Za najväčšie úspechy indického guru jeho prívrženci považujú najmä to, že sa rozhodol opustiť rodnú krajinu a v júli 1996 sa vylodil v Spojených štátoch amerických, aby sa úplne zasvätil šíreniu Krišnovho vedomia. Na tento cieľ založil 20. júla 1966 Medzinárodnú spoločnosť pre vedomie Krišnu a následne inicioval vznik takmer sto chrámov a mnohých škôl pre mládež a študentov. Taktiež napísal a preložil zo sanskritu do angličtiny okolo šesťdesiat filozoficko-náboženských kníh, ktoré sa počas nasledovných desaťročí dočkali početných prekladov do rôznych jazykov západného sveta. (Medzi najdôležitejšie patria: védské diela Bhagavadgíta - taká, aká je (aj s autorovým komentárom); Šrímad Bhága-vatarrr, Šrí Čaitanja-čaritámrita, a tiež autorove monografie: Za narodením a smrťou; Dokonalé otázky - dokonalé odpovede Nektár oddanosti; Život pochádza zo života; Pravda a krása; Povýšenie do Krišnovho vedomia a i.).
Ako tvrdia jeho žiaci, Prabhupáda mnoho prednášal a na svojich cestách priniesol duchovné poznanie na všetky kontinenty; keby sme spočítali všetky ním precestované kilometre, ich počet by sa dal prirovnať k trase, ktorá by 14-krát obišla zemeguľu. Vďaka vlastnej skúsenosti z mladých liet, ako aj ohromnej žičlivosti ľudí z rôznych spoločenských kruhov, sa mu podarilo založiť aj časom veľmi dobre prosperujúce vydavateľstvo Bhaktivedanta Book Trust, ktoré je v súčasnosti najväčším podnikom vydávajúcim védsku literatúru na svete. Práve vďaka realizácii tohto zámeru malo v sedemdesiatych rokoch rozvíjajúce sa mladé náboženské hnutie dostatok nevyhnutných prostriedkov na svoj rozvoj.
Nadobudnúc rýchlo silnú pozíciu majstra a učiteľa, Swami Prabhupáda vďaka svojej namáhavej a systematickej edukačnej práci postupne vštepoval v mysliach a srdciach mladých Američanov východnú mentalitu. Jeho pozícia sa stala natoľko pevná, že presviedčal a zdôrazňoval, že je sebarealizovaným duchovným majstrom, reprezentantom Najvyššieho boha, a preto mu prináleží všetka úcta, dokonca taká, že ho treba rešpektovať a ctiť „ako keby sme uctievali Boha“ a jeho slová sa majú „rešpektovať tak, ako slová samého Boha“. V knihe Pravda a krása Prabhupáda na zdôraznenie svojej božskej pozície vysvetľuje, kým je duchovný majster: „Nik si nesmie (...) myslieť, že je len obyčajný človek, (...) duchovný majster je celkovým súčtom všetkých polobohov. Znamená to, že sa stal stotožnený so samým Bohom.“
Pozorné štúdium biografie indického guru nám odhalí, že v roku 1950 Swami Prabhupáda opustil svoju manželku a päť detí a o štyri roky neskôr prijal duchovný stav vánaprastha (predposledné životné štádium, keď človek navštevuje pútnické miesta a pripravuje sa na zrieknutie sa hmotného sveta - pozn. red.). Dôvodom opustenia ženy a detí však pravdepodobne boli rodinné konflikty. Sám si na to spomína: „Veľmi som ju chcel priviesť k pomoci pri šírení vedomia Krišnu. Bola však výnimočne tvrdohlavá.“ V istom momente, keď bol konflikt už očividný, usiloval sa Prabhupáda vynútiť si poddajnosť svojej manželky v často prozaických záležitostiach. Ako sa dozvedáme z jeho životopisu, jedného dňa jej mal ponúknuť dosť absurdné ultimátum, keď vyhlásil: „Musíš si vybrať medzi mnou a čajom. Buď nebude čaj, alebo nebudem ja.“