Popolcovou stredou začíname liturgicky silné obdobie voľne označované Pôst. Práve toto slovo dodáva aktuálnemu času rešpekt a duchovnú hĺbku. Popol na hlave i pôst sú skutočnosti súvisiace s podstatou nášho bytia. Hoci bez stravy neprežijeme, je možná jej redukcia z duchovných dôvodov. Priblížme si zmysel, prax a aktuálnosť pôstu. Hoci sa zdá, že pôvod slovenského výrazu pôst by mohol súvisieť po vzore českého púst so zvukovo blízkymi výrazmi púšť či pustiť (z rúk), podobne ako viaceré náboženské výrazy prešlo slovo pôst do slovníka Slovanov zo staroněmeckého slova fasto (pôst) či gótskeho fasten (postiť sa v jedení).
V Biblii sa v pôvodnom jazyku Starého zákona, v hebrejčine, nachádza sloveso cum - postiť sa 21-krát a podstatné meno com - pôst 28-krát. Oba výrazy nájdeme najmä v textoch Starého zákona z obdobia po babylonskom exile ukončenom v roku 539 pred Rr. Odvtedy sa prax pôstu stávala u Židov čoraz bežnejšou, a preto nie div, že proroci sa nevyhýbali ani kritike formálneho pôstu (Iz 58, 1-12; Žoch 7,4 -14; Joel 2,12 -14), ktorá tkvela v tom, že náboženský úkon musí byť v zhode so správaním sa voči blížnemu, a teda až tento sociálny aspekt umožní opravdivý pôst. V gréckom preklade Starého zákona, vtzv. Septiiaginte, a v Novom zákone sa sloveso rústeuein - postiť použije celkovo až 48-krát (20-krát v NZ) a podstatné meno nésteia-pôst 38-krát (5-krát v NZ); pričom v Novom zákone sa pôst spomína iba v prvých troch evanjeliách, v Skutkoch apoštolov a v Druhom liste Korinťanom.
Zmysel a kajúci ráz pôstu
Biblické výrazy sa významovo týkajú úplného alebo čiastočného zdržiavania sa jedla a pitia počas dňa alebo v dĺžke troch dní (Kst 4,16). Pri dlhšom pôste Mojžiša, Eliáša alebo Daniela sa používajú opisné vety, napríklad nejedol chlieb a nepil vodu (v Ex 34,28; Dt 26,14; 1 Kr 19,8; Dan 10,3). Pôst je niekedy reakciou na žiaľ zo smrti príbuzného či priateľa, alebo kvôli inej osobitnej situácii (1 Som 31,13; 2 Sam 1,12; 3, 35; 1 Km 10,12; Neh 1,4). Inokedy sa pôstom reagovalo na existujúcu alebo bezprostrednú hrozbu, a viazalo sa k nemu vyznanie hriechov (1 Sam 7, 6; Neh 9, 1-2; Dan 9, 3-19; porov. Jer 14, 7-12; Jon 3, 4-9), alebo modlitba ako zosilňujúci prostriedok pokánia (Ezd 8,21.23), čím sa konal akýsi kajúci obrad. Pôstom sa navodil ľudský postoj požadovaný od Pána vo forme sebaponíženia či sebaodmietnutia.
Pôstom sa kráľ Dávid po hriechu s Betsabe snažil odvrátiť Boží hnev (2 Sam 12,16. 22). Pôst pripravoval človeka na ďalšiu aktivitu, pre istú úlohu alebo rituál (Ezd 8,21; Est 4,16; Dan 9,3). Mojžiš, Eliáš a Daniel sa vylúčením jedla a pitia pripravovali na stretnutie s Bohom a prijatie zjavenia. V kontexte Pánovej vojny vedenej Izraelitmi sa tiež postilo, na čo odkazuje text v Sdc 20, 26; 3 Sam 14,24; Iz 22,12-14 a Jdt 4. Príležitosti a motivácie pôstu sú síce rôzne, no spoločným menovateľom zostáva túžba predstúpiť s pokorou a vierou pred Boha v očakávaní jeho zásahu.
