Autor: P. Martin Koleják | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Duchovný Pastier č. 2/2018, s. 52-57 | vydáva Spolek sv. Vojtecha | ssv.sk
Datum napsání:
30.07.2018
Staroba a múdrosť
V talianskej televízii v roku 2009 odvysielali rozhovor s 84-ročným inžinierom, ktorý sa vo svojej starobe podujal na nezvyčajné dobrodružstvo. Po odchode na dôchodok (mal vtedy 79 rokov) sa rozhodol spolu so svojou manželkou ísť na misie do Rwandy, kde ho pozvala jedna rehoľná sestra. Jeho deti boli z toho prekvapené a mali pochopiteľné obavy. On im jednoducho povedal, že ich už zaopatril a teraz môže spokojne odísť na misie. Chcel v starobe slúžiť Cirkvi týmto spôsobom. Na otázku, prečo nechce na dôchodku iba oddychovať odpovedal, že kresťan nikdy neodchádza na dôchodok. Jeho misia mala medzi domorodcami veľký ohlas. V Afrike majú veľkú úctu k starým ľuďom. Ako 80-ročný prišiel s manželkou medzi ľudí, ktorí sa dožívajú najviac zhruba 50 rokov.
Prišiel do prostredia, kde muž má hlavné slovo, žena je považovaná za menejcennú a deti nemajú žiadne slovo. Keď ide rodina po ulici, muž je vpredu, niekoľko krokov za ním ide žena a potom deti. Často sa tam vyskytuje manželská nevera. Predstava, že je možné celý život mať lásku k jednej žene, je u mnohých nereálna. On tam prišiel so svojou ženou, s ktorou všade chodili spolu, často sa držali za ruky a bolo vidieť, že sa majú radi, akoby sa do seba zaľúbili len nedávno. Pre tamojších ľudí to bolo silné svedectvo o manželskej vernosti a láske. S manželkou organizovali kurzy pre snúbencov a manželov. Robili aj mnoho iných aktivít, ktoré sa stretli s veľkou odozvou.
Tento inžinier s manželkou boli obrazom múdrych starcov, ktorí svedčili o pravých hodnotách a slúžili iným s láskou. Svätý' Ján Pavol II. píše, že medzi kladné stránky staroby patrí „hlbšie chápanie manželskej lásky, ktorú čoraz viac očisťuje a zošľach- ťuje dlhá a nepretržitá vernosť; ochota slúžiť iným, aj keď novým spôsobom, rokmi získanou dobrotou a múdrosťou i silami, čo ešte ostávajú “ » Ján Pavol II.: exhortácia Familiaris consortio, Trnava 1993, č. 77.
Knihy Starého zákona veľmi oceňujú múdrosť, ktorá sa očakáva od starcov. Obdiv a rešpekt voči nim vyjadruje v syntéze Kniha prísloví, keď hovorí: „Šediny sú ozdobnou korunou, no táto (koruna) sa nadobúda čestnou púťou (života)“ (Prís 16, 31). Tu nejde o nekritické sympatie vyplývajúce zo sociálnej štruktúry starej orientálnej spoločnosti. Výrok pripomína „čestnú púť života“, čiže čestnosť a spravodlivosť, ktorá charakterizuje múdreho starca. Prichádza nám na myseľ osoba svätého Jána Pavla II. Na životnej púti ho štyridsať rokov sprevádzal kardinál Stanislaw Dziwisz, ktorý mal možnosť dennodenne spoznávať jeho múdrosť. Na okamih, keď stál pri jeho truhle a šatkou mal zakryť jeho tvár, si spomína takto: „Posledný raz som videl toho, ktorý bol pre mňa otcom a majstrom“ » Dziwisz, S.: Život s Karolom. Trnava 2007, s. 5.
Staroba však nie je vždy synonymom rovnováhy a múdrosti, môžu sa v nej prejaviť aj morálne a náboženské defekty. V Knihe proroka Daniela na to poukazuje prípad dvoch nemorálnych žiadostivých starcov, ktorí chceli zviesť Zuzanu (porov. Don 13). Biblia naschvál podčiarkuje, že sa voči nim postavil mladík Daniel, ktorý dokázal vykričať starcom ich biedu. Prvému povedal: „Ty, čo si zostarel v zločinných dňoch, teraz došli tvoje hriechy, ktoré si predtým páchal, keď si vynášal nespravodlivé rozsudky, utláčal nevinných a prepúšťal vinných [...] Krása ťa zviedla a žiadostivosť ti rozvrátila srdce“ (Dan 13, 52-53. 56). Je to upozornenie pre starcov, aby si uvedomili hriešnosť, ktorej podliehajú všetci ľudia a aby si dobre formovali svoje svedomie. Nemôžu žiť vo falošných ilúziách o vlastnej bezhriešnosti či dokonalosti ani v prípade, že by mali za sebou spravodlivý život.
Knihe Sirachovca, napísanej v druhom stor. pred Kr., kladie biblický mudrc medzi tri najopovrhnutejšie skutočnosti, ktoré veľmi ťažko znáša, „starca, ak je pochabý a bez rozumu“ (Sir 25, 4). Pohrdlivo ho charakterizuje ako „starca, ktorý sa radí s prostitútkami“ (Sir 42, 8). Poukazuje na to, že táto zvrátenosť sa môže týkať celého života: „Čoho si si nenazbieral za mladi, ako to chceš nájsť v starobe?“ (Sir 25, 5). Odvážny autor Knihy múdrosti dáva za vzor mladíka, ktorý predčasne odchádza z tohto sveta: „Spravodlivý, i keď mrie predčasne, bude na pokoji“ (Múd 4, 7). Spravodlivý oslobodzuje od „rady bezbožných“. Kniha múdrosti dodáva: „Veď nie dlhé roky robia starobu hodnou cti, ani sa ona nemeria počtom liet. Šediny sú človekovi múdrosťou, starým vekom život nepoškvrnený“ (Múd 4, 8-9).
