Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer, č. 4/2016, s. 37-38 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
31.12.2016
Ranokresťanská sekta | Enkratizmus
Človek ako rozumné a slobodné spoločenské bytie sa riadi mravným poriadkom, na ktorého tvorbe sa sám aktívne podieľa. Mylné ľudské teórie majú vplyv na formovanie nesprávnych morálnych kritérií a právnych zásad. Pravidlá určujú to, čo má slúžiť rozvoju človeka, chránia jeho život, jeho prirodzenosť a jeho práva. Veľakrát sa ale stáva, že pomýlené morálne správanie vyvolá reakciu, ktorá je na opačnom protipóle tiež extrémom a v konečnom dôsledku omylom. S týmto fenoménom sa vyrovnávalo aj rané kresťanstvo. Pohanská kultúra a religiozita, s ktorou sa kresťania stretávali v prvých troch storočiach, sa nachádzala v kritickom bode svojho vývoja. Mystériové kulty, v tom období také populárne a rozšírené, vytvárali podmienky pre prebudenie a uspokojenie ľudských vášní, avšak duchovne človeka neobohacovali. Podobne to bolo i s rôznymi hrami, ktoré sa konali na počesť niektorých božstiev, alebo boli zviazané s kultom cisárov.
Následkom tejto situácie sa v rámci raného kresťanstva formovali isté prúdy, ktoré reagovali na problémy spoločenskej morálky tým, že až príliš zdôrazňovali asketický rozmer. Náklonnosť k asketickému životu bola najmä v židovsko-kresťanskom prostredí veľmi živá. Dobové pramene podávajú napríklad svedectvo o tom, že vo východnej Sýrii katechumeni, ktorí sa rozhodli žiť v celibáte, boli krstení ako prví. Asketické úsilie si osvojili aj kresťania Západu, čo odzrkadľuje napríklad i známy spis Hermasov Pastier. Askéza je sama osebe veľmi dobrým a potrebným prostriedkom na duchovnú formáciu a rast človeka. Nemôžeme však zabúdať, že je prostriedkom, nie cieľom. Ak sa prekročia hranice extrémnosti, začína byť škodlivá a brzdí skutočný rozvoj duchovného života i ľudskej osobnosti.
Aj medzi ranokresťanskými sektami nachádzame náboženský smer, ktorý v dôsledku spoločenskej situácie viedol k asketickému extrémizmu. Nazýva sa enkratizmus (z gréc. enkrateia - zdržanlivosť). Nesprávne pochopená zdržanlivosť viedla tieto spoločenstvá k mylným pravidlám života. Enkratické sekty boli charakteristické synkretickým spojením kresťanskej náuky s gnostickým dualizmom. Hmotu a ducha ponímali ako proti sebe stojace princípy, pričom hmotu (matériu) chápali ako pôvod zla a hriechu. Vzhľadom na to, že kládli silný dôraz na morálnu stránku života, dualistické chápanie sveta a človeka sa odrazilo práve v tejto rovine. Enkratiti zavrhovali manželstvo a tých, ktorí už v ňom žili, vyzývali na rozluku. Tento postoj vychádzal z odmietnutia ľudskej sexuality. Manželstvo je podľa nich diablovým výmyslom, „horkou rastlinou", ktorú Boh v raji zakázal. Rodenie a smrť, ktoré spolu úzko súvisia, skončili podľa nich príchodom Ježiša Krista.
Od tých čias už neexistujú muž a žena; pohlavnosť nemá význam. Enkratické sekty od svojich členov vyžadovali aj úplnú zdržanlivosť od mäsa a vína. Ich celková životospráva bola extrémne prísna. Medzi seba prijímali len tých, čo sa zriekli sveta a osobného vlastníctva materiálnych prostriedkov. Hmota je zlá, preto i telo je zlé, je prekážkou pre dušu, väzením duše. Enkratiti popierali taktiež možnosť spásy prvého človeka. Stopy enkratickej náuky nachádzame vo viacerých apokryfoch, ktoré tieto spoločenstvá používali. Najstarším svedectvom tohto druhu je Evanjelium Egypťanov, ktoré bolo rozšíreným a vplyvným textom. Takisto Tomášovo evanjelium obsahuje známky enkratizmu. Ďalšími enkratitmi preferovanými apokryfnými textami sú Šalamúnove ódy, Filipovo evanjelium, Skutky Petrove a Skutky Tomášove. Hoci nejde o inšpirované texty, sú cenným zdrojom pre štúdium židovsko-kresťanskej teológie a liturgie.
