Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer, č. 4/2015 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
31.12.2015
Ranokresťanská sekta » Gnosticizmus
Gnosticizmus nie je iba jeden z filozoficko-náboženských smerov, ale člení sa na viaceré prúdy, ktoré, hoci majú základné prvky spoločné, sú od seba v konkrétnych detailoch učenia odlišné. Religionisti rozlišujú tri základné fázy jeho vývoja: 1. fáza ranognostických náboženských skupín, tzv. sýrska gnóza s centrom v Antiochii; 2. fáza rozkvetu gnosticizmu, ktorú reprezentuje egyptská gnóza s centrom v Alexandrii a 3. fáza vnútorného rozštiepenia. V tomto období vzniklo najmä v oblasti Egypta a Sýrie množstvo siekt. Používali hlavne apokryfně evanjeliá.
Ranognostickému obdobiu sme venovali pozornosť v minulom príspevku. Teraz si priblížime obdobie rozkvetu gnosticizmu. Medzi významné osobnosti tohto obdobia patrí Bazilides (asi 85-145). Bol pravdepodobne jedným z Menandrových žiakov. Pochádzal zo Sýrie, ale pôsobil v Alexandrii, kde založil vlastnú gnostickú školu. Tvrdil, že za svoje poznanie pravdy vďačí tajnému posolstvu, ktoré prijal od proroka Barucha, údajného žiaka apoštola Matúša. Podobne ako Karpokrates i Bazilides učil, že hmotný svet je dielom anjelov - demiurgov, ktorí prebývajú v poslednom nebi. Nebeskú sféru chápal veľmi komplikovane. Podľa neho je to dlhý systém emanácií. Na jej počiatku stojí nezrodená a nestvorená prvotná bytosť, ktorá je skrytá a nevypovedateľná.
Táto prebýva v prvom nebi a postupnou emanáciou sa vyvíja do siedmich zosobnených síl, ktoré spolu s prvotnou bytosťou tvoria prvú svätú osmičku bytostí, čiže prvé nebo. Päť z týchto zosobnených síl sú duševné: rozum (alebo myseľ), slovo, obozretnosť, múdrosť a moc (sila). Ďalšie dve zosobnené sily sú morálne: spravodlivosť (svätosť) a jej „dcéra" vnútorný pokoj Božieho života. Z tohto prvého neba emanáciou vychádza druhé zložené takisto zo siedmich zosobnených síl, ktoré sú obrazom prvých siedmich; z neho vychádza tretie, štvrté nebo atď. Nebeskú sféru takto tvorí až 365 častí, pričom každá má svojich anjelov. Celý súbor jednotlivých nebies nazýva Bazilides výrazom abraxas. Poznanie mien jednotlivých nebies a anjelov, ktorí ich obývajú, je základným aspektom gnózy. Túto náuku o nebeských sférach a anjeloch národov má Bazilides spoločnú so židokresťanskými apokryfmi a s ebionitmi.
Popri svete svetla existuje od vekov tiež chaos, čiže temná matéria. Celé dejiny sveta boli podľa Bazilidesa veľkým procesom očisťovania. Medzi anjelmi najnižšej, poslednej nebeskej sféry je aj Boh Židov-Jahve, ktorý veľmi túži podmaniť si ostatných demiurgov a národy. Preto sú na svete rôzne konflikty a vojny. Vláda Jahveho bude zlomená skrze Nous - Krista, ktorého poslal na svet Otec, aby dokonal dielo vykúpenia, čiže vyslobodenia ducha. To je možné dosiahnuť iba prostredníctvom vyššieho poznania - gnózy. V Ježišovi Kristovi videl Bazilides - podobne ako väčšina gnostikov - len posla „dobrej zvesti", avšak nie osobného Vykupiteľa. Taktiež učil, že Kristus mal iba zdanlivé telo, preto bol slobodný voči hriechu. Kristovo utrpenie bolo teda nemožné, pretože utrpenie je dôsledkom hriechu. Kristus nemohol ani zomrieť, ale namiesto neho bol ukrižovaný Šimon z Cyrény. Vykúpenie sa týka iba duše. Telo je z vykúpenia vylúčené, lebo bude zničené. Podľa Bazilidesa nemá žiadnu nádej na zmŕtvychvstanie, a preto ani mučeníctvo nemá pre neho nijaký význam.
