Ukážeš mi cestu života › Ž 16, 11.
Obdobie pôstu nás pozýva nasledovať Ježiša Krista do púšte i na vrch premenenia. Odísť s Ježišom do púšte znamená zrieknuť sa zvyčajného pohodlia, aby sme sa viac pozreli na to, čo je podstatné. Znamená to opustiť hluk, aby sme vstúpili do ticha. Keď sme zvyknutí na pohodlie a všetko obklopujúci hluk, púšť je miestom zápasu, pretože nás stavia do situácie nedostatku. Čím väčšia je naša závislosť od toho, čoho sa zriekame, tým väčší je zápas. To, čo je zrejmé pri závislosti od drog, alkoholu či cigariet, platí aj pre televíziu, hudbu, jedlo alebo nezriadený vzťah k nejakému človekovi.
Zápas v púšti pôstu je zápas o pravdivosť a vnútornú slobodu. Boh nás vo svojom Synovi Ježišovi urobil mužmi a ženami slobody; táto sloboda nám bola daná v plnosti v krste, aby sme sa potom o ňu neustále usilovali. Kto z nás môže povedať, že je úplne slobodný od hriechu, strachu zo smrti, posudzovania iných, negatívnych vplyvov, slobodný vo všetkých smeroch, slobodný od seba samého?
Naša krehká prirodzenosť má tendenciu ísť ľahšou cestou, avšak do nášho života vstupuje Božia milosť, ktorá nám umožňuje vnímať nadprirodzené dobrá. Medzi pravdou o Bohu a nás samých i našimi túžbami či vášňami j e často neľútostný zápas. Opustiť pravdu pre vášne znamená riskovať upadnutie do otroctva smrti: to sa deje postupne, keď človek podlieha ľahšiemu a zrieka sa nadprirodzených dobier. Postupne sa stáva otrokom svojich túžob.
Usmerňovanie túžob a žiadostí, ich postavenie do služby pravde, ktorá smeruje k vyšším hodnotám, otvára človeka pre vnútornú harmóniu, bez ktorej neexistuje sloboda. V konečnom dôsledku rozhodnutie pre Boha, najvyššie dobro, robí človeka naozaj slobodným. V zápase o slobodu nám prichádza na pomoc Duch Svätý. On osvecuje a posilňuje ľudský rozum, aby mu umožnil smerovať k najvyššiemu cieľu, ktorým je jednota s Bohom. Je to on, ktorý nás počas pôstu vedie, aby sme na prvé miesto v našom živote vedeli dávať Boha.