Autor: František Ábel | Evanjelická bohoslovecká fakulta UK
Zdroj: © Rozmer, č. 1/2014, s. 39-40 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
10.03.2014
Samaritáni
sekta v období druhého Jeruzalemského chrámu
sekta v období druhého Jeruzalemského chrámu
Vznik tohto spoločenstva sa viaže na pohnuté historické udalosti spojené s dominanciou Asýrskej ríše v 8. storočí pred Kr. a jej dôsledkami pre vtedajšie Severné izraelské kráľovstvo. Na severe Palestíny, potom, čo túto časť dobyli Asýrčania, sa usadili cudzí osadníci. Títo sem prichádzali predovšetkým v dôsledku realizovania oficiálnej štátnej politiky Asýrskej ríše, ktorá často deportovala najvýznamnejšie skupiny podrobeného obyvateľstva a umožnila usadiť sa na tomto území obyvateľom iných národností či etnických skupín. Tak vzniklo zo zvyškov obyvateľstva, ktoré zostalo po deportácii, a z prichádzajúcich kolonistov zmiešané obyvateľstvo, v Biblii označované ako Samaritáni (hebr. Šomronim, v Talmude sa nazývajú Kutim). Pomenovanie dostali zrejme odvodeninou z názvu hlavného mesta severnej ríše, ktoré založil v poradí piaty izraelský kráľ Omrí (885 - 874 pred Kr.) na plochom vrchole hory, ktorú kúpil od istého Šemera, pričom meno pôvodného majiteľa sa dostalo do názvu nového hlavného mesta severnej ríše, ktoré sa od tých čias nazýva Samária a stáva sa reprezentantom tejto oblasti.
Mesto bolo neskôr za kráľa Achába (873 - 853 pred Kr.) rozšírené a zveľadené, najmä čo sa týka nádhery a okázalosti budov. Roku 722 pred Kr. ho zničili Asýrčania. V helenistickom období bolo spustošené a opäť vybudované až dvakrát. Roku 107 pred Kr. ho zničil Ján Hyrkán, panovník dynastie Hasmoneovcov. Mesto nechal znovu vybudovať roku 57 pred Kr. rímsky vojvodca Gabinius a neskôr, keď ho Augustus daroval Herodesovi Veľkému, ten ho na počesť cisára premenoval na Sebasté (lat. Augusta). Tento názov nesie dodnes obec Sebastíja ležiaca na východnom svahu hory. Podľa biblickej tradície boli Samaritáni vystavovaní častým útokom divej zveri, čo pripisovali tomu, že neuctievajú Boha tamojšej krajiny - Jahveho. Asýrsky panovník im preto poslal jedného kňaza z exilu, aby ich o ňom poučil. Jahveho však Samaritáni chápali ako lokálne božstvo Samárie a popri jeho kulte si ponechali i vlastných bohov.
Šlo teda o jahvizmus so synkretickými prvkami. Zdá sa, že časť pôvodného obyvateľstva uctievajúceho Jahveho sa spočiatku zúčastňovala i na oficiálnom kulte v Jeruzaleme. I keď ho uctievali ako Boha, ktorý zaisťuje úrodnosť pôdy, Židia ich neuznávali za pravých Izraelitov práve pre synkretistické prvky ich viery. Samaritáni sa chceli pridať k Židom, ktorí sa po roku 539 vrátili z exilu, no tí ich odmietli, pretože židovstvo sa v tomto období začalo vnímať ako náboženská a súčasne rasová jednota. Z tohto dôvodu sa príliš zdôrazňovala etnická čistota, čoho dôkazom je aj zákaz zmiešaných manželstiev, ktorý v období Ezdráša nadobudol zákonný charakter. Odcudzenie medzi Židmi a Samaritánmi prerástlo postupne do nepriateľstva. Privilegovanosť Jeruzalema zo strany Perzskej ríše a separovanie sa Jeruzalema viedlo k zatrpknutosti v Samárii, k postupnému odcudzovaniu medzi severom a juhom krajiny a nakoniec k politickému oddeleniu provincií Samárie a Judey.