Múdrosť nie je čnosťou, ktorú by človek mohol nadobudnúť sám, je to Boží dar. Boh je prameň všetkej múdrosti. Mladík, ktorý rešpektuje Boží zákon, môže povedať: „Pane, tvoj zákon veľmi milujem, rozjímam o ňom celý deň. Tvoja náuka robí ma rozumnejším nad mojich nepriateľov, ustavične sa jej pridŕžam. Múdrejší som nad všetkých mojich učiteľov, lebo o tvojich prikázaniach rozjímam. Chápavejší som nad starcov, lebo zachovávam tvoje príkazy“ (Ž 119, 97-100). Izraeliti vedeli, že úspech alebo neúspech nezávisí vždy iba od nás, ale aj od Boha. Preto vyznávali, že „bohabojnosť je počiatkom múdrosti“ (Ž 111,10). Dar múdrosti dáva Boh tým, ktorí rešpektujú jeho zákon, či sú mladí alebo starí. S pribúdajúcimi rokmi sa k múdrosti pripája skúsenosť. To robí starcov jedinečných.
Životopise sv. Cyrila, apoštola Slovanov, čítame: „Keď mal sedem rokov, guvernér pred neho zhromaždil všetky devy z mesta a prikázal mu, aby si jednu vyvolil. Zvolil si Sofiu - Múdrosť.“ Bol to sen, ale čoskoro sa stal mystickým zážitkom. Zasnúbiť sa s božskou Múdrosťou znamenalo pre svätca zvoliť si navždy božský život, nájsť perlu, kvôli ktorej - podľa slov evanjelia - človek predá všetko (porov. Mt 13,46). Múdrosť znamená víťazstvo zdravého rozumu zdokonaleného darom Ducha Svätého a treba jej dať prednosť pred svetskou múdrosťou, ktorou sa chválili nielen Gréci, ale aj dnešný svet.
Svätý Pavol hlásal múdrosť Kristovho kríža, ktorá je pre svet hlúposťou. Vyjadril to antitézou: „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Vo svete je neustály rozpor medzi verejnou mienkou, ľudskou múdrosťou a Božou múdrosťou. Toto rozdelenie preniká až do duše človeka. Vo verejnej mienke môžeme nájsť náznak múdrosti, avšak ona nedokáže prijať zákon kríža, ktorý je zákonom Ducha Svätého. Iba on nám dovolí spoznať evanjeliovú múdrosť. Svetská múdrosť sa stavia proti múdrosti kríža. Môžeme to vidieť napríklad vo filozofii Nietzscheho, ktorý sa vysmieval kresťanskej pokore a považoval ju za otrocké správanie. Marx sa vo svojej filozofii vysmieval každému podriadeniu sa. Považoval to za službu mocným. Všetky totalitarizmy považovali za najvyššiu hodnotu ľudský úspech, moc a peniaze. Verejná mienka spravidla odmieta zákon kríža, pretože ho nedokáže pochopiť ako cestu k slobode, k večnej blaženosti. Preto ťažko prijíma starobu, kríž, chorobu.
Pri realistickom pohľade vidíme v starobe psychofyzická krehkosť, úbytok síl i chorobu. Originálny, svojrázny a nezaujatý starec môže byť „nepohodlný“ pre svoju trpkú úprimnosť, ako je to v prípade knihy Kazateľ, kde sa načrtáva mladému poslucháčovi znepokojujúci obraz staroby. V pozemskom živote človeka pozoruje viac biedy ako radosti. Neznáša zjednodušenia a hlúposť. Tento veľký starec narúša tradičný pokoj. Avšak pod ironickou kôrou jeho posolstva sa skrýva nová úzkosť i odvaha. Oči Kazateľa kritizujú obvyklé schémy a všímajú si, že realita sveta a človeka je habel/hebel, čiže úplná prázdnota, márnosť, nič, vánok vetra, prchavá para. Takisto mladosť a „čierne vlasy“ sú márnosťou (Kaz 11,10). Staroba je podľa neho smutným obdobím: „V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým ti neprídu dni nešťastia a kým ťa nezastihnú roky, o ktorých povieš: „Neľúbia sa mi!“ (Kaz 12,1). Ako veľmi rýchlo prichádzajú tieto dni a roky.
Kniha Kazateľ hovorí o úpadku v starobe prostredníctvom rôznych obrazov: meteorologických (jeseň, obdobie dažďov), fyziologických, domácich a rastlinných (slabosť a závrat, šediny ako zakvitnutý mandľovník) (porov. Kaz 12, 2-6). Telo starého človeka prirovnáva k scenérii rozsiahleho paláca vysokej úrovne, ale už v rozpade. Jeho strážcovia sú ruky, (kedysi) mocní mužovia sa zhrbia, mlečky sú zuby. „Tie, čo oknami dostávajú videnie“ sú oči. Dvere sú uši, ktoré sa uzavreli (porov. Kaz 12, 3-4).
Staroba takto vedie k uvedomeniu si limitov. V tomto smere je príkladné správanie osemdesiatročného Berzelaima, priateľa kráľa Dávida, ktorý ho podporoval v ťažkých časoch, keď musel utekať pred Saulom. Po smrti Saula „Dávid povedal Berzelaimu: ,Poď so mnou, budem ťa opatrovať u seba v Jeruzaleme. Berzelai odpovedal kráľovi: .Koľkože rokov budem ešte žiť, aby som šiel s kráľom do Jeruzalema? Dnes mám osemdesiat rokov. Vari poznám ešte rozdiel medzi dobrým a zlým? Azda chutí ešte tvojmu sluhovi, čo je a pije? Alebo môžem ešte počúvať hlasy spevákov a speváčok? Nuž načo by mal byť tvoj sluha ešte na ťarchu svojmu kráľovskému pánovi? [...] Chcem zomrieťvo svojom meste [...]. Ale hľa, tvoj sluha Chamám môže ísť s mojím kráľovským pánom1“ (2 Sam 19, 34-38). Vedomie vlastných limitov a pripravenosť predložiť bez výhrad svojho nástupcu robia z Berzelaia vzor odvážneho a realistického rozhodovania sa starca » Porov. Ravasi, G.: Fino a quando, Signore? Cinisello Balsamo 2002, s. 112-115.
