K satanizmu neodmysliteľne patria aj rituály, ktoré z neho namiesto akéhosi voľnomyšlienkárskeho filozofického hnutia robia náboženstvo. Satanistické rituály sú zmesou gnostických, kabalistických, hermetických a slobodomurárskych prvkov. Americký okultista Anton Szandor LaVey v Satanských obradoch uvádza obrady čiernej omše, satanské krsty, obrad dusnej atmosféry, zvieraciu drámu, elektrickú predohru, poctu čortovi, šajtanovo vyhlásenie a pod. Všetky tieto, ale aj ďalšie rituály vytvárajú okolo satanizmu auru magickosti, ktorá sugestívne priťahuje najmä mladých, psychicky nevyrovnaných či zranených ľudí a robí ich závislými od tohto kontroverzného, pre duševný a duchovný vývoj nebezpečného fenoménu.
K základným satanistickým rituálom patrí čierna omša, ktorá sa najväčšmi spája so satanizmom. Ide o obrad, v ktorom sa vzdáva pocta samému Satanovi. Čierne omše sa od polovice 20. storočia začali šíriť vo veľkej miere najmenej v dvoch podobách. Jednu rozširovala americká Cirkev Satanova, druhú zase britský Rád deviatich uhlov. Okrem čiernej omše sa praktizujú aj ďalšie rituály. Napríklad obrad dusnej atmosféry je paródiou súdu, ktorý vykonal v stredoveku francúzsky kráľ Filip IV. nad templármi. Rituál sa odohráva v miestnosti, kde je rakva. Je plný rúhania voči kresťanstvu a jeho Bohu. Ide o ceremóniu, pri ktorej sa pohŕda smrťou a oslavuje sa zmyselný život. Pri zvieracej dráme je zmyslom ceremónie manifestovať návrat človeka na úroveň zvieraťa prijatím prirodzenosti zvierat, pričom jej účastníci majú na tvárach zvieracie masky. Obrad sa koná pri oltári a prítomní pri ňom vyhlasujú, že človek je boh a boh je človek a vzdávajú hold Satanovi.
Ďalším známym satanistickým rituálom je elektrická predohra, pri ktorej sa využívajú rôzne elektrické, magnetické a svetelné efekty s magickým účinkom. Ide aj o istú vizuálnu šou, ktorú predvádza celebrant. Na oltári je položená lebka a po jej stranách horia čierne sviece. Pred lebkou je kalich a zvon, na stene nad oltárom je znamenie Satana. Priestor pre celebranta je vytvorený pentagonálne zo zrkadiel. Počas obradu s rôznymi vizuálnymi efektmi účastníci vzývajú Satana, aby im splnil túžbu byť bohatí, mocní, múdri a uznávaní. Obrad pocta čortovi je zase inšpirovaný ruskými obradmi uctievania Satana a nesie slovanský nádych.
Vzdáva sa v ňom úcta čortovi, ako Satana označovali v predkresťanskej slovanskej mytológii. Čorta účastníci vyhlasujú pri obrade za toho, ktorému patrí všetka moc, česť a vláda. Vzývajú tiež staré pohanské slovanské božstvá - Perúna, Svaroga, Morenu a iné, pričom sami sa vyhlasujú za príbuzných duchov a bratov diablov Iný rituál nazývaný šajtanovo vyhlásenie (šajtan v hebrejčine diabol, čert) je inšpirovaný náboženskou skupinou kurdského pôvodu, známej ako jezídovia, ktorá za postavu diabla po kladala šajtana. Počas obradu predsedajúci kňaz vyhlasuje vládu šajtana. Jeho vyhlásenia sa predeľujú zvukom gongu a hudbou. V tejto štúdii sa zameriame predovšetkým na opis priebehu čiernej omše, na jej ideologické poslanie a včlenenie do doktríny satanských cirkví a organizácií. Najskôr si ale v krátkosti priblížme jej dejiny.
