Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer 2/2023 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
29.09.2023
Bludné náuky a sekty v stredoveku
Katari ¦ 3
Katarská heréza v prvých desaťročiach 12. storočia mala tendenciu veľkej závislosti od osoby kazateľa. Keď jeho vplyv poklesol, ostali príslušníci sekty, ktorí ho predtým počúvali, dezorientovaní a niekedy sa úplne rozptýlili. Situácia sa na Západe začala meniť po roku 1140. Autori a kronikári tých čias opisujú rozmach nadnárodného hnutia, ktoré sa v jednotlivých krajinách označovalo rôznymi menami, no identifikačné prvky svojej viery a organizácie malo spoločné. To naznačuje spojenie s bogomilmi, ktorí pôsobili v Byzantskej ríši a na Balkáne.
Západní autori, ako napríklad sv. Bernard z Clairvaux (1090-1153), horlivo kázali proti katarskej heréze a upozorňovali na jej nebezpečnosť. Neskorší vývoj situácie potvrdil ich obavy, pretože v priebehu niekoľkých nasledujúcich desaťročí sa katari na Západe rozšírili v ne-bývalej miere. Prvý písomne zaznamenaný rozmach tohto učenia je z oblasti Porýnia. Z dobových záznamov vieme, že existovali tri stupne jeho prívržencov: poslucháči, veriaci a vyvolení. Postup do vyššieho stupňa zabezpečoval obrad vkladania rúk spojený so systémom skúšok. Skupina vyvolených odmietala piť mlieko, žiť sexuálnym životom a vstúpiť do manželstva. Tvrdili, že ich viera siaha až do čias mučeníkov a že stúpenci ich viery sú v Grécku (čiže v Byzantskej ríši). Hierarchia členov rozdelená na tri stupne, zasväcujúci rituál spojený s vkladaním rúk a iné praktiky svedčia o tom, že heretici z Porýnia boli inšpirovaní bogomilstvom.
Je pravdepodobné, že juhofrancúzske katarstvo vzniklo ako jednostranné zdôraznenie niektorých životných stránok novozákonnej zvesti. Avšak čoskoro do neho boli prenesené mnohé prvky bogomilstva, zvlášť dualistický pohľad na svet a dôraz na prísnu askézu. Katarstvo tieto prvky prevzalo zrejme po polovici 12. storočia, keď z Byzancie utekali na západ v niekoľkých vlnách bogomilovia po tom, čo na nich tvrdo doľahlo prenasledovanie cisára Manuela Kommena (1143-1180). Podobným spôsobom sa bogomilské ponímanie viery prenášalo do Flámska a Francúzska v období druhej križiackej výpravy.
Stúpenci katarskej sekty mali v úcte zasvätených a zabezpečovali pre nich podmienky, aby mohli praktizovať svoju disciplínu a askézu. Počúvali ich kázne. Sami sa nemuseli zriekať manželstva, sexuality a rodičovstva. Vysoké požiadavky, ktoré sa kládli na tretiu skupinu katarov (tzv. vyvolených), spôsobili, že ich počet nebol veľký. Bola to skupina len niekoľkých ľudí, ktorí o sebe tvrdili, že sú Kristovi chudobní nemajúci nijaký domov a putujúci od mesta k mestu a sú prenasledovaní, podobne ako boli kedysi apoštoli a mučeníci. Apoštolský život chápali ako potulný spôsob života podľa vzoru 72 učeníkov, ktorých Ježiš poslal, aby kázali a uzdravovali (porov. Lk 10, 1).
No nie všetci heretici z Porýnia a Kolína boli ovplyvnení bogomilstvom. Jedna skupina mala rigoróznu morálku, jej stúpenci požadovali jednoducho spirituálnu cirkev oslobodenú od skazeného kléru a kládli dôraz na ohlas vo svedomí jednotlivcov. Popierali platnosť katolíckej svätej omše, lebo nijaký katolícky kňaz podľa nich nebol platne vysvätený a pápeži, nástupcovia apoštola Petra, stratili moc vysviacať, ktorú zveril Ježiš Petrovi, lebo boli skorumpovaní a zapletení do svetskej moci. Uznávali síce krst dospelých, ale len tých, ktorých „pokrstil Kristus", teda nie krst udeľovaný Katolíckou cirkvou. Krst detí odmietali, pretože ten sa nespomína vo Svätom písme.
