Viera v stvorenie sveta Bohom je prítomná v Biblii už od prvej vety: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem" (Gn 1,1). Táto viera stojí aj na začiatku Kréda (vyznania viery). Nakoľko v Cirkvi 11. októbra začal Rok viery, na chvíľu prerušme naše putovanie Žalmami a pozrime sa na začiatok Svätého písma, na opis stvorenie sveta. To, samozrejme, ospevujú s patričnou poetikou aj viaceré Žalmy. „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami svojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy" (Ž 8,4-7).
Stvorenie sveta, opísané v knihe Genezis (1,1 - 2,4a), je jednou z najznámejších a zároveň najdiskutovanejších kapitol Svätého písma. Málokto však vie, že na začiatku Biblie sú vlastne opísané dve stvorenia sveta a človeka, pričom nasledujú bezprostredne za sebou. Obe správy o stvorení sú veľmi rozdielne. Najskôr sa zastavme pri každej z nich osve a nakoniec si ich porovnáme.
Prvá správa o stvorení
Prvá správa o stvorení sveta (Gn 1, 2-2,4a) je skôr básnická skladba než vedecký text. Má premyslenú štruktúru, hoci dnešnému človeku so súčasnými vedeckými poznatkami sa môže zdať veľmi podivná. Svätopisec si vypomáha pri opise stvorenia sveta štruktúrou jedného týždňa, pričom siedmy deň je vyhradený Bohu, je dňom pokoja. Keďže biblický autor chce zachovať patričnú posvätnosť tohto dňa, tak aj Boh svätí tento deň a nič nerobí, nič netvorí - v ľudskom ponímaní - odpočíva. Na opis stvorenia teda biblickému autorovi zostáva iba šesť dní, počas ktorých má obsiahnuť celé stvorenie: V prvý deň je opísané stvorenie svetla a jeho oddelenie od tmy, ktoré sa na štvrtý deň stanú „domovom" slnka, mesiaca a hviezd. Na druhý deň Boh stvoril oblohu, aby delila vody pod oblohou a vody nad oblohou. V piaty deň zapĺňa Boh oba tieto priestory: „Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov, a okrídlené tvory, lietajte ponad zem na nebeskej oblohe!" (Gn 1, 20)
Na tretí deň Boh oddelil súš od vôd pod oblohou a súš zaplnil bohatou a pestrou flórou. Súš sa na šiesty deň stala obydlím a rastlinstvo pokrmom pre suchozemskú faunu a človeka, ktorý bol stvorený v ten istý deň. Z tohto krátkeho pripomenutia si stvorenia počas šiestich dní si možno všimnúť, že Boh počas prvých troch dní tvoril „životný priestor" pre stvorenia druhého trojdnia. Pričom zapĺňanie tohto „životného priestoru" má svoju logiku. Štvrtý deň zodpovedá prvému, keď slnko sa stáva „kráľom" nad dňom, ostatné nebeské telesá zapĺňajú nebeský priestor cez noc. Piaty deň zodpovedá druhému dňu, kedy vtáky a ostatné okrídlené tvory zapĺňajú oblohu a zas rozličné vodné tvory počnúc meňavkami, črievičkami a nálevníkmi a končiac veľrybami nachádzajú svoj domov vo vodách pod oblohou. Šiesty deň zodpovedá tretiemu, keď človek s celou suitou suchozemských tvorov nachádzajú domov na súši. Výnimkou sú rastliny, ktoré boli stvorené už tretí deň.
