Autor: P. Peter Dufka, SJ
Datum napsání:
07.02.2023
Pôstne sprevádzanie
Ešte mám v živej pamäti, keď som ako študent chodieval z domu do Bratislavy. V nedeľu podvečer som obyčajne odchádzal vlakom. Mama mi vždy nabalila jedlo nielen na cestu, ale i na niekoľko ďalších dní. Vždy ma odprevadila až ku dverám, dala mi krížik na čelo a pridala niekoľko slov na cestu, zopár praktických rád. Niekedy som dobre nevnímal obsah jej slov, pretože mi hlavou vírili myšlienky iného druhu, ale vo vlaku sa mi tieto jej slová opäť vynorili z pamäti a cítil som, ako ma sprevádzajú i napriek tomu, že odzneli už dávnejšie.
Vstupom do obdobia Veľkého pôstu sa každý kresťan pripravuje na prežitie najdôležitejších udalostí liturgického roka, tajomstva smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Na jednej strane túto pôstnu cestu prežíva každý človek sám, individuálne, sám si ju naplánuje a sám ju realizuje, ale na strane druhej, žiadny kresťan nie je opusteným jedincom. Sprevádza ho Cirkev svojimi sviatosťami, ľudia, ktorí ho majú radi, ale i svätí, ktorí ho predišli do večnosti. Skúsme si bližšie všimnúť týchto troch sprievodcov nášho duchovného života.
Cirkev ako sprievodca
Samotným vstupom do Veľkého pôstu je človek takmer automaticky sprevádzaný udalosťami, ktoré súvisia s liturgickou časťou roka, ku ktorým patrí pôst, pobožnosť krížovej cesty a istý druh askézy či sebazaprenia. Cirkev začína svoje sprevádzanie človeka krstom, ktorý je začiatkom duchovného života. Človek je ako klíček, ktorý je povolaný k rastu. Môže rásť iba vtedy, keď je zasadený do dobrej pôdy zdravej náuky a tradície. Každý dospelý kresťan sleduje svoju vlastnú duchovnú cestu. Napriek samostatnosti, každý kresťan dostáva od Cirkvi dary, ktoré si sám nemôže dať. Ona je depozitárom zjavenia a tradície, sprostredkúva chlieb Slova a Eucharistie. Každý z nás potrebuje byť sprevádzaný Cirkvou, pretože bez tohto sprievodcu sa ľahko stane karikatúrou kresťanského života. Človek-samorast sa ľahko, naivne a nekriticky otvára rôznym negatívnym vplyvom. Neraz ho charakterizuje silný individualizmus, priorita sebarealizácie, ale i útek pred utrpením a bolesťou. Začlenenie do kresťanského či farského spoločenstva, pravidelný liturgický a sviatostný život človeka takmer automaticky ochraňuje od týchto zavádzajúcich tendencií. Takto je Cirkev nenápadným spoločníkom každého kresťana a napomáha mu k jeho ľudskej a duchovnej zrelosti.
Človek ako sprievodca
Druhým sprievodcom je konkrétny človek. V cirkevnom či farskom spoločenstve môžeme postupne nadviazať duchovné priateľstvá. I keď ich nemôžeme stotožniť s duchovným vedením, pre ľudskú i duchovnú zrelosť majú svoj význam. Takéto priateľstvá nie sú ďaleko od duchovného sprevádzania, ktoré je užitočné pre rôzne nasmerovania. Dobrý duchovný sprievodca pomáha objaviť duchovnú cestu jednotlivej osoby a odhaliť pôsobenie Ducha Svätého v jej živote. Je pozornejší na to, čo sa aktuálne deje v srdci konkrétnej osoby. Toto je jeden z rozdielov medzi duchovným sprievodcom a duchovným vodcom, alebo formátormi, ktorí hlavne sledujú charakteristické prvky jednotlivých zakladateľov duchovných smerov. Platí to napríklad o spiritualite sv. Františka z Assisi (1181-1226), sv. Jána z Kríža (1542-1591) alebo sv. Jána Bosca (1815-1888).
Duchovný sprievodca nerozlišuje a nerozhoduje namiesto sprevádzanej osoby, ale pomáha odkrývať vnútorné hnutia človeka a porozumieť im. Pomáha odkrývať, či je pôvod týchto hnutí biologický, psychický alebo duchovný. Či je ich pôvodca Duch Svätý, alebo nejaký iný duch. Sprievodca jednoducho pozýva sprevádzanú osobu k hlbšiemu poznaniu seba samej a povzbudzuje k jej vlastnému rozhodnutiu. I keď podmienkou duchového sprevádzania nie je nevyhnutne kňazská vysviacka, duchovná skúsenosť a hlboký život modlitby ňou určite sú. Svätí ako sprievodcovia Tretími sprievodcami sú svätí a blahoslavení, ktorí nás predišli do večnosti. Niektorí kresťania okrem cirkevného spoločenstva a duchovne spriaznených osôb či priateľov vnímajú ešte ďalšie spoločenstvo, ktoré ich takisto sprevádza a pomáha im v každodenných zápasoch. Je to spoločenstvo svätých.