História čiernej omše
Podľa niektorých autorov, napríklad P. Christiana a Jeana Bricauda vznikla čierna omša okolo roku 1000. Ľudí v tom čase trápili veľké hladomory a epidémie, ktoré ich priviedli až k takému zúfalstvu, že sa začali obracať o pomoc k Satanovi. Milénium bolo totiž obdobím, v ktorom ľudia v strachu očakávali koniec sveta. Satanské obrady sa spájajú s orleánskymi katarmi, ktorí boli odsúdení na trest upálením za vyvolávanie a zbožňovanie diabla. Katarom boli prisúdené taktiež svätokrádežné obrady. Katari sa zhromaždili v určenú noc v niektorom dome a spievali na spôsob litánií piesne na oslavu diabla. Konali orgie a spaľovali novorodencov, pričom spálenému popolu preukazovali osobitnú úctu. Obrad zakončili preklínaním kríža.
Na začiatku novoveku, v čase reformačných zápasov, sa čierna mágia šírila najmä prostredníctvom čarodejníc. Objavil sa fenomén čiernej omše odmietajúci katolícky obrad omše s cieľom nadviazať kontakt s nečistými mocnosťami. Rituál, ktorý vo svojej knihe La Sorciere opísal francúzsky historik Jules Michelet (1798-1874), sa konal v prírode na pustom mieste. Viedla ho žena s označením kráľovná sabatu. Na hlave mala korunu z vŕby, ktorú ctitelia považovali za magickú rastlinu. Obrad bol parafrázovaním katolíckej latinskej omše, ale s takými prvkami, ktoré vyjadrovali zrieknutie sa Krista a sľub oddanosti novému pánovi, Satanovi, i satanské krédo. Pri obetovaní ctitelia prinášali obilie a vtáky. Obilie sa predkladalo duchu zeme a vtáky bohu slobody.
Obeta mala priniesť úrodu a slobodu utláčaným. Kňažka vyslovovala zlorečenia Bohu a Kristovi, ktorého namiesto mena Kristus nazývala zlorečiacimi názvami. Táto omša bola ľudovým fenoménom a až neskoršie sa k obradom pridali aj príslušníci vyššej spoločnosti, ktorí vyhľadávali senzácie. Iný prípad čiernej omše pochádza z Francúzska z rokov 1673 až 1678 a súvisí s aférou na dvore kráľa Ľudovíta XIV. Jej hlavnou aktérkou bola markíza de Montespan, kráľova milenka, ktorá sa po strate tohto statusu pokúsila o otrávenie sokyne, no túto travičskú aféru odhalila špeciálna tajná komisia. Odhalila však aj skutočnosť, že dvorné dámy sa zúčastňovali na čiernych omšiach, ktoré im mali zabezpečiť večnú krásu a priazeň kráľa či dvorných dôstojníkov.
Dovedna bolo obvinených až tristo osôb, z čoho 36 odsúdili na smrť. Najznámejšia travička bola Catherine Montvoisin (známa ako La Voisin; okolo 1640-1680), ktorú uväznili v roku 1679 a vo februári nasledujúceho roka upálili na hranici. Podľa obvinenia mala spoločne s kňazom Étiennom Guibourgom (1610-1686) organizovať čierne omše v špeciálnej kaplnke v Paríži. Ich priebeh dodnes nie je podrobnejšie známy, lebo kráľ v roku 1709 vydal nariadenie spáliť všetky spisy. Avšak zo zachovaných správ vyplýva, že kňaz konal omšu na tele mladej ženy, niekedy sa zabíjali deti a ich krv sa používala na čary. V roku 1682 sa vec uzavrela ediktom, ktorý zakazoval vykonávať mágiu. O čiernych omšiach sa dozvedáme viac až v 19. storočí.
