Keď sa povie pôstne obdobie, väčšinou hneď premýšľame o tom, čo si odoprieť, čoho sa vzdať, aby sme tieto týždne čo najlepšie prežili. Toto obdobie je ale okrem toho výbornou príležitosťou k prehĺbeniu osobnej modlitby a motiváciou k tomu, aby sme si na Boha našli viac času. Pôst. Rovnaký rok čo rok, len my sme o rok iní. Ako iní? Ani takáto otázka nie je na začiatku pôstu úplne márna. V niektorých kláštoroch končila posledná modlitba dňa tým, že každý z mníchov urobil krok vpred. Mohol si v tú chvíľu položiť otázku: vpred kam? Do noci? K smrti? Do života? Bližšie? Ale k čomu? Každý končiaci deň je takýmto krokom. Nejako človeka posunie, premení. Tým viac rok. Pôst ma teda určite nenašiel rovnakého ako vlani. Neplatí totiž len o rieke, že ju nikdy nenájdeš rovnakú. Do čoho u mňa vstupuje ten tohtoročný pôst a čo si so mnou počne?
Obdarovanie každý deň
Je dobré si uvedomovať, že liturgické obdobia sú "pôsobivejšie" pripomenutím a prežitím toho, čo sa odohráva a má odohrávať po celý rok. Advent, Vianoce, pôst, Veľká noc. Nestavia sa mi tu pred oči čiastkové udalosti, ktoré si raz za rok mám "užiť". Stretávam sa tu so skutočnosťou, ktorá ma denne chce obdarovávať, je celoročná. „Neprehliadni ma“, volá intenzívne. Som preto vždy pozývaný ešte viac sa modliť. Aby som sa promodlil k poznaniu, ktoré sa chce stať mojou životnou Cestou a Pravdou. teda pôst. "Neplačte nado mnou ..." Počúvajme pozorne slovám, ktoré Ježiš povedal jeruzalemským ženám. Napriek svojej závažnoti a tragike nie je Ježišovo utrpenie a smrť hlavnou udalosťou Veľkej noci. Nie sme ním pozývaní iba k bolestnému rozjímaniu. Plač a ľútosť nad údelom Lásky medzi ľuďmi nie sú tým hlavným, v čom by sa malo niesť moje rozjímanie a moje modlitebné naliehanie.
Pôstny čas nás nepozýva v prvom rade k oplakávánou Ježiša, a dokonca ani ku vciťovaniu sa do jeho múk. Plač by nám nemal brániť byť pozornými. Áno, naplňme štyridsaťdňová prípravu na sviatky pozornosťou: uchopme Ježišovo utrpenie, smrť a vzkriesenie tak, ako on žiada a ponúka. Ako jeho službu mne. Aj tu, a zvlášť tu totiž platí: "Neprišiel som, aby som si nechal slúžiť, ale aby som slúžil." Utrpením, smrťou a vzkriesením. Pripravujem vám kúpeľ, do ktorého máte byť ponorení, aby ste žili. Kvôli tomuto krstu je Veľká noc. Ježišovo človečenstvo, ktoré je dejiskom veľkonočnej drámy, je zároveň mojím človečenstvom. Je tým, čo máme spoločné. Keď Ježiš víťazí v ľudskom tele nad smrťou, je jeho víťazstvo triumfom všetkých, ktorí na to povedia "áno, verím". Vyvrcholením a zdarom Ježišovho diela je pokrstený človek, ponorený do jeho víťazného života.
Sebavedomie víťaza
Oných štyridsať dní pred slávnosťou, teda pôstna doba, chce človeku každoročne pomôcť k obnove tohto víťazného sebapochopenia a sebavedomia víťaza. Takto možno vnímať aj prax odriekania: má mi pomôcť k poznaniu, že chlebom všetko nekončí, že aj keď nie je, nezomriem. Nejde tu a nikdy nešlo o prvoplánové týranie sa zo solidarity s Trpiacim, ale o zapojenie tela do hlásania radostnej zvesti: "Nielen z chleba žije človek." "Budem sa ti prehovárať, privediem ťa na púšť, budem hovoriť k tvojmu srdcu“ Ozeáš 2,16. Štyridsaťdňovým pôstom som nahováraný ku krstu. To sa napokon deje celoročne.
Kto sa modlí, je ochrancom Božieho práva
"Modliť sa" a "nechať sa prehovoriť" je v tomto zmysle jedno a to isté. K čomu ma prehovára? Dominikán Michel Labourdette nazýva toho, kto sa modlí, "ochrancom Božieho práva". Modlitba je totiž schopná zjaviť človeku to najhlbšie tajomstvo Života. Privádza k poznaniu toho, čo Boh naozaj chce a čo len on môže: vnoriť človeka do plného zmyslu života. Inak povedané: urobiť ho šťastným. Modlitba, to je "pozornosť tomu, kto sa dáva", ako skvele vyjadril iný Francúz Nicolas Malebranche. Kto sa stane vnímavým k takému obdarovaniu, pozná skutočné Šťastie. Logicky potom právo "urobiť ma šťastným" neprepožičia nikomu inému a chráni ho Jedinému. A pretože Darcom aj Darom je tu Boh sám, robí ma šťastným šťastím, ktorým je on sám šťastný. Tento rok rovnako ako vlani budeme štyridsať dní prehováraní. Ku šťastiu.