem bývať s tebou a oteckom‘, povedala som. ,Ja viem‘, odpovedala mi, ,dievčatá v škôlke mi to už dávno povedali‘. Dievčatá v škôlke... Tak preto sa nedivila, nebola prekvapená, keď som jej to povedala. Ktovie, čo všetko jej nahovorili, čo všetko počuli od svojich rodičov, kdekto o mne asi hovorí... rozmýšľala som nahnevane.
V tej chvíli sa ozvali zvony. Veľkonočné zvony. A mne vyhŕkli slzy do očí, spomenula som si, ako som ešte ako malá chodievala s otcom do kostola... Aj moja matka od nás odišla. Bol to vtedy iný kostol, kdesi v diaľke, ale tie zvony zneli rovnako. Vzala som dcérku za ruku a stískala jej malé prsty.
,Bol mŕtvy a vrátil sa‘, uvažovala malá nahlas. ,Áno‘, kývla som. „Keď zomrieš, tiež sa vráť“ prosilo dievčatko a ja som cítila, ako sa jeho malé prsty zaťali do mojich. Akoby ma nechcelo pustiť, akoby sa bálo, že moja ruka sa zrazu rozplynie, rovnako ako sa jej rozplýva domov. Navždy rozplýva domov. Veľkonočné zvony posväcovali krajinu a ja som sa vracala domov a pripravovala si, čo poviem manželovi. Poviem mu: ,Akými môžeš odpustiť... zostanem doma‘. Veľkonočné zvony oslovovali. Oslovovali vzkriesením. A ako to dopadlo? O dva roky budeme mať s manželom zlatú svadbu a naša dcéra už má veľké deti...“
Veľkonočný príbeh o človekovi, ktorý bol ako mŕtvy, ale vďaka svojej zmene sa znova narodil, nám ukazuje, že až tam, kde je osobná skúsenosť so vzkrieseným Ježišom, Veľká noc sa v živote človeka stáva osobnou skutočnosťou.