Jednotlivé katarské heretické skupiny sa vo svojich názoroch rozchádzali, čiže nemali jednotnú doktrínu. Boli to práve ich vnútorné spory, ktoré viedli k ich odhaleniu. Vyznanie viery a formula odvolania, ktoré sa našli medzi rukopismi kláštora v Moissacu vo Francúzsku, svedčia o prítomnosti heretikov odmietajúcich krst, Eucharistiu, manželstvo a požívanie mäsa. Tiež zastávali názor, že odpustenie hriechov môže človek získať iba vkladaním rúk alebo mučeníckou smrťou.
Západný typ katarov sa zmiešal so skupinou, ktorá bola ovplyvnená bogomilstvom. Náuka ich heretických skupín bola ovplyvnená doketizmom, verili v tzv. putovanie duší a stvorenie sveta bolo podľa nich dielom zlého boha. Heréza mala nadnárodný charakter. V rôznych krajinách heretikov nazývali rozličnými menami, avšak v modernej religionistike sa presadilo označenie cathares, ktorým ich nazývali v Nemecku. Pôvod tohto slova je však grécky (katharoi-čistý).
Neďaleko mesta Albi sa na hrade Lombers konala verejná teologická dišputa medzi heretikmi a katolíckymi učencami. V tejto oblasti sa heretici nazývali „dobrí muži". Zástupcovia katolíckej strany museli obmedziť svoj výklad a citácie iba na Nový zákon, pretože heretici Starý zákon neuznávali. Zachované dobové záznamy svedčia o tom, že heretici nedovolili, aby katolícka strana mohla hlbšie preniknúť do ich učenia. Dišputa sa v podstate najväčšmi točila okolo témy hodnosti a nehodnosti vysvätených kňazov a biskupov na základe ich osobného života. Katari zdôrazňovali, že apoštol Pavol vo svojich listoch učí, akí majú byť biskupi a kňazi. Ak teda nie sú takí, ako požaduje Pavol, tak nie sú to žiadni kňazi a biskupi, ale vlci v ovčom rúchu.
Asi v päťdesiatych či šesťdesiatych rokoch 12. storočia sa katarská misia usadila v Lombardsku. Katari sem prenikli a usadili sa tu už pred rokom 1167. No silná vlna heretikov prišla až v 13. storočí, keď utekali z južného Francúzska pred prenasledovaním zo strany inkvizície. Odtiaľ sa katarské učenie postupne rozšírilo i do toskánskej a trevírskej oblasti. Dobové záznamy spomínajú heretické skupiny, ktoré sa z Porýnia a z Flámska preplavili do Anglicka, kde sa snažili prostredníctvom kazateľskej činnosti šíriť svoje učenie. Avšak koncil v Oxforde ich roku 1166 odhalil a zabránil šíreniu ich náuky.
Zmienky v dobových prameňoch napriek svojej neúplnosti poskytujú dôkazy silného pôsobenia katarov v severnom Francúzsku, kde sa usadili vo veľmi ranom období, pravdepodobne v rokoch 1144 a 1145. Najväčšia sila hnutia spočívala v jeho morálnej výzve k ľuďom. Katarizmus staval na dobovom náboženskom cítení, oceňoval chudobu a sebaobetovanie. Kľúčový význam zohrali niektorí zvlášť nábožní kazatelia a misionári. Ich prísny a asketický spôsob života pôsobil na ľudí bezprostredne a ich odvaha, s ktorou čelili hrozbám represií vrátane upaľovania, vzbudzovala úctu taktiež u niektorých cirkevných kronikárov.
Katolícki autori nedokázali úplne preniknúť do vnútra názorov katarského hnutia, čo bolo spôsobené aj tým, že pre stúpencov herézy bola pomerne dlhý čas morálna kvalita života dôležitejšia ako doktrinálne učenie. Asi o 20 rokov po tom, ako sa prejavil vplyv bogomilov v Kolíne nad Rýnom, bola už nová heréza rozšírená v oblasti medzi Rýnom a Pyrenejami, ako aj na Apeninskom polostrove.
