V Cirkvi Západného rytú sa Veľký pôst začína Popolcovou stredou a končí pred na Bielu sobotu. V Byzantskom ryte sa pôstne obdobie začína v pondelok a končí v piatok pred Kvetnou nedeľou, o čom svedčia liturgické spevy tohto dňa: "Zavŕšili sme pre dušu užitočnú Štyridsiatnicu a chceme vidieť svätý týždeň tvojich strastí, Ľudomilný." (Preto nedeľa utrpenia Pána v byzantskom ryte nie je súčasťou Veľkého pôstu, ale nasleduje po ňom). Obidve tradície majú zakorenený názov pre toto obdobie - „Svätá Štyridsiatnica“. V nemecky hovoriacich krajinách toto obdobie nazývajú „časom veľkonočného pokánia“, vo francúzskej a poľskej literatúre sa používa názov „Veľkonočná príprava“.
Mnohí odborníci si tvrdia, že Veľký Pôst prameni z tradície dvoch denného pôstu pred Veľkou Nocou. Pôvod takejto tradície sa odvoláva na učenie apoštolov, ktorým je Didache. V tomto učení sa spomína, tradíciu postiť sa od pondelku do štvrtku Veľkého týždňa, toto potvrdzuje aj Origenov žiak, biskup Dionýsios Alexandrijský (+ 264/265 r.). Rímsky historik Sokrates (+ 496 r.) podáva svedectvo o troch týždňovom pôste pred Veľkou Nocou. Čo sa týka štyridsať denného pôstu, prvý krát ho spomína sv. Atanázius vo svojom liste na príležitosť Veľkej Noci ( 334 r.). Veľký pôst spomína aj putnička Silvia Akvitanská (385 r.) a sv. Cyril Jeruzalemský (+ 387 r.) vo svojej štvrtej katechéze. Táto katechéza je však skôr adresovaná katechumenom, ktorí sa pripravovali na sviatosť krstu, ako k spoločenstvu kresťanov. Bez žiadnych pochybnosti však je, že sv. Ambróz vo svojom komentáre na 40. žalm a sv. Hieroným v posolstve vdove Marcele, majú ma mysli celé spoločenstvo veriacich.
Dnes bez žiadnych pochybnosti vieme, že veľký vplyv na formovanie Veľkého pôstu mali liturgia katechumenov a liturgia pokánia. Pre jedných boli posledné týždne pred Veľkou Nocou časom intenzívnej prípravy k sviatosti krstu, pre druhých tak isto časom intenzívnej prípravy k plnému zmiereniu sa so spoločenstvom, ktorým je Cirkev. Aj jedno aj druhé bol spojené s postom. Samozrejme nie sú vylúčené aj iné faktory. Existuje ešte jedna hypotéza, ktorá tvrdí, že predchodkyňou štyridsať denného pôstu bola egyptská prax (koniec 3. začiatok 4. st.), ktorá je spojená s oslavou Krstu Pána (theofaniou). Za pozornosť stojí všimnúť si nasledujúce modlitby: - „historické“ prečítanie Evanjelia, ktoré sa prejavovalo v „kristocentrickom“ čítaní Nového Zákona. Číslovka 40 má vo Svätom Písme zvláštne miesto. Štyridsať dní sa Ježiš Kristus postil pred svojim verejným účinkovaním (Mk 4,2), štyridsať dní pršalo a bola potopa (Gen 7, 4-5), štyridsať dní bol Mojžiš na Sinaji (Ex 24, 18), 40 rokov Izraelský národ putoval po púšti (Joz 5,6). Štyridsať dní a noci išiel Eliáš na vrch Horeb (1Kr 19,8). Prorok Jonáš bol prorokuje zničenie mesta Ninive za 40 dní (Jon 3, 4), a Goliáš sa 40 dni vysmieval nad Izraelským národom pokiaľ Dávid nezvíťazil nad nim. Číslo „40“ ukazuje vo Svätom Písme na obdobie prípravy, očistenia, pokánia.
Vo všetkých náboženstvách sa pôst považoval za prostriedok priblíženia sa k Bohu. Aj sám Pán Ježiš sa postil. Pôst nášho Pána malo zmysel ne v tom, že máme zriekať určitých druhov jedla. Ježišov pôst mal za úlohu urobiť priestor pre Božie konanie, synovský kontakt s Bohom a jeho milosťou. Vzhľadom k tomu že oslava Veľkej Noci sa prežívala ako hlavný prejav kresťanskej viery, bolo potrebné k tomu aj určité obdobie prípravy, „smrti pre hriech“, „očistenie starého kvasu“, aby sa čo najbližšie priblížiť k Bohu. Vo svetle vyššie povedaného je nám jasná symbolika čísla „40“. Vo všeobecnosti bolo prijaté, že koniec pôstu bol buď na Zelený štvrtok alebo pred začiatkom Veľkého týždňa, hoci niektoré tradície (sv. Ambróz, sv. Augustín, a potom aj celá Západná) svedčia, že pôst končí pred Veľkonočnou vigíľnou sv. omšou. Snaha, aby pôstnych dní bolo presne 40 (vzhľadom k tomu, že nedeľa nepatrila medzi pôstne dni) priviedla k tomu, že sa na Latinskom západe od 7st. pôst sa začínal v stredu, ktorú nazývali „Popolcovou“. Tento názov bol spojený s tradíciou posypávania hlavy popolom, ktorá vychádzala z obradu prijímania do „radu kajúcnikov“ (ordo poenitentium); a na Východe sa ten istý pôst začínal v pondelok.
