Ako mladík som často počúval poučku: "Mladý kňaz síce vyzerá ako svätý, ale svätým nie je. Kňaz v strednom veku ako svätý nevyzerá a svätý tiež nie je. Starý kňaz síce ako svätý nevyzerá, ale svätým je." Sám neviem, či je to univerzálna pravda a kde presne sa v tomto vymedzení nachádzam ja, a hoci som svojimi rokmi stredný vek už asi prekonal, svätým som sa zrejme zatiaľ nestal. Napriek tomu v poučke nachádzam hlbokú, životom preverenú múdrosť, ktorá možno platí aj o pôste. Ako mladý som sa nikdy netešil na pôstne obdobie, pretože znamenalo rôzne obmedzenia a bol obdobím frustrácie z nesplnených predsavzatí, ktorých zmysel som rovnako nechápal. Vnímal som ho ako obdobie duchovnej atletiky, kedy splniť predsavzatia bolo ako zabehnúť kilometer pod tri minúty. Lenže prečo vlastne? Atlét je mladý a krásny, pretože je plný sily, ale vnútri rovnako myslí hlavne na sex a všetky ďalšie možné potešenia. Jeho telo je mladé a silné, len duch je pomerne slabý. Odriekania holt nefungovali.
Ako život bežal ďalej, postupne som pôst začal brať ako príležitosť priblížiť sa viac k Bohu, ale nie tým, že si budem stanovovať odriekania navyše, ale že konečne začnem poriadne robiť to, k čomu som sa zaviazal, že sa za Pánom Bohom vydám aktívne. Naozaj sa budem modliť denne ruženec a naozaj sa pomodlím celý breviár. A nielen to, som predsa biblista, teda knihu Exodus, ktorú my kňazi postupne za pôstny čas celú prečítame, budem čítať nielen latinsky (modlím sa breviár v latinčine), ale aj hebrejsky, v origináli, naučím sa všetky tie nové hebrejská slovíčka, a pôstne obdobie sa mi tak zároveň stane výbornou príležitosťou sa v hebrejčine precvičiť; zabijem tým niekoľko múch jednou ranou, a ešte sa priblížim k Bohu. No ako viem, ani raz som to nesplnil.
Zápasíme
Čas šiel ďalej a ja som pochopil, že je potrebné konečne začať bojovať so všetkými neresťami, ktoré sa postupne do môjho života nabalili, na ktoré som si zvykol, a o ktorých som pomaly začínal tušiť, že už sa ich snáď nikdy nezbavím. Je to jasné, nebudem piť alkohol a budem chodiť včas spať, aby som bol ráno čerstvý a mal jasnú hlavu na rannú modlitbu. Rána, keď ešte všetci ostatní spia a všade je ticho, sú pre mňa celoživotne tými najkrajšími momentmi dňa. Ako vždy, dobre som začal, ale dlho nevydržal, alkohol pijem doteraz a väčšinou nejdem spať pred polnocou.
Oddelili sme normálny život od toho duchovného
Odvažujem sa tvrdiť, že to, čo píšem zhora, je skúsenosťou väčšiny nás kresťanov, hoci každý zápasíme s niečím iným - jeden s cigaretou, druhý s televíziou, tretí so svojou lenivosťou. Čo je na tom všetkom vlastne zlé? Som trochu starší a myslím, že už to dnes vidím jasnejšie (ale možno časom to bude zase inak, život je naozaj dobrodružné objavovanie). Podľa môjho názoru je to dôsledkom toho, že sme oddelili normálny život od života duchovného, a ten sme sa od malička naučili považovať za povinnosť. Sme rozdvojení, a keďže nevieme, že je to zlé, snažíme sa pomôcť si nepodstatnými vecami, ktoré vďaka nášmu vnútornému rozdeleniu vôbec nefungujú. Akonáhle príde pôstny čas, príde len ďalšia povinnosť, ktorú treba voči Bohu splniť. Jediné, čo je naozaj potrebné, je zmena zmýšľania, pochopenie, že Boh žiadne naše splnené povinnosti voči sebe nepotrebuje.
Keby Ježiš nehladoval
Čo nám môže pomôcť odstrániť ono nezmyselné rozdeľovanie na duchovný a normálny život? Je to - paradoxne - Ježiš, vyhladovaný po štyridsaťdňovom pôste, pokušiteľovi na ponuku "tak si z kameňov urob chleby" odpovie: "Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst!" Raz ma napadlo: ak by Ježiš štyridsať dní nehladoval, napadla by ho táto veta? Len hladný človek predsa môže prísť na niečo také. Celé roky mi teda trvalo, kým som pochopil, že pôst nie je žiadny sebazápor, ktorý si mám predsavzať, že to neznamená nepozerať sa na televíziu alebo nepiť alkohol. Pôst skrátka znamená nejesť. Ak budem jesť, neobjavím určité veci. Ak jesť nebudem, objavím veci, ktoré sú sytému skryté. Pôst je hlboko telesná a zároveň hlboko duchovná záležitosť, je spojením toho, čo sme si odmalička zvykli oddeľovať.
Zjednocujúca sila
Je podmienkou hlbšej modlitby aj väčšieho milosrdenstva, ako každoročne počujeme z evanjelia na Popolcovú stredu. Je najlepšou prípravou na najkrajšiu noc v roku, na Veľkonočnú vigíliu. Už som si roky navykol na veľkonočné Trojdnie nič nejesť, aby sa tak celé moje telo i duch mohli tešiť na Vzkriesenie, a potom ho poriadnou hostinou s priateľmi až do neskorej noci oslavovať. Časom snáď prídeme aj na to, že pôst nie je len otázkou pôstneho času, ale zjednocujúcou silou našej osobnosti; pochopíme, že duchovný život nie je oddelený od bežného života, že je s ním jedno a že nie je žiadnou povinnosťou, ale úžasným dobrodružstvom s Bohom.