Pôstna liturgia nám ukazuje smer ku Kristovi ▪ Radek Tichý

Gestá, symboly, modlitby kňaza aj Božie slovo. Liturgia nám počas pôstnej doby ponúka celý rad inšpirácií a vodítok, aby sme ju dobre prežili. Pôstne obdobie začína polnocou Popolcovej stredy a končí popoludní vo štvrtok Veľkého týždňa, pred omšou na pamiatku Pánovej večere, ktorá už patrí k veľkonočnému Trojdniu. Liturgické obdobie pôstu sa nekryje presne s dňami pôstu pred Veľkou nocou, lebo do štyridsiatich dní pôstu sa započítava aj Veľký piatok a Biela sobota, ktoré už k pôstného obdobia nepatria, a naopak pôstne nedele nie sú dni pôstu a pokánia.

Ide len o Kristovo utrpenie?

Hoci s dobou pred Veľkou nocou máme, najmä vďaka pobožnosti krížovej cesty, spojený predovšetkým motív Kristovho utrpenia, liturgia nám predkladá tém viac: Prvé tri týždne vo všednodenných evanjeliách rozjímame nad skutočnosťami obrátenia, pôstu, modlitby či almužny, od štvrtého týždňa pokračujeme čítaním Jánovho evanjelia a až vo Svätom týždni počujeme o utrpení Pánovho služobníka a Judášovej zrade. Kým prvé štyri týždne sa používa prefácia pôstna a v modlitbe s čítaním sa dozvedáme o putovaní Izraela púšťou, až v piatom a šiestom týždni sa spieva prefácia o utrpení Pána a v Matutine počujeme o Kristovom kňazstve podľa Listu Hebrejom. V tak praktických veciach, ako je potrebný výber omšových piesní či námety pre vlastné denné tiché chvíle, je teda možné rozlišovať - téma Pánovho utrpenia patrí až do predveľkonočných týždňov.

Pôstne obdobie nevynašli kresťania, nachádzame ho vo všetkých svetových kultúrach a náboženstvách. Keď však čítame evanjelium prvej pôstnej nedele, dochádza nám, že my sa nepostíte, pretože to robia ostatní, ale pretože nasledujeme svojho Pána, ktorý sa štyridsať dní zdržiaval na púšti, až vyhladol. Podľa výkladov cirkevných otcov bol Adam vyhnaný z raja do pustatiny, pretože nie je väčšieho protikladu než záhrada a púšť. Kristus, ktorý sa štyridsať dní postil, zámerne odchádza do púšte, aby strateného Adama hľadal a priviedol späť. Sypanie popola na začiatku pôstu sprevádza veta pôvodne určená Adamovi: "Si prach a na prach sa obrátiš." Keď sa postíme, uznávame, že v každom z nás doteraz žije starý človek, že potrebujeme byť Kristom nájdení a privedení späť do raja.

Primknúť sa k Bohu

Všetci poznáme usporiadanie biblických čítaní o Veľkej noci - začína so stvorením sveta a postupuje sa cez jednotlivé udalosti dejín spásy až k Ježišovmu krížu a vzkrieseniu. Úplne rovnakú logiku má sled prvých čítaní pôstnych nedieľ: Každý týždeň počujeme o veľkých Božích činoch a pomocou rekapitulácie dejín ľudstva i vyvoleného národa sa chystáme na Kristovu hodinu. Je to príležitosť pre takú istú logiku tiež na naše osobné dejiny: smerujeme k Ježišovi. To má samozrejme osobitný význam pre tých, ktorí sa chystajú na krst, z ich prípravy na prijatie iniciačných sviatostí sa práve pôstne obdobie zrodilo. A kresťania svojich budúcich bratov a sestry sprevádzali nielen vyučovaním či modlitbou, ale tiež tým, že sami konali pokánie. Veď oboje, krst aj pokánie, sú výrazom jedinej skutočnosti: obrátenie, primknutie sa ku Kristovi. Aj v súčasnej pôstnej liturgii nás evanjelia pôstnych nedieľ vedú po týchto líniách: krst (v tohtoročnom cykle A), pokánie (v cykle C), Kristus (v cykle B).

Popol, ruže a palmy

V pôstnom období sa neslávi pamiatka svätých ani votívne omše, oltár sa nezdobí kvetmi a nie je povolená hra organov (iba k podpore spevu, tj. Nepatričné sú predohry, dohry atď.), Nespieva sa Gloria, Te Deum ani Aleluja. To všetko sú čitateľné znamenia kajúcnosti a sústredenia. Pôstne obdobie má ale radu vlastných znamení, ktoré inak počas roka nenájdeme a ktoré majú zaujímavý pôvod: Sýpanie popola na hlavu je biblickou praxou tých, ktorý robia pokánie za spáchané hriechy. Cirkev ju prevzala v kresťanskom staroveku pre verejnú nápravu najprv veľkých hriešnikov, v stredoveku potom všetkých veriacich.

Paramenty ružovej farby pravdepodobne súvisia so stredovekým pápežským zvykom požehnávať a mazať krizmou zlatú ružu, ktorá bývala posielaná niektorej význačnej osobnosti v Ríme alebo mimo Ríma. Zvyk nosiť požehnané ratolesti v sprievode sa k nám dostal z Jeruzalema, kde bolo v staroveku zvykom sláviť pamiatku Pána priamo na miestach viažucich sa k jednotlivým udalostiam. Vztiahnuté ruky kňaza pri modlitbe nad ľudom sú starobylým gestom požehnania, ktoré sa používalo ešte skôr než súčasné obvyklé znamenie kríža s trojičnou formulou.
 
Je potrebné sa neustále obracať

Každoročný návrat šiestich kajúcich týždňov nám hovorí, že je potrebné neustále sa obracať. V pôstnom období nám Boh dáva "milosť, aby sme sa štyridsať dní pripravovali na Veľkú noc, hlbšie prenikali do tajomstva Kristovho vykupiteľského diela a stále opravdivejšie z neho žili" (Kolekta 1. pôstnej nedele).