Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer, č. 3/2018, s. 39-40 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
21.09.2018
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia
Nestorianizmus
V tejto časti nášho seriálu venovaného ranokresťanským herézam zameriame pozornosť na nestoriánstvo. Názov tohto smeru je odvodený od svojho zakladateľa Nestoria. Narodil sa okolo roku 381 v Sýrii. Vzdelanie získal v slávnej Antiochii, kde bol žiakom Diodora z Tarzu († asi 393) a Teodora z Mopsuestie (350 - 428). V Antiochii vstúpil do kláštora a neskôr prijal kňazské svätenia. Bol vynikajúcim kazateľom a rečníkom. Cisár Teodózius II. ho preto dosadil na patriarchálny stolec v hlavnom meste Konštantínopole. Roku 428 prijal Nestorius biskupskú vysviacku. Od začiatku svojho pôsobenia v novom úrade bojoval proti arianizmu. Vystúpil tiež proti teológii apolynarizmu, ktorá popierala plnosť ľudskej prirodzenosti v osobe Ježiša Krista. V snahe o teologickú polemiku sa však Nestorius dostal do inej teologickej krajnosti; vstúpil do diskusií vo veci titulu Theotokos (Bohorodička), ktorým sa oslovuje Panna Mária.
Nestorius kládol veľký dôraz na Ježišovo človečenstvo, čo bolo jeho reakciou na apolinarizmus. Pod vplyvom Teodora z Mopsuestie učil, že v Ježišovi Kristovi sú dve úplné podstaty: božská, prijímajúca, a ľudská, prijatá. Božstvo a človečenstvo boli rozdelené, odlúčené od seba. Nestorius vychádzal z presvedčenia, že k celosti ľudskej prirodzenosti patrí aj osobnostný prvok. Vysvetľoval integritu Ježišovho človečenstva, ktoré pozostáva z rozumnej duše (nous), zmyslovej duše (psyché) a tela (sarx). To tvorí samostatné bytie - úplnú ľudskú osobu. V konečnom dôsledku prijímal v Ježišovi existenciu dvoch osôb, ktoré boli vzájomne zjednotené len na morálnej rovine, prostredníctvom slobodnej vôle. Touto koncepciou kristológie sa ocitol v rozpore s oficiálnou náukou Cirkvi o hypostatickej únii (božská osoba Ježiša Krista v sebe obsahuje božskú i ľudskú prirodzenosť; čiže ide o jednu, a to božskú osobu, ktorá v sebe zahŕňa dve prirodzenosti).
Dôsledkom Nestoriovho konceptu kristológie bolo, že Panne Márii prisudzoval titul Christotokos (Kristorodička) a nie Theotokos (Bohorodička), pretože podľa neho nemohla porodiť božskú osobu Ježiša Krista, ale iba ľudskú. V čase svojho narodenia z Panny Márie Ježiš nebol Bohom, ale iba Kristom, s ktorým bol Boh zjednotený. Konzekventne prišiel Nestorius tiež k názoru, že Kristus mohol mať ľudské slabosti a možnosť zhrešiť, ako každý iný človek, pre svoju ustavičnú vernosť si však zaslúžil hodnosť Božieho Syna a Prostredníka. Celý spor sa začal roku 428, keď Proklos z Kyzika v konštantínopolskej bazilike v prítomnosti Nestoria oduševnene kázal o Panne Márii a používal titul Bohorodička. Nestorius odsúdil Proklovu homíliu. Vo veľkonočnom liste z roku 429 podal výklad svojho učenia a tiež sa obrátil na pápeža Celestína I. (422 - 432) a začal šíriť svoje teologické pohľady na osobu Ježiša Krista i na titul Panny Márie.
Nestoriovo učenie vyvolalo v Cirkvi silné pnutie. V Konštantínopole sa dokonca konali vzbury. Nepokoje sa objavili nielen na uliciach, ale i v samej patriarchálnej bazilike. Veriaci ľud a mnohí duchovní vycítili, že je ohrozená jedna zo základných právd kresťanskej viery, ktorá je prítomná v Cirkvi od čias apoštolov. Kládli si otázku: Ak Kristovo telo nie je Božím telom, akým spôsobom nám môže udeliť večný život? Zástancovia Máriinho titulu Theotokos argumentovali, že Boh sa narodil z Panny; neohlasujeme zbožstveného človeka, ale Boha, ktorý sa stal človekom. Preto si svätá Božia Rodička zaslúži našu úctu.
