Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer, č. 2/2020, s. 39-40 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
30.06.2020
Dejiny Cirkvi poznajú viacero prípadov, keď rozdielnosť v teologickom učení jednotlivých smerov viedla až k spoločenským neporiadkom či nepokojom. V takýchto situáciách sa niekedy stalo, že v úprimnej snahe vyriešiť existujúce problémy a zodpovedať isté teologické otázky vzniklo nové hnutie, ktoré nebolo celkom v súlade s cirkevným učením, alebo bolo dokonca až priamo bludné. Medzi tieto prípady patrí aj monoteletizmus. Jeho názov je zložený z dvoch gréckych slov: monos (jeden) a thélésis (vôľa). Učenie monoteletizmu bolo ovocím teologických diskusií a sporov, ktoré vyvolal monofyzitizmus.
Na vznik monoteletizmu mali určitý vplyv politické udalosti, ktoré sprevádzali Byzantskú ríšu na začiatku 7. storočia. Keďže monofyzitizmus od čias svojho vzniku naďalej pretrvával a spôsoboval náboženskú nejednotu, prirodzene malo toto rozdelenie dopad aj na život a atmosféru celej spoločnosti. Cisár Hérakleios (610 - 641) sa usiloval o zjednotenie cisárstva, ktoré bolo v dôsledku náboženských sporov rozdelené. Ríšu v tomto období ohrozovala Perzia a Arabi a hlásili sa tiež nájazdy Slovanov. Monofyzitizmus mal najviac prívržencov v Sýrii, Palestíne, Malej Ázii a Egypte. Na cisárskom dvore sa oprávnene obávali, že sa tieto regióny budú ochotne podriaďovať novým vládcom, aby sa vymanili spod vlády byzantskej ortodoxie. Tieto obavy sa potvrdili, keď v roku 614 Peržania obsadili Jeruzalem, Palestínu a Sýriu a o päť rokov neskôr značnú časť Malej Ázie a Egypt. Keď vo víťazných ťaženiach tieto oblasti Byzancia znovu postupne získala späť pod svoju vládu, ožil problém s monofyzitmi. Konštantínopolský patriarcha Sergios I. (610 - 638) si veľmi dobre uvedomoval vážnosť tejto otázky a vynakladal značné úsilie, aby priviedol cirkevné spoločenstvá k jednote. Prostriedkom na dosiahnutie jednoty mala byť nová teologická náuka - monoteletizmus.
Tento teologický smer v zhode s učením Chalcedónskeho koncilu uznáva v Ježišovi Kristovi dve prirodzenosti (božskú a ľudskú), ale tvrdí, že je len jeden prvok jeho konania - božsko-ľudský. V podstate sa tým tvrdí, že božská osoba je jediným zdrojom všetkých Ježišových rozhodnutí a skutkov. Podľa monoteletizmu bol Ježiš síce v plnej miere človekom, no nepôsobila v ňom ľudská vôľa; všetko, čo robil, vychádzalo z jeho božskej vôle. Všetky jeho vnútorné hnutia a rozhodnutia boli božské, nie ľudské.
Monoteletizmus sa začal šíriť od roku 619 a na jeho základe sa začala budovať jednota s monofyzitmi. Novú náuku začal podporovať okrem konštantínopolského patriarchu a cisárskeho dvora aj monofyzitský patriarcha Antiochie, Cyrus. Pápež Honorius I. (625 - 638) prijal myšlienku hľadania jednoty medzi monofyzitmi a ortodoxnou Cirkvou ústretovo, ale v otázkach teologických formulácií nového smeru bol opatrný. Na nebezpečné a bludné prvky nového učenia poukázal mních Sofronius (560 - 638), ktorý sa neskôr stal jeruzalemským patriarchom. Po nastúpení na patriarchálny stolec poslal ostatným východným patriarchom okružný list, ktorým upozorňuje na pochybné učenie monoteletizmu. Vo svojej argumentácii sa opieral predovšetkým o tie časti z evanjelií, ktoré poukazujú na prítomnosť ľudskej vôle v Ježišovi Kristovi. Keby Ježiš nemal aj ľudskú vôľu, nebol by v pravom zmysle slova človekom. Odporcovia Sofronia obvinili na pápežskom dvore zo šírenia bludného učenia, preto patriarcha vynaložil veľké úsilie, aby pozbieral asi šesťsto citátov z diel významných cirkevných otcov, ktoré jasne svedčia o ich viere, že Ježiš Kristus mal tak božskú, ako aj ľudskú vôľu. Toto dielo bolo neskôr použité na Lateránskej synode roku 649, ktorá odmietla a odsúdila blud monoteletizmu.