Čo sa týka morálnej náuky, Bazilides kladie dôraz na slobodnú vôľu človeka. Jeho poslaním je víťaziť nad démonmi, ktorí chcú ovládnuť ľudkú dušu. Keďže sa to nie vždy podarí, musí duša putovať viacerými ľudskými telami. Týmto putovaním duše prechádza vina z človeka na človeka. Duša človeka, ktorý už raz prenikol do tajomstiev spásnej sily, nepotrebuje viac putovať ďalšími telami a hoci takáto duša ešte žije na zemi (v nejakom tele), žije v bezprostrednom zväzku s kráľovstvom svetla, kým do neho úplne nevstúpi po smrti. Takto sme vlastne pri náuke o reinkarnácii. Prirodzeným dôsledkom takéhoto smeru uvažovania je popieranie možnosti spásy tela a jeho účasti na večnom živote duše. V Bazilidesovom gnostickom smere vidíme prekrútený obsah kresťanského učenia a prepracované správy z kánonických evanjelií, ktoré boli prispôsobené tak, aby vyhovovali jeho náuke. Dobre poznal starozákonné knihy, ale aj helénsku a egyptskú literatúru. Ovplyvnený pytagorejskou filozofiou vyžadoval od svojich nasledovníkov podrobiť sa päťročnému mlčaniu. Toto všetko synkreticky spájal do svojho vlastného náboženského systému tak, ako to potreboval.
Viacerí autori kresťanského staroveku reagovali vo svojich dielach na toto bludné učenie. Irenej z Lyonu napríklad píše, že Bazilides donekonečna snoval vlastné výmysly pod rúškom hlbokých tajomstiev a vymýšľal bezbožné, heretické mýty plné zázrakov. Ďalší autor, Agrippa Castor, venoval celý jeden spis reakcii na vyvrátenie tejto gnostickej herézy. Odhalil Bazilidesove nebezpečné podvody a uviedol, že napísal až 24 heretických kníh komentárov k evanjeliám. Tieto však neboli skutočným výkladom ani jedného evanjelia, ale obsahovali iba náuku a vysvetlenia samého Bazilidesa. Castor ďalej píše, že Bazilides si vymyslel viacerých prorokov, ktorí v skutočnosti neexistovali. Dával im rôzne barbarské mená, aby zavádzal ľudí, na ktorých takéto výmysly robili veľký dojem.
Najčastejšie sa odvolával na prorokov Barkabbasa a Barkofa (niektorí religionisti sa nazdávajú, že mohlo ísť o dvoch židokresťanov, ktorí mali prorockého ducha). Castor tiež kritizoval a pokladal za nebezpečné Bazilidesovo tvrdenie, že je dovolené jesť mäso obetované modlám a že v čase prenasledovania je možné zrieknuť sa kresťanskej viery, aby si človek zachránil život. Tieto názory vyvolávali u ortodoxných kresťanov odpor a veľké pohoršenie. Bazilidesovi žiaci pokladali samých seba za akýchsi prostredníkov medzi židmi a kresťanmi. So židokresťanskou náukou ich spája aj tvrdenie, že za ľudské chyby sú zodpovední démoni, ktorí sídlia v duši. Potvrdzuje to aj Klement Alexandrijský, ktorý dobre poznal Bazilidesovo učenie, lebo mal prečítané jeho spisy, ako aj texty jeho žiakov.
Vo svojom diele Stromata píše: „Podľa jeho (Bazilidesových) žiakov vášne majú vlastnú existenciu ako druhy duchov, ktorí sa zjednocujú s rozumnou dušou." Toto tvrdenie spája Bazilidesovu gnostickú školu so sektou ebionitov, ktorí učili čosi podobné, ale u Bazilidesa sú tieto názory väčšmi rozvinuté. Stretávame sa tu s prvkami židovského myslenia z čias vzniku rôznych apokalýps. Bazilidesovo učenie najviac rozvinul jeho syn Izidor. Sekta bazilidiánov sa udržala až do 4. storočia, hoci sa v jednotlivých odtieňoch odlišovala od pôvodného učenia zakladateľa. Z Bazilidesových spisov sa nám zachovali však iba zlomky, väčšinu jeho učenia poznáme z diel jeho žiakov a nasledovníkov. Vzhľadom na to, že Boh Židov je podľa bazilidiánov negatívnou silou, neprekvapí, že Starý zákon pre tento gnostický smer nemal veľký význam. Bazilidesove teologické tézy mali vplyv na mnohých mysliteľov nasledujúcich storočí, nielen v rámci kresťanských smerov, ale aj v moslimskom.