Vlastne ako v tretí deň, tak aj na šiesty deň sú dve diela stvorenia: Na tretí deň je to oddelenie súše od vôd a stvorenie rastlín, kým na šiesty deň sú to suchozemské tvory a človek, ktorého stvorenie je oddelené od stvorenia ostatných suchozemských živočíchov. Teda tieto dva dni obsahujú po dve stvoriteľské diela, a to preto, že celé stvorenie sa muselo zmestiť do šiestich dní. Bohom inšpirovaný svätopisec zároveň chcel zachovať štruktúru tvorenia „životného priestoru" a jeho zapĺňania. Po objavení fotosyntézy sa mnohí ľudia zastavovali nad tým, ako mohli byť rastliny stvorené na tretí deň, kým slnko až na štvrtý, čo je nelogické, a pokladali to za dôvod odmietnutia vierohodnosti Biblie. K tomu treba poznamenať, že Boh hovorí k ľuďom vždy prostredníctvom nejakého človeka, ktorý zas hovorí k svojim súčasníkom. Je to človek niektorej konkrétnej historickej doby, a preto sa vyjadruje aj jazykom svojej doby. Inak povedané, že Božie slovo sa vteľuje do ľudského slova; vrcholom tohto procesu je okamih, kedy sa Božie Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami v Ježišovi Kristovi (Jn 1, 14).
Teda aj každý svätopisec je synom svojej doby. Myslí a vyjadruje sa tak, ako to bolo pre tú-ktorú dobu zvyčajné. No v tomto na svoje časy zvyčajnom vyjadrovaní zaznieva „nezvyčajné" posolstvo, preto pri biblických textoch je dôležitejšie, čo vyjadrujú, než ako to vyjadrujú! Názorne si to teraz predveďme na našom príklade tretieho a štvrtého dňa stvorenia (Gn 1, 9-19): svätopisec sa vyjadroval na úrovni svojej doby. V ponímaní vtedajšieho sveta (a bolo to zopár storočí pred naším letopočtom!) bolo bežné, že vtedajší ľudia pokladali nebeské telesá za živé bytosti, mnohé národy ich uctievali (napríklad v Mezopotámii) ako božstvá a klaňali sa im. Biblický autor svojím umiestnením nebeských telies, a teda aj slnka do celku stvorenstva chce vyjadriť v prvom rade, že nebeské telesá nie sú žiadne božstvá, ale iba stvorenia. To, že sa ocitli po rastlinách, sa zdá byť podmienené štruktúrou a myslením svätopisca. Nebeské telesá sa pohybujú po oblohe, to pre starovekých ľudí znamenalo, že sú to živé bytosti. Rastliny sa nepohybujú z miesta na miesto - z toho v ponímaní starovekého človeka vyplývalo, že nebeské telesá musia byť hierarchicky vyššie než rastliny, no zároveň ich svätopisec kladie nižšie než pozemské živočíchy.
Súvisí to aj s jeho štruktúrou textu. Ako sme si pred chvíľou uviedli, svätopisec počas prvých troch dní vytvára „životný priestor", ktorý počas nasledujúcich troch dní zapĺňa rôznymi stvoreniami. Najskôr sa vytvára makrokozmos (teda naším vyjadrovaním celý vesmír), a potom sa postupne prechádza k mikrokozmu (našimi slovami: k našej planéte), a preto makrokozmos zapĺňa nebeskými telesami. Toto všetko súvisí s tým, „ako" sa vyjadruje Božie posolstvo, no tomuto „ako" by sme nemali venovať viac pozornosti, než samotnému Božiemu posolstvu, teda tomu, „čo" sa ehe vyjadriť; a tým v prvom rade je, že svet nevznikol (ako tvrdili vtedajšie kozmogónie zo zápasu bohov, ani nie je podľa terajších ateistov výsledkom slepej náhody), aleje Božím dielom. Rovnako sedemdňová štruktúra stvorenia je skôr literárny umelecký prostriedok než to, na čom by sme mali lipnúť. No aj táto štruktúra má svoj význam. Človek nie je stroj a nemôže pracovať vkuse.
