Kríž je silne prítomný aj v profánnom svete, hoci vzbudzuje odpor a odmietanie. Keby sme nahliadli do múdrych kníh, dozvedeli by sme sa, že je to pravouhlý štvorramenný útvar, symbol kresťanstva. Častokrát vyjadrujeme opisom, že niečo má po-dobu kríža, napríklad krížová chodba. Dokonca sa objavuje aj v názvoch spolkov - medzinárodnej organizácie pomoci Červený kríž. Hudobníci iste poznajú krížik ako značku pre zvýšenie tónu o poltón. Šikovné ruky gazdiniek neraz používajú krížik ako druh výšivky. Krížom sa pre nás v prenesenom slova zmysle môže stať aj nejaká osoba alebo situácia. A takto by sme mohli pokračovať ďalej.
Poznáme výrok sv. Pavla: „ Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2, 8) Táto Ježišova poníženosť a poslušnosť aktivujú silu pôsobenia kríža. My s krížom veľa ráz bojujeme, odmietame ho, máme strach. Cestu nám ukazuje Pán. Z kríža môžeme urobiť nástroj sebaposvätenia a záchrany. Môžeme s ním zápasiť, ale môžeme ho i prijať a s ním absorbovať aj jeho moc. Jeden katechetický obrázok pre deti dokonale vyjadruje podstatu kríža. Oslávený Ježiš po zmŕtvychvstaní so znakmi umučenia na rukách „prerába“ svoj kríž. V rukách drží tesárske nástroje a nimi robí do kríža otvory. Po chvíli si ten, kto hľadí na tento výjav uvedomí, že Pán Ježiš robí zo svojho kríža rebrík. Rebrík do neba. Rebrík, po ktorom možno vystúpiť bližšie k Bohu.
Kríž ako nástroj spásy a záchrany je možné kontemplovať len s vierou a v modlitbe. Modlitba je prostriedkom, ktorý pomáha prijať kríž s jeho ovocím. Počas celodiecézneho kňazského dňa v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 7. decembra minulého roku to pekným spôsobom vyjadril diecézny biskup Mons. Stanislav Stolárik. Vo svojom zamyslení okrem iného povedal: „Všimnime si plné Božie chrámy v iných častiach sveta, ako sa z nich ozýva radostná modlitba. A tam, kde je radostná modlitba, tam sa rodia živé skutky viery. Skutky viery, živý zápal pre šírenie evanjelia rôznymi spôsobmi, je ovocím živej viery. Modlitba posilňuje vieru a zo živej viery nastáva obnova duchovného života v ľuďoch, farnostiach, diecézach, všade. Vráťme sa k úprimnej modlitbe alebo ju obnovme a obnovíme seba i prostredie, v ktorom pôsobíme. Jednoducho premodlíme prostredie, v ktorom žijeme, všetky naše podujatia a zamýšľané akcie.“
Teda kríž možno pochopiť skrze modlitbu, ale čo ďalej? Cestu nám ukazuje Ježiš. Prijal kríž a na ňom sa modlí: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34) Praktickou výslednicou modlitby a kríža je odpustenie. A to je živý paradox kresťanstva. Živé paradoxy je zároveň aj názov knihy známeho autora Roberta Barrona, ktorý je pomocným biskupom v Los Angeles. Publikoval množstvo kníh, esejí a článkov o teológii a spiritualite. Založil organizáciu Word on Fire (voľne možno preložiť ako Slovo plné ohňa) a je jedným z najsledovanejších katolíckych predstaviteľov na internete, preto si vyslúžil pomenovanie „biskup internetu a sociálnych médií“.
V spomínanej knihe hovorí: „Katolícka cirkev spája svoje morálne požiadavky s mimoriadne zhovievavým systémom pokánia. Povedzme, že by pilot z lietadla, ktorý zhodil bombu na Hirošimu, prišiel do spovednice a s postojom úprimnej ľútosti by vyznal svoj hriech, ktorým bolo to, že prispel k zabitiu státisícov nevinných ľudí. Kňaz by mu pravdepodobne dal nejakú radu a možno by mu uložil aj prísne pokánie, no potom by povedal: ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. A hriechy toho muža, by boli pred Bohom zotrené. Cirkev volá ľudí k tomu, aby neboli z duchovného hľadiska priemernými ľuďmi, ale veľkými svätcami, preto sú jej morálne ideály také prísne. No Cirkev tiež sprostredkúva nekonečné Božie milosrdenstvo tým, ktorým sa podľa tohto ideálu nepodarilo žiť, čiže vlastne všetkým. Preto je jej odpustenie také veľkorysé a absolútne.“ [1]
Prežime naplno počas obdobia Pôstu a Veľkej noci tento jedinečný jav našej viery. Nech sa nám Kristov kríž stane nástrojom odpustenia, zmierenia a nádeje na nový život.
[1] BARRON, Robert. Živé paradoxy. Protiklady, ktoré sa nevylučujú. Redemptoristi: Bratislava, 2020, s,28.