Múdry starec, hoci telesne upadá, duchovne rastie. Ale ak človek svoje myslenie viaže len na kondíciu tela, potom sa stáva, že keď sa už telesné parametre ďalej nerozvíjajú, ale naopak, chátrajú, začne byť nervózny. Začne maťpocit, že sa mu všetko stráca a chce zachrániť, čo sa dá. A tak sa starí ľudia často stávajú egoistami a materialistami. Nad všetkým chcú vládnuť, o všetkom chcú rozhodovať. Pretože si chcú za každú cenu udržať to, čo im uniká, strážia si svoje peniaze, ak nejaké majú, snažia sa sústrediť všetko okolo seba a o všetkom rozhodovať. Svoje okolie doslova terorizujú. Z toho, pochopiteľne, vyplýva nervozita. Starec tiež môže upadnúť do letargie, kedy idealizuje svoju minulosť a opovrhuje všetkým súčasným. A mladí si to vysvetľujú tak, že im závidí. Múdry starec rastie v čnosti, objavuje svet nekonečnej lásky, má pre každého pochopenie, každého si váži. Snaží sa s mladými mierne a s láskou konverzovať, a tak preklenúť rozdiely medzi generáciami » Porov. Porubčan, J.: Starnúť a mať z toho radosť. Trnava 1997, s. 18-22.
Úcta voči starcom
Biblia nám hovorí aj o pokojnej starobe. Žalm 37 znie: „Bol som mladík, teraz som starec, a nevidel som spravodlivého, že by bol opustený, ani jeho deti žobrať chlieb“ (Ž 37, 25). Tieto slová vyslovil starec, ktorý nemá strach takto sa nazvať. Naopak, zdá sa, že to robí s hrdosťou a zadosťučinením. Pravdepodobne preto, že sa mu podarilo zostarnúť v spoločnosti, v ktorej je málo starcov, a pretože táto situácia mu zabezpečuje čestné postavenie medzi ľuďmi a jeho slová sú považované za závažné. Natíska sa nám otázka či aj dnes prevláda v spoločnosti takýto postoj k starcom.
Pán Ježiš v reči o poslednom súde (Mt 25,31-46) hovorí o osobách, ktoré majú hlad a smäd, o cudzincoch, o chorých, o väzňoch, ale vôbec nespomína starcov a nesamostatné osoby. Prečo? Pravdepodobne preto, že vtedy starcov nebolo veľa, nepredstavovali légie, ako je tomu dnes. Druhý, pravdepodobnejší dôvod je, že vo vtedajšom sociálnom kontexte rešpekt a pozornosť voči starým tvorili integrálnu súčasť zvykov. Starý príkaz hovoril „Cti svojho otca a svoju matku“ a Kniha Sirachovca podčiarkuje, že „požehnanie otcovo je oporou pre domy synov, no kliatba matkina ich vyvracia od základov“ (Sir 3, 11). Sirachovec dodáva: „Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije; ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile; lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté. Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady. Za tvoje spravodlivé (počínanie) vybuduje sa ti dom a pamätať sa bude na teba v deň súženia a ako za jasného slnka ľad, tak sa rozplynú tvoje hriechy. Akú zlú povesť má taký, čo si opúšťa otca a kto trápi svoju matku, je od Boha prekliaty“ (Sir 3, 14-18). Bolo teda samozrejmé, že dieťa sa osobne malo postarať o matku a otca aj v čase ich staroby a nesamostatnosti. V najťažších situáciách má dieťa príležitosť overiť si pravosť a hĺbku lásky k vlastným rodičom. Je tu aj tretí dôvod, prečo Ježiš nespomínal starých. V patriarchálnej spoločnosti, v ktorej bolo veľa synov a dcér, sa starý rodič ťažko ocitol v situácii osamotenia a v okolnostiach, že by musel ísť bývať mimo domova. Mal okolo seba deti a vnúčatá, ktoré nemohli zanedbať starostlivosť o neho.
Dnešná situácia sa oproti tej biblickej zmenila. Život sa veľmi predĺžil a mnohí sa dožívajú staroby. Rešpekt voči starým už nie je hlboko zakorenený v spoločenskej morálke. Počet detí sa natoľko zredukoval, že starý človek, otec alebo matka rodiny, sa veľmi ľahko ocitne osamotený v okamihu staroby. Deti sú dnes čoraz častejšie „jedináčikovia“. Tu sa dotýkame základných otázok spoločnosti » Porov. Martini, M. C.: Non temiamo la storia, Miláno 1992, s. 179 - 181. Svätý Ján Pavol II. vo Familiaris consortio píše: „Jestvujú kultúry, v ktorých sa preukazuje zvláštna úcta a veľká láska starým ľuďom. Starý človek v nich nie je vôbec vytláčaný z rodiny alebo azda trpený ako neužitočné bremeno, naopak, zostáva plne začlenený do rodinného života a hrá v ňom aj naďalej aktívnu a zodpovednú úlohu. Hoci aj on musí rešpektovať tzv. autonómiu novej rodiny. Predovšetkým má plniť cenné poslanie: svedčiť o minulosti a viesť k múdrosti mladých ľudí a budúce pokolenia. Naproti tomu v iných kultúrach v dôsledku zmäteného priemyselného rozvoja a urbanizácie vznikli a stále vznikajú neprípustné formy vyhosťovania starých ľudí. To potom spôsobuje starým ľuďom bolestné utrpenie a duchovne ochudobňuje mnohé rodiny“ » Ján Pavol II.: exhortácia Familiaris consortio, č. 27. Vzťah, ktorý si vie celá spoločnosť vytvoriť voči svojim starým ľuďom, je testom, ktorý poukazuje na stupeň jej etického rozvoja.