Gnosticizmus nie je iba jeden z filozoficko-náboženských smerov, ale člení sa na viaceré prúdy, ktoré, hoci majú základné prvky spoločné, sú od seba v konkrétnych detailoch učenia odlišné. Religionisti rozlišujú tri základné fázy jeho vývoja: 1. fáza ranognostických náboženských skupín, tzv. sýrska gnóza s centrom v Antiochii; 2. fáza rozkvetu gnosticizmu, ktorú reprezentuje egyptská gnóza s centrom v Alexandrii a 3. fáza vnútorného rozštiepenia. V tomto období vzniklo najmä v oblasti Egypta a Sýrie množstvo siekt. Používali hlavne apokryfně evanjeliá.
Ranognostickému obdobiu sme venovali pozornosť v minulom príspevku. Teraz si priblížime obdobie rozkvetu gnosticizmu. Medzi významné osobnosti tohto obdobia patrí Bazilides (asi 85-145). Bol pravdepodobne jedným z Menandrových žiakov. Pochádzal zo Sýrie, ale pôsobil v Alexandrii, kde založil vlastnú gnostickú školu. Tvrdil, že za svoje poznanie pravdy vďačí tajnému posolstvu, ktoré prijal od proroka Barucha, údajného žiaka apoštola Matúša. Podobne ako Karpokrates i Bazilides učil, že hmotný svet je dielom anjelov - demiurgov, ktorí prebývajú v poslednom nebi. Nebeskú sféru chápal veľmi komplikovane. Podľa neho je to dlhý systém emanácií. Na jej počiatku stojí nezrodená a nestvorená prvotná bytosť, ktorá je skrytá a nevypovedateľná.
Táto prebýva v prvom nebi a postupnou emanáciou sa vyvíja do siedmich zosobnených síl, ktoré spolu s prvotnou bytosťou tvoria prvú svätú osmičku bytostí, čiže prvé nebo. Päť z týchto zosobnených síl sú duševné: rozum (alebo myseľ), slovo, obozretnosť, múdrosť a moc (sila). Ďalšie dve zosobnené sily sú morálne: spravodlivosť (svätosť) a jej „dcéra" vnútorný pokoj Božieho života. Z tohto prvého neba emanáciou vychádza druhé zložené takisto zo siedmich zosobnených síl, ktoré sú obrazom prvých siedmich; z neho vychádza tretie, štvrté nebo atď. Nebeskú sféru takto tvorí až 365 častí, pričom každá má svojich anjelov. Celý súbor jednotlivých nebies nazýva Bazilides výrazom abraxas. Poznanie mien jednotlivých nebies a anjelov, ktorí ich obývajú, je základným aspektom gnózy. Túto náuku o nebeských sférach a anjeloch národov má Bazilides spoločnú so židokresťanskými apokryfmi a s ebionitmi.
Popri svete svetla existuje od vekov tiež chaos, čiže temná matéria. Celé dejiny sveta boli podľa Bazilidesa veľkým procesom očisťovania. Medzi anjelmi najnižšej, poslednej nebeskej sféry je aj Boh Židov-Jahve, ktorý veľmi túži podmaniť si ostatných demiurgov a národy. Preto sú na svete rôzne konflikty a vojny. Vláda Jahveho bude zlomená skrze Nous - Krista, ktorého poslal na svet Otec, aby dokonal dielo vykúpenia, čiže vyslobodenia ducha. To je možné dosiahnuť iba prostredníctvom vyššieho poznania - gnózy. V Ježišovi Kristovi videl Bazilides - podobne ako väčšina gnostikov - len posla „dobrej zvesti", avšak nie osobného Vykupiteľa. Taktiež učil, že Kristus mal iba zdanlivé telo, preto bol slobodný voči hriechu. Kristovo utrpenie bolo teda nemožné, pretože utrpenie je dôsledkom hriechu. Kristus nemohol ani zomrieť, ale namiesto neho bol ukrižovaný Šimon z Cyrény. Vykúpenie sa týka iba duše. Telo je z vykúpenia vylúčené, lebo bude zničené. Podľa Bazilidesa nemá žiadnu nádej na zmŕtvychvstanie, a preto ani mučeníctvo nemá pre neho nijaký význam.