Odmietanie a nepriateľstvo zo strany Židov zapríčinilo, že sa Samaritáni rozhodli vybudovať si vlastný chrám. Tento zámer zrealizovali a chrám postavili na vrchu Gerizím, pravdepodobne v 4. storočí pred Kr. Hrdo sa odvolávali na miesta v Tóre, kde sa nespomína Jeruzalem, ale Gerizím ako posvätné miesto, kde Boh požehnal svoj ľud. Pre Samaritánov bol preto tento vrch veľmi dôležitý. Podľa ich tradície tu dostal Abrahám príkaz obetovať svojho syna Izáka a stretol sa aj s Melchisedekom. Rovnako sem Samaritáni umiestňujú príbeh o Jákobovom sne. Zmienka o „našich otcoch“ v Jánovom evanjeliu (Jn 4, 12) sa vzťahuje na vybudovanie oltára Abrahámom a Jákobom v tejto oblasti. Podľa samaritánskej interpretácie to bol práve tento vrch, kde mali byť postavené pamätné kamene, nie vrch Ébal. Po postavení chrámu na vrchu Gerizím nepriateľstvo medzi Samaritánmi a Židmi ešte zosilnelo.
Nakoniec došlo medzi nimi k vojnovým konfliktom a roku 128 pred Kr. Židia samaritánsky chrám zničili. I keď ho Samaritáni nemohli znovu postaviť, naďalej pokladali Gerizím za svoje sväté miesto. Samaritáni sa považujú za potomkov izraelských kmeňov Efraim a Manasses, hlásia sa však aj k potomstvu svojho veľkňaza z pokolenia Áronovho strýka Uzíela. V dôsledku odcudzenia medzi Židmi a Samaritánmi títo uplatňovali vlastnú interpretáciu judaizmu ako náboženského smeru. Za Bohom inšpirované, teda kánonické knihy uznali len päť kníh Mojžišových (Pentateuch), nie však ostatné časti starozmluvného kánona. Samaritánsky Pentateuch je napísaný staro-hebrejským písmom a je významným prameňom zaznamenávajúcim vývoj a postupné tradovanie hebrejskej náboženskej tradície. Toto vymedzenie písomnej tradície umožňuje približne určiť aj obdobie, v ktorom došlo k oddeleniu medzi Židmi a Samaritánmi.
To muselo nastať až po uzavretí Pentateuchu, teda približne v 4. storočí pred Kr. Rovnako v interpretácii konečnej spásy došlo k zmene oproti tradičnému židovskému chápaniu. Samaritáni si vypracovali vlastné, fundamentalistické poňatie eschatologického učenia, kde už niet miesta pre mesiáša z Dávidovho rodu. Neuznávali totiž žiadnych iných prorokov po Mojžišovi, iba Mojžišom zasľúbeného proroka, ktorého pokladali za Mesiáša. V období, v ktorom žil a pôsobil Ježiš Nazaretský, sa medzi Židmi a Samaritánmi neudržiavali žiadne spoločenské vzťahy a naďalej medzi nimi pretrvávalo nepriateľstvo. Židia pokladali Samaritánov za cudzincov a slovo „samaritán" sa používalo takmer ako nadávka. Ježiš však uvádza ako príklad lásky k blížnemu práve Samaritána a je to Samaritán, nie Žid, o ktorom sa hovorí, že po uzdravení z malomocenstva prišiel vzdať Bohu chválu.
Je to významný posun v úsilí odstrániť hranice vytvorené na náboženskom základe odlišnou interpretáciou tradície. V Skutkoch apoštolov (Sk 1, 8; 8, 4-25) sa dokonca už hovorí o misii v samaritánskej oblasti. Dodnes svätí počtom neveľké spoločenstvo Samaritánov na vrchu Gerizím v západných krajoch dnešného Nábulusu (staroveký Šekem) každoročne sviatok Paschy podľa prastarých zvyklostí. Táto slávnosť je tak vzácnou kultovou pamiatkou z dávnych čias, jediný pozostatok izraelského obetného kultu, ako aj obetnej tradície, ktorá nebola viazaná na chrám v Jeruzaleme. Ide teda o stále aktívne a živé spoločenstvo, aj keď počtom veľmi malé. Dostupné zdroje udávajú počet príslušníkov tejto nábožensko-etnickej skupiny v rozmedzí 700 až 800. Napriek nízkemu počtu členov je táto náboženská skupina živým svedectvom udalostí, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili vývoj judaizmu obdobia druhého chrámu, ako aj vznik a následné šírenie kresťanstva.