Komunity enkratitov sa začali objavovať už koncom sedemdesiatych rokov prvého storočia. Venujú im pozornosť viacerí ranokresťanskí autori, napríklad sv. Irenej či Klement Alexandrijský. Svätý Irenej v diele Adversus Haereses píše, že enkratiti vyhlasujú uzatváranie manželstva za nevhodné. Odmietli prvotné Božie dielo stvorenia a obviňujú Boha, že stvoril ľudí ako mužov a ženy, aby sa rozmnožovali. Zaviedli taktiež zdržanlivosť od mnohých pokrmov. Týmto sú nevďační voči Bohu, Stvoriteľovi všetkého. Enkratitov spomína i Euzébius Cézarejský vo svojich Cirkevných dejinách. V štvrtej knihe píše o tom, že uvádzali do života zhubné a falošné učenie. Zakladateľom jednej z enkratických siekt bol Tacián (asi 130 - asi 193). Je to pozoruhodná osobnosť ranokresťanských čias. Pochádzal zo Sýrie a patrí k ranokresťanským apologétom. Veľa cestoval a študoval a dôkladne sa oboznámil s grécko-rímskou kultúrou.
Ako rečník prišiel do Ríma, kde sa bližšie stretol s kresťanskou vierou. Aby hlbšie spoznal toto učenie, nadviazal kontakty so sv. Justínom a stal sa jeho žiakom. Po čase konvertoval a prijal krst. Otvorene povzbudzoval svojich súčasníkov, aby poznávali kresťanské učenie a objavili jeho jednoduchosť a jasnosť, čím sa radikálne odlišuje od tmy pohanstva. Okolo roku 172 sa však Tacián odlúčil od Rímskej kresťanskej komunity a vrátil sa na Blízky východ. Tam sa stal vodcom enkratitov, pričom si osvojil isté prvky gnosticizmu. Na rozdiel od svojho učiteľa sv. Justína, ktorý bol vynikajúci filozof a vedel z filozofie využiť mnohé vedomosti na obranu kresťanskej viery, Tacián radikálne zavrhol celú antickú filozofiu a kultúru. Tvrdil, že grécki filozofi blúdili, stále sa medzi sebou iba hádali a to dobré, čo v ich dielach nájdeme, vraj prevzali od Mojžiša.
Grécka kultúra, ktorá sa opiera o polyteizmus, si vraj nezaslúži pozornosť a diela poetov netreba čítať, pretože v nich nenájdeme nič zaujímavé ani hodnotné. Tacián učil radikálnej prísnosti života, pričom zachádzal do krajností. Ako ostatní enkratiti, aj on odmietal manželstvo ako hriešne. Pri eucharistických sláveniach zavádzal namiesto vína používanie vody, čím sa stratila podstatná matéria Eucharistie. Niektorí autori ho ani nepovažovali za kresťana, skôr za gnostika, ktorého radikálne učenie je vzdialené rozvážnej podstate kresťanstva. Napriek neskoršiemu odlúčeniu od Cirkvi vďačíme Taciánovi za jeho literárne dielo. Zachoval sa jeho apologetický spis Reč ku Grékom (Oratio ad Graecos). Omnoho významnejší je ale spis Diatessaron (z gréc. To dia tessaron euangelion - Evanjelium podľa štyroch).
Bol to pokus o harmonické evanjelium zostavené zo štyroch kánonických evanjelií: Matúšovho, Markovho, Lukášovho a Jánovho. Odborníci predpokladajú, že bol napísaný po grécky a neskôr preložený do sýrčiny. Nevieme, či vznikol ešte v Ríme, alebo až v Sýrii. Zachovali sa nám iba fragmenty. Diatessaron má význam pre biblickú vedu, lebo je dôkazom starobylosti kánonických evanjelií, ktoré kresťania používajú dodnes. Taciánova osobnosť a spirituálna cesta poukazujú na duchovnú atmosféru vtedajších čias, ktorá bola poznačená náboženským synkretizmom. Sú zároveň dôkazom, že človek môže ľahko upadnúť do duchovných omylov. Preto je potrebná ustavičná bdelosť a otvorenosť pre svetlo Božieho Ducha, aby sme ostali verní Božiemu slovu a posvätnej tradícii Cirkvi.
