Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer 3/2022 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
08.11.2022
Bludné náuky a sekty v stredoveku
Katari ¦ 1
Podrobnejšie štúdium dejín kresťanstva nás pri pohľade do ktoréhokoľvek historického obdobia presviedča o tom, že fenomén heterodoxnosti je tu neustále prítomný. Každé obdobie malo oficiálnu kresťanskú náuku a prax považovanú za ortodoxnú, no malo aj množstvo odlišných duchovných smerov označovaných ako heretické, ktoré sa často transformovali do siekt. Tento jav sprevádzal taktiež stredovekú Cirkev. Priblíženie takých smerov, ako ikonoklazmus či hnutie bogomilov, o ktorých sme písali v minulých číslach, nám ukazuje, aké náročné je štúdium stredovekých heterodoxných kresťanských spoločenstiev. Podobne je to aj v prípade ďalšieho kresťanského smeru, ktorý sa objavil v čase vrcholného stredoveku (11. - 14. stor.) - katarov, (resp. albigéncov). Bolo to duchovné hnutie tzv. „dobrých kresťanov", ktoré nebolo vnútorne jednotné a malo viac variantov duchovného aj teologického charakteru. Na druhej strane jednotlivé skupiny mali isté spoločné charakteristické doktrinálne črty.
Historiografia minulých storočí pokladala toto duchovné hnutie za pomerne dobre známe a podávala o ňom jednoznačné závery. Avšak najnovšie výskumy odhaľujú, že štúdium hnutia katarov nie je až také jednovrstvové a prináša stále nové poznatky o tomto nekatolíckom stredovekom hnutí. Jedným z nich je aj zistenie, že katari boli rozšírení v omnoho väčšej miere, ako sa pôvodne usudzovalo. Toto náboženské hnutie pôsobilo od Balkánu naprieč takmer celou Európou a s jeho stopami a vplyvom sa stretávame dokonca aj v ázijskej časti Byzantskej ríše.
Katari sa objavili v Bulharsku už v polovici 10. storočia. Keď porovnáme charakteristiku bogomilov, ako ju podáva vo svojom diele bulharský kňaz Kozmas (svoje Pojednanie napísal okolo r. 970), nájdeme v nej mnoho spoločných čŕt s hnutím katarov. Preto môžeme smelo nazvať bogomilov „staršími bratmi" európskych katarov, hoci nemôžeme z toho odvodiť, že by katari vznikli priamo z hnutia bogomilov. Avšak pre nápadnú podobnosť týchto dvoch stredovekých siekt viacerí autori zastávali názor, že je medzi nimi výrazná kontinuita. S týmito pohľadmi sa stretneme aj v najnovšej odbornej literatúre.
Problematiku katarského hnutia spoznávame na základe dvoch literárnych prameňov: z textov katolíckej cirkvi a zo spisov, ktoré sa zachovali z katarského prostredia. Katolíckymi prameňmi sú predovšetkým stredoveké kroniky, polemické teologické diela a zachované homílie kazateľov, ktorí vystupovali proti katarom, no najmä príručky pre inkvizítorov a záznamy inkvizičných tribunálov, ktoré katarov vyšetrovali. Hoci títo inkvizítori viedli podrobné záznamy, mnohí súčasní odborníci ich podozrievajú zo zaujatosti a z jednostrannosti. Tak či onak, podávajú pohľad na katarov zo zorného uhla katolíckej teologickej náuky a tradície, s ktorou bolo katarské hnutie v jasnom rozpore.
Z textov pochádzajúcich z katarského prostredia sa nám väčšina nezachovala, lebo mnohé z nich boli účelovo zničené počas teologických sporov s katarizmom, alebo sa stratili vo víre spoločenských nepokojov. Z tých, čo sa zachovali, však môžeme dedukovať, že väčšina katarskej literatúry sa venovala otázkam náboženskej praxe svojich spoločenstiev. Odborníci, ktorí sa venujú podrobnému štúdiu stredovekých siekt, si kladú otázku, či existoval niekedy širší rozsah katarskej literatúry, ako je ten, ktorý sa nám zachoval. Kvantita (čo do počtu) nejakého druhu literatúry totiž ešte nezaručuje automaticky aj obsahovú variabilitu. Možno išlo len o niekoľko základných spisov, ktoré sa odpisovali a distribuovali do jednotlivých katarských spoločenstiev.