Prvý opis pochádza od francúzskeho okultistu Eliphasa Léviho (vl. menom Alphonse Louis Constant; 1810-1875), ktorý skompiloval správy od lovcov na čarodejnice. Podľa okultistickej tradície rituál čiernej omše uskutočnil v roku 1860 kňaz Joseph-Antoine Boul- lan (1824-1893) so svojou milenkou Adele Chevalierovou, ktorí počas jeho vykonávania zabili dieťa. S kňazom Boullanom sa spája aj takzvaná Cirkev Karmelu, v ktorej sa zhromažďovali kňazi a rehoľníčky, čo prešli do služieb Satana. O šírenie správ o čiernej omši sa však najväčšmi pričinili dvaja francúzski spisovatelia: Joris Karl Huysmans (1848-1907) a Gabriel Antoine Jogand-Pagés (1854-1907). Prvý z nich publikoval v rokoch 1891 až 1892 na pokračovanie v denníku Echo de Paris poviedku La Bas, v ktorej živo opísal priebeh čiernej omše podľa vzoru Eliphasa Léviho.
Druhý autor zase pod pseudonymom Leo Taxil publikoval v rokoch 1881 až 1897 sériu článkov, v ktorých opisoval údajný satanistický spis. Vytvoril postavu Diany Vaughnovej, ktorá sa údajne zúčastňovala na rôznych satanistických kultoch, avšak neskoršie sa vrátila do Katolíckej cirkvi a zverejnila satanistický spis. No neskôr Jogand-Pagés tvrdil, že si všetko len vymyslel. Nie všetci mu ale uverili. Niektorí sa nazdávali, že k takémuto vyhláseniu ho donútili satanisti. Vďaka Huysmansovi a Jogan-Pagésovi sa rituál čiernej omše stal všeobecne známy a využívaný aj v nasledujúcom 20. storočí. Prvým satanistom, ktorý vo veľkej miere začal organizovať čierne omše, bol americký okultista Anton Szandor LaVey.
Čierna omša v Cirkvi Satanovej
Anton Szandor LaVey (1930 - 1997) si v roku 1966 oholil hlavu, obliekol sutanu a čiapku s rohami, do rúk vzal vidly, zahalil sa čierno-purpurovým plášťom a vyhlásil sa za veľkňaza Satana a biskupa pekla. Následne sa skupina jeho stúpencov zaoberajúca sa okultizmom pretvorila na Cirkev Satanovu, ktorá bola onedlho nato v Kalifornii zaregistrovaná ako oficiálna náboženská skupina. LaVey, v súkromí ateista, sa rozhodol využívať satanské obrady na získanie svojej popularity. Vydal niekoľko kníh, poskytol veľa rozhovorov a začal k sebe priťahovať ľudí spriaznených s jeho ideológiou, ktorí si mohli za sto dolárov kúpiť doživotné členstvo v Cirkvi Satanovej. LaVeyova ideológia je spojením pomerne jednoduchého hedonizmu a vybraných prvkov európskej ceremoniáinej mágie, hlavne mágie Johna Deea, Eliphasa Léviho a Aleistera Crowleya. Podľa LaVeya rozpor medzi satanizmom a židovsko-kresťanskou tradíciou spočíva v tom, že satanizmus ponúka uspokojenie namiesto sebaohraničenia.
LaVey navrhuje zavrhnutie tradičných etických noriem a ponúka egoizmus pod podmienkou, že neškodí iným. Možno v tom vidieť istý rozpor, ale členom Cirkvi Satanovej to zjavne neprekáža. Okrem svojho ateizmu LaVey navrhoval praktizovanie mágie, ktorú však chápal rozdielne od predstaviteľov európskej okultistickej tradície. Mágia podľa neho nie je vplyvom na veci mimo nášho sveta, ale metódou odtrhnutia sa od kresťanskej mentality a prostriedkom na dosiahnutie satanského uspokojenia. Jej podstatou je katharsis, akási vnútorná očista od všeobecne akceptovaných spoločenských noriem a príprava na prijatie noriem ohlasovaných LaVeyom. Hlavným magickým rituálom v Cirkvi Satanovej je čierna omša, ktorá sa ale v mnohých detailoch líši od omše opísanej Eliphasom Lévim či Jori- som Karlom Huysmansom.