Prax a karikatúra pôstu
Pôst nadobudol v židovstve význam nielen osobného, ale aj kolektívneho pokánia. V židovskej poexilovej tradícii sa konal kajúci a pôstny jom kippur (deň zmierenia). Vznik tohto sviatku sa programovo antedatuje do obdobia putovania Izraela púšťou v Lv 16. Až podnes sa slávi po začiatku židovského nového roka v 10. deň mesiaca tišri. Bol ustanovený na kolektívne odčiňovanie hriechov z predošlého roka pomocou pokánia, prísneho pôstu a prinášaním obetí. Až doteraz je konanie tohto pôstu znakom prináležania k vyvolenému národu (Iv 23, 29). Aj vo výročný deň katastrof zachovávajú Židia kolektívny pôst, najmä 9. dňa mesiaca ab na pamiatku zničenia prvého aj druhého chrámu v Jeruzaleme.
Zbožní Židia sa v čase Ježiša Krista postih z osobnej zbožnosti ako napríklad prorokyňa Anna (Lk 2,37). Pôst tejto starenky je výrazom čakania starobylého Izraela po novej nádeji a spáse od Boha, ktoré prichádzajú v Dieťati Ježišovi. Ježišov pôst v judskej púšti je obdobím prípravy na jeho verejnú činnosť a utužením dôvery v Otca. Učeníci Jána Krstiteľa sa postih podobne ako farizeji (Mk 2,18), niektorí až dvakrát do týždňa (Lk 18,12). Prax pôstu u kresťanov zohrá menšiu úlohu ako v židovskom náboženstve po návrate z exilu. Zmysel pôstu síce zostáva aj v Novom zákone podobný, Ježiš však prehodnocuje jeho prax. Hoci Ježiš nenariaďuje časté pôsty učeníkom, váži si tento druh spravodlivosti, je však podobne ako dávni proroci proti formalizmu či okázalosti pôstu a vedie nás v ňom na podstatu: Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení... (Mt 6,17-18).
Pôst nemožno absolutizovať. Pravý dôvod pôstu má byť v láske k Bohu, preto aj Ježiš chce, aby sa konal v ústraní, kde je Boh jeho jediným svedkom. Pôst tak vyjadrí nádej v Boha a vo vnútornú spravodlivosť. Dôležitejšie ako pôst je odpútať sa od bohatstva (Mt 19, 21), žiť v dobrovoľnej zdržanlivosti (Mt l9,12) a hlavne zriecť sa seba samého a niesť svoj kríž (Mt 10, 38). V pôste možno upadnúť ľahko do formalizmu, ktorý neznášali už proroci. Kto sa chce páčiť Bohu, má pripojiť k pôstu lásku k blížnemu v podobe almužny a skutkov milosrdenstva a úprimnú modlitbu. Preto aj Ježiš nerieši otázku pôstu izolovane a predostrie ho vo svojej programovej reči na vrchu (Mt 5, 3-7) v časti o praktizovaní vzťahu k Bohu až ako tretí prostriedok po almužne zameranej na blížneho a po modlitbe zameranej priamo na Boha (Mt 6, 1-18).
Obľuba pôstu v Cirkvi
Raná Cirkev preberá židovské zvyklosti v oblasti pôstu a doplňuje ich Ježišovými ponaučeniami. Skutky apoštolov spomínajú liturgiu spojenú s pôstom a modlitbou (Sk 13, 2-3; 14,23). Svätý Pavol, ťažko skúšaný a trápený hladom a smädom, pripája napriek všetkému aj dobrovoľné pôsty (2 Kor 6,5; 11,27). Veľmi skoro sa začne pôst kresťanov praktizovať v stredu a v piatok, na spomienku Kristovho zatknutia a umučenia. V skorej cirkevnej tradícii sa uvažovalo, že Ježiš bol zatknutý už v stredu večer, a nie vo štvrtok. V starokresťanskom spise Didaché (Učenie Dvanástich apoštolov) z roku 90 po Kr. sa píše o praxi pôstu toto: „Nemajte svoj pôst spolu s pokrytcami. Oni sa postia druhý a piaty deň po sobote (pondelok a štvrtok). Vy sa však postite v štvrtý a v prípravný deň (streda a piatok).“
V stredovekých kláštoroch sa praktizovali ešte prísnejšie pôsty. Mnohí mnísi jedli len každý druhý deň, iní sa postih päť dní v týždni, jedli len v sobotu a v nedeľu. A mali obmedzenia aj vo výbere potravín. Zriekali sa mäsa, vajec, syra a vína. Ich obvyklou stravou bol chlieb, soľ, strukoviny, byliny, zelenina, sušené ovocie, pričom dávali prednosť surovej strave pred varenou, ktorá mala už charakter sviatočného jedla. V životopise o sv. pustovníkovi Andrejovi Svoradovi, žijúcom v 11. storočí pod Zoborom a neskôr pri Trenčíne, sa spomína, že „keď nadišiel čas štyridsaťdňového pôstu, dostal od otca opáta Filipa štyridsať orechov a spokojný s týmto pokrmom s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia. V tie dni nikdy, okrem času modlitby, nevynechal prácu“.