V období 6-8 st. na Východe sa objavili predpôstne nedele, ktoré dnes majú názvy: Syropôstna (spomienka na Adamovo vyhnanstvo, „nedeľa odpustenia“), Mäsopôstna ( o Poslednom súde), tak tiež nedeľa o Bludnom Synovi a nedeľa o Mýtnikovi a Farizejovi. Sväté omše sa počas Veľkého pôstu slúžili iba v nedeľu, v stredy a piatky bola Liturgia slova, ktorá je spojená s prijímaním Oltárnej sviatosti, ktorá ostala s predchádzajúcej nedele (práve tu sú korene Liturgie vopred posvätených darov, veľmi známej na pravoslávnom Východe). Neskôr na západe začali v stredy a piatky slúžiť Sväté omše. V 5. st. začali slúžiť Eucharistiu aj v pondelky a v 8. st. aj vo štvrtok. Na východe do dnešného dňa dní Veľkého pôstu nie sú liturgickými dňami to je spojené s veľkonočným charakterom a radostným prežívaním Eucharistie, ktoré nie sú v súlade s kajúcou atmosférou Veľkého pôstu. Podľa starej tradície sa v stredy a piatky sa slúži Liturgia vopred posvätených darov, ktorá vo svojej podstate je Večierňou spojenou so Svätým prijímaním. V latinskom ríte sa kajúca nálada prejavuje v tom, že sa pred Evanjeliom nespieva „Aleluja“, ale nahrádza ho spev „Chvála ti, Kriste, Kráľ večnej slávy“.
Ešte jedným charakteristickým prvkom pôstneho obdobia je pobožnosť Krížovej cesty. Korene tejto pobožnosti siahajú do mesta Jeruzalema, kde sa v 4. st. našli relikvie sv. kríža a konali sa púte k miestam Spasiteľových utrpení (tieto fakty sú zaznamenané Sylviou Akvitanskou). Pietistické („pietizmus“ je náboženský smer, ktorý je spojený so zvýšeným emocionálnym prežívaním vzťahu ku Kristovi a Panne Márii), pohľady na Ježišov život a jeho smrť, ktoré začali zapúšťať svoje korene medzi západnými kresťanmi v 10. st. ( k tomu prispeli zvlášť sv. Bernard z Clairvaux, sv. František Assiský, tak tiež predstavitelia „novej zbožnosti“), sa prejavovali uctievaním Kristových rán, jeho krvavej tváre, bolestiach Matky Božej atď., a navyše sa začala dramatizovať aj Liturgia. Medzi tieto pobožnosti patrí aj Krížová cesta, ktorá poukazuje na prežívania, ktoré Ježiš mal počas cesty na Kalváriu. Krížovú cestu predchádzala, v časovom aspekte, pobožnosť „Kristových pádov“ a tiež pobožnosť „cesty“ (zastavenia, ktorými Ježiš prešiel počas svojho utrpenia). Spojením týchto pobožnosti máme súčasné „zastavenia“ Krížovej cesty. K rozvoju a popularite Krížovej cesty najviac prispeli františkáni a dominikáni. V Katolíckej sa pobožnosť Krížovej cesty sa zakorenila v 13. st. Pod vplyvom pietistických pobožnosti Latinskej Cirkvi sa aj v Pravoslávnych Cirkvách objavili podobné pobožnosti (taktiež aj v Rusku). Svoj rozvoj začali Pašie - pobožnosti, ktoré pripomínajú Kristovo utrpenie (tieto pobožnosti sa konajú zvyčajne v nedeľu večer).
V obnovenej liturgii, Druhým Vatikánskym koncilom, je zdôraznená úloha Veľkého pôstu, je to čas spoločnej prípravy na stretnutie so Vzkrieseným Pánom. Je to čas obrátenia sa, pozorného počúvania Božieho Slova a modlitby, čas metanoie t.j zmena zmýšľania a konania, rebríčku hodnôt. To je ten proces, v staroveku ktorý prežívali katechumeni a verejní kajúcnici a zvlášť to gradovali keď sa mali zmieriť so spoločenstvom Cirkvi. Analogické prirovnanie štyridsať ročného putovania vyvoleného národa po púšti, ako aj štyridsať denný Ježišov pôst, je časom intenzívnej prítomnosti Boha, je to intímna blízkosť z ním samým, zároveň je to čas aktívneho pokúšania diablom. Ako pre Ježiša bol štyridsať denný pôst na púšti časom prípravy k splneniu životného poslania - Smrti a Zmŕtvychvstania, tak aj pre kresťana je Veľký Pôst prípravou na oslavu Vzkriesenia, putovaním oproti nebeskej Veľkej Noci. Práve toto je nosnou myšlienkou liturgických modlitieb v tomto období, ako trojjedinosť modlitby, almužny (počas pôstneho obdobia sa zvlášť odporúčajú skutky milosrdenstva) a pôstu (zrieknutie sa určitých druhov jedla, zábavy atď...).