Štandardný priebeh rituálu publikoval LaVey roku 1972, hoci v praxi sa vykonával už skôr, ešte pred oficiálnym založením Cirkvi Satanovej. Roku 1968 dokonca takúto čiernu omšu konanú LaVeyom i nafilmovali. Táto nahrávka sa potom veľakrát využívala v reportážach na tému súčasného satanizmu. Iná nahrávka bola vytvorená pol roka pred LaVeyovou smrťou v New Yorku pre potreby BBC a mala názov The Devil: An Unauthorized Blography. Rituál viedol známy americký tvorca filmovej hudby Peter Howard Gilmore. Čierna omša v Cirkvi Satanovej nie je obyčajným prevrátením katolíckej omše. Jej súčasťou sú niektoré tradičné motívy a fragmenty z Biblie, ale aj poézia francúzskeho básnika Charlesa Baudelaira. LaVey čiernu omšu nazýva psychodrámou, ktorej cieľom je odtrhnúť sa od kresťanstva a všeobecne prijímaného systému hodnôt. Považuje ju za nositeľa odplaty za nespravodlivé zločiny spáchané v mene kresťanstva.
Na tomto rituáli sa musí zúčastniť niekoľko osôb: celebranti („kňaz“, „diakon“, „subdiakon“ a „rehoľníčka“), žena slúžiaca za oltárom, osoby zodpovedné za osvetlenie, kadidlo, zvonenie a ostatní zhromaždení. Účastníci sú oblečení do dlhých čiernych plášťov s kapucňami. „Kňaz“ má na omšovom rúchu symbol satanizmu, prevrátený kríž či pentagram s hlavou Bafometa. Treba, aby miestnosť, kde sa obrad koná, bola zahalená. Dôraz sa kladie na vytvorenie temnosti. Rituál sprevádza organová hudba. Hrajú sa skladby vytvorené spravidla samým LaVeyom, ale v omšovom repertoári sa nájdu tiež skladby Bacha, Nicolasa de Grigny, Palestriniho a iných hudobných majstrov. Po zazvonení, ktoré oznamuje začiatok rituálu, celebranti stoja pred oltárom a vyslovujú krátke latinské zvolanie. Ohlasujú bludnosť kresťanstva a vyhlasujú, že Satan je vládcom zeme. Tohto vládcu pri obetovaní kňaz vzýva, aby prišiel a prijal obetu.
Pri satanskej omši kňaz okiadza kalich a paténu, ale tiež obraz Bafometa nad oltárom a samotný oltár. Po pozdrave Satana zhromaždení trikrát zvolávajú: „Salve!“ a trikrát zaznie úder na gong. Nasledujúcou časťou čiernej omše je kánon. Kňaz sa obracia na knieža temnosti a menuje aj iné démonické postavy: Lucifera, Belzebuba, Beliala, Asmodea, Aštartu atď. Pri konsekrácii kňaz berie hostiu a hovorí, že je telom Krista, berie kalich a vyhlasuje, že je kalichom potešenia tela. Kňaz sa obracia na Satana a prosí ho o podporu a pomoc. Následne sa vzdáva kresťanstva, slabosti, poníženia a preklína slabých. So zdvihnutou hostiou pod obrazom Bafometa preklína Krista. Na záver traja celebranti šliapu po hostii a pijú z kalicha. Kňaz požehnáva zhromaždených v mene Satana a omša sa končí. K obradu čiernej omše v Cirkvi Satanovej sa dá pričleniť aj satanský krst. Vznikol ako požiadavka jej členov, ktorí si priali slávnostne posvätiť svoje zasvätenie princípom satanizmu a pomocou tohto obradu chceli ešte väčšmi upevniť svoje vyznanie.
Vytvorili sa dokonca až dva obrady satanistického krstu; jeden pre deti a druhý pre dospelých. Krst detí podľa satanistov neslúži dieťaťu, ale jeho rodičom. Nie je očistením od dedičného hriechu, ale oslavou zázraku života a oslobodením dieťaťa od kresťanských zásad. V takomto ponímaní sa krst stáva opakom kresťanského krstu. Krst dospelých sa viaže na plnoletosť, pretože iba dospelá osoba vie urobiť vlastné rozhodnutia. Pokrstenie dospelého je oslavou odmietnutia kresťanských morálnych zásad a prijatím satanskej etiky. Účastníci tejto ceremónie sú oblečení v čiernom, hlavy majú pokryté kapucňami, na hrudi majú amulety Bafometa.