Čo sa týka morálnej náuky, Bazilides kladie dôraz na slobodnú vôľu človeka. Jeho poslaním je víťaziť nad démonmi, ktorí chcú ovládnuť ľudkú dušu. Keďže sa to nie vždy podarí, musí duša putovať viacerými ľudskými telami. Týmto putovaním duše prechádza vina z človeka na človeka. Duša človeka, ktorý už raz prenikol do tajomstiev spásnej sily, nepotrebuje viac putovať ďalšími telami a hoci takáto duša ešte žije na zemi (v nejakom tele), žije v bezprostrednom zväzku s kráľovstvom svetla, kým do neho úplne nevstúpi po smrti. Takto sme vlastne pri náuke o reinkarnácii. Prirodzeným dôsledkom takéhoto smeru uvažovania je popieranie možnosti spásy tela a jeho účasti na večnom živote duše. V Bazilidesovom gnostickom smere vidíme prekrútený obsah kresťanského učenia a prepracované správy z kánonických evanjelií, ktoré boli prispôsobené tak, aby vyhovovali jeho náuke. Dobre poznal starozákonné knihy, ale aj helénsku a egyptskú literatúru. Ovplyvnený pytagorejskou filozofiou vyžadoval od svojich nasledovníkov podrobiť sa päťročnému mlčaniu. Toto všetko synkreticky spájal do svojho vlastného náboženského systému tak, ako to potreboval.
Viacerí autori kresťanského staroveku reagovali vo svojich dielach na toto bludné učenie. Irenej z Lyonu napríklad píše, že Bazilides donekonečna snoval vlastné výmysly pod rúškom hlbokých tajomstiev a vymýšľal bezbožné, heretické mýty plné zázrakov. Ďalší autor, Agrippa Castor, venoval celý jeden spis reakcii na vyvrátenie tejto gnostickej herézy. Odhalil Bazilidesove nebezpečné podvody a uviedol, že napísal až 24 heretických kníh komentárov k evanjeliám. Tieto však neboli skutočným výkladom ani jedného evanjelia, ale obsahovali iba náuku a vysvetlenia samého Bazilidesa. Castor ďalej píše, že Bazilides si vymyslel viacerých prorokov, ktorí v skutočnosti neexistovali. Dával im rôzne barbarské mená, aby zavádzal ľudí, na ktorých takéto výmysly robili veľký dojem.
Najčastejšie sa odvolával na prorokov Barkabbasa a Barkofa (niektorí religionisti sa nazdávajú, že mohlo ísť o dvoch židokresťanov, ktorí mali prorockého ducha). Castor tiež kritizoval a pokladal za nebezpečné Bazilidesovo tvrdenie, že je dovolené jesť mäso obetované modlám a že v čase prenasledovania je možné zrieknuť sa kresťanskej viery, aby si človek zachránil život. Tieto názory vyvolávali u ortodoxných kresťanov odpor a veľké pohoršenie. Bazilidesovi žiaci pokladali samých seba za akýchsi prostredníkov medzi židmi a kresťanmi. So židokresťanskou náukou ich spája aj tvrdenie, že za ľudské chyby sú zodpovední démoni, ktorí sídlia v duši. Potvrdzuje to aj Klement Alexandrijský, ktorý dobre poznal Bazilidesovo učenie, lebo mal prečítané jeho spisy, ako aj texty jeho žiakov.
Vo svojom diele Stromata píše: „Podľa jeho (Bazilidesových) žiakov vášne majú vlastnú existenciu ako druhy duchov, ktorí sa zjednocujú s rozumnou dušou." Toto tvrdenie spája Bazilidesovu gnostickú školu so sektou ebionitov, ktorí učili čosi podobné, ale u Bazilidesa sú tieto názory väčšmi rozvinuté. Stretávame sa tu s prvkami židovského myslenia z čias vzniku rôznych apokalýps. Bazilidesovo učenie najviac rozvinul jeho syn Izidor. Sekta bazilidiánov sa udržala až do 4. storočia, hoci sa v jednotlivých odtieňoch odlišovala od pôvodného učenia zakladateľa. Z Bazilidesových spisov sa nám zachovali však iba zlomky, väčšinu jeho učenia poznáme z diel jeho žiakov a nasledovníkov. Vzhľadom na to, že Boh Židov je podľa bazilidiánov negatívnou silou, neprekvapí, že Starý zákon pre tento gnostický smer nemal veľký význam. Bazilidesove teologické tézy mali vplyv na mnohých mysliteľov nasledujúcich storočí, nielen v rámci kresťanských smerov, ale aj v moslimskom.
