Autor: Mons. Viliam Judák | diecézny biskup nitrianskej diecézy
Zdroj: © Úsvit nového dňa | Myšlienky z éteru VI | s. 65-71 | Trnava 2003
Datum napsání:
05.03.2003
Prečo pôst?
Pôst má dlhú históriu ako samotné náboženstvo. Vo všetkých náboženstvách pôst slúži na priblíženie sa k Bohu, na získanie jeho náklonnosti a získanie určitých dobier. Viaceré pôsty sa praktizovali kvôli úcte jednotlivých božstiev. Pôstne dni tiež pripomínali rozličné pohromy a tragické udalosti. Veľkými hlásateľmi pôstu a pokánia boli v Starom zákone proroci. Vonkajším znakom pokánia bolo zdržiavanie sa jedla, roztrhnuté rúcho, oblečenie sa do vrecoviny a posypanie popolom. Zvláštne postavenie má prorok Jonáš, ktorý ohlasoval pokánie pohanom v meste Ninive. Keďže sa obyvatelia tohto mesta postili, Boh zmenil svoj úmysel a mesto sa zachránilo (porov. Jon 3).Židia sa postili predovšetkým na Deň zmierenia - Jom kupurr, v ktorom pokáním, pôstom a prinášaním obiet (porov. Lv 16) mali odčiniť svoje hriechy. Neskoršie sa za pôstne dní označuje aj tretí deň v mesiaci tišrí ako prejav spomienky na zavraždenie Gedaliáša, miestodržiteľa v Júdsku, ktorého ustanovil Nabuchodonozor po páde Jeruzalema v roku 587/586 pred Kristom (porov. 2 Kr 25, 22-25; Jer 41,1 - 3). Dňa desiateho tebeta bol pôst na pamiatku zničenia Jeruzalema (porov. 2 Kr 25, 8 - 28). Dňa trinásteho adara bol deň pôstu na pamiatku kráľovnej Ester, ktorá zachránila vyvolený národ (porov. Est 4, 16). Dňa dvadsiateho štvrtého sívana sa židia postili na pamiatku rozdelenia izraelského národa za kráľa Jeroboama (913-910 pred Kristom, porov. 1 Kr 12). Tiež sedemnásteho tamúza bol pôst na pamiatku zrúcania jeruzalemských hradieb Nabuchodonozorom a Títom (počas babylonského zajatia a počas židovského povstania v roku 70 po Kristovi). Deviateho dňa v mesiaci ab sa tiež zachovávala pôstna pamiatku na zničenie chrámu.
Známkou zbožnosti pre židov bolo postiť sa dvakrát týždenne - v pondelok a vo štvrtok. To dodržiaval aj farizej v podobenstve o mýtnikovi a farizejovi (porov. Lk 18, 12). Starozákonní proroci nabádali, aby pôst nebol formálny, ale aby viedol k zmene zmýšľania človeka: „Teraz však, hovorí Pán, obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom, roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie. Možno, že sa zmení a odpustí a zanechá po sebe požehnanie...“ (Joel 2, 12-14).
O Pánu Ježišovi je známe, že sa sám štyridsať dní postil na púšti, hoci chápanie pôstu je pre neho iné, ako bolo pre farizejov. Učeníci sa majú postiť nie okázale, so zamračenou tvárou (porov. Mt 6, 16-18). Ježiš pôst v tomto duchu odporúča popri almužne a modlitbe (porov. Mt 6,1-8), hoci v prípade polemiky s farizejmi považuje čas svojej pozemskej prítomnosti medzi nimi za čas, v ktorom sa jeho učeníci nemajú postiť: „No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť“ (Mt 9, 15).
Skutky apoštolov nám svedčia o tom, že cirkevné spoločenstvo sa postilo v Antiochii pred misijným vyslaním Pavla a Barnabáša (porov. Sk 14, 1-3). Didaché z obdobia druhého storočia vyžaduje pôst ako prípravu na krst. Pôst nebol v kresťanstve len súkromnou vecou, ale súvisel s liturgiou a bol zvyčajne praktizovaný spoločne. Pre kresťanov to boli dni väčšej bedlivosti pre Boha a jeho hodnoty (spoločné pôstne dni sa volali statioines - odvodené od miesta vojenskej hliadky). Boli ukončené modlitbou alebo slávením Eucharistie.