Krstenec je bosý a oblečený v bielom plášti. Na oltári svietia čierne sviece. Kňaz je pred oltárom, krstenec si pred ním kľakne. Kňaz vzýva Satana, najprv sviecami krúži okolo chodidiel a dlaní krstenca, aby ho očistil, následne jeho bosé nohy a dlane potiera hlinou. Sám krst sa deje potieraním morskou vodou, nie jej liatím. Po krste si krstenec vyzlečie biely plášť a namiesto neho dostane čierny plášť a kňaz mu nasadí amulet Bafometa. Položenie tohto amuletu poukazuje na spečatenie zasvätenia Satanovi. Krst sa končí obradom, pri ktorom kňaz mečom urobí pred hruďou pokrsteného znak pentagramu, počas čoho krstenec volá na slávu Satanovi.
Čierna omša v Ráde deviatich uhlov
Rituál čiernej omše sa používa i v Ráde deviatich uhlov, ktorý bol založený v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia britským neonacistom Dávidom Myattom (nar. 1950). Rád patril k desiatkam satanistických a neopohanských skupín a organizácií, ktoré sa inšpirovali Myattom a ktorých cieľom bolo pritiahnuť mladých ľudí a postupne ich nadchnúť a získať pre nacistickú ideológiu. Po prvý raz bolo možné počuť o tomto ráde v anglickom meste Leeds roku 1975. Avšak jeho najväčšie aktivity spadajú do druhej polovice osemdesiatych rokov a prvej polovice deväťdesiatych rokov. Od roku 1998 rád formálne neexistuje, čo spôsobila zmena Myattových záujmov, ktorý sa začal zaoberať mystickým islamom. Napriek tomu viaceré satanské skupiny dodnes používajú materiály, ktoré rád uverejnil. Myatt a jeho spoločníci praktizovali taxilovské satanské praktiky spočívajúce vo vykonávaní krvavých ľudských obiet a pripravovali sa na vládu nad celým svetom.
Deklarovali, že ich cieľom je vytvoriť elitných árijských bojovníkov, z ktorých vznikne nový, lepší druh človeka nazvaný Homo galacticus. Členovia tejto elity museli neprestajne prekonávať svoje vlastné slabosti, prechádzať rafinovanými iniciačnými skúškami a v poslednej vojne poraziť židokresťanskú civilizáciu a vniesť do sveta nový poriadok, v ktorom budú slabí podriadení silným. Čierna omša podobne ako v Cirkvi Satanovej aj v Ráde deviatich uhlov potvrdzuje odtrhnutie jeho členov od kresťanstva, no jej dodatočným cieľom má byť i uvoľnenie energie, ktorá sa následne môže využívať v súlade s vôľou satanistov. Ideológovia rádu používajú termín magick, čím bezprostredne nadväzujú na Aleistera Crowleya. Podľa nich je kresťanská omša rituálom bielej mágie, ktorá uvoľňuje energiu v súlade s nazaretským étosom. Naopak čierna omša je rituálom čiernej mágie, vďaka ktorej sa tá energia dá oslabiť, rušiť a použiť proti kresťanstvu. Preto podľa členov rádu plní čierna omša dôležitú úlohu v zápase s kresťanským étosom.
