Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer, č. 1/2015, s. 37-38 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
27.03.2015
Elkasaizmus
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach
Obdobie, v ktorom žijeme, je z religionistického hľadiska charakteristické množstvom rozmanitých religióznych skupín. Mnohé z nich sa snažia súčasnému človekovi prezentovať ako nové, nedávno objavené cesty k Bohu či nadprirodzenému svetu. V skutočnosti sú to ale často rôzne obmeny duchovných smerov, ktoré tu existovali už v minulosti, iba sú prispôsobené súčasnej mentalite a náboženskému cíteniu a obohatené o nové filozofické pohľady. V rámci tejto rubriky si predstavíme tie sekty, ktoré v minulosti pôsobili v oblasti kresťanskej teológie a filozofie a výraznejším spôsobom ovplyvnili život Cirkvi. Avšak skôr, ako tak učiníme, definujme si niektoré základné termíny, s ktorými sa budeme stretávať, aby sme ich chápali v správnom kontexte.
Prvým je výraz ortodoxia, respektíve ortodoxný. Bežne sa pod ním chápu cirkvi východného obradu (napr. Grécka ortodoxná cirkev, Etiópska ortodoxná cirkev a i.). My ale budeme tento pojem používať v jeho pôvodnom teologickom význame ako pravoverný. Keď teda budeme v texte napríklad používať výraz ortodoxná náuka, budeme mať na mysli oficiálne učenie Cirkvi a nie pravoslávnu teológiu. Ďalším termínom je slovo heréza. Znamená mylné učenie odlišné od oficiálnej doktríny Cirkvi. Tieto heretické smery sa väčšinou odčlenili od Cirkvi a vytvorili samostatné spoločenstvá, takisto Cirkev sa voči nim teologicky vyhranila. Tretím, posledným pojmom je schizma, ktorým sa označuje smutný proces štiepenia Cirkvi na viaceré kresťanské denominácie. Je dôležité rozlišovať medzi herézou a schizmou, pretože nie sú to synonymá. Nie každá heréza (blud, omyl) totiž musí končiť schizmou.
Podrobnejší pohľad do čias raného kresťanstva ukazuje, že v tomto období nachádzame značnú rôznorodosť teologického učenia. Je to pochopiteľné, pretože ideologických smerov, ktoré ovplyvňovali myslenie a religiozitu človeka, bolo mnoho. Samotní Ježišovi učeníci a prvé kresťanské spoločenstvá boli konfrontované s úplne novou, dovtedy neznámou skúsenosťou, ktorou bolo zmŕtvychvstanie. Práve táto skúsenosť je kľúčovým prvkom viery kresťanov. Ortodoxia sa definovala postupne, práve vďaka heterodoxnosti prvotných kresťanských spoločenstiev. Východiskovým bodom bolo predovšetkým učenie apoštolov, ktorí boli očitými svedkami Ježišovho života, učenia a zmŕtvychvstania. Toto obdobie kresťanskej náuky nie je ľahké rekonštruovať, pretože mnohé pramene sa nám nezachovali. Obdobie židokresťanskej teológie bolo poznačené viacerými smermi a prúdmi. Keďže niektoré židokresťanské spoločenstvá sme už v našom seriáli predstavili, nadviažeme na to a v tejto časti si bližšie priblížime ďalší smer známy ako elkasaizmus.
Elkasaisti sú podľa odborníkov jedným z najzaujímavejších heterodoxných židokresťanských skupín. Toto náboženské spoločenstvo poznáme vďaka zmienkam, ktoré nachádzame u Origena, Hypolita a Epifánia. Ide pravdepodobne o jednu z odnoží ebionitov, ktorá bola na vrchole svojho pôsobenia na začiatku 3. storočia. Elkasaizmus vychádza z Mojžišovho zákona. Ako uvádza sv. Hypolit, jeho stúpenci boli povinní podrobiť sa obriezke a žiť podľa Zákona. Na druhej strane odmietali krvavé obety a zakazovali konzumovať mäso. Vykazujú tak znaky, ktorými sa približujú k esénom. Odmietali určité časti Písma, no zároveň používali texty z celého Starého zákona a tiež zo všetkých štyroch novozákonných evanjelií. Úplne však odmietli listy apoštola Pavla, čo ich tiež spájalo s ebionitmi. Aj ich kristológia vykazuje prvky blízke ich učeniu. Elkasai tvrdil, že Kristus bol obyčajný človek, taký ako všetci ostatní. Nebolo to po prvýkrát, čo sa narodil z panny, ale už v minulosti sa zrodil a mnohokrát sa ešte narodí, dospeje, a tak sa stále pohybuje v tomto cykle od jedného zrodenia k druhému. Epifánius vo svojom diele Panarion píše, že Elkasai za prvé Kristovo vtelenie považoval Adama (tzv. vyšší eón) a Kristovým vtelením bol aj on sám.