Starí rodičia majú byť aktívnou súčasťou rodiny. Niekedy práve oni vykonávajú cenné dielo výchovy na prospech detí, na ktoré rodičia z rôznych dôvodov, najmä kvôli práci, nemajú čas. Často si dokonca nedokážu vytvoriť s deťmi osobnejší vzťah. Prítomnosť starých rodičov je mimoriadnym ľudským bohatstvom, samozrejme, ak sú vzťahy medzi jednotlivými osobami správne usporiadané. Je evidentné, že spojenie medzi dvoma ohnivkami reťaze - deti a starci - je fundamentálne. Samotní rodičia sú povinní ponúknuť príklad deťom, ako treba starých ľudí rešpektovať, milovať a oceňovať pre dary, ktoré vlastnia a ktoré dávajú k dispozícii rodine a spoločnosti. Aleje rovnako pravdou, že neraz sa práve deti stávajú učiteľmi rodičov ohľadom správneho spôsobu prístupu a úcty k starým rodičom. Problém starcov sa stáva čoraz väčším aj z dôvodu demencií a hendikepov, ktorým podliehajú. Musí byť však garantovaná konkrétna pomoc, aby starí ľudia čo najľudskejším spôsobom mohli čeliť a vyriešiť ťažobu a niekedy aj drámu samoty, nie vždy jednoducho fyzickej, ale predovšetkým afektívnej » Porov. Tettamanzi, D.: I comancLamenti. La legge del Signore per la vita di ogni giomo. Miláno 2001, s. 80-81. Starí ľudia nepotrebujú iba lôžko a polievku, ale aj miesta a situácie, v ktorých by mohli kultivovať a vyjadrovať svoje bohatstvo » Porov. Martini, M. C.: Non temiamo la storia, s. 186.
Je potrebné odstrániť príčiny, ktoré vedú k osamoteniu starých ľudí. Veľmi dôležité je pomáhať starému človeku reagovať na nebezpečenstvo dobrovoľného progresívneho úpadku tým, že sa mu ponúknu stimuly rôzneho druhu, aby sa držal živý a životaschopný. A to na úrovni kultúrnej a intelektuálnej prostredníctvom lektúry, aggiornamenta, zamyslení, diskusií a konverzácií. Na úrovni vzťahov pomocou inteligentného využitia voľného času prostredníctvom stretnutí, priateľstiev, momentov uvoľnenia. Na úrovni náboženskej venujúc viac času modlitbe, katechéze, čítaniu a meditácii Božieho slova. Na úrovni fyzickej prostredníctvom dobrej osobnej hygieny, zdravého a starostlivého stravného režimu a primeraného fyzického pohybu. Je tiež nevyhnutné eliminovať všetky konkrétne a stavebné prekážky, počnúc od architektonických bariér, ktoré de facto izolujú a vylučujú starých ľudí zo sociálnych vzťahov, prekážajú im v pohybe a v autonómnej starostlivosti o seba samých » Porov. tamže, s. 189.
Záver
Starý človek nemá byť považovaný iba za objekt starostlivosti, ako skôr za subjekt, za protagonistu vlastného života. V každom období má človek svoje špecifické a nezastupitelné úlohy. Každý človek je povolaný na neustály duchovný rast vo viere a ostatných čnostiach až do posledného okamihu svojho života. Pavol Strauss napísal: „I chorý i umierajúci lekár má ešte študovať a duševne rásť. Lebo i to prispieva ku komplexifikácii sveta. I to je služba“ » Strauss, P.: Za mostom času, Košice 1993, s. 94. Každý človek má skúmať, či jeho myslenie a konanie je v súlade s Božou múdrosťou. Zvlášť starec má vášnivo túžiť spoznať pravdu o sebe. Gogoľ napísal: „Človek, ktorý tak vášnivo túži počuť všetko o sebe, tak loví všetky úsudky, a tak si dokáže vážiť pripomienky múdrych ľudí aj vtedy, keď sú príkre a surové - taký človek sa nemôže nachádzať v úplnom a dokonalom sebazaslepení“ » V. Gogoľ, V. M.: In: Rybák, J.: V dotyku s Pavlom Straussom VI. Prešov 2009, s. 77. Aj starí ľudia majú byť otvorení na kritiku, hoci aj od svojich detí a ochotní prijať náročnú pravdu, ktorá oslobodzuje a vedie k Bohu. Biblia často stavia proti sebe múdreho a pochabého. Nerozumní sú tí, čo v zhone za mocou, slávou, bohatstvom a pôžitkami odmietajú svoju závislosť na Bohu, ktorý nás stvoril a vykúpil, odmietajú prijať múdrosť Kristovho kríža. Každé slávenie Eucharistie nás uvádza do múdrosti Kristovho kríža, ktorá sa prejavuje v pokore, v službe celému ľudstvu. Eucharistia je prameňom múdrosti a Božieho milosrdenstva.
Bibliografia
Sväté písmo Starého i Nového zákona, Trnava 2007;
Ján Pavol II.: exhortácia Familiaris consortio, Trnava 1993;
Dziwisz S.: Život s Karolom. Trnava 2007;
Martini C. M.: Non temiamo lastoria, Miláno 1992;
Porubčan J., Starnúťamaťz toho radosť, Trnava 1997;
Ravasi G., Fino a quando, Signore?, Cinisello Balsamo 2002;
Rybák J.: V dotyku s Pavlom Straussom VI. Prešov 2009;
Strauss P.: Za mostom času. Košice 1993;
Tettamanzi D.: I comandamenti. La leggedel Signore per la vita diognigiomo. Miláno 2001.
