Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer, č. 3/2017, s. 39-40 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
27.09.2017
Prvotná Cirkev zápasila nielen s gnosticizmom a s rôznymi sektami, ktoré boli kompilátom gnostických názorov zmiešaných s kresťanskou náukou, na súdobej náboženskej scéne sa objavuje tiež montanizmus. Tento nový duchovný prúd bol extrémnou reakciou na gnosticizmus. Sami seba montanisti pokladali za „nové proroctvo", no ich oponenti ich označovali ako „herézu Frýgijcov", ktorá dostala meno podľa geografickej lokality, kde sekta vznikla a odkiaľ sa šírila do ostatných častí Rímskej ríše. Názov montanizmus sa objavuje až v 4. storočí, keď túto sektu začali nazývať podľa Montana, jej pôvodcu.
Montanus pochádzal z Frýgie. Podľa dobových autorov bol pôvodne pohanským kňazom božstva Apolóna, niektorí spomínajú tiež kult bohyne Kybelé. Tieto informácie však nie sú zaručené. Montanus neskôr konvertoval na kresťanskú vieru a svoje pôsobenie začal v kresťanskom spoločenstve vo Frýgii a Mýzii. Krátko po krste však začal upadať do extatických stavov. Tvrdil, že je prorokom Ducha Svätého. Svoje učenie začal šíriť medzi rokmi 155 až 160, stretávame sa ale s niektorými názormi, ktoré hovoria, že Montanus začal verejne pôsobiť až o niekoľko rokov neskôr, v roku 172. Tento údaj nájdeme napríklad u Euzébia Cézarejského, kým Epifanius zo Salaminy sa zmieňuje o roku 165. Euzébius na základe jemu dostupných písomných svedectiev charakterizuje Montana ako neofytu (novokrstenca), ktorý sa nechal opanovať neskrotnou túžbou získať popredné miesto, čím otvoril nepriateľovi (diablovi) dvere do svojej duše. Posadol ho démon, takže náhle upadal do tranzu a extázy, začal šalieť, bľabotať, vydávať zvláštne zvuky a vyslovovať proroctvá, ktoré boli v úplnom rozpore s učením Cirkvi postavenom na Tradícii a oddávna ustálenom dedičstve viery.
Montanisti nevytvárali nové teologické tradície v rámci kresťanstva, ale orientovali sa na reformu náboženských zvykov. Hlavný dôraz pritom kládli na charizmu proroctva. Sám Montanus sa prezentoval ako prisľúbený prorok Ducha Svätého, o ktorom vravieval Ježiš. Aby sa jeho autorita posilnila, pohybovali sa v jeho blízkosti dve prorokyne: Priscilla a Maximilla. Spolu s Montanom predpovedali skorý druhý príchod Ježiša Krista, ktorý podľa Maximilly mal nastať krátko po jej smrti. Ako znamenie tohto príchodu prorokyne predpovedali veľké vojny a nešťastia. Pre celé montanistické hnutie bolo charakteristické silné zdôrazňovanie profetizmu, rôznych vízií a zjavení. Jeho spoločenstvá sa vyznačovali prísnymi morálnymi zásadami. Montanisti si veľmi vážili mučeníctvo a skrývanie sa pred prenasledovateľmi alebo útek do bezpečia pokladali za zradu viery a zapretie Ježiša Krista. Prikazovali pôsty v takej miere, v akej ich bežne kresťania nepraktizovali. Odmietali cirkevnú hierarchiu a sami sa označovali za tých, ktorých vedie Duch Svätý. Hlásali tiež extrémne prísnu morálku v oblasti manželstva. Po smrti legitímneho manželského partnera už nedovoľovali druhý manželský zväzok a ak niekto takéto manželstvo uzavrel, považovali ho za smilstvo. Vysoko si vážili sexuálnu zdržanlivosť a panenstvo, ktoré mali podporovať prorockého ducha a disponibilitu pre prijatie charizmy proroctva. Silný dôraz na prorockú charizmu však šiel ruka v ruke s požiadavkou absolútnej poslušnosti prorokom, pretože skrze nich hovoril Duch Svätý. Montanisti tvrdili, že hlavné hriechy sú neodpustiteľné.