Podkladom pre učenie elkasaizmu bolo zjavenie, ktoré Elkasai údajne prežil tri roky po začatí panovania cisára Trajána (98 - 117) a ktoré vo svojich spisoch spomína aj sv. Hypolit Rímsky. Vo videní Elkasaiovi anjel veľkého vzrastu odovzdal knihu. Anjela sprevádzala jeho sestra, pričom anjelom bol sám Boží Syn a sestrou Duch Svätý, ktorého elkasaisti stvárňujú v podobe ženy. Obsahom Knihy Elkasai (Book of Elkasai), ktorú Elkasai na základe svojich zjavení spísal približne na začiatku 2. storočia, bola šťastná zvesť o odpustení hriechov, ktorých sa človek dopustí po krste. Toto odpustenie sa získava prijatím „druhého krstu v mene najväčšieho a najvyššieho Boha a v mene jeho Syna, veľkého kráľa, pod podmienkou očistenia sa, zotrvania v čistote a na výzvu siedmich svedkov označených v danej knihe, a to: nebies, vody, svätých duchov, anjelov modlitby, oleja, soli a zeme.
Obsahovo sa tu nachádzame v kontexte židokresťanskej teológie blízkej apokryfnému Petrovmu evanjeliu či Hermasovmu Pastierovi. Elkasaiova teológia má trinitárny charakter. Vzhľadom na to je bližšia ortodoxnému židokresťanstvu, než náuke ebionitov. Podľa francúzskeho katolíckeho teológa, religionistu a historika, kardinála Jeana Daniéloua toto učenie vychádza z vnútra ortodoxnej židokresťanskej komunity. Obrady tzv. druhého pokánia sú prevzaté z praxe židokresťanskej Cirkvi a tiež voda, požitá soľ a pomazanie olejom sa používali v krstnom obrade prvotnej Cirkvi. Koncept anjelov ako svedkov krstu sa objavuje od najstarších čias a je dedičstvom archaickej kresťanskej teológie. Zmieňuje sa o ňom napríklad Tertulián či Origenes.
Sekta elkasaistov sa rozšírila do Ríma počas pontifikátu pápeža Callista I. (217 - 222) okolo roku 220, keď židovský kresťan Alcibiades z Apamea tu začal ohlasovať učenie spísané v knihe Elkasai. Súčasťou tohto rímskeho prúdu elkasaizmu bola aj praktická mágia, okultné praktiky a astrológia. Dôraz sa kládol na rituálne očisťovanie. Elkasaisti prežili až do konca štvrtého storočia. V istých historických prameňoch sa dokonca uvádza, že stúpencom tohto učenia bol v mladosti tiež zakladateľ manicheizmu, perzský prorok a filozof Mání (216 - 277).
Niektorí autori pokladajú elkasaizmus za neskorú formu ebionitizmu s prvkami gnózy. Iní zas upozorňujú, že tu chýba elementárny prvok, s ktorým sa v gnostických sektách stretávame, a to dualizmus. Kardinál Daniélou zastáva názor, že v prípade Elkasaia a jeho hnutia nejde o gnosticizmus, ale skôr o židokresťanskú teológiu. Elkasaizmus vníma viacej ako odnož ebionitizmu, ktorá sa sformovala pod vplyvom „Veľkej Cirkvi" (ortodoxie). Jeho učenie je príbuzné tomu, čo nachádzame v apokryfných spisoch Nanebovstúpenie Izaiáša a v Petrovom evanjeliu. Tým sa stalo dôležitým dokumentom židokresťanskej teológie a liturgie. Predsa ale zostáva heterodoxné, pretože Ježiša pokladá za obyčajného proroka, čím odmieta jeho božskú podstatu.