Táto otázka zrejme nebude nikdy zodpovedaná, a tak môžeme vychádzať len z materiálov, ktoré sa nám dodnes zachovali. Z nich môžeme usudzovať, že kresťanstvo katarov bolo vo väčšej miere vedecké, ako ľudové náboženstvo. Veľký dôraz sa tu kládol na ustavičný výklad Svätého písma. Je to logický dôsledok skutočnosti, že katari veľmi zdôrazňovali potrebu kazateľskej činnosti, čo bol tiež základný prostriedok šírenia ich viery. Celá ich teológia vychádzala z komentárov biblických textov, a preto tieto komentáre a glosy boli pre katarov veľmi dôležité.
Hoci sú katarské spisy iba fragmentárne a málo obsiahle, zachovali sa v pomerne dobrej kvalite. Môžeme sa z nich dozvedieť detailnejšie informácie, ako nám poskytujú inkvizičné spisy. Väčšina týchto textov sa zachovala v katolíckych archívoch, napríklad vo fondoch dominikánskych knižníc alebo ako prílohy k inkvizičným procesom s katarmi. Je to logické, pretože katolícki teológovia a kazatelia tých čias potrebovali poznať katarské texty, aby mohli viesť s nimi serióznu dišputu.
Spomedzi katarských spisov sa zachovala takzvaná Anonymná rozprava. Pochádza pravdepodobne z Languedocu. Tento fragment dôsledne odpísal katolícky autor (zrejme Durand de Huesca; okolo 1160 - 1224), ktorý zároveň viedol teologickú polemiku s katarským obsahom spomínaného spisu. Anonymná rozprava je vlastne základ kázne, ktorá podáva písomné odkazy na citácie z Nového zákona a na niektoré fragmenty starozákonných textov. Čo sa týka teologického obsahu, text je jednoznačne dualistický.
Druhým katarským fragmentom, ktorý sa nám zachoval, je Kniha o dvoch princípoch. Autorom je s veľkou pravdepodobnosťou katarský scholastik Ján z Lugia, ktorý bol neskôr katarským biskupom spoločenstva v Desenzane v severnom Taliansku. Text má vysokú intelektuálnu úroveň dualistickej argumentácie založenej jednak na textoch Nového zákona, jednak na bežnej filozofickej logike a dialektike postavenej na Aristotelovej filozofii.
Zachoval sa nám aj jediný exemplár tzv. katarskej Biblie pochádzajúci z 13. storočia z juhu Occitánie (južná oblasť Francúzska). Je to preklad biblických kníh do occitánskeho dialektu. Typické pre katarov bolo, že používali biblické texty v jazyku zrozumiteľnom jednoduchým ľuďom. To bol jeden z dôvodov, prečo mala sekta taký úspech v širších vrstvách stredovekej spoločnosti. Katarskí kazatelia nosili Bibliu v opasku, preto mala malý, ľahko prenosný formát. Bola písaná na pergamene. Od katolíckej Biblie sa líši tým, že katari uznávali iba Nový zákon, Starý zákon vo všeobecnosti odmietali - boli „hlásateľmi Dobrej zvesti". Podľa ich učenia sa evanjelium objavilo ako radikálna náhrada Starého zákona. Niektoré zmienky tvrdia, že katari sa dokonca odvolávali iba na Evanjelium podľa Jána, avšak to je tendenčné tvrdenie. Uznávali celý Nový zákon vrátane Skutkov apoštolov a apoštolských listov, no pravdou je, že v Jánovom evanjeliu a v Prvom Jánovom liste mali zvláštnu záľubu.
Čo sa týka Starého zákona, aj tu treba podotknúť, že katari neodmietali starozákonné texty kompletne a s rovnakou rozhodnosťou. Niektorým častiam priznávali istú dôležitosť, napríklad Knihe Exodus. Text tejto biblickej knihy vnímali ako opis božských duší, ktoré sa nachádzajú v cudzej zemi (vo svete) ako v zajatí. Taktiež sa často odvolávali na poetické knihy Starého zákona, ako sú Žalmy, Kniha prísloví alebo Kniha Kazateľ. Jednoducho z kresťanskej Biblie používali všetko, čo pre nich bolo užitočné, a taktiež dbali na to, aby všetky ich vyjadrenia boli podopreté biblickými textami.
