Od vojnových filmov cez vedeckofantastické filmy - dokonca po romantické komédie sa nesmierne veľa filmov sústreďuje na tému kladných hrdinov, ktorí stoja proti záporným hrdinom. Možno aj svätý Pavol na to myslel, keď písal List Rimanom. Zvlášť v 8. kapitole Listu predkladá scenár dobrého a zlého hrdinu. Dobrý človek je ten, ktorý žije „podľa Ducha“, pričom zlý človek žije „podľa tela“. Podľa Pavla sa budeme správať jedným spôsobom, ak žijeme v Duchu, a budeme sa správať inak, ak žijeme v tele. Prvý spôsob vedie k zbožnosti a druhý k hriechu.
Každý deň zakúšame zápas medzi dobrom a zlom alebo slovami svätého Pavla zápas medzi telom a duchom. Tento boj vystupuje do popredia zvlášť v Pôstnom období. Výzva postiť sa, modliť sa a dávať almužny nás volá, aby sme „premáhaním seba krotili svoju pýchu“ (Pôstna prefácia III). Musíme sa rozhodnúť, ako na ňu zareagujeme. A v priebehu Pôstneho obdobia si postupne uvedomíme, že skutočným bojiskom nie je naše telo - to, čo jeme, alebo o koľko viac času venujeme modlitbe. Skutočným bojiskom je naše zmýšľanie: naše postoje a správanie sa k Bohu a ľuďom. Pozrime sa teda na zápas, ktorý sa odohráva v našej mysli. Pozrime sa na stratégie, ktoré nám pomôžu tento boj vyhrať, aby sme na Veľkonočnú nedeľu boli bližšie pri Ježišovi a aby sme boli naplnení jeho láskou a milosťou.
Skutočné bojisko
Začnime trochu zjednodušene, ale veľmi osožne. Pozrime sa na svoj vnútorný život. Každý z nás má mnohé úžasné a cenné charakterové vlastnosti, čnosti a talenty. To všetko sú dary, ktoré nám dal Boh. Sú to dary, ktoré sme rokmi rozvinuli a posilnili. Medzi takéto vlastnosti patrí štedrosť, láskavosť, úprimnosť, láska, milosrdenstvo a usilovnosť. Boh chce tieto čnosti a dary naplniť svojou milosťou, aby boli užitočné pre budovanie jeho Cirkvi a aby slúžili spoločnému dobru. Na druhej strane máme zároveň aj túžby, návyky a sklony, ktoré Boha urážajú a škodia nám i našim blížnym. Medzi hriešne sklony patrí lakomstvo, sebectvo, závisť, žiadostivosť a klamstvo. Aj tie sklony sme podobne ako svoje dary „rozvíjali“ - a majú na nás istý vplyv. Odvádzajú nás od Pána a plnenia jeho vôle.
V mysli teda prežívame zápas medzi túžbou žiť podľa Ducha a túžbou zapáčiť sa sebe samým a zanedbávať Boha a ľudí. Ale to nie je všetko. Žije v nás aj Duch Svätý - a on nie je nečinný. Vždy sa nám snaží povedať, ako veľmi nás Boh miluje a ako veľmi nás požehnal. Neustále sa snaží usmerňovať naše činy a pomáha nám vytvárať si správny vzťah k ľuďom okolo nás. Veľmi rád nás utešuje, keď sme sklesnutí, a povzbudzuje nás, keď sa nám darí. Stále nám ponúka podiel na Božej láske, milosrdenstve a múdrosti. Ale v zápase o naše zmýšľanie je prítomný ešte jeden „hráč“: diabol.
Je vždy blízko nás - nie v nás! - a posiela nám jedno pokušenie za druhým. Neustále nám našepkáva klamstvá a polopravdy. Hádže na nás „ohnivé šípy“ (Ef 6, 16). Pokúša sa nás presvedčiť, že máme právo na všetko, čo chceme. A celkom sa mu to darí! Samozrejme, v skutočnosti nie je také jednoduché rozlišovať svoje myšlienky - odkiaľ prichádzajú, prečo sa rozhodujeme tak, ako sa rozhodujeme, atď. Sme príliš zložití pre takýto zjednodušený prístup. Ale mnohí svätí pokladali základné metódy rozlišovania za veľmi užitočné, lebo im pomáhali riadiť ich vnútorný život tak, že mohli naďalej nasledovať Ježiša a rásť vo svätosti.
Prípadová štúdia: Apoštol Peter
Pozrime sa na príbeh z evanjelií, kde vidíme všetky tieto prvky, ako pôsobia v jednom človeku. Pozrime sa na svätého Petra. Je to jedna z najobľúbenejších postáv Nového zákona. Možno preto, lebo sa veľmi ľahko stotožníme nielen s jeho chybami, ale aj s jeho túžbou páčiť sa Pánovi. Ježiš sa pri jednej príležitosti spýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladáte vy?“ Peter hneď odpovedal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš blahoslavil Petra a povedal mu: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ Nazval ho „skalou“ svojej Cirkvi a sľúbil mu kľúče od nebeského kráľovstva. Predstavte si, ako dobre sa musel Peter cítiť, keď to počul!