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach
Obdobie, v ktorom žijeme, je z religionistického hľadiska charakteristické množstvom rozmanitých religióznych skupín. Mnohé z nich sa snažia súčasnému človekovi prezentovať ako nové, nedávno objavené cesty k Bohu či nadprirodzenému svetu. V skutočnosti sú to ale často rôzne obmeny duchovných smerov, ktoré tu existovali už v minulosti, iba sú prispôsobené súčasnej mentalite a náboženskému cíteniu a obohatené o nové filozofické pohľady. V rámci tejto rubriky si predstavíme tie sekty, ktoré v minulosti pôsobili v oblasti kresťanskej teológie a filozofie a výraznejším spôsobom ovplyvnili život Cirkvi. Avšak skôr, ako tak učiníme, definujme si niektoré základné termíny, s ktorými sa budeme stretávať, aby sme ich chápali v správnom kontexte.
Prvým je výraz ortodoxia, respektíve ortodoxný. Bežne sa pod ním chápu cirkvi východného obradu (napr. Grécka ortodoxná cirkev, Etiópska ortodoxná cirkev a i.). My ale budeme tento pojem používať v jeho pôvodnom teologickom význame ako pravoverný. Keď teda budeme v texte napríklad používať výraz ortodoxná náuka, budeme mať na mysli oficiálne učenie Cirkvi a nie pravoslávnu teológiu. Ďalším termínom je slovo heréza. Znamená mylné učenie odlišné od oficiálnej doktríny Cirkvi. Tieto heretické smery sa väčšinou odčlenili od Cirkvi a vytvorili samostatné spoločenstvá, takisto Cirkev sa voči nim teologicky vyhranila. Tretím, posledným pojmom je schizma, ktorým sa označuje smutný proces štiepenia Cirkvi na viaceré kresťanské denominácie. Je dôležité rozlišovať medzi herézou a schizmou, pretože nie sú to synonymá. Nie každá heréza (blud, omyl) totiž musí končiť schizmou.
Podrobnejší pohľad do čias raného kresťanstva ukazuje, že v tomto období nachádzame značnú rôznorodosť teologického učenia. Je to pochopiteľné, pretože ideologických smerov, ktoré ovplyvňovali myslenie a religiozitu človeka, bolo mnoho. Samotní Ježišovi učeníci a prvé kresťanské spoločenstvá boli konfrontované s úplne novou, dovtedy neznámou skúsenosťou, ktorou bolo zmŕtvychvstanie. Práve táto skúsenosť je kľúčovým prvkom viery kresťanov. Ortodoxia sa definovala postupne, práve vďaka heterodoxnosti prvotných kresťanských spoločenstiev. Východiskovým bodom bolo predovšetkým učenie apoštolov, ktorí boli očitými svedkami Ježišovho života, učenia a zmŕtvychvstania. Toto obdobie kresťanskej náuky nie je ľahké rekonštruovať, pretože mnohé pramene sa nám nezachovali. Obdobie židokresťanskej teológie bolo poznačené viacerými smermi a prúdmi. Keďže niektoré židokresťanské spoločenstvá sme už v našom seriáli predstavili, nadviažeme na to a v tejto časti si bližšie priblížime ďalší smer známy ako elkasaizmus.
Elkasaisti sú podľa odborníkov jedným z najzaujímavejších heterodoxných židokresťanských skupín. Toto náboženské spoločenstvo poznáme vďaka zmienkam, ktoré nachádzame u Origena, Hypolita a Epifánia. Ide pravdepodobne o jednu z odnoží ebionitov, ktorá bola na vrchole svojho pôsobenia na začiatku 3. storočia. Elkasaizmus vychádza z Mojžišovho zákona. Ako uvádza sv. Hypolit, jeho stúpenci boli povinní podrobiť sa obriezke a žiť podľa Zákona. Na druhej strane odmietali krvavé obety a zakazovali konzumovať mäso. Vykazujú tak znaky, ktorými sa približujú k esénom. Odmietali určité časti Písma, no zároveň používali texty z celého Starého zákona a tiež zo všetkých štyroch novozákonných evanjelií. Úplne však odmietli listy apoštola Pavla, čo ich tiež spájalo s ebionitmi. Aj ich kristológia vykazuje prvky blízke ich učeniu. Elkasai tvrdil, že Kristus bol obyčajný človek, taký ako všetci ostatní. Nebolo to po prvýkrát, čo sa narodil z panny, ale už v minulosti sa zrodil a mnohokrát sa ešte narodí, dospeje, a tak sa stále pohybuje v tomto cykle od jedného zrodenia k druhému. Epifánius vo svojom diele Panarion píše, že Elkasai za prvé Kristovo vtelenie považoval Adama (tzv. vyšší eón) a Kristovým vtelením bol aj on sám.