Aj keď existencia každého z nás je ohraničená a krehká, utešuje nás myšlienka, že vďaka duchovnej duši budeme žiť aj po smrti. Viera nám otvára „nádej, ktorá sa nazahanbuje“ (Rim 5,5), a poukazuje na perspektívu zmŕtvychvstania na konci časov. Právom vzťahuje Cirkev pri slávnosti Veľkonočnej vigílie tieto písmená na Krista, ktorý žije včera, dnes a večne: „On je začiatok a koniec, alfa a omega, jeho je čas a večnosť.“ Aj keď je ľudský život podriadený času, Kristus mu otvára horizont nesmrteľnosti. On „sa stal človekom medzi ľuďmi, aby zjednotil začiatok s koncom, to znamená ľudí s Bohom“. (Z listu Svätého Otca Jána Pavla II. Starším ľuďom 1.10.1999)
V talianskej televízii v roku 2009 odvysielali rozhovor s 84-ročným inžinierom, ktorý sa vo svojej starobe podujal na nezvyčajné dobrodružstvo. Po odchode na dôchodok (mal vtedy 79 rokov) sa rozhodol spolu so svojou manželkou ísť na misie do Rwandy, kde ho pozvala jedna rehoľná sestra. Jeho deti boli z toho prekvapené a mali pochopiteľné obavy. On im jednoducho povedal, že ich už zaopatril a teraz môže spokojne odísť na misie. Chcel v starobe slúžiť Cirkvi týmto spôsobom. Na otázku, prečo nechce na dôchodku iba oddychovať odpovedal, že kresťan nikdy neodchádza na dôchodok. Jeho misia mala medzi domorodcami veľký ohlas. V Afrike majú veľkú úctu k starým ľuďom. Ako 80-ročný prišiel s manželkou medzi ľudí, ktorí sa dožívajú najviac zhruba 50 rokov.
Prišiel do prostredia, kde muž má hlavné slovo, žena je považovaná za menejcennú a deti nemajú žiadne slovo. Keď ide rodina po ulici, muž je vpredu, niekoľko krokov za ním ide žena a potom deti. Často sa tam vyskytuje manželská nevera. Predstava, že je možné celý život mať lásku k jednej žene, je u mnohých nereálna. On tam prišiel so svojou ženou, s ktorou všade chodili spolu, často sa držali za ruky a bolo vidieť, že sa majú radi, akoby sa do seba zaľúbili len nedávno. Pre tamojších ľudí to bolo silné svedectvo o manželskej vernosti a láske. S manželkou organizovali kurzy pre snúbencov a manželov. Robili aj mnoho iných aktivít, ktoré sa stretli s veľkou odozvou.
Tento inžinier s manželkou boli obrazom múdrych starcov, ktorí svedčili o pravých hodnotách a slúžili iným s láskou. Svätý' Ján Pavol II. píše, že medzi kladné stránky staroby patrí „hlbšie chápanie manželskej lásky, ktorú čoraz viac očisťuje a zošľach- ťuje dlhá a nepretržitá vernosť; ochota slúžiť iným, aj keď novým spôsobom, rokmi získanou dobrotou a múdrosťou i silami, čo ešte ostávajú “ » Ján Pavol II.: exhortácia Familiaris consortio, Trnava 1993, č. 77.
Knihy Starého zákona veľmi oceňujú múdrosť, ktorá sa očakáva od starcov. Obdiv a rešpekt voči nim vyjadruje v syntéze Kniha prísloví, keď hovorí: „Šediny sú ozdobnou korunou, no táto (koruna) sa nadobúda čestnou púťou (života)“ (Prís 16, 31). Tu nejde o nekritické sympatie vyplývajúce zo sociálnej štruktúry starej orientálnej spoločnosti. Výrok pripomína „čestnú púť života“, čiže čestnosť a spravodlivosť, ktorá charakterizuje múdreho starca. Prichádza nám na myseľ osoba svätého Jána Pavla II. Na životnej púti ho štyridsať rokov sprevádzal kardinál Stanislaw Dziwisz, ktorý mal možnosť dennodenne spoznávať jeho múdrosť. Na okamih, keď stál pri jeho truhle a šatkou mal zakryť jeho tvár, si spomína takto: „Posledný raz som videl toho, ktorý bol pre mňa otcom a majstrom“ » Dziwisz, S.: Život s Karolom. Trnava 2007, s. 5.
Staroba však nie je vždy synonymom rovnováhy a múdrosti, môžu sa v nej prejaviť aj morálne a náboženské defekty. V Knihe proroka Daniela na to poukazuje prípad dvoch nemorálnych žiadostivých starcov, ktorí chceli zviesť Zuzanu (porov. Don 13). Biblia naschvál podčiarkuje, že sa voči nim postavil mladík Daniel, ktorý dokázal vykričať starcom ich biedu. Prvému povedal: „Ty, čo si zostarel v zločinných dňoch, teraz došli tvoje hriechy, ktoré si predtým páchal, keď si vynášal nespravodlivé rozsudky, utláčal nevinných a prepúšťal vinných [...] Krása ťa zviedla a žiadostivosť ti rozvrátila srdce“ (Dan 13, 52-53. 56). Je to upozornenie pre starcov, aby si uvedomili hriešnosť, ktorej podliehajú všetci ľudia a aby si dobre formovali svoje svedomie. Nemôžu žiť vo falošných ilúziách o vlastnej bezhriešnosti či dokonalosti ani v prípade, že by mali za sebou spravodlivý život.
Knihe Sirachovca, napísanej v druhom stor. pred Kr., kladie biblický mudrc medzi tri najopovrhnutejšie skutočnosti, ktoré veľmi ťažko znáša, „starca, ak je pochabý a bez rozumu“ (Sir 25, 4). Pohrdlivo ho charakterizuje ako „starca, ktorý sa radí s prostitútkami“ (Sir 42, 8). Poukazuje na to, že táto zvrátenosť sa môže týkať celého života: „Čoho si si nenazbieral za mladi, ako to chceš nájsť v starobe?“ (Sir 25, 5). Odvážny autor Knihy múdrosti dáva za vzor mladíka, ktorý predčasne odchádza z tohto sveta: „Spravodlivý, i keď mrie predčasne, bude na pokoji“ (Múd 4, 7). Spravodlivý oslobodzuje od „rady bezbožných“. Kniha múdrosti dodáva: „Veď nie dlhé roky robia starobu hodnou cti, ani sa ona nemeria počtom liet. Šediny sú človekovi múdrosťou, starým vekom život nepoškvrnený“ (Múd 4, 8-9).