V montanizme môžeme sledovať tri etapy jeho vývoja. Rané obdobie, rozvinuté štádium a obdobie úpadku. O tomto hnutí však máme len málo písomných prameňov. Najviac sa o ňom môžeme dozvedieť z diel apologétov, ktorí proti nemu vystupovali, a potom z neskorších diel Tertuliána (155 - 222), ktorý bol montanizmom v určitom období života fascinovaný a stal sa jeho prívržencom. Cirkev v tomto hnutí spočiatku nevidela nejaký zvláštny problém, no rozruch a nepokoje, ktoré medzi veriacimi spôsobilo, viedli napokon cirkevnú hierarchiu k jeho riešeniu. Euzébius v Cirkevných dejinách uvádza svedectvo, podľa ktorého Montanovo vystúpenie spôsobilo nemalý rozruch a problémy medzi veriacimi v cirkevných obciach. Píše: „Spomedzi tých, ktorí počúvali jeho (Montanovo) podozrivé výroky, jedni hľadeli na neho s nechuťou ako na človeka posadnutého, démonického, ktorý je v moci ducha šialenstva, pôvodcu nepokoja medzi ľuďmi. Preto vystúpili proti nemu, kázali mu mlčať, pretože mali na pamäti Pánov príkaz a varovanie, aby sa mali na pozore pred falošnými prorokmi. Na druhej strane iní, unesení akoby nejakým zbožným duchom a darom proroctva, ako i pýchou, nepamätali na jasné Pánove príkazy a vyzvali tohto šialeného, falošného a ľud zvádzajúceho muža, aby sa nedal umlčať."
Montanizmu sa okrem iných problémov a otázok cirkevného života venovali v rokoch 160 až 180 aj biskupské synody. Biskupi vyhlásili, že v tomto „novom proroctve" nespoznávajú pôsobenie Ducha Svätého a toto duchovné hnutie odmietli ako falošné proroctvo a označili ho za sektu. Montanizmus predstavoval pre Cirkev hrozbu najmä svojou explóziou falošných prorokov a prehnaným nadšením pre panenstvo a mučeníctvo. Nebezpečenstvo spočívalo v tom, že montanisti svoju prorockú charizmu prepiato prízvukovali a prorokom priznávali právo riadiť celú Cirkev. Práve týmto prílišným zdôrazňovaním prorokov a odvolávaním sa na charizmatické osoby bol v Cirkvi ich charizmatický rozmer zdiskreditovaný. Neznamenalo to zánik chariziem, ale skôr nedôveru voči ľuďom, ktorí sa pokladali za charizmatikov. Pravdivosť a pravosť daru proroctva montanistov sa usilovali skúmať a rozlišovať aj biskupi, ale montanisti odmietali ich kritériá. Tu vidíme neposlušnosť voči cirkevnej hierarchii, čo je v rozpore s tradičným cirkevným učením.
Montanistické hnutie sa rozšírilo z Frýgie cez Galáciu, Lýdiu až do Ríma a Gálie. Jeho stúpencov stretávame v Španielsku v 4. storočí a v Ríme ešte na počiatku 5. storočia. Montanistické skupiny začali zanikať v čase vlády cisára Teodózia I. Veľkého (347 - 395), ktorý vydal v roku 381 proti nim edikt, až napokon na začiatku 6. storočia hnutie úplne zaniklo. A hoci sa malé spoločenstvá montanistov udržali na Východe až do 9. storočia, tie už pre Cirkev nepredstavovali výraznejšie ohrozenie. Na sklonku tretieho storočia sa v Cirkvi objavuje nový prúd charizmatikov praktizujúcich asketický spôsob života, a to vo forme mníšskeho hnutia. To ale kládlo veľký dôraz na rozlišovanie duchov usilujúcich sa ovplyvňovať ľudskú vôľu a skutky. Avšak na rozdiel od montanistov mnísi rešpektovali cirkevnú autoritu a mnohí biskupi na konci staroveku a v ranom stredoveku pochádzali práve z ich radov. Odmietnutie montanizmu uchránilo Cirkev od nekontrolovaného subjektivizmu v náboženskej praxi a upevnilo zásadu, že miestne cirkvi musia byť zverené vedeniu ľudí povolaných na plnenie cirkevných funkcií na základe vecných kritérií, a nie spontánne, na základe pochybných prorockých chariziem.