Človek ako rozumné a slobodné spoločenské bytie sa riadi mravným poriadkom, na ktorého tvorbe sa sám aktívne podieľa. Mylné ľudské teórie majú vplyv na formovanie nesprávnych morálnych kritérií a právnych zásad. Pravidlá určujú to, čo má slúžiť rozvoju človeka, chránia jeho život, jeho prirodzenosť a jeho práva. Veľakrát sa ale stáva, že pomýlené morálne správanie vyvolá reakciu, ktorá je na opačnom protipóle tiež extrémom a v konečnom dôsledku omylom. S týmto fenoménom sa vyrovnávalo aj rané kresťanstvo. Pohanská kultúra a religiozita, s ktorou sa kresťania stretávali v prvých troch storočiach, sa nachádzala v kritickom bode svojho vývoja. Mystériové kulty, v tom období také populárne a rozšírené, vytvárali podmienky pre prebudenie a uspokojenie ľudských vášní, avšak duchovne človeka neobohacovali. Podobne to bolo i s rôznymi hrami, ktoré sa konali na počesť niektorých božstiev, alebo boli zviazané s kultom cisárov.
Následkom tejto situácie sa v rámci raného kresťanstva formovali isté prúdy, ktoré reagovali na problémy spoločenskej morálky tým, že až príliš zdôrazňovali asketický rozmer. Náklonnosť k asketickému životu bola najmä v židovsko-kresťanskom prostredí veľmi živá. Dobové pramene podávajú napríklad svedectvo o tom, že vo východnej Sýrii katechumeni, ktorí sa rozhodli žiť v celibáte, boli krstení ako prví. Asketické úsilie si osvojili aj kresťania Západu, čo odzrkadľuje napríklad i známy spis Hermasov Pastier. Askéza je sama osebe veľmi dobrým a potrebným prostriedkom na duchovnú formáciu a rast človeka. Nemôžeme však zabúdať, že je prostriedkom, nie cieľom. Ak sa prekročia hranice extrémnosti, začína byť škodlivá a brzdí skutočný rozvoj duchovného života i ľudskej osobnosti.
Aj medzi ranokresťanskými sektami nachádzame náboženský smer, ktorý v dôsledku spoločenskej situácie viedol k asketickému extrémizmu. Nazýva sa enkratizmus (z gréc. enkrateia - zdržanlivosť). Nesprávne pochopená zdržanlivosť viedla tieto spoločenstvá k mylným pravidlám života. Enkratické sekty boli charakteristické synkretickým spojením kresťanskej náuky s gnostickým dualizmom. Hmotu a ducha ponímali ako proti sebe stojace princípy, pričom hmotu (matériu) chápali ako pôvod zla a hriechu. Vzhľadom na to, že kládli silný dôraz na morálnu stránku života, dualistické chápanie sveta a človeka sa odrazilo práve v tejto rovine. Enkratiti zavrhovali manželstvo a tých, ktorí už v ňom žili, vyzývali na rozluku. Tento postoj vychádzal z odmietnutia ľudskej sexuality. Manželstvo je podľa nich diablovým výmyslom, „horkou rastlinou", ktorú Boh v raji zakázal. Rodenie a smrť, ktoré spolu úzko súvisia, skončili podľa nich príchodom Ježiša Krista.
Od tých čias už neexistujú muž a žena; pohlavnosť nemá význam. Enkratické sekty od svojich členov vyžadovali aj úplnú zdržanlivosť od mäsa a vína. Ich celková životospráva bola extrémne prísna. Medzi seba prijímali len tých, čo sa zriekli sveta a osobného vlastníctva materiálnych prostriedkov. Hmota je zlá, preto i telo je zlé, je prekážkou pre dušu, väzením duše. Enkratiti popierali taktiež možnosť spásy prvého človeka. Stopy enkratickej náuky nachádzame vo viacerých apokryfoch, ktoré tieto spoločenstvá používali. Najstarším svedectvom tohto druhu je Evanjelium Egypťanov, ktoré bolo rozšíreným a vplyvným textom. Takisto Tomášovo evanjelium obsahuje známky enkratizmu. Ďalšími enkratitmi preferovanými apokryfnými textami sú Šalamúnove ódy, Filipovo evanjelium, Skutky Petrove a Skutky Tomášove. Hoci nejde o inšpirované texty, sú cenným zdrojom pre štúdium židovsko-kresťanskej teológie a liturgie.