Aj samotný rituál čiernej omše vykonávaný v Ráde deviatich uhlov vo veľkej miere nadväzuje na omšu, ktorú vymyslel LaVey. I tu ale existujú dôležité rozdiely. Obrad sa môže konať tak vo vnútri, ako aj vonku. Veľmi odporúčaným miestom je jaskyňa. Na mieste konania sa zapaľujú čierne sviece. Hostie, ktoré sa používajú, sú ukradnuté z kostola. Omša sa začína vzývaním Satana. Stúpenci rádu vo vyznaní viery vyznávajú, že veria v Satana, ktorý vládne na zemi, a taktiež v jednu svätyňu - svätyňu Satana. Predsedajúci po latinsky volá Satana, oslavuje silných a preklína slabých. Prítomní sa pobozkajú a kňažka im podáva hostie. Zhromaždení poprú Ježiša a zjedia hostiu. Po prijímaní tancujú v kruhu proti smeru hodinových ručičiek. Kňažka preklína kresťanstvo a nabáda na užívanie si života. Nasledujú orgie, ktorých cieľom je oslobodenie a uvoľnenie energie.
Špecifickým rituálom v Ráde deviatich uhlov je tzv. heretická omša. Jej obrad sa koná na oltári prikrytom červeným obrusom s vyšitým zlatým pentagramom. Nad oltárom je nacistická zástava so svastikou a môže byť na ňom položený i obraz Hitlera a jeho kniha Mein Kampf. Cieľom heretickej omše je okrem uvoľnenia energie psychodramatické odtrhnutie od všeobecného negatívneho postoja k nacizmu. Tento obrad sa chápe ako akési premostenie medzi satanskou čiernou omšou a programovou činnosťou rádu. Počas obradu satanisti plynule prechádzajú od satanistickej ideológie stelesnenej Adolfom Hitlerom ako vyslancom Lucifera ku nacistickej ideológii. Na začiatku obradu predsedajúci prichádzajú k oltáru a pozdravujú zhromaždených. Vo vyznaní viery hovoria, že Adolf Hitler bol zoslaný, aby priviedol ľudí k veľkosti.
Vyznávajú, že veria v nerovnosť rás a právo árijcov. Židovský holokaust považujú za klamstvo a veria v spravodlivosť a skončenie všeobecného prenasledovania národného socializmu. Tiež vyhlasujú, že veria v mágiu a preklínajú všetkých, ktorí sú proti nim. Po tomto vyznaní nasleduje chvíľa ticha na pamiatku zosnulých spoločníkov. Kňažka vyhlasuje za falošnú pravdu o nacistických koncentračných táboroch a požehnáva kalichy. Víno je obetované Luciferovi v mene Adolfa Hitlera. Zhromaždení pritom pozdvihujú ruky v nacistickom geste pozdravenia. Kňažka podáva každému kalich. Keď sa všetci napijú, pozýva zhromaždených k viere a vojne, ktorá sa nakoniec skončí víťazstvom. Strážca svätyne otvorí dvere a zhromaždení sa rozídu. Obrady čiernej omše sú známe takmer tisíc rokov. Vytvárali sa ako vzdor proti regulárnym obradom používaným v Katolíckej cirkvi.
V 20. storočí prešli podstatnými zmenami, keď sa transformovali na praktický spôsob obradného zavrhnutia židovsko-kresťanskej kultúry a otvorený protest voči kresťanstvu. Rituál, ktorý vytvoril LaVey, má na účastníkov urobiť dojem, že sú účastní na výnimočnom obrade, vďaka ktorému prestali byť obyčajnými členmi spoločnosti a stávajú sa vyvolenými, ľuďmi schopnými splniť si svoje predstavy a dosiahnuť plnosť uspokojenia. Taký istý cieľ, vyvolanie predstavy prestúpenia k elite, vytvára i omša v podaní Rádu deviatich uhlov. Myatt skopíroval LaVeyov nápad, ktorý v heretickej omši ešte rozvinul a využil na pritiahnutie satanistov k nacistickej ideológii. Na záver treba jasne zdôrazniť, že obrady čiernej omše sú plné zvrátených úkonov, ktoré majú vyvolať v účastníkoch zmyselnosť, perverznosť, neviazanosť, odpor voči kresťanstvu, Bohu, Kristovi, Cirkvi a kresťanskej morálke. Sú preto pre všetkých, ktorí sa na nich zúčastňujú, nielen veľkým pokušením, ale aj nebezpečnou hrozbou.