Montanus pochádzal z Frýgie. Podľa dobových autorov bol pôvodne pohanským kňazom božstva Apolóna, niektorí spomínajú tiež kult bohyne Kybelé. Tieto informácie však nie sú zaručené. Montanus neskôr konvertoval na kresťanskú vieru a svoje pôsobenie začal v kresťanskom spoločenstve vo Frýgii a Mýzii. Krátko po krste však začal upadať do extatických stavov. Tvrdil, že je prorokom Ducha Svätého. Svoje učenie začal šíriť medzi rokmi 155 až 160, stretávame sa ale s niektorými názormi, ktoré hovoria, že Montanus začal verejne pôsobiť až o niekoľko rokov neskôr, v roku 172. Tento údaj nájdeme napríklad u Euzébia Cézarejského, kým Epifanius zo Salaminy sa zmieňuje o roku 165. Euzébius na základe jemu dostupných písomných svedectiev charakterizuje Montana ako neofytu (novokrstenca), ktorý sa nechal opanovať neskrotnou túžbou získať popredné miesto, čím otvoril nepriateľovi (diablovi) dvere do svojej duše. Posadol ho démon, takže náhle upadal do tranzu a extázy, začal šalieť, bľabotať, vydávať zvláštne zvuky a vyslovovať proroctvá, ktoré boli v úplnom rozpore s učením Cirkvi postavenom na Tradícii a oddávna ustálenom dedičstve viery.
Montanisti nevytvárali nové teologické tradície v rámci kresťanstva, ale orientovali sa na reformu náboženských zvykov. Hlavný dôraz pritom kládli na charizmu proroctva. Sám Montanus sa prezentoval ako prisľúbený prorok Ducha Svätého, o ktorom vravieval Ježiš. Aby sa jeho autorita posilnila, pohybovali sa v jeho blízkosti dve prorokyne: Priscilla a Maximilla. Spolu s Montanom predpovedali skorý druhý príchod Ježiša Krista, ktorý podľa Maximilly mal nastať krátko po jej smrti. Ako znamenie tohto príchodu prorokyne predpovedali veľké vojny a nešťastia. Pre celé montanistické hnutie bolo charakteristické silné zdôrazňovanie profetizmu, rôznych vízií a zjavení. Jeho spoločenstvá sa vyznačovali prísnymi morálnymi zásadami. Montanisti si veľmi vážili mučeníctvo a skrývanie sa pred prenasledovateľmi alebo útek do bezpečia pokladali za zradu viery a zapretie Ježiša Krista. Prikazovali pôsty v takej miere, v akej ich bežne kresťania nepraktizovali. Odmietali cirkevnú hierarchiu a sami sa označovali za tých, ktorých vedie Duch Svätý. Hlásali tiež extrémne prísnu morálku v oblasti manželstva. Po smrti legitímneho manželského partnera už nedovoľovali druhý manželský zväzok a ak niekto takéto manželstvo uzavrel, považovali ho za smilstvo. Vysoko si vážili sexuálnu zdržanlivosť a panenstvo, ktoré mali podporovať prorockého ducha a disponibilitu pre prijatie charizmy proroctva. Silný dôraz na prorockú charizmu však šiel ruka v ruke s požiadavkou absolútnej poslušnosti prorokom, pretože skrze nich hovoril Duch Svätý. Montanisti tvrdili, že hlavné hriechy sú neodpustiteľné.