Nestoriovo učenie vyvolalo rozruch a odmietnutie nielen na Bospore, ale aj v iných maloázijských a egyptských cirkevných obciach. Významným odporcom Nestoriových bludov bol biskup sv. Cyril Alexandrijský (378 - 444). Na Veľkú noc v roku 429 vydal okružný list adresovaný biskupom Egypta a mníchom v Tebaidskej púšti, v ktorom jasne odsúdil Nestoriovu náuku. Takisto sa obrátil na pápeža Celestína I. Keďže sa obe strany obrátili na pápeža, tento zvolal v roku 430 synodu do Ríma, ktorá sa venovala vieroučným otázkam Nestoria a jeho odporcov. Otcovia synody jasne odsúdili Nestoriovo učenie a pápež mu pohrozil exkomunikáciou, ak neodvolá svoje bludy. Cyril Alexandrijský mal byť sprostredkovateľom v tejto záležitosti, preto zvolal do Alexandrie synodu, ktorá sa uskutočnila v novembri roku 430. Synoda poslala Nestoriovi list s dvanástimi bodmi, ktoré mal odvolať. Nestorius to však odmietol. Cyril Alexandrijský sa usiloval získať cisára Teodózia II., preto mu adresoval list. Takisto sa obrátil listami na sestry cisára a na cisárovu manželku, no výsledok bol opačný. Listy sa nestretli s veľkým prijatím. Cisár však zvolal všeobecný cirkevný snem (koncil) do Efezu na svätodušné sviatky v roku 431. Koncil sa zišiel vo veľmi krátkom čase. Zídení biskupi odmietli Nestoriovo učenie, potvrdili uctievanie Panny Márie ako Bohorodičky a rozhodli o tom, že Nestorius má byť poslaný do vyhnanstva.
Antiochijský patriarcha Ján bol prekvapený urýchleným zvolaním a priebehom koncilu, preto zvolal samostatnú synodu, ktorá exkomunikovala všetkých účastníkov koncilu v Efeze. Tým došlo k formálnej schizme (cirkevnému rozkolu). Cisár prijal závery Efezského koncilu a biskupov rozpustil do ich diecéz. Zadržal si len Cyrila, Nestoria a Menona z Efezu. Nestorius bol poslaný do kláštora neďaleko Antiochie. Biskupi, ktorí sa hlásili k jeho učeniu, boli zosadení zo svojich úradov. O štyri roky neskôr, v roku 435, poslal cisár Teodózius II. Nestoria do vyhnanstva do Petry a prikázal zničiť jeho spisy. Neskôr sa Nestorius uchýlil do kláštora v Oasis Magna v Egypte, kde v roku 451 zomrel.
Jediným Nestoriovým kompletne zachovaným dielom je Liber Heraclidis. Spis napísal vo vyhnanstve. Toto dielo bolo objavené bádateľmi roku 1895 v sýrskom preklade. Nestorius v ňom opisuje svoj život, obhajuje svoje teologické názory a ostro kritizuje závery Efezského koncilu. Takisto podrobil kritike Cyrila Alexandrijského. Na svoju obhajobu tvrdil, že jeho učenie je zhodné s doktrínou pápeža Leva I. Veľkého (asi 400 - 461) a konštantínopolského patriarchu Flaviana. Je to vlastne spis, ktorý Nestorius napísal na svoju vlastnú obhajobu. Okrem Liber Heraclidis sa zachovalo 62 homílií, ktoré sa tiež pripisujú Nestoriovi. Väčšina z nich bola známa pod menami iných autorov; štyri sa zachovali kompletné pod menom sv. Jána Chryzostoma († 407). K týmto poznatkom a revíziám prispel podrobnejší literárno-kritický výskum v 20. storočí. Z bohatej Nestoriovej korešpondencie sa zachovalo aj jedenásť listov, ktoré majú tiež apologetický charakter jeho teologických názorov. Nestorius bol i autorom mnohých traktátov na rôzne teologické témy, ktoré napísal ešte počas svojho kňazského pôsobenia v Antiochii. V období, keď bol konštantínopolským patriarchom, napísal dielo týkajúce sa tajomstva vtelenia. To sa však nezachovalo. Pretrvali ale zmienky, že toto dielo bolo zostavené na základe 62 textov zo Svätého písma, ktoré boli vytrhnuté zo svojho kontextu. Fragmenty Nestoriovho diela sa zachovali taktiež v dokumentoch Efezského koncilu, ako i v dielach Cyrila Alexandrijského a iných autorov, ktorí polemizovali s jeho učením.
Nestoriánske cirkvi sa udržali v oblasti Perzie a Indie dodnes. Po krvavých prenasledovaniach po roku 1900 preniesol nestoriánsky patriarcha Šimon XXIII. Jesse v roku 1940 svoje sídlo z Iraku do Chicaga. Za pontifikátu Jána Pavla II. sa urobili kroky k zblíženiu oboch cirkví (nestoriánskej i katolíckej), avšak k zjednoteniu zatiaľ nedošlo.