Podkladom pre učenie elkasaizmu bolo zjavenie, ktoré Elkasai údajne prežil tri roky po začatí panovania cisára Trajána (98 - 117) a ktoré vo svojich spisoch spomína aj sv. Hypolit Rímsky. Vo videní Elkasaiovi anjel veľkého vzrastu odovzdal knihu. Anjela sprevádzala jeho sestra, pričom anjelom bol sám Boží Syn a sestrou Duch Svätý, ktorého elkasaisti stvárňujú v podobe ženy. Obsahom Knihy Elkasai (Book of Elkasai), ktorú Elkasai na základe svojich zjavení spísal približne na začiatku 2. storočia, bola šťastná zvesť o odpustení hriechov, ktorých sa človek dopustí po krste. Toto odpustenie sa získava prijatím „druhého krstu v mene najväčšieho a najvyššieho Boha a v mene jeho Syna, veľkého kráľa, pod podmienkou očistenia sa, zotrvania v čistote a na výzvu siedmich svedkov označených v danej knihe, a to: nebies, vody, svätých duchov, anjelov modlitby, oleja, soli a zeme.
Obsahovo sa tu nachádzame v kontexte židokresťanskej teológie blízkej apokryfnému Petrovmu evanjeliu či Hermasovmu Pastierovi. Elkasaiova teológia má trinitárny charakter. Vzhľadom na to je bližšia ortodoxnému židokresťanstvu, než náuke ebionitov. Podľa francúzskeho katolíckeho teológa, religionistu a historika, kardinála Jeana Daniéloua toto učenie vychádza z vnútra ortodoxnej židokresťanskej komunity. Obrady tzv. druhého pokánia sú prevzaté z praxe židokresťanskej Cirkvi a tiež voda, požitá soľ a pomazanie olejom sa používali v krstnom obrade prvotnej Cirkvi. Koncept anjelov ako svedkov krstu sa objavuje od najstarších čias a je dedičstvom archaickej kresťanskej teológie. Zmieňuje sa o ňom napríklad Tertulián či Origenes.
Sekta elkasaistov sa rozšírila do Ríma počas pontifikátu pápeža Callista I. (217 - 222) okolo roku 220, keď židovský kresťan Alcibiades z Apamea tu začal ohlasovať učenie spísané v knihe Elkasai. Súčasťou tohto rímskeho prúdu elkasaizmu bola aj praktická mágia, okultné praktiky a astrológia. Dôraz sa kládol na rituálne očisťovanie. Elkasaisti prežili až do konca štvrtého storočia. V istých historických prameňoch sa dokonca uvádza, že stúpencom tohto učenia bol v mladosti tiež zakladateľ manicheizmu, perzský prorok a filozof Mání (216 - 277).
Niektorí autori pokladajú elkasaizmus za neskorú formu ebionitizmu s prvkami gnózy. Iní zas upozorňujú, že tu chýba elementárny prvok, s ktorým sa v gnostických sektách stretávame, a to dualizmus. Kardinál Daniélou zastáva názor, že v prípade Elkasaia a jeho hnutia nejde o gnosticizmus, ale skôr o židokresťanskú teológiu. Elkasaizmus vníma viacej ako odnož ebionitizmu, ktorá sa sformovala pod vplyvom „Veľkej Cirkvi" (ortodoxie). Jeho učenie je príbuzné tomu, čo nachádzame v apokryfných spisoch Nanebovstúpenie Izaiáša a v Petrovom evanjeliu. Tým sa stalo dôležitým dokumentom židokresťanskej teológie a liturgie. Predsa ale zostáva heterodoxné, pretože Ježiša pokladá za obyčajného proroka, čím odmieta jeho božskú podstatu.