Ale onedlho Ježiš povedal Dvanástim, že ide do Jeruzalema, kde ho náboženskí predstavitelia Izraela zabijú. Táto správa Petra rozčúlila a pobúrila. Opäť horlivo odpovedal: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ Aká to vernosť! Aká to odovzdanosť! Ale čo mu Ježiš povedal? „Choď mi z cesty, satan!“ (Mt 16, 13-23). Aká nečakaná odpoveď na Petrove dobré úmysly! Čo sa tu stalo? V oboch prípadoch k týmto záverom prišiel Petrov rozum . Robil to s dobrým úmyslom. A tie slová dokonca vyslovil. Ale Ježiš mu povedal, že jedna odpoveď pochádzala od Boha a tá druhá od diabla. Je jasné, že Peter sa musel naučiť rozlišovať svoje myšlienky a podnety.
A tak funguje aj náš rozum. Raz môžeme vyjadrovať Božiu lásku a názory a hneď potom môžeme hovoriť pod diablovým vplyvom. A v oboch prípadoch myslíme a hovoríme my! Znamená to, že sme odsúdení na život v náhode a nikdy nebudeme vedieť, či istá myšlienka pochádza z našej hlavy, z Božieho zjavenia alebo diablovho pokušenia? Samozrejme, že nie! Uvedený príbeh predstavuje len jeden krok na Petrovej ceste. Časom sa naučil rozlišovať, čo sa deje v jeho hlave. Rokmi sa zväčšovala jeho viera a čoraz viac sa odovzdával Pánovi. A veľa sa naučil aj zo svojich úspechov i zlyhaní. To mu pomohlo ovládnuť svoje impulzívne a prudké sklony. Peter nikdy neprestal obnovovať svoje zmýšľanie až do posledného dňa, keď pokorne odovzdal svoj život Pánovi.
Tajomstvo Božej lásky
Možno nás povzbudí, keď sa dozvieme, že keď zápasíme o svoje zmýšľanie, pôsobí pri tom aj duchovný princíp. Keď sa chceme pripodobniť Ježišovi, on sám v nás bude pôsobiť, a to v miere, ktorá nesmierne prevyšuje naše ľudské úsilie. Raz sa istý človek učil hrať golf. Inštruktor na ktorejsi hodine zmenil len dve veci pri odpálení loptičky: spôsob, akým držal golfovú palicu, a jeho postoj. Potom nakrútil na video nové odpálenie. Na prekvapenie žiaka mu tie dve zmeny nielenže pomohli zlepšiť sa, ale odstránili aj tri ďalšie chyby - bez toho, aby o tom človek vedel.
To sa stalo Petrovi po spomenutom konflikte (a mnohých iných) a to sa môže stať aj nám. Možno si myslíme, že „len“ chodíme na svätú omšu a modlíme sa po svätom prijímaní. Možno si len myslíme, že spoločná modlitba ruženca v rodine pomohla naučiť deti niečo o modlitbe. Ale je pravda, že keď takto vyhľadávame Pána, on napráva aj naše nedostatky a podporuje naše čnosti - a často si to ani neuvedomujeme, kým si nevšimneme zmeny vo svojom zmýšľaní a správaní sa. Toto je tajomstvo Božej lásky: Keď urobíme zopár malých krokov k Ježišovi, on urobí obrovský krok k nám. A výsledkom je vždy väčší pokoj, hlbšia múdrosť a jasnejšie zmýšľanie. On robí „oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme“ (Ef 3, 20).
Náročné... ale nie nemožné
Keď Pavol povedal Rimanom, aby žili v Duchu, myslel tým, aby používali svoju ľudskú silu a Božiu milosť, a tak „odložili“ staré, hriešne zmýšľanie, ktoré sa protiví Bohu, a „obliekli si“ nové zmýšľanie, ktoré pripodobňuje Ježišovi. To je aj náš cieľ. Náš rozum je jeden z najcennejších darov, ktoré nám Boh dal. Je to najväčší pomocník, ktorého máme, aby nám pomohol kráčať bližšie k Bohu. Ale je iróniou, že náš rozum dokáže byť aj naším najhorším nepriateľom. Peter napokon zistil, prečo jedna odpoveď pochádzala od Boha a druhá nie. Naučil sa rozlišovať Božiu vôľu.
Postupne sa jeho zmýšľanie obnovilo. Pre Petra bolo náročné nechať sa premeniť silou Ducha Svätého. A je to náročné aj pre nás. Ale náročné neznamená nemožné. Učiť sa žiť v Duchu je záležitosť milosti a modlitby. Je to záležitosť skúšania – robíme chyby, no niečo sa nám aj podarí. Vyžaduje si to čas, ale príde to. Je to sľub, na ktorý sa môžeme spoľahnúť, lebo ho dal sám Ježiš (Jn 14, 17. 25; 16, 12). Keď v tomto Pôstnom období prijmete výzvu obnoviť svoje zmýšľanie, pripomeňte si, ako Pavol uzavrel svoju výzvu žiť podľa Ducha. Povedal Rimanom, že sú synmi a dcérami Boha. A čo je ešte dôležitejšie, povedal im, že Duch Svätý je s nimi a v nich. Modlí sa: „Abba, Otče“ a dosvedčuje, že sú Božími deťmi (Rim 8, 15). Čo by nás mohlo uistiť väčšmi než tieto slová?