Počas stáročí dostal apoštol Pavol množstvo prívlastkov a popísali o ňom všeličo, no slovo, ktoré ho najviac charakterizuje, overil sám čas. Je to dôvera. Niektorí ho pokladali za neohrabaného, iní za prudkého a ešte ďalší za agresívneho, no za všetkým, čo Pavol urobil, stojí jeho neochvejná viera v Pána a jeho povolanie. Pavlovo ohlasovanie evanjelia nebolo prejavom len jeho odvahy, ale aj obrovskej dôvery v Božiu lásku a jeho starostlivosť. Pavol v Liste Rimanom vychádza zvláštnych misionárskych skúseností, keď sa pýta: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?“ (Rim 8, 35). V Druhom liste Korinťanom veľmi otvorene vyznáva svoju závislosť od Boha, ktorý ho podopiera v každej situácii: „Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení“ (2 Kor 4, 8-9). Solúnčanom veľmi stručne načrtol svoju učenie a dal im radu, ktorú si sám dobre osvojil: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ (1 Sol 5, 18). Vďaka tomu bolo jeho presvedčenie také pevné a nikdy neupadol na duchu.
Spochybnenie ľudskej logiky
Pretože tieto citáty veľmi dobre poznáme, môžu zdanlivo strácať na sile. No v každom z nich Pavol hovorí o niečom, čo vzdoruje ľudskej logike. Naozaj by sme mali Bohu vzdávať vďaky v každej situácii - aj vtedy, keď sa veci nevyvíjajú v náš prospech? Môžeme skutočne očakávať, že utrpenie a tieseň nás nikdy nezlomia? Ba čo viac, skutočne veríme, že nijaká mocnosť na nebi ani na zemi nás nemôže odlúčiť od Ježišovej lásky?
Na jednej strane môžeme vnímať tieto Pavlove výroky ako idealistické, veď ich napísal, aby povzbudil svojich čitateľov, žeby vydržali ťažké časy. Pavol veľmi dobre vedel, aké náročné je zachovať si nádej a pokoj v čase skúšok. Veď aj dnes vidíme, aké ťažké je držať sa Ježiša v čase tragédií, ako je smrť blízkej osoby, rozvod, alebo počas nejakej prírodnej katastrofy, akou je zemetrasenie či záplavy. Boh vie, koľko bolestí prinášajú tieto udalosti, a neočakáva, že budeme predstierať, že nás to nezraňuje, alebo že to v nás nevyvoláva smútok, strach a úzkosť.
Na druhej strane si musíme dávať pozor, aby sme nezľahčovali Pavlovu dôveru tým, že povieme, že to videl príliš idealisticky. Nezávisle od toho, aké ťažkosti sa objavia v našom živote, Boh je naším milujúcim Otcom. Je vždy snami, je pripravený upokojiť nás a posilniť. Neustále nás vyzýva, aby sme mu aspoň trochu dôverovali, aby sme urobili aspoň jeden krôčik viery, aby naša dôvera v neho rástla a bola silná ako tá Pavlova. A potom sa naše postoje budú stále čoraz väčšmi približovať k ideálu, ktorý Pavol opisuje vo svojich listoch.
Viera skrze modlitbu
Pavlove výroky môžu vyznievať príliš idealisticky. Sú priťažké, keď ich začneme uvádzať do praxe svojho každodenného života. To však neznamená, že nemôžeme rásť a stále väčšmi prežívať dôveru, ktorou Pavol priam oplýval. V konečnom dôsledku ide o neochvejnú, zdanlivo iracionálnu vieru, akú mali svätý Pavol i prorok Joel, ktorá nám pomôže zakúsiť Božiu útechu a povzbudenie - dokonca aj vtedy, keď sa nám zdá, že sme všetko stratili. Ako sa môžeme dopracovať k takej viere? Ako prekonať pocit, že sme vo svete sami, opustení, alebo ako premôcť strach, že v čase núdze sa Boh o nás nepostará? Určite to nedosiahneme iba na základe zbožného priania alebo obrovskej snahy uveriť v niečo, čo nám nedáva zmysel! Takúto vieru získame, keď sme v modlitbách spojení s Ježišom a jemu samému dovolíme, aby nás presvedčil, že sme ukrytí v jeho náručí. Pozrime sa bližšie, ako sa to môže stať.
Upokojené srdce
Jedného dňa vstúpil do jeruzalemského chrámu istý muž s ťažkým srdcom. Ničila ho predstava, že sa mu v živote neušlo ani trochu šťastia, a prechovával nesmiernu nenávisť voči všetkým, ktorí zbohatli vďaka nepoctivosti a podvodom. Zamýšľal sa nad tým, prečo Boh dopustí, aby podvodníci prosperovali, pokým spravodlivých, medzi ktorých sa počítal, postihuje iba trápenie a ťažkosti. Všetko vyzeralo veľmi nespravodlivo a začal uvažovať nad tým, že premárnil čas, v ktorom sa usiloval byť verný Božím zákonom. „Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval,“ pomyslel si, „šľahaný som deň čo deň a trestaný už od rána“ (Ž 73, 13-14).
„Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil;“ napísal ďalej, „zrejme to bolo nad moje sily, kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne“ (Ž 73, 16–17). A v tej chvíli sa všetko zmenilo. V Božej prítomnosti sa stalo niečo, čo utíšilo srdce tohto muža a zahnalo všetku úzkosť. Ponechaný sám na svoje myšlienky zistil, že sa ho zmocňuje zmätok, sebaľútosť a ustarostenosť. No keď zanechal vlastné myšlienky a v modlitbe pozdvihol svoju myseľ k Bohu, všetky uzlíky v jeho mysli i v jeho živote sa začali rozplietať. Otázka, prečo podvodníci prosperujú, a on nie, stala sa počas modlitby bezvýznamnou v porovnaní s výsadou, že je s Bohom a že ho dôverne, osobne pozná. Stál tam v chráme v prítomnosti Pána a vyznával: „Ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu... Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší“ (Ž 73, 23. 25).
Krása modlitby
Čo sa stalo s týmto mužom? Jednoducho povedané, Boh upokojil jeho srdce. Na chvíľu sa vzdal svojho obmedzeného ľudského zdôvodňovania a dovolil Bohu, aby mu poskytol širší a hlbší pohľad na vlastný život - pohľad, ktorý mu priniesol nesmiernu úľavu i útechu a zbavil ho všetkej úzkosti. Životná situácia sa mu nezmenila, ale vyzerala už ináč. On sám sa zmenil, a práve to bolo najdôležitejšie. Uvedomil si, že Boh na neho nezabudol. A nakoniec sa dokázal v pokoji modliť: „Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať a ohlasovať všetky jeho diela“ (Ž 73, 28). Vtom tkvie krása modlitby. Nezávisle od toho, kto sme a čo sme dosiahli, môžeme predstúpiť pred Pána vždy, keď chceme, a môžeme dovoliť, aby nás zahrnul svojou láskou a milosrdenstvom. Svoje najhlbšie zranenia, slzy a trápenia mu môžeme odovzdať s istotou, že nám dá svoj pokoj a útechu. Môžeme mu vyznať svoje hriechy a on nám odpustí a pritiahne nás bližšie k sebe. Môžeme mu predostrieť všetky svoje potreby s istotou, že nám dá múdrosť, poznanie a silu, ktoré potrebujeme, aby sme s nádejou vykročili vpred.
Tri kroky ku slobode
Nik z nás nechce, aby ho postihla osobná tragédia alebo nejaká prírodná katastrofa. Všetci dobre vieme, aké by to bolo bolestné, a pravdepodobne sa zamýšľame, ako by sme obstáli v takýchto skúškach. No smerovanie nášho života nezávisí iba od nás. Na toľko vecí nemáme priamy dosah. Môžeme však podniknúť aspoň nejaké kroky, pričom nie je dôležité, či patríme k tým, ktorí sa modlia celé roky, alebo s modlitbovým životom iba začíname. Prvým krokom je obrátiť sa k Ježišovi a povedať mu, že potrebujeme jeho pomoc a pokoj. Nebojte sa povedať mu všetko, čo potrebujete. Boh sa teší, ak k nemu pristupujeme s úprimným srdcom, plní dôvery v neho.
Druhým krokom je uveriť, že náš život sa zmení k lepšiemu, aj keď je akokoľvek ťažký. Dôverujte, že Boh je s vami, dokonca aj vtedy, keď nezakúšate jeho prítomnosť alebo nevidíte ho v danej situácii. Uverte, že pozná vaše trápenia a že urobí všetko, aby aj z tej najťažšej situácie vyťažil dobro. Urobte čo najviac pre to, aby ste napodobňovali neochvejnú, často iracionálnu vieru, akú mal Pavol, Peter a ďalší svätí. A posledným krokom je vykročiť vpred. Boh nechce, aby nás problémy a starosti zavalili. Aj keby išlo o malý krôčik, urobte ho. Potom sa dívajte a pozorujte, ako Boh bude stavať na vašej viere a pomôže vám urobiť ďalší krok. Sväté písmo je plné príbehov hrdinov a hrdiniek, ktorí prežili sklamanie, no išli ďalej a napokon zvíťazili. Spomeňte si napríklad na svätého Petra vo väzení (Sk 12, 1-17) alebo na Ester v Perzii (Est 2, 8) alebo na Júdu Machabejského a jeho druhov (1 a2 Mach). Všetkých týchto ľudí zavalili obrovské problémy, no nepripustili, aby ich premohli. A ani vy to nedovoľte.
Všetko slúži na dobré
Nikdy celkom nepochopíme, prečo práve nás postihla nejaká tragédia. A nie vždy sa budeme počas nej správať tak, akoby sme sa chceli. No ako Jób a ako muž v 73. žalme aj my uverme, že Boh nás nikdy neopustí. Pomôže nám bez ohľadu na to, ako sa v čase skúšok budeme cítiť. A keď sa rozhodneme ísť s Ježišom, pri spätnom pohľade na svoj život zistíme, že skutočne všetko, čo sa stalo, „slúžilo na dobré tým, ktorí milujú Boha“ (porov. Rim 8, 28).