Múdrosť nie je čnosťou, ktorú by človek mohol nadobudnúť sám, je to Boží dar. Boh je prameň všetkej múdrosti. Mladík, ktorý rešpektuje Boží zákon, môže povedať: „Pane, tvoj zákon veľmi milujem, rozjímam o ňom celý deň. Tvoja náuka robí ma rozumnejším nad mojich nepriateľov, ustavične sa jej pridŕžam. Múdrejší som nad všetkých mojich učiteľov, lebo o tvojich prikázaniach rozjímam. Chápavejší som nad starcov, lebo zachovávam tvoje príkazy“ (Ž 119, 97-100). Izraeliti vedeli, že úspech alebo neúspech nezávisí vždy iba od nás, ale aj od Boha. Preto vyznávali, že „bohabojnosť je počiatkom múdrosti“ (Ž 111,10). Dar múdrosti dáva Boh tým, ktorí rešpektujú jeho zákon, či sú mladí alebo starí. S pribúdajúcimi rokmi sa k múdrosti pripája skúsenosť. To robí starcov jedinečných.
Životopise sv. Cyrila, apoštola Slovanov, čítame: „Keď mal sedem rokov, guvernér pred neho zhromaždil všetky devy z mesta a prikázal mu, aby si jednu vyvolil. Zvolil si Sofiu - Múdrosť.“ Bol to sen, ale čoskoro sa stal mystickým zážitkom. Zasnúbiť sa s božskou Múdrosťou znamenalo pre svätca zvoliť si navždy božský život, nájsť perlu, kvôli ktorej - podľa slov evanjelia - človek predá všetko (porov. Mt 13,46). Múdrosť znamená víťazstvo zdravého rozumu zdokonaleného darom Ducha Svätého a treba jej dať prednosť pred svetskou múdrosťou, ktorou sa chválili nielen Gréci, ale aj dnešný svet.
Svätý Pavol hlásal múdrosť Kristovho kríža, ktorá je pre svet hlúposťou. Vyjadril to antitézou: „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Vo svete je neustály rozpor medzi verejnou mienkou, ľudskou múdrosťou a Božou múdrosťou. Toto rozdelenie preniká až do duše človeka. Vo verejnej mienke môžeme nájsť náznak múdrosti, avšak ona nedokáže prijať zákon kríža, ktorý je zákonom Ducha Svätého. Iba on nám dovolí spoznať evanjeliovú múdrosť. Svetská múdrosť sa stavia proti múdrosti kríža. Môžeme to vidieť napríklad vo filozofii Nietzscheho, ktorý sa vysmieval kresťanskej pokore a považoval ju za otrocké správanie. Marx sa vo svojej filozofii vysmieval každému podriadeniu sa. Považoval to za službu mocným. Všetky totalitarizmy považovali za najvyššiu hodnotu ľudský úspech, moc a peniaze. Verejná mienka spravidla odmieta zákon kríža, pretože ho nedokáže pochopiť ako cestu k slobode, k večnej blaženosti. Preto ťažko prijíma starobu, kríž, chorobu.
Pri realistickom pohľade vidíme v starobe psychofyzická krehkosť, úbytok síl i chorobu. Originálny, svojrázny a nezaujatý starec môže byť „nepohodlný“ pre svoju trpkú úprimnosť, ako je to v prípade knihy Kazateľ, kde sa načrtáva mladému poslucháčovi znepokojujúci obraz staroby. V pozemskom živote človeka pozoruje viac biedy ako radosti. Neznáša zjednodušenia a hlúposť. Tento veľký starec narúša tradičný pokoj. Avšak pod ironickou kôrou jeho posolstva sa skrýva nová úzkosť i odvaha. Oči Kazateľa kritizujú obvyklé schémy a všímajú si, že realita sveta a človeka je habel/hebel, čiže úplná prázdnota, márnosť, nič, vánok vetra, prchavá para. Takisto mladosť a „čierne vlasy“ sú márnosťou (Kaz 11,10). Staroba je podľa neho smutným obdobím: „V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým ti neprídu dni nešťastia a kým ťa nezastihnú roky, o ktorých povieš: „Neľúbia sa mi!“ (Kaz 12,1). Ako veľmi rýchlo prichádzajú tieto dni a roky.
Kniha Kazateľ hovorí o úpadku v starobe prostredníctvom rôznych obrazov: meteorologických (jeseň, obdobie dažďov), fyziologických, domácich a rastlinných (slabosť a závrat, šediny ako zakvitnutý mandľovník) (porov. Kaz 12, 2-6). Telo starého človeka prirovnáva k scenérii rozsiahleho paláca vysokej úrovne, ale už v rozpade. Jeho strážcovia sú ruky, (kedysi) mocní mužovia sa zhrbia, mlečky sú zuby. „Tie, čo oknami dostávajú videnie“ sú oči. Dvere sú uši, ktoré sa uzavreli (porov. Kaz 12, 3-4).
Staroba takto vedie k uvedomeniu si limitov. V tomto smere je príkladné správanie osemdesiatročného Berzelaima, priateľa kráľa Dávida, ktorý ho podporoval v ťažkých časoch, keď musel utekať pred Saulom. Po smrti Saula „Dávid povedal Berzelaimu: ,Poď so mnou, budem ťa opatrovať u seba v Jeruzaleme. Berzelai odpovedal kráľovi: .Koľkože rokov budem ešte žiť, aby som šiel s kráľom do Jeruzalema? Dnes mám osemdesiat rokov. Vari poznám ešte rozdiel medzi dobrým a zlým? Azda chutí ešte tvojmu sluhovi, čo je a pije? Alebo môžem ešte počúvať hlasy spevákov a speváčok? Nuž načo by mal byť tvoj sluha ešte na ťarchu svojmu kráľovskému pánovi? [...] Chcem zomrieťvo svojom meste [...]. Ale hľa, tvoj sluha Chamám môže ísť s mojím kráľovským pánom1“ (2 Sam 19, 34-38). Vedomie vlastných limitov a pripravenosť predložiť bez výhrad svojho nástupcu robia z Berzelaia vzor odvážneho a realistického rozhodovania sa starca » Porov. Ravasi, G.: Fino a quando, Signore? Cinisello Balsamo 2002, s. 112-115.
