Nádej po smrti ▪ Dominik Pavol

Nikto nechce umrieť. Moderná veda robí všetko preto, aby predĺžila život človeka čo i len o pár chvíľ. Keď si zapneme televíziu, veľké percento reklám je venovaných práve zachovaniu života, zdravia a vitality. Preparáty proti starnutiu pokožky, výživové doplnky stravy, vitamíny, atď. Samozrejme, že človek sa má starať aj o svoje telo, ale v poslednom období badáme neproporcionalitu medzi úsilím o dobrý stav tela a duše. Prvé novembrové dni upriamujú našu pozornosť práve na život po živote. Stojac pri hrobe blízkej osoby si máme uvedomiť i vlastné ohraničenie tu na tejto zemi, no zároveň vnímať nádej života vo večnosti. Toto uvedomenie si má človeka priviesť k tomu, aby sa viac začal zaujímať o svoju dušu a zušľachťoval ju.

Pri vstupe do mnohých cintorínov vidíme nápis: „Čo ste vy, boli sme aj my. Čo sme my, budete aj vy.“ Na prvý pohľad, by sa mohlo zdať, že v tomto výroku ide o istý druh fatalizmu, no vieme, že skrze Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie naberá toto tvrdenie nový a hlboký význam. Pán Ježiš nám prináša nádej. Ukazuje nám paradox viery, že človek skrze smrť prichádza k životu.

Vo filme Zázraky z neba (Miracles from Heaven, 2016) sa podľa skutočnej udalosti opisuje príbeh rodiny Beamovcov, v ktorom sa prostrednej dcére Anne objaví zriedkavý nevyliečiteľný zdravotný problém. Zdanlivo ľudsky neriešiteľná situácia ťažkého boja s časom sa ešte skomplikuje tým, že táto Anna nešťastne spadne do dutiny stromu a po mnohých hodinách záchrannej akcie sa zdá, že je všetko stratené. Po lekársky nevysvetliteľnom uzdravení popisuje toto desaťročné dieťa svojím rodičom zážitky, ako sa v situácii blízkej smrti stretla s Ježišom. Na ich starosti o tom, že túto jej skúsenosť určite veľa ľudí nepochopí, im vo svojej detskej jednoduchosti odpovedá: „Nevadí. Nie všetci uveria, a tak to má byť. Keď príde čas, prijmú to.“ Práve Spomienka všetkých verných zosnulých nás má viesť k uvedomeniu si našej pominuteľnosti na tejto zemi, no zároveň k otvorenosti pre večné skutočnosti.

Spomínam si, ako nám raz počas teologických štúdií povedal svoju skúsenosť, vtedajší pán dekan fakulty, Vladimír Thurzo. Počas jeho štúdií v Ríme sa študentov opýtal profesor na ich mienku, ktorá hodina v živote je najdôležitejšia. Keďže bol blízko čas kňazskej vysviacky, mnohí odpovedali, že je to táto hodina, lebo ňou sa podstatne zmení život človeka. Múdry profesor oponoval odpoveďou, že najdôležitejšia hodina v živote človeka je hodina smrti, lebo od nej závisí celá večnosť. Doslova, na tejto hodine visí budúcnosť každého z nás.

V podstate človeka sa ukrýva túžba po poznaní budúcnosti a hľadanie odpovedí na ňu. Aj náboženstvá sa snažia dať odpovede, ale iba kresťanstvo prináša nádej. Excelentným spôsobom prezentuje túto teologálnu čnosť mních z kláštora Heiligenkreuz, rektor tamojšej Filozoficko-teologickej vysokej školy Benedikta XVI. Karl Josef Wallner, OCist. Skrze jednoduchý príbeh porovnáva prístup veľkých svetových náboženstiev a filozofických smerov k otázkam ľudskej existencie, smrti, utrpenia a nádeje. 