Pôst Cirkvi v staroveku a v stredoveku bol výrazom bdelosti a očakávania Pána. Kresťania tým vyznávali, že spása tu ešte nie je tak, aby ňou boh úplne preniknutí. Pre kresťanov boh pôstne dni dňami väčšej bdelosti pre Boha. Nazývali ich vojenským výrazom stationes - zastavenia. Svätý Atanáz hovorí o účinkoch pôstu: „Pohladni na to, čo spôsobuje pôst! Uzdravuje choroby, vysušuje prekypujúce telesné šťavy, zaháňa zlých duchov, odplaší zvrátené myšlienky, dodáva mysli väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a postupne človeka privádza pred Boží trón. Veľkou silou je pôst a vedie človeka k veľkým úspechom.“ Na inom mieste hovorí sv. Ján Zlatoústy: „Pôst tela je pokrm pre dušu!“ a sv. Peter Chryzológ: „Pôst je pokoj tela.“ Nepokoj vzniká z nemiernosti v oblasti inštinktov a vášní.
Aktuálnosť a úžitok pôstu
Ježiš a osvedčená prax v Cirkvi nám pomáhajú získať triezvy pohľad na pôst, jeho aktuálnosť a užitočnosť. Ježiš to načrtol v slovách: „No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť“ (Mk 2, 20). Prvým príchodom Ježiš naplnil očakávania Izraela; aj modlitby a pôsty prorokyne Anny boh Bohom odmenené. Ježišovo zmŕtvychvstanie však ešte priamo nevedie k úplne dokonalej radosti, ktorú zakúsime až raz pri Pánovi. Preto pokánie zostáva súčasťou nášho života. A pretože pôst je výrazom pokánia, má svoju hodnotu, keďže posilňuje určitú formu komunikácie s Bohom paradoxne cez abstinenciu od vecí, bez ktorých neprežijeme.
Cirkev nám prísny pôst prikazuje na Popolcovú stredu a Veľký piatok, ale pôstnym dňom, či dňom pokánia je každý piatok, okrem sviatkov, a kajúcim pre kresťanov je celé Pôstne obdobie. U nás sa piatkový pôst spája najmä s bezmäsitým pôstom, no Cirkev nám núka adekvátnu náhradu. Tu môžeme byť kreatívni a z lásky k Ježišovi skúsiť abstinovať od toho, čo nás príliš rozptyľuje a je nám príjemné (zábava, onlne strávený čas, televízia či mnohé iné pôžitky). Testom správnosti nášho pôstu je však náš kontakt s druhými, milosrdenstvo k nim či rozprávame o nich. Svätý Bažil odkazuje: „Lepšie je jesť mäso, než požierať svojich bratov ohováraním.“
Pravý pôst vedie človeka k uzobranosti a pokore. Pôst zintenzívňuje najmä prosebnú modlitbu. Ak sa chceme za niekoho vážne modliť, je dobre podložiť svoju modlitbu i pôstom. V Knihe Tobiáš zaznie rada: Dobrá je modlitba s pôstom (Tob 12,8). Modlitba už nie je len záležitosťou hlavy, ale sa v nej angažuje celá bytosť. Voláme k Bohu telom i dušou. Pôstom obmedzujeme vitálnu silu, čím vyjadrujeme, že pomoc očakávame jedine od Boha. Na našej púti k večnosti má všetko svoj čas: „Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa“ (Kaz 3,4). Pôstom prežívame fakt, že aj Ježiš sám sa postil a ako „Ženích bol vzatý“. Nedele a sviatky nás zasa uisťujú, že on je naším zmŕtvychvstalým bratom. A tak pôst sa strieda neprestajne s radosťou z Pána.