Ešte mám v živej pamäti, keď som ako študent chodieval z domu do Bratislavy. V nedeľu podvečer som obyčajne odchádzal vlakom. Mama mi vždy nabalila jedlo nielen na cestu, ale i na niekoľko ďalších dní. Vždy ma odprevadila až ku dverám, dala mi krížik na čelo a pridala niekoľko slov na cestu, zopár praktických rád. Niekedy som dobre nevnímal obsah jej slov, pretože mi hlavou vírili myšlienky iného druhu, ale vo vlaku sa mi tieto jej slová opäť vynorili z pamäti a cítil som, ako ma sprevádzajú i napriek tomu, že odzneli už dávnejšie.
Vstupom do obdobia Veľkého pôstu sa každý kresťan pripravuje na prežitie najdôležitejších udalostí liturgického roka, tajomstva smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Na jednej strane túto pôstnu cestu prežíva každý človek sám, individuálne, sám si ju naplánuje a sám ju realizuje, ale na strane druhej, žiadny kresťan nie je opusteným jedincom. Sprevádza ho Cirkev svojimi sviatosťami, ľudia, ktorí ho majú radi, ale i svätí, ktorí ho predišli do večnosti. Skúsme si bližšie všimnúť týchto troch sprievodcov nášho duchovného života.
Cirkev ako sprievodca
Samotným vstupom do Veľkého pôstu je človek takmer automaticky sprevádzaný udalosťami, ktoré súvisia s liturgickou časťou roka, ku ktorým patrí pôst, pobožnosť krížovej cesty a istý druh askézy či sebazaprenia. Cirkev začína svoje sprevádzanie človeka krstom, ktorý je začiatkom duchovného života. Človek je ako klíček, ktorý je povolaný k rastu. Môže rásť iba vtedy, keď je zasadený do dobrej pôdy zdravej náuky a tradície. Každý dospelý kresťan sleduje svoju vlastnú duchovnú cestu. Napriek samostatnosti, každý kresťan dostáva od Cirkvi dary, ktoré si sám nemôže dať. Ona je depozitárom zjavenia a tradície, sprostredkúva chlieb Slova a Eucharistie. Každý z nás potrebuje byť sprevádzaný Cirkvou, pretože bez tohto sprievodcu sa ľahko stane karikatúrou kresťanského života. Človek-samorast sa ľahko, naivne a nekriticky otvára rôznym negatívnym vplyvom. Neraz ho charakterizuje silný individualizmus, priorita sebarealizácie, ale i útek pred utrpením a bolesťou. Začlenenie do kresťanského či farského spoločenstva, pravidelný liturgický a sviatostný život človeka takmer automaticky ochraňuje od týchto zavádzajúcich tendencií. Takto je Cirkev nenápadným spoločníkom každého kresťana a napomáha mu k jeho ľudskej a duchovnej zrelosti.
Človek ako sprievodca
Druhým sprievodcom je konkrétny človek. V cirkevnom či farskom spoločenstve môžeme postupne nadviazať duchovné priateľstvá. I keď ich nemôžeme stotožniť s duchovným vedením, pre ľudskú i duchovnú zrelosť majú svoj význam. Takéto priateľstvá nie sú ďaleko od duchovného sprevádzania, ktoré je užitočné pre rôzne nasmerovania. Dobrý duchovný sprievodca pomáha objaviť duchovnú cestu jednotlivej osoby a odhaliť pôsobenie Ducha Svätého v jej živote. Je pozornejší na to, čo sa aktuálne deje v srdci konkrétnej osoby. Toto je jeden z rozdielov medzi duchovným sprievodcom a duchovným vodcom, alebo formátormi, ktorí hlavne sledujú charakteristické prvky jednotlivých zakladateľov duchovných smerov. Platí to napríklad o spiritualite sv. Františka z Assisi (1181-1226), sv. Jána z Kríža (1542-1591) alebo sv. Jána Bosca (1815-1888).