Komunity enkratitov sa začali objavovať už koncom sedemdesiatych rokov prvého storočia. Venujú im pozornosť viacerí ranokresťanskí autori, napríklad sv. Irenej či Klement Alexandrijský. Svätý Irenej v diele Adversus Haereses píše, že enkratiti vyhlasujú uzatváranie manželstva za nevhodné. Odmietli prvotné Božie dielo stvorenia a obviňujú Boha, že stvoril ľudí ako mužov a ženy, aby sa rozmnožovali. Zaviedli taktiež zdržanlivosť od mnohých pokrmov. Týmto sú nevďační voči Bohu, Stvoriteľovi všetkého. Enkratitov spomína i Euzébius Cézarejský vo svojich Cirkevných dejinách. V štvrtej knihe píše o tom, že uvádzali do života zhubné a falošné učenie. Zakladateľom jednej z enkratických siekt bol Tacián (asi 130 - asi 193). Je to pozoruhodná osobnosť ranokresťanských čias. Pochádzal zo Sýrie a patrí k ranokresťanským apologétom. Veľa cestoval a študoval a dôkladne sa oboznámil s grécko-rímskou kultúrou.
Ako rečník prišiel do Ríma, kde sa bližšie stretol s kresťanskou vierou. Aby hlbšie spoznal toto učenie, nadviazal kontakty so sv. Justínom a stal sa jeho žiakom. Po čase konvertoval a prijal krst. Otvorene povzbudzoval svojich súčasníkov, aby poznávali kresťanské učenie a objavili jeho jednoduchosť a jasnosť, čím sa radikálne odlišuje od tmy pohanstva. Okolo roku 172 sa však Tacián odlúčil od Rímskej kresťanskej komunity a vrátil sa na Blízky východ. Tam sa stal vodcom enkratitov, pričom si osvojil isté prvky gnosticizmu. Na rozdiel od svojho učiteľa sv. Justína, ktorý bol vynikajúci filozof a vedel z filozofie využiť mnohé vedomosti na obranu kresťanskej viery, Tacián radikálne zavrhol celú antickú filozofiu a kultúru. Tvrdil, že grécki filozofi blúdili, stále sa medzi sebou iba hádali a to dobré, čo v ich dielach nájdeme, vraj prevzali od Mojžiša.
Grécka kultúra, ktorá sa opiera o polyteizmus, si vraj nezaslúži pozornosť a diela poetov netreba čítať, pretože v nich nenájdeme nič zaujímavé ani hodnotné. Tacián učil radikálnej prísnosti života, pričom zachádzal do krajností. Ako ostatní enkratiti, aj on odmietal manželstvo ako hriešne. Pri eucharistických sláveniach zavádzal namiesto vína používanie vody, čím sa stratila podstatná matéria Eucharistie. Niektorí autori ho ani nepovažovali za kresťana, skôr za gnostika, ktorého radikálne učenie je vzdialené rozvážnej podstate kresťanstva. Napriek neskoršiemu odlúčeniu od Cirkvi vďačíme Taciánovi za jeho literárne dielo. Zachoval sa jeho apologetický spis Reč ku Grékom (Oratio ad Graecos). Omnoho významnejší je ale spis Diatessaron (z gréc. To dia tessaron euangelion - Evanjelium podľa štyroch).
Bol to pokus o harmonické evanjelium zostavené zo štyroch kánonických evanjelií: Matúšovho, Markovho, Lukášovho a Jánovho. Odborníci predpokladajú, že bol napísaný po grécky a neskôr preložený do sýrčiny. Nevieme, či vznikol ešte v Ríme, alebo až v Sýrii. Zachovali sa nám iba fragmenty. Diatessaron má význam pre biblickú vedu, lebo je dôkazom starobylosti kánonických evanjelií, ktoré kresťania používajú dodnes. Taciánova osobnosť a spirituálna cesta poukazujú na duchovnú atmosféru vtedajších čias, ktorá bola poznačená náboženským synkretizmom. Sú zároveň dôkazom, že človek môže ľahko upadnúť do duchovných omylov. Preto je potrebná ustavičná bdelosť a otvorenosť pre svetlo Božieho Ducha, aby sme ostali verní Božiemu slovu a posvätnej tradícii Cirkvi.