Múdry starec, hoci telesne upadá, duchovne rastie. Ale ak človek svoje myslenie viaže len na kondíciu tela, potom sa stáva, že keď sa už telesné parametre ďalej nerozvíjajú, ale naopak, chátrajú, začne byť nervózny. Začne maťpocit, že sa mu všetko stráca a chce zachrániť, čo sa dá. A tak sa starí ľudia často stávajú egoistami a materialistami. Nad všetkým chcú vládnuť, o všetkom chcú rozhodovať. Pretože si chcú za každú cenu udržať to, čo im uniká, strážia si svoje peniaze, ak nejaké majú, snažia sa sústrediť všetko okolo seba a o všetkom rozhodovať. Svoje okolie doslova terorizujú. Z toho, pochopiteľne, vyplýva nervozita. Starec tiež môže upadnúť do letargie, kedy idealizuje svoju minulosť a opovrhuje všetkým súčasným. A mladí si to vysvetľujú tak, že im závidí. Múdry starec rastie v čnosti, objavuje svet nekonečnej lásky, má pre každého pochopenie, každého si váži. Snaží sa s mladými mierne a s láskou konverzovať, a tak preklenúť rozdiely medzi generáciami » Porov. Porubčan, J.: Starnúť a mať z toho radosť. Trnava 1997, s. 18-22.
Úcta voči starcom
Biblia nám hovorí aj o pokojnej starobe. Žalm 37 znie: „Bol som mladík, teraz som starec, a nevidel som spravodlivého, že by bol opustený, ani jeho deti žobrať chlieb“ (Ž 37, 25). Tieto slová vyslovil starec, ktorý nemá strach takto sa nazvať. Naopak, zdá sa, že to robí s hrdosťou a zadosťučinením. Pravdepodobne preto, že sa mu podarilo zostarnúť v spoločnosti, v ktorej je málo starcov, a pretože táto situácia mu zabezpečuje čestné postavenie medzi ľuďmi a jeho slová sú považované za závažné. Natíska sa nám otázka či aj dnes prevláda v spoločnosti takýto postoj k starcom.
Pán Ježiš v reči o poslednom súde (Mt 25,31-46) hovorí o osobách, ktoré majú hlad a smäd, o cudzincoch, o chorých, o väzňoch, ale vôbec nespomína starcov a nesamostatné osoby. Prečo? Pravdepodobne preto, že vtedy starcov nebolo veľa, nepredstavovali légie, ako je tomu dnes. Druhý, pravdepodobnejší dôvod je, že vo vtedajšom sociálnom kontexte rešpekt a pozornosť voči starým tvorili integrálnu súčasť zvykov. Starý príkaz hovoril „Cti svojho otca a svoju matku“ a Kniha Sirachovca podčiarkuje, že „požehnanie otcovo je oporou pre domy synov, no kliatba matkina ich vyvracia od základov“ (Sir 3, 11). Sirachovec dodáva: „Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije; ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile; lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté. Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady. Za tvoje spravodlivé (počínanie) vybuduje sa ti dom a pamätať sa bude na teba v deň súženia a ako za jasného slnka ľad, tak sa rozplynú tvoje hriechy. Akú zlú povesť má taký, čo si opúšťa otca a kto trápi svoju matku, je od Boha prekliaty“ (Sir 3, 14-18). Bolo teda samozrejmé, že dieťa sa osobne malo postarať o matku a otca aj v čase ich staroby a nesamostatnosti. V najťažších situáciách má dieťa príležitosť overiť si pravosť a hĺbku lásky k vlastným rodičom. Je tu aj tretí dôvod, prečo Ježiš nespomínal starých. V patriarchálnej spoločnosti, v ktorej bolo veľa synov a dcér, sa starý rodič ťažko ocitol v situácii osamotenia a v okolnostiach, že by musel ísť bývať mimo domova. Mal okolo seba deti a vnúčatá, ktoré nemohli zanedbať starostlivosť o neho.
Dnešná situácia sa oproti tej biblickej zmenila. Život sa veľmi predĺžil a mnohí sa dožívajú staroby. Rešpekt voči starým už nie je hlboko zakorenený v spoločenskej morálke. Počet detí sa natoľko zredukoval, že starý človek, otec alebo matka rodiny, sa veľmi ľahko ocitne osamotený v okamihu staroby. Deti sú dnes čoraz častejšie „jedináčikovia“. Tu sa dotýkame základných otázok spoločnosti » Porov. Martini, M. C.: Non temiamo la storia, Miláno 1992, s. 179 - 181. Svätý Ján Pavol II. vo Familiaris consortio píše: „Jestvujú kultúry, v ktorých sa preukazuje zvláštna úcta a veľká láska starým ľuďom. Starý človek v nich nie je vôbec vytláčaný z rodiny alebo azda trpený ako neužitočné bremeno, naopak, zostáva plne začlenený do rodinného života a hrá v ňom aj naďalej aktívnu a zodpovednú úlohu. Hoci aj on musí rešpektovať tzv. autonómiu novej rodiny. Predovšetkým má plniť cenné poslanie: svedčiť o minulosti a viesť k múdrosti mladých ľudí a budúce pokolenia. Naproti tomu v iných kultúrach v dôsledku zmäteného priemyselného rozvoja a urbanizácie vznikli a stále vznikajú neprípustné formy vyhosťovania starých ľudí. To potom spôsobuje starým ľuďom bolestné utrpenie a duchovne ochudobňuje mnohé rodiny“ » Ján Pavol II.: exhortácia Familiaris consortio, č. 27. Vzťah, ktorý si vie celá spoločnosť vytvoriť voči svojim starým ľuďom, je testom, ktorý poukazuje na stupeň jej etického rozvoja.