Monoteletizmus na prvý pohľad budí dojem veľkej úcty voči Ježišovi Kristovi, avšak na druhej strane úplne vylučuje možnosť nasledovať ho. Boží Syn tým, že sa skrze tajomstvo vtelenia stal človekom, nám zjavil Otca a jeho lásku. Zároveň tým, že prijal človečenstvo aj s ľudskou vôľou, nám ukazuje, aké sú možnosti tejto prirodzenosti a vôle: dávať sa do spolupráce s Božou vôľou. Ježiš ako človek sa nedopustil hriechu nielen preto, lebo nemohol (keďže má aj božskú prirodzenosť), ale aj preto, lebo nechcel (v súlade s ľudskou slobodnou vôľou). Jeho poslušnosť voči Otcovi bola nie nutnosťou, ale slobodným rozhodnutím. Aj preto sa celé noci modlil, aby túto Otcovu vôľu ako človek poznával a následne ju slobodne prijal a napĺňal (porov. Mk 1, 32-38, Mt 26, 38-39). Podobne aj otázka Ježišovej viery sa týka problematiky vôle, ktorú Ježiš mal. Niektorým sa zdá nevhodné hovoriť, že Ježiš mal vieru, pretože bol predsa Boží Syn. Ak hovoríme, že mal vieru, veril sám v seba? Toto tvrdenie sa podobne opiera o spochybnenie plnosti Ježišovho človečenstva. Osoba Bohočloveka, vteleného Božieho Slova, bude vždy pre nás tajomstvom a ľudským rozumom nepochopíme plne toto tajomstvo. Vieme však, že Ježiš mal tak ľudskú, ako aj božskú prirodzenosť, a teda jeho osoba nesie aj ľudskú, aj božskú vôľu. Preto jeho skutky, ktoré konal ako Bohočlovek, sú taktiež plne ľudské.
Cisár Hérakleios publikoval v roku 638 dekrét Ekthesis pisteos (Vyznanie viery), ktorý odporúčal prijať učenie o jednej vôli Ježiša Krista. Východní biskupi podpísali tento dekrét, avšak pápež v Ríme s ním nesúhlasil. Cisár Konštantín II. (641 - 668) vydal dekrét Typos, ktorým zakázal teologické diskusie vo veci jednej alebo dvojitej vôle v osobe Ježiša Krista. Chcel tak zabrániť prehlbovaniu náboženských napätí v ríši, pretože tieto vždy poznačovali celospoločenské dianie. Preto pápež Martin I. (649 - 655) zvolal do Ríma synodu, na ktorej sa mali sporné teologické tézy preskúmať. Synoda zasadala v Lateránskej bazilike od 5. do 31. októbra 649 a biskupi na nej zídení odmietli oba cisárske dekréty, Ekthesis pisteos aj Typos. Jednoznačne vyjadrili vieru v „dve vôle v jednom a tom istom Kristovi, našom Bohu, neprerušene v ňom spojené, božskú a ľudskú, takže podľa oboch svojich prirodzeností zo slobodného rozhodnutia sa stáva bytostne jedným uskutočňovateľom našej spásy". Patriarchovia, ktorí vyznávali monoteletizmus, boli odsúdení a zbavení svojho úradu. Konštantín II. bol pobúrený týmto krokom pápeža, dal ho zatknúť, uväzniť a ako zradcu ríše ho poslal do vyhnanstva najprv na Bospor a neskôr na Krym, kde vysilený 15. septembra 655 aj zomrel.
Po zmene politickej situácie na Východe, keď bolo zrejmé, že oblasti, ktoré dobyli Arabi, už ríša nezíska pod svoju nadvládu a natrvalo ich stratila, cisársky dvor nekládol už taký dôraz na získanie sympatií medzi kresťanmi vyznávajúcimi monofyzitizmus. Preto sa znovu otvorila aj otázka monoteletizmu. Na vyriešenie tohto teologického problému bol zvolaný Tretí konštantínopolský (carihradský) koncil, ktorý trval celý rok (680 - 681). Koncil prijal jasné učenie o dvoch prirodzenostiach v Ježišovi Kristovi, čiže „mal aj dve vôle - ľudskú a božskú, a dva prirodzené spôsoby činnosti - božskú a ľudskú, a to neoddelene, nezameniteľne, nerozdelene a nezmiešane, pričom tieto vôbec nie sú postavené proti sebe". Príbeh vzniku a šírenia bludu monoteletizmu nás učí, že je veľmi dôležité hľadať jednotu medzi kresťanskými denomináciami, avšak nie je užitočné ísť cestou „za každú cenu", i za cenu popretia evanjeliových právd viery.