Duchovný sprievodca nerozlišuje a nerozhoduje namiesto sprevádzanej osoby, ale pomáha odkrývať vnútorné hnutia človeka a porozumieť im. Pomáha odkrývať, či je pôvod týchto hnutí biologický, psychický alebo duchovný. Či je ich pôvodca Duch Svätý, alebo nejaký iný duch. Sprievodca jednoducho pozýva sprevádzanú osobu k hlbšiemu poznaniu seba samej a povzbudzuje k jej vlastnému rozhodnutiu. I keď podmienkou duchového sprevádzania nie je nevyhnutne kňazská vysviacka, duchovná skúsenosť a hlboký život modlitby ňou určite sú. Svätí ako sprievodcovia Tretími sprievodcami sú svätí a blahoslavení, ktorí nás predišli do večnosti. Niektorí kresťania okrem cirkevného spoločenstva a duchovne spriaznených osôb či priateľov vnímajú ešte ďalšie spoločenstvo, ktoré ich takisto sprevádza a pomáha im v každodenných zápasoch. Je to spoločenstvo svätých.
Nedávno som s jednou slovenskou rodinkou absolvoval cestu na jedno pútnické miesto v Španielsku. Prekvapilo ma, ako sa otec rodiny každý deň modlil ich rodinné litánie. Zahrnul do nich všetkých svätých, ktorých poznal a ktorí mu boli duchovne blízki. Nechýbali medzi nimi novodobí a menej známi svätí, ktorých si obľúbil pre istú špecifickosť, ktorá korešpondovala s potrebami ich rodiny. Takto tento otec, presvedčený o pomoci svätých, začínal a končil každý deň. Milo ma prekvapilo, aký pokoj a istota zavládli v miestnosti po odznení týchto litánií. Akoby som bol svedkom nebeskej ochrany celej ich rodiny.
Prečo je dobré práve na začiatku pôstneho obdobia si pripomenúť týchto sprievodcov na našej duchovnej ceste? Pretože nás upozorňujú na dve reality, ktoré niekedy strácame zo zreteľa. Prvou z nich je skutočnosť nepriateľa našej duše, ktorý v mnohých maskovaných podobách neustále útočí na naše slabé stránky a víťazí vtedy, keď sa mu podarí zostať v utajení a keď my sami v sebe začneme živiť myšlienku, že nepotrebujeme Cirkev, duchovné priateľstvá a už vôbec nie nejakú fiktívnu pomoc svätých, ak sa uzavrieme sami do seba s falošnou, zavádzajúcou a povýšeneckou myšlienkou, že si vystačíme sami.
Druhou realitou, ku ktorej nás naši sprievodcovia majú viesť, je znovuprečítanie toho, čo bolo prežité. Udalosti v našom živote nemajú význam len samé o sebe, ale spôsobom ako zasiahli do nášho života, majú zmysel pre nás samotných. Stávajú sa základnými stavebnými kameňmi našej osobnej histórie. Keď si znovu prečítame svoju vlastnú minulosť, našu vlastnú históriu, odhalíme v nej príbeh nášho vlastného posväcovania. Pomaly začneme jasnejšie vnímať to, že niečo dobré a zmysluplné bolo a je prítomné v našom živote a že je to samotný Boh, ktorý sa nás dotýka cez všetky udalosti nášho života [1] .
[1] Porov. Tomáš Špidlík, La preghiera secondo la tradizione dell'Oriente cristiano, Roma 2008, s. 75-79.
Prečo je dobré práve na začiatku pôstneho obdobia si pripomenúť týchto sprievodcov na našej duchovnej ceste? Pretože nás upozorňujú na dve reality, ktoré niekedy strácame zo zreteľa. Prvou z nich je skutočnosť nepriateľa našej duše, ktorý v mnohých maskovaných podobách neustále útočí na naše slabé stránky a víťazí vtedy, keď sa mu podarí zostať v utajení a keď my sami v sebe začneme živiť myšlienku, že nepotrebujeme Cirkev, duchovné priateľstvá a už vôbec nie nejakú fiktívnu pomoc svätých, ak sa uzavrieme sami do seba s falošnou, zavádzajúcou a povýšeneckou myšlienkou, že si vystačíme sami.
Druhou realitou, ku ktorej nás naši sprievodcovia majú viesť, je znovuprečítanie toho, čo bolo prežité. Udalosti v našom živote nemajú význam len samé o sebe, ale spôsobom ako zasiahli do nášho života, majú zmysel pre nás samotných. Stávajú sa základnými stavebnými kameňmi našej osobnej histórie. Keď si znovu prečítame svoju vlastnú minulosť, našu vlastnú históriu, odhalíme v nej príbeh nášho vlastného posväcovania. Pomaly začneme jasnejšie vnímať to, že niečo dobré a zmysluplné bolo a je prítomné v našom živote a že je to samotný Boh, ktorý sa nás dotýka cez všetky udalosti nášho života [1] .
[1] Porov. Tomáš Špidlík, La preghiera secondo la tradizione dell'Oriente cristiano, Roma 2008, s. 75-79.