Starí rodičia majú byť aktívnou súčasťou rodiny. Niekedy práve oni vykonávajú cenné dielo výchovy na prospech detí, na ktoré rodičia z rôznych dôvodov, najmä kvôli práci, nemajú čas. Často si dokonca nedokážu vytvoriť s deťmi osobnejší vzťah. Prítomnosť starých rodičov je mimoriadnym ľudským bohatstvom, samozrejme, ak sú vzťahy medzi jednotlivými osobami správne usporiadané. Je evidentné, že spojenie medzi dvoma ohnivkami reťaze - deti a starci - je fundamentálne. Samotní rodičia sú povinní ponúknuť príklad deťom, ako treba starých ľudí rešpektovať, milovať a oceňovať pre dary, ktoré vlastnia a ktoré dávajú k dispozícii rodine a spoločnosti. Aleje rovnako pravdou, že neraz sa práve deti stávajú učiteľmi rodičov ohľadom správneho spôsobu prístupu a úcty k starým rodičom. Problém starcov sa stáva čoraz väčším aj z dôvodu demencií a hendikepov, ktorým podliehajú. Musí byť však garantovaná konkrétna pomoc, aby starí ľudia čo najľudskejším spôsobom mohli čeliť a vyriešiť ťažobu a niekedy aj drámu samoty, nie vždy jednoducho fyzickej, ale predovšetkým afektívnej » Porov. Tettamanzi, D.: I comancLamenti. La legge del Signore per la vita di ogni giomo. Miláno 2001, s. 80-81. Starí ľudia nepotrebujú iba lôžko a polievku, ale aj miesta a situácie, v ktorých by mohli kultivovať a vyjadrovať svoje bohatstvo » Porov. Martini, M. C.: Non temiamo la storia, s. 186.
Je potrebné odstrániť príčiny, ktoré vedú k osamoteniu starých ľudí. Veľmi dôležité je pomáhať starému človeku reagovať na nebezpečenstvo dobrovoľného progresívneho úpadku tým, že sa mu ponúknu stimuly rôzneho druhu, aby sa držal živý a životaschopný. A to na úrovni kultúrnej a intelektuálnej prostredníctvom lektúry, aggiornamenta, zamyslení, diskusií a konverzácií. Na úrovni vzťahov pomocou inteligentného využitia voľného času prostredníctvom stretnutí, priateľstiev, momentov uvoľnenia. Na úrovni náboženskej venujúc viac času modlitbe, katechéze, čítaniu a meditácii Božieho slova. Na úrovni fyzickej prostredníctvom dobrej osobnej hygieny, zdravého a starostlivého stravného režimu a primeraného fyzického pohybu. Je tiež nevyhnutné eliminovať všetky konkrétne a stavebné prekážky, počnúc od architektonických bariér, ktoré de facto izolujú a vylučujú starých ľudí zo sociálnych vzťahov, prekážajú im v pohybe a v autonómnej starostlivosti o seba samých » Porov. tamže, s. 189.
Záver
Starý človek nemá byť považovaný iba za objekt starostlivosti, ako skôr za subjekt, za protagonistu vlastného života. V každom období má človek svoje špecifické a nezastupitelné úlohy. Každý človek je povolaný na neustály duchovný rast vo viere a ostatných čnostiach až do posledného okamihu svojho života. Pavol Strauss napísal: „I chorý i umierajúci lekár má ešte študovať a duševne rásť. Lebo i to prispieva ku komplexifikácii sveta. I to je služba“ » Strauss, P.: Za mostom času, Košice 1993, s. 94. Každý človek má skúmať, či jeho myslenie a konanie je v súlade s Božou múdrosťou. Zvlášť starec má vášnivo túžiť spoznať pravdu o sebe. Gogoľ napísal: „Človek, ktorý tak vášnivo túži počuť všetko o sebe, tak loví všetky úsudky, a tak si dokáže vážiť pripomienky múdrych ľudí aj vtedy, keď sú príkre a surové - taký človek sa nemôže nachádzať v úplnom a dokonalom sebazaslepení“ » V. Gogoľ, V. M.: In: Rybák, J.: V dotyku s Pavlom Straussom VI. Prešov 2009, s. 77. Aj starí ľudia majú byť otvorení na kritiku, hoci aj od svojich detí a ochotní prijať náročnú pravdu, ktorá oslobodzuje a vedie k Bohu. Biblia často stavia proti sebe múdreho a pochabého. Nerozumní sú tí, čo v zhone za mocou, slávou, bohatstvom a pôžitkami odmietajú svoju závislosť na Bohu, ktorý nás stvoril a vykúpil, odmietajú prijať múdrosť Kristovho kríža. Každé slávenie Eucharistie nás uvádza do múdrosti Kristovho kríža, ktorá sa prejavuje v pokore, v službe celému ľudstvu. Eucharistia je prameňom múdrosti a Božieho milosrdenstva.
Bibliografia
Sväté písmo Starého i Nového zákona, Trnava 2007;
Ján Pavol II.: exhortácia Familiaris consortio, Trnava 1993;
Dziwisz S.: Život s Karolom. Trnava 2007;
Martini C. M.: Non temiamo lastoria, Miláno 1992;
Porubčan J., Starnúťamaťz toho radosť, Trnava 1997;
Ravasi G., Fino a quando, Signore?, Cinisello Balsamo 2002;
Rybák J.: V dotyku s Pavlom Straussom VI. Prešov 2009;
Strauss P.: Za mostom času. Košice 1993;
Tettamanzi D.: I comandamenti. La leggedel Signore per la vita diognigiomo. Miláno 2001.
Aj keď existencia každého z nás je ohraničená a krehká, utešuje nás myšlienka, že vďaka duchovnej duši budeme žiť aj po smrti. Viera nám otvára „nádej, ktorá sa nazahanbuje“ (Rim 5,5), a poukazuje na perspektívu zmŕtvychvstania na konci časov. Právom vzťahuje Cirkev pri slávnosti Veľkonočnej vigílie tieto písmená na Krista, ktorý žije včera, dnes a večne: „On je začiatok a koniec, alfa a omega, jeho je čas a večnosť.“ Aj keď je ľudský život podriadený času, Kristus mu otvára horizont nesmrteľnosti. On „sa stal človekom medzi ľuďmi, aby zjednotil začiatok s koncom, to znamená ľudí s Bohom“. (Z listu Svätého Otca Jána Pavla II. Starším ľuďom 1.10.1999)