V jednej ďalekovýchodnej krajine bola debata o svetových náboženstvách. Bol tam aj kresťan. Ostatní sa ho pýtali: „Prečo si kresťanom? Má to nejaký zvláštny zmysel?“ Kresťan povedal: „Odpoveď vám dám v jednom príbehu.“ Istý muž išiel krajinou a padol do hlbokej jamy. Kričal o pomoc, lebo sám si nevedel poradiť. Steny boli hladké a strmé. Kričal a kričal. Tu šiel okolo jeden muž, brahman z najvyššej indickej kasty. Počul krik, zohol sa cez okraj a volal: „Sám si si vinný, že si padol do jamy, to je tvoja karma. Teraz ti nemôže nikto pomôcť a musíš znášať následky svojej neopatrnosti.“ Hinduizmus totiž hovorí, že všetko, čo nás postihne, sme si zapríčinili sami. To je karma. Preto hinduisti veria, že sa znova narodia, aby zlepšili svoju karmu. Keď sa niekto má zle, je to znak, že v predchádzajúcom živote zhrešil a za to musí teraz trpieť. Preto by nebolo pre neho dobré, keby sa mu veľmi pomáhalo. A tak zostal muž bezútešne v jame.

Potom išiel tou cestou budhista. Počul volanie, naklonil sa cez okraj jamy a volal: „Je to smutné, že si padol do jamy. Ale dám ti jednu radu. Zmýšľaj ušľachtilo. Pokúšaj sa meditovať a ponoriť sa do podstaty jamy. Tvoja bolesť je časťou celku, tvoj strach patrí k tebe tak ako radosť.“ To je učenie budhizmu. Sú tam nádherné myšlienky, meditácie, praktiky a metódy, s ktorými sa možno duchovne uspokojiť a do nich sa pohrúžiť. Budhizmus učí vznášať sa nad vecami, lebo zlo vo svete je len zdanie. A budhista sa pobral ďalej.

Potom išiel tadiaľ moslim. Počul krik muža v jame, nahol sa nad okraj jamy a volal: „Ty úbožiak. Treba ti hneď pomôcť. Čakaj, podám ti ruku. Ach, je krátka, nedočiahnem ťa. Nie je tu nablízko nejaký povraz? Nie! Niet tu ničoho. Teda nedá sa nič robiť. Alah to tak chcel. My nemôžeme prekrížiť jeho plány.“ Tento fatalizmus zodpovedá islamu. Moslimovia zachovávajú náboženské predpisy s veľkou horlivosťou, lebo považujú Alaha za veľkého a mocného. Avšak práve to vedie k fatalizmu, akoby Alah zo svojho trónu ako dirigent chcel riadiť svet a človek by nebol slobodný. Človek nemôže nič robiť, len sa podrobiť nezmeniteľnej vôli Alaha. Podrobenie sa však menuje islam. Preto moslim pokrčil plecom a šiel svojou cestou.

Muž v jame zúfalo kričal v smrteľnej úzkosti. Kto by ho mohol zachrániť od smrti? Konečne prišiel ešte niekto. Videl muža v jame, sám zostúpil do hlbokej temnoty a povedal: „Vystúp na moje plecia, tak sa oslobodíš a zachrániš.“ Muž to urobil, vystúpil na plecia svojho záchrancu a vyškriabal sa z jamy. No muž, ktorý zostúpil do jamy, nevyšiel von, ale vzal smrť na seba. A to je učenie kresťanstva. Božský záchranca, ktorý zostúpil do jamy, je Kristus. On pre nás zomrel, aby sme my mohli žiť. On je ten, pri ktorom som si istý, že ma miluje. A kresťan zakončil: „Hľa, preto som kresťanom.“ V zhromaždení nastalo hrobové ticho. [1]

[1] WALLNER, Karl Josef. Aký je Boh? Odpoveď kresťanskej viery. Bratislava: Post Scriptum, 2015, s. 129-131.

...prostredníctvom návštevy cintorínov a modlitieb za našich zosnulých sme s láskou nanovo pozvaní, aby sme si s odvahou obnovili našu vieru vo večný život, ba aby sme žili s touto veľkou nádejou a svedčili o nej celému svetu, že za prítomnosťou niečo existuje. Práve viera vo večný život dáva kresťanovi odvahu ešte intenzívnejšie milovať túto našu zem a pracovať na budovaní jej budúcnosti, aby sme j ej dali skutočnú a bezpečnú nádej. (Benedikt XVI.)