V kresťanskom období raná Cirkev preberá od židov prax dvoch pôstnych dní v týždni, a to ako spomienku na zajatie Ježiša a na jeho smrť: streda a piatok. Na Východe a na území dnešného Španielska sa kresťania postili aj v pondelok a západní kresťania aj v sobotu v rámci prípravy na nedeľu. Neskoršie bol pôst súčasťou vigílie v príprave na veľké sviatky. Mnísi túto prax ešte sprísňovali.
Zo začiatku kresťanstva je známy predovšetkým prísny pôst dva dni pred Veľkou nocou. Zvyčajne bezprostredne počas týchto dní sa vyžadovala dokonalá zdržanlivosť od jedla. V Sýrii (tretie storočie) sa spomína pôst od pondelka do štvrtka Veľkého týždňa. Aj Dionýz z Alexandrie, žiak Origenesa a biskup Alexandrie (+ 264/265), písal o pôste pred Veľkou nocou, ktorý trval až štyri dni, hoci ešte nešlo o inštitucionalizovanú formu. Čo sa týka Ríma, prvým svedkom pôstu pred Veľkou nocou, ktorý trval tri dni, je Sokrates (+ 496).
Obdobie štyridsaťdňového pôstu prvý raz na Východe spomína svätý Atanáz z Alexandrie v pastierskom liste pri príležitosti Veľkej noci z roku 334. V štvrtom storočí podobne pôstne obdobie zaznamenala Etheria, galská pútnická v Jeruzaleme, a tiež biskup svätý Cyril z Jeruzalema v slávnych katechezach: „štyridsať dní pokánia“ spomína v štvrtej katechéze. Táto posledná zmienka sa vzťahuje skôr na tých, ktorí sa pripravovali na svätý krst, ako na celé spoločenstvo veriacich. Naproti tomu niet pochýb, že svätý Ambróz vo vysvetlení štyridsiateho žalmu a tiež svätý Hieronym v liste z roku 384 svojej sestre Marcele dosvedčujú, že postiť sa má celé kresťanské spoločenstvo. Predovšetkým treba spomenúť piaty kánon koncilu v Nicei (325), ktorý hovorí o pôste ako o otázke, ktorá je sama osebe kresťanom známa a zrozumiteľná.
Je pravdepodobné, že vznik štyridsaťdňového pôstu ovplyvnilo rozšírenie pôstnych dní počas roka: pondelok, streda a piatok. Bez pochýb veľký vplyv na vznik štyridsaťdňového pôstu mala aj liturgia katechumenatu (obdobie prípravy dospelých na krst), ako aj liturgia pokánia, a to najmä tých, ktorí konali verejné pokánie. Nemožno však vidieť výlučným spôsobom pramene formovania sa štyridsaťdňového obdobia pôstu v týchto inštitúciách, zvlášť v príprave kandidátov na sviatosť krstu - „ponorenia do smrti a zmŕtvychvstania Krista“. V hľadaní genézy štyridsaťdňového pôstu treba zohľadniť aj nasledujúce činitele:
„Historické“ čítanie evanjelia a ešte viac jednotu oboch Zákonov, ktorá bola taká charakteristická pre cirkevných otcov, a ktorá sa prejavuje v kristologickom novom čítaní (relektúre) kníh Starého zákona. Ježiš Kristus sa štyridsať dní postil na púšti (Mt 4, 2n. a paralelné synoptické texty). Aj číslo štyridsať pripomína štyridsaťdňový dážď a potopu (Gn 7, 4n.), pobyt Mojžiša na Sinaji počas štyridsiatich dní a štyridsiatich nocí (Ex 24, 18), štyridsať rokov blúdenia synov Izraela po púšti (Joz 5, 6), štyridsať dní a nocí putovania Eliáša na horu Horeb (1 Kr 19, 8), postavu proroka Jonáša v Ninive (Jon 3), ako pyšný Filištínec sužoval Izraelitov štyridsať dní až po víťazný boj Dávida (Dávid je predobrazom Krista). Štyridsať dní v Biblii je „rezervovaných“ dielam očistenia, prípravy (dobytie Kanaánu, vstup do zasľúbenej zeme).
