Pôst. Väčšinou v nás evokuje niečo negatívne, smutné, nevítané, obmedzujúce. Avšak o tom to nie je. Ja mám obdobie pôstu veľmi rada. Viac si uvedomujem svoju závislosť od Boha i to, že mám hľadieť viac na Pána, ako na seba a na veci tohto sveta. Keď sa povie pôst, čo vám prvé napadne? Zväčša to nie je nič príjemné - musím sa niečoho zrieknuť, musím niečo obmedziť, musím byť trochu vážnejší... Musím? Naozaj? Skúsme sa na pôst pozrieť z inej perspektívy. Pôst nemusí byť len o tom, že sa niečoho zrieknem, ale i o tom, že si niečo doprajem. Hoci nám to akosi s pôstom nejde dokopy (veď pôst je predsa len o utiahnutých opaskoch). Avšak mnohokrát je práve pôstne dopriatie si oveľa náročnejšou cestou ako pôstne odriekanie. Čo si teda môžem v pôste dopriať? (Zoznam, ktorý nemá svoj začiatok ani koniec...)
• viac sviatostí (Eucharistiu i spoveď):
• viac modlitby, ticha;
• viac čítania Svätého písma i duchovnej literatúry;
• viac vnímavosti na potreby druhých;
• viac všímavosti na všetko okolo seba;
• viac času pre ľudí, ktorí to potrebujú;
• viac povzbudenia pre druhých;
• viac zázračných slov: prosím, prepáč, ďakujem;
• viac ochoty počúvať druhého;
• viac služby, dobrovoľníctva;
• viac obety vo všednostiach dní;
• viac radosti z maličkostí;
• viac optimizmu;
• viac vďačnosti;
• viac odpustenia (sebe i druhým);
• viac trpezlivosti;
• viac láskyplných slov;
• viac viery, nádeje a lásky;
• viac dôvery v Boha;
• viac otvorenosti pre druhých i Boha;
• viac milosrdenstva (pre seba i druhých).
Pôst ako príležitosť milovať viac... Boha, druhých i seba.
Pôst ako príležitosť očistiť oči nášho srdca... Aby sme mohli uvidieť Jeho i blížnych.
Pôst ako príležitosť zriekať sa seba samého...
A tak sa zároveň nachádzať v Bohu. Pôst nie ako niečo pasívne, ale práve naopak, veľmi aktívne. Ako celoživotná úloha - metanoia - zmena zmýšľania. Pôst, ktorý sa nekončí Veľkonočnou nedeľou v liturgickom období, ale našou osobnou Veľkou nocou.