Pre jeho zdravý duševný a harmonický vývoj je nutný aj deň odpočinku, a preto by po šiestich dňoch práce mal dbať na oddych a úplne zmeniť svoju činnosť. Staroveký človek nič nevedel o psychohygiene, ale natoľko bol múdry, že vedel, že je dobré pracovný cyklus prerušiť dňom odpočinku. No samozrejme tento deň nie je len pre neho, ale aj pre Boha. Mal by ho zasvätiť Pánovi. Teda siedmy deň nemá len sociálny a psychohygienický charakter, ale aj liturgický. Navyše pre Izraelitov bol siedmy deň dňom rozpomienky na vyvedenie z egyptského otroctva, v ktorom nepoznali piatok, ani sviatok, a museli drieť ako otroci. A nebola to blahosklonnosť egyptských faraónov, čo im darovala slobodu a deň voľna.
Bol to Boh Izraela, ktorý stvoril nebo i zem, kto ich vyviedol z egyptského otroctva a na vrchu Sinaj im ako súčasť svojej zmluvy (Desatora) daroval sviatočný deň - deň nielen na oddych, ale aj ako deň, v ktorý si mali s vďakou pripomínať svoje oslobodenie z otroctva... Siedmy deň teda nebol dňom nejakej nezmyselnej alebo slaboduchej relaxácie, ale bol dňom vzdávania vďaky. Bol zasvätený Pánovi. Boh podľa svätopisca neodpočíval preto, lebo to potreboval, ale preto, lebo to potreboval človek. Siedmy deň má v správe o stvorení predovšetkým mimetický (napodobujúci) charakter. Pre jednoduchého človeka to bolo napodobňovanie Boha: keďže Boh odpočíva v siedmy deň, mali by sme ho napodobňovať aj my. Po našej tvorivej činnosti by sme si mali dať pauzu, získať odstup od diela našich rúk, a na našom diele spočinie požehnanie a bude to nakoniec také dobré, ako celé stvorenie.
Druhá správa o stvorení
Teraz sa pozrime na druhú správu o stvorení sveta (Gn 2, 2b-25), ktorá nasleduje vzápätí po prvej. Najskôr si ju stručne pripomeňme: Boh stvoril nebo a zem, ale zem bola pustá, bez rastlín a vody, lebo ešte nebolo človeka, ktorý by ju obhospodaroval. Potom Boh stvoril človeka. Až potom stvoril pre neho ostatné stvorenia (vysadil rajskú záhradu) a nakoniec stvoril pre Adama aj ženu. V porovnaní s prvou správou nám do oči udrú obrovské rozdiely, ktoré obe správy obsahujú. Hoci obe správy obsahujú viacero rozdielov, vyberme si z nich tie najpodstatnejšie:
V prvej správe je človek stvorený na konci (v šiesty deň) ako vrchol stvorenia - v druhej správe, je človek stvorený „na začiatku", potom nasleduje raj s vodou a s pestrou faunou a flórou. To je prvý rozdiel. No obe správy majú súhlasné posolstvo: Stvorenie je pre človeka. Človek je vrcholom stvorenia. V prvej správe je človek ako vrchol stvorenia stvorený až na záver celého stvorenstva, v druhej je na začiatku a pre neho a kvôli nemu je stvorené všetko ostatné! Ďalší protiklad sa nachádza v stvorení človeka. Podľa prvej správy je človek stvorený naraz ako pár, ako muž a žena. Obaja sú stvorení súčasne (Gn 1, 27)! Kým podľa druhej správy je Eva stvorená z Adamovho rebra. Opäť nie je ani tak dôležité, „ako" je stvorenie človeka opísané.
Dôležité je posolstvo
Vidíme, že hneď v úvode Biblie sa nachádzajú dve rozličné vyjadrenia stvorenia človeka, no dôležité je posolstvo, čo nám chcú oba texty povedať. A to posolstvo je u oboch správ zhodné: Človeka stvoril Boh a stvoril ho ako jednotu muža a ženy. V prvej správe je to vyjadrené tým, že sú obaja stvorení súčasne, v druhej, že Eva je stvorená z Adamovho rebra, že je kosť z jeho kostí, mäso z jeho mäsa (Gn 2, 23). Zároveň je to vyjadrenie jednoty ľudského pokolenia. Ako vidíme, obe správy majú toho viac spoločného, ako sa na prvý pohľad zdá. Zhrňme si v krátkosti spoločné znaky oboch rozprávaní o stvorení sveta: Boh stvoril svet a človeka (presnejšie: ľudstvo), ľudstvo je stvorené ako jednota, stvorenie je tu pre človeka, človek je vrcholom celého stvorenia.