Pôst Ježiša Krista na púšti nezohral iba úlohu príkladu zdržovania sa od pokrmov. Ježiš ho skôr ponúkol ako prostriedok: fyzický pôst je zvýraznením pôstu ako vytvárania priestoru pre Boha, túžby po ňom a stretnutia sa s jeho milosťou; synovského kontaktu s Otcom. Idea nasledovania Krista musí byť takto chápaná hlbšie a širšie. Nie bez významu zostáva aj hodnota kresťanskej Veľkej noci ako zhrnutie podstaty kresťanskej viery. Táto hodnota rozhodla o zodpovednom období prípravy, keď ide o smrť hriechu, „vyhodenie starého kvasu,“ aby sme vstúpili do existenčného kontaktu so zmŕtvychvstalým Pánom. Spomínané číslo štyridsať nebolo chápané v matematickom, ale v symbolickom zmysle. Rôzne sa v dôsledku toho formoval začiatok i koniec tohto obdobia, podobne i samotné trvanie pôstnych dní. Pôst sa zásadne končil na Zelený štvrtok, hoci jestvovali jednotlivé tradície (napríklad Ambróz v Miláne či Augustín v severnej Afrike), ktoré poukazujú na ukončenie pôstu vo veľkonočnú noc.
Zaujíma nás zvlášť vývoj obdobia Veľkého pôstu v rímskej liturgii. Spomínali sme už svedectvo Sokrata, ktoré poukazuje na štyridsaťdňový pôst. Toto svedectvo však pochádza z prvej polovice piateho storočia, zatiaľ čo v štvrtom storočí už Rím prijal a praktizoval štyridsaťdňový pôst. Nevylučuje to jestvovanie akejsi tradície v menšom okruhu. Čas štyridsaťdňového pôstu sa začal v šiestu nedeľu pred Veľkou nocou. Tá bola prvou nedeľou Quadragesima - initium quadragesimae. Snaha o úplnosť štyridsiatich dní (nepostili sa v nedele a na Východe v soboty a nedele) diktovala v ôsmom storočí skorší začiatok pôstu - v stredu (Popolcová streda). Gelasianum Vetus ju nazýva Caput quadragesimae (keď hovorí o začiatku pokánia pre verejných hriešnikov), označuje sa tiež v omšovej modlitbe o tomto dni ako „začiatok pôstu“. Na Západe bol tento deň všeobecne prijatý a dostal sa do Rímskeho misála z roku 1570.
Obdobie Veľkého pôstu trvá od Popolcovej stredy do svätej omše Pánovej večere na Zelený štvrtok. Rímska liturgia nazýva toto obdobie Quadragesima. Tento názov potvrdzuje od roku 384 svätý Hieronym v Palestíne a Etheria v Galii. Koncil v Nicei (325) používa označenie: Quadragesima Paschae. Gréci používajú slovo thessarakoste. V rámci liturgického hnutia, zvlášť v období obnovy liturgie po Druhom vatikánskom koncile, hľadali označenie, ktoré by lepšie vyjadrovalo podstatu tohto obdobia zo strany obsahu i funkcie. V nemecky hovoriacich krajinách bolo prijaté označenie „čas velkonočného pokánia“ (Osterliche Busszeiť). Vo francúzskej literatúre, okrem tradičného označenia Caréme, sa navrhuje: La préparation de la Páque - príprava Paschy.
V našej terminológii tiež nachádzame podobné výrazy: obdobie prípravy na Veľkú noc, obdobie pokánia, Veľký pôst. Náš Misál zostal pri tradičnom označení - Pôstne obdobie. Aj dnes táto časť liturgického roka má svoju aktuálnosť, ako o tom svedčí aj Posolstvo pápeža Jána Pavla II. pre obdobie Pôstu 1996: „Obdobie Pôstu je cestou dynamického a tvorivého rozjímania, ktorá nás pozýva k pokániu, aby sme si obnovili naše predsavzatie angažovať sa za evanjelium; je cestou lásky, ktorá otvára veriacim srdcia pre ich bratov a sestry a ktorá ich orientuje smerom k Bohu.“