Na vznik monoteletizmu mali určitý vplyv politické udalosti, ktoré sprevádzali Byzantskú ríšu na začiatku 7. storočia. Keďže monofyzitizmus od čias svojho vzniku naďalej pretrvával a spôsoboval náboženskú nejednotu, prirodzene malo toto rozdelenie dopad aj na život a atmosféru celej spoločnosti. Cisár Hérakleios (610 - 641) sa usiloval o zjednotenie cisárstva, ktoré bolo v dôsledku náboženských sporov rozdelené. Ríšu v tomto období ohrozovala Perzia a Arabi a hlásili sa tiež nájazdy Slovanov. Monofyzitizmus mal najviac prívržencov v Sýrii, Palestíne, Malej Ázii a Egypte. Na cisárskom dvore sa oprávnene obávali, že sa tieto regióny budú ochotne podriaďovať novým vládcom, aby sa vymanili spod vlády byzantskej ortodoxie. Tieto obavy sa potvrdili, keď v roku 614 Peržania obsadili Jeruzalem, Palestínu a Sýriu a o päť rokov neskôr značnú časť Malej Ázie a Egypt. Keď vo víťazných ťaženiach tieto oblasti Byzancia znovu postupne získala späť pod svoju vládu, ožil problém s monofyzitmi. Konštantínopolský patriarcha Sergios I. (610 - 638) si veľmi dobre uvedomoval vážnosť tejto otázky a vynakladal značné úsilie, aby priviedol cirkevné spoločenstvá k jednote. Prostriedkom na dosiahnutie jednoty mala byť nová teologická náuka - monoteletizmus.
Tento teologický smer v zhode s učením Chalcedónskeho koncilu uznáva v Ježišovi Kristovi dve prirodzenosti (božskú a ľudskú), ale tvrdí, že je len jeden prvok jeho konania - božsko-ľudský. V podstate sa tým tvrdí, že božská osoba je jediným zdrojom všetkých Ježišových rozhodnutí a skutkov. Podľa monoteletizmu bol Ježiš síce v plnej miere človekom, no nepôsobila v ňom ľudská vôľa; všetko, čo robil, vychádzalo z jeho božskej vôle. Všetky jeho vnútorné hnutia a rozhodnutia boli božské, nie ľudské.
Monoteletizmus sa začal šíriť od roku 619 a na jeho základe sa začala budovať jednota s monofyzitmi. Novú náuku začal podporovať okrem konštantínopolského patriarchu a cisárskeho dvora aj monofyzitský patriarcha Antiochie, Cyrus. Pápež Honorius I. (625 - 638) prijal myšlienku hľadania jednoty medzi monofyzitmi a ortodoxnou Cirkvou ústretovo, ale v otázkach teologických formulácií nového smeru bol opatrný. Na nebezpečné a bludné prvky nového učenia poukázal mních Sofronius (560 - 638), ktorý sa neskôr stal jeruzalemským patriarchom. Po nastúpení na patriarchálny stolec poslal ostatným východným patriarchom okružný list, ktorým upozorňuje na pochybné učenie monoteletizmu. Vo svojej argumentácii sa opieral predovšetkým o tie časti z evanjelií, ktoré poukazujú na prítomnosť ľudskej vôle v Ježišovi Kristovi. Keby Ježiš nemal aj ľudskú vôľu, nebol by v pravom zmysle slova človekom. Odporcovia Sofronia obvinili na pápežskom dvore zo šírenia bludného učenia, preto patriarcha vynaložil veľké úsilie, aby pozbieral asi šesťsto citátov z diel významných cirkevných otcov, ktoré jasne svedčia o ich viere, že Ježiš Kristus mal tak božskú, ako aj ľudskú vôľu. Toto dielo bolo neskôr použité na Lateránskej synode roku 649, ktorá odmietla a odsúdila blud monoteletizmu.