To je základ celého biblického posolstva o stvorení sveta a človeka. Preto opis celého stvorenia má skôr teologický a antropologický charakter, než kozmologický. Cieľom oboch textov nebolo ponúknuť vedeckú teóriu, ani reportáž o stvorení sveta. Cieľom oboch textov je odovzdať Božie posolstvo: že Boh stvoril svet pre ľudí. No to neznamená, že svet bol stvorený, aby ho človek bezuzdné vykorisťoval a manipuloval celým stvorením. To je už iný príbeh - príbeh o hriechu a prekrútení stvorenia. Obe správy sú za sebou uvedené nie preto, že by bol svätopisec natoľko „hlúpy", že by si nebol vedomý ich vzájomných rozdielov, ale sú umiestnené hneď na začiatku za sebou, aby sme si pri čítaní celej Biblie uvedomili rozdiel medzi „ako" a „čo", rozdiel medzi Božím posolstvom a jeho vyjadrením.
Obe rozprávania nás zároveň v svojej následnosti a zdanlivej rozporuplnosti vystríhajú, aby sme nelipli na „ako", ale aby sme za tým, „ako" je niečo vyjadrené, hľadali predovšetkým Božie posolstvo, ktoré je zahalené do tohto „ako". Obe správy nie sú teda chronologickým opisom stvorenia. Chápať ich takto je úplne plytké a znamená nepostúpiť k podstate textu - teda k tomu, „čo" nám chce Boh prostredníctvom toho-ktorého textu povedať... Keby sa Boh chcel vyjadriť prostredníctvom svätopisca-súčasníka, ktorý by používal vedomosti ľudí dnešných čias, tak by s veľkou pravdepodobnosťou vo svojom opise stvorenia hovoril o Veľkom tresku, možno by spomenul aj dinosaury, alebo by zaspieval chválu na to, ako Boh do rôznych druhov vložil schopnosť vyvíjať sa až k svojmu vrcholu - k homo sapiens.
Nech by jeho správa bola akákoľvek, zároveň si môžeme byť istí, že ako Bohom inšpirovaný autor by vo svojej správe nezabudol spomenúť, že pôvodcom Veľkého tresku, a teda pôvodcom celého stvorenia je Boh, že Boh stvoril ľudstvo ako jednotné spoločenstvo - zvláštny, jedinečný druh, ktorý prevyšuje celé stvorenstvo a ktorý je povolaný k tomu, aby spolu s Bohom spoluvytváral tento svet, ktorý mu Boh zveril do opatery...No zároveň je veľmi pravdepodobné, že by sa vzápätí objavila aj ďalšia správa o stvorení sveta a človeka, ktorá by to opisovala úplne inak, aby sme sa príliš neupäli na „ako" prvej správy, no zároveň si môžeme byť istí, že táto druhá Bohom inšpirovaná správa by obsahovala to isté posolstvo ako prvá, len by bola vyjadrená inak, až protirečivo inak... ale v svojej podstate by sprostredkovala tú istú pravdu, len zaodetú do iného spôsobu vyjadrovania. A presne o tom sú aj správy o stvorení sveta, ktoré nachádzame na úplnom začiatku Biblie. Hoci sú obe vyjadrené inak, vyjadrujú jedno a to isté posolstvo. Dobre, že sa svätopisci vyjadrili tak, ako sa vyjadrili... Lebo keby pred tromi tisícročiami písali o veľkom tresku, kvarkoch a gravitácii, ľudia žijúci pred nami by pravdepodobne z toho nič nechápali...
Časopis Ruženec 11/2012, s. 16-20, Dominikánske mariánske centrum, Košice; dmc.sk