V montanizme môžeme sledovať tri etapy jeho vývoja. Rané obdobie, rozvinuté štádium a obdobie úpadku. O tomto hnutí však máme len málo písomných prameňov. Najviac sa o ňom môžeme dozvedieť z diel apologétov, ktorí proti nemu vystupovali, a potom z neskorších diel Tertuliána (155 - 222), ktorý bol montanizmom v určitom období života fascinovaný a stal sa jeho prívržencom. Cirkev v tomto hnutí spočiatku nevidela nejaký zvláštny problém, no rozruch a nepokoje, ktoré medzi veriacimi spôsobilo, viedli napokon cirkevnú hierarchiu k jeho riešeniu. Euzébius v Cirkevných dejinách uvádza svedectvo, podľa ktorého Montanovo vystúpenie spôsobilo nemalý rozruch a problémy medzi veriacimi v cirkevných obciach. Píše: „Spomedzi tých, ktorí počúvali jeho (Montanovo) podozrivé výroky, jedni hľadeli na neho s nechuťou ako na človeka posadnutého, démonického, ktorý je v moci ducha šialenstva, pôvodcu nepokoja medzi ľuďmi. Preto vystúpili proti nemu, kázali mu mlčať, pretože mali na pamäti Pánov príkaz a varovanie, aby sa mali na pozore pred falošnými prorokmi. Na druhej strane iní, unesení akoby nejakým zbožným duchom a darom proroctva, ako i pýchou, nepamätali na jasné Pánove príkazy a vyzvali tohto šialeného, falošného a ľud zvádzajúceho muža, aby sa nedal umlčať."
Montanizmu sa okrem iných problémov a otázok cirkevného života venovali v rokoch 160 až 180 aj biskupské synody. Biskupi vyhlásili, že v tomto „novom proroctve" nespoznávajú pôsobenie Ducha Svätého a toto duchovné hnutie odmietli ako falošné proroctvo a označili ho za sektu. Montanizmus predstavoval pre Cirkev hrozbu najmä svojou explóziou falošných prorokov a prehnaným nadšením pre panenstvo a mučeníctvo. Nebezpečenstvo spočívalo v tom, že montanisti svoju prorockú charizmu prepiato prízvukovali a prorokom priznávali právo riadiť celú Cirkev. Práve týmto prílišným zdôrazňovaním prorokov a odvolávaním sa na charizmatické osoby bol v Cirkvi ich charizmatický rozmer zdiskreditovaný. Neznamenalo to zánik chariziem, ale skôr nedôveru voči ľuďom, ktorí sa pokladali za charizmatikov. Pravdivosť a pravosť daru proroctva montanistov sa usilovali skúmať a rozlišovať aj biskupi, ale montanisti odmietali ich kritériá. Tu vidíme neposlušnosť voči cirkevnej hierarchii, čo je v rozpore s tradičným cirkevným učením.
Montanistické hnutie sa rozšírilo z Frýgie cez Galáciu, Lýdiu až do Ríma a Gálie. Jeho stúpencov stretávame v Španielsku v 4. storočí a v Ríme ešte na počiatku 5. storočia. Montanistické skupiny začali zanikať v čase vlády cisára Teodózia I. Veľkého (347 - 395), ktorý vydal v roku 381 proti nim edikt, až napokon na začiatku 6. storočia hnutie úplne zaniklo. A hoci sa malé spoločenstvá montanistov udržali na Východe až do 9. storočia, tie už pre Cirkev nepredstavovali výraznejšie ohrozenie. Na sklonku tretieho storočia sa v Cirkvi objavuje nový prúd charizmatikov praktizujúcich asketický spôsob života, a to vo forme mníšskeho hnutia. To ale kládlo veľký dôraz na rozlišovanie duchov usilujúcich sa ovplyvňovať ľudskú vôľu a skutky. Avšak na rozdiel od montanistov mnísi rešpektovali cirkevnú autoritu a mnohí biskupi na konci staroveku a v ranom stredoveku pochádzali práve z ich radov. Odmietnutie montanizmu uchránilo Cirkev od nekontrolovaného subjektivizmu v náboženskej praxi a upevnilo zásadu, že miestne cirkvi musia byť zverené vedeniu ľudí povolaných na plnenie cirkevných funkcií na základe vecných kritérií, a nie spontánne, na základe pochybných prorockých chariziem.