Monoteletizmus na prvý pohľad budí dojem veľkej úcty voči Ježišovi Kristovi, avšak na druhej strane úplne vylučuje možnosť nasledovať ho. Boží Syn tým, že sa skrze tajomstvo vtelenia stal človekom, nám zjavil Otca a jeho lásku. Zároveň tým, že prijal človečenstvo aj s ľudskou vôľou, nám ukazuje, aké sú možnosti tejto prirodzenosti a vôle: dávať sa do spolupráce s Božou vôľou. Ježiš ako človek sa nedopustil hriechu nielen preto, lebo nemohol (keďže má aj božskú prirodzenosť), ale aj preto, lebo nechcel (v súlade s ľudskou slobodnou vôľou). Jeho poslušnosť voči Otcovi bola nie nutnosťou, ale slobodným rozhodnutím. Aj preto sa celé noci modlil, aby túto Otcovu vôľu ako človek poznával a následne ju slobodne prijal a napĺňal (porov. Mk 1, 32-38, Mt 26, 38-39). Podobne aj otázka Ježišovej viery sa týka problematiky vôle, ktorú Ježiš mal. Niektorým sa zdá nevhodné hovoriť, že Ježiš mal vieru, pretože bol predsa Boží Syn. Ak hovoríme, že mal vieru, veril sám v seba? Toto tvrdenie sa podobne opiera o spochybnenie plnosti Ježišovho človečenstva. Osoba Bohočloveka, vteleného Božieho Slova, bude vždy pre nás tajomstvom a ľudským rozumom nepochopíme plne toto tajomstvo. Vieme však, že Ježiš mal tak ľudskú, ako aj božskú prirodzenosť, a teda jeho osoba nesie aj ľudskú, aj božskú vôľu. Preto jeho skutky, ktoré konal ako Bohočlovek, sú taktiež plne ľudské.
Cisár Hérakleios publikoval v roku 638 dekrét Ekthesis pisteos (Vyznanie viery), ktorý odporúčal prijať učenie o jednej vôli Ježiša Krista. Východní biskupi podpísali tento dekrét, avšak pápež v Ríme s ním nesúhlasil. Cisár Konštantín II. (641 - 668) vydal dekrét Typos, ktorým zakázal teologické diskusie vo veci jednej alebo dvojitej vôle v osobe Ježiša Krista. Chcel tak zabrániť prehlbovaniu náboženských napätí v ríši, pretože tieto vždy poznačovali celospoločenské dianie. Preto pápež Martin I. (649 - 655) zvolal do Ríma synodu, na ktorej sa mali sporné teologické tézy preskúmať. Synoda zasadala v Lateránskej bazilike od 5. do 31. októbra 649 a biskupi na nej zídení odmietli oba cisárske dekréty, Ekthesis pisteos aj Typos. Jednoznačne vyjadrili vieru v „dve vôle v jednom a tom istom Kristovi, našom Bohu, neprerušene v ňom spojené, božskú a ľudskú, takže podľa oboch svojich prirodzeností zo slobodného rozhodnutia sa stáva bytostne jedným uskutočňovateľom našej spásy". Patriarchovia, ktorí vyznávali monoteletizmus, boli odsúdení a zbavení svojho úradu. Konštantín II. bol pobúrený týmto krokom pápeža, dal ho zatknúť, uväzniť a ako zradcu ríše ho poslal do vyhnanstva najprv na Bospor a neskôr na Krym, kde vysilený 15. septembra 655 aj zomrel.
Po zmene politickej situácie na Východe, keď bolo zrejmé, že oblasti, ktoré dobyli Arabi, už ríša nezíska pod svoju nadvládu a natrvalo ich stratila, cisársky dvor nekládol už taký dôraz na získanie sympatií medzi kresťanmi vyznávajúcimi monofyzitizmus. Preto sa znovu otvorila aj otázka monoteletizmu. Na vyriešenie tohto teologického problému bol zvolaný Tretí konštantínopolský (carihradský) koncil, ktorý trval celý rok (680 - 681). Koncil prijal jasné učenie o dvoch prirodzenostiach v Ježišovi Kristovi, čiže „mal aj dve vôle - ľudskú a božskú, a dva prirodzené spôsoby činnosti - božskú a ľudskú, a to neoddelene, nezameniteľne, nerozdelene a nezmiešane, pričom tieto vôbec nie sú postavené proti sebe". Príbeh vzniku a šírenia bludu monoteletizmu nás učí, že je veľmi dôležité hľadať jednotu medzi kresťanskými denomináciami, avšak nie je užitočné ísť cestou „za každú cenu", i za cenu popretia evanjeliových právd viery.
