Vďačnosť ▪ Mikuláš Ďurkáň

Veľmi rád čítam spisy veľkého ruského spisovateľa Turgeneva. Napísal mnoho krásnych legiend. Niektoré dojímavo upútavajú a nenútene vytvárajú aplikáciu pre jednotlivcov i pre rodiny dneška. Škoda, že nie sú verejnosti, najmä mládeži, tak známe, ako by mali byť. Jedna z nich hovorí o hostine, ktorú Boh usporiadal na počesť všetkých čností. Na tejto hostine sa stretli čnosť pokory, čnosť tichosti, čnosť lásky a vľúdnosti ... atď. Boh sa pozeral, ako sa pozvaní hostia zabávajú. Všetko sa dialo v medziach normy nebeského bontonu. Len dve čnosti sa správali príliš cudzo. Bola to dobrota a vďačnosť. Obidve boli prekvapené, že sa vo svojom živote ešte nestretli.

Myšlienka legendy je naozaj zaujímavá, zarážajúca a žiaľ, aj v našom živote veľmi pravdivá. Je veľmi smutné, že za dobro nemožno čakať vďaku ani od tých, ktorým to nariaďuje štvrté prikázanie Božie. Niekedy nad touto skutočnosťou srdce ľudské krváca! Koľko bôľu pripravuje dieťa rodičom, keď nevie z príležitosti menín alebo narodenín poblahoželať! Ako srdce matkino krváca, keď dieťa za bohaté darčeky nevie ani poďakovať! Lásku otca a matky nevie si vážiť ani toľko, aby prirodzene preukázaným úsmevom vyslovilo slovo vďaky, nehovoriac o inom prejave vďaky.

Zmiešané pocity sa ma zmocnili, keď rodičia čakali blahoželanie na Nový rok od svojich detí a keďže sa im od ich detí nedostalo, vyslovili svoje úprimné blahoželanie rodičia deťom, ktoré sú absolventmi strednej alebo odbornej školy. Kde je tu citlivý prístup k tým, ktorí nám venovali všetko, čo mali, ktorí nešetrili ani času, ani peňazí, ba ani iných obetí, aby nám spríjemnili študentské roky, aby nám spríjemnili najkrajšie sviatky roka?! Ó, mládež, ktorá všetko máš, na čo si len pomyslíš, nehazarduj dobrotou rodičov, ani dobrodincov, ale zamysli sa! Máš možnosť poznať viacej, ako poznávala mládež minulosti, máš viacej prostriedkov k pravému poznaniu i k správnej výchove, ako malá mládež minulosti i dávnych vekov.

Aristoteles bol učiteľom a vychovávateľom najväčšieho vojvodcu staroveku Alexandra Veľkého. Vďačnosť Alexandra Veľkého voči svojmu vychovávateľovi bola tak veľká, že dal Aristotelovo mesto, kde sa narodil, Stageiru, znova vybudovať a prebudovať na nové mesto. A keď dobyl Perziu, venoval Aristotelovi 800 talantov a vyhlásil: „Ak mi rodičia dali život, tento ma naučil dobre žiť, preto mu vďačím za všetko, čím teraz som!" A nesmrteľný Platón vzdával denne svojmu pohanskému božstvu vďaku za dvojakú milosť, že bol vychovaný v civilizovanom Grécku a že mal za svojho učiteľa Sokrata. Veľký Cicero, volá vo svojej reči „Pro Archia": „Vďačnosť k rodičom krášli vaše mladé roky!"

Ak sa doteraz V našom živote vďačnosť a dobrota nepoznali, usilujme sa, aby bolí najlepšími priateľkami. Nech ich priateľstvo je nerozborné, ba večné, či už v poriadku prirodzenom, tobôž v poriadku nadprirodzenom! Spomeň často na slová básnika: „Buď len vždy láskavý, dobrý a milý! Vďačnosť je prejavom skutočnej sily!” Napokon slová básnika nech sú pre nás životným predsavzatím, ktorým chceme napraviť doterajšiu svoju nevďačnosť a nepozornosť k tým, ktorí nám v živote preukázali čokoľvek dobrého: „Tri kľúče k srdciam ti ukujem: milerád, prosím a ďakujem!“. Potom bude menej slz a viacej úsmevov, menej bôľu a viacej radostí, menej hnevu a viacej pokoja i mieru pod stromčekom nášho rodinného i spoločenského života.