Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane
Ježišova modlitba v Getsemanskej záhrade
Evanjelisti pri opise agónie, ktorú Ježiš noc pred svojím ukrižovaním prežíval v Getsemanskej záhrade, zachytávajú viaceré detaily. U Matúša a Marka Ježiš hovorí: „Moja duša je smutná až na smrť“ (Mt 26, 38; Mk 14, 34). Lukáš píše, že Ježiš bol v takej agónii, že „mu pot stekal na zem ako kvapky krvi“ (22, 44). Ježiš očividne prežíval chvíľu veľkého zármutku. V modlitbe Otcovi vylieval svoje srdce. Nič pred ním neskrýval. odobne ako v prvých dvoch článkoch, aj teraz sa pozrieme bližšie na Ježiša, aby sme sa naučili niečo o modlitbe. Zamyslime sa teda nad Ježišovou modlitbou v tomto kľúčovom momente jeho života, aby sme zistili, ako sa môžeme modliť k Otcovi v časoch ťažkostí a skúšok.
Známe miesto na modlitbu
„Ako zvyčajne šiel na Olivovú horu“ (Lk 22, 39). Ježiš bol mužom modlitby. Modlil sa k svojmu Otcovi nielen v synagógach a v chráme, ako to robili všetci zbožní Židia, ale aj v súkromí. Mal vyhradený čas na modlitbu a osobitné miesta, na ktorých dennodenne trávil čas s Otcom. vôli modlitbe často vstával skoro ráno, a to ešte predtým, než sa prebudili jeho učeníci (Mk 1, 35). Chcel počuť svojho Otca, kým bolo ešte všade ticho. V rôznych mestách, kde sa zdržiaval - či už v Kafarnaume, Betánii alebo inde - mal pravdepodobne obľúbené miesta, na ktoré sa chodieval modliť. Keď sa zdržiaval v Jeruzaleme, často chodieval na Olivovú horu, na kopec východne od starého mesta, ktorý dostal meno podľa olivových hájov na jeho svahoch (Lk 21, 37). Práve tam sa nachádzala Getsemanská záhrada. Keď sa v tú noc Ježiš vybral do záhrady na modlitbu so svojimi učeníkmi, bol veľmi vážny. Slávili spolu Paschu, Ježiš posvätil chlieb a víno a obetoval ich ako svoje telo a krv. A počas večere jeden z Dvanástich tajomne odišiel bez toho, aby ostatným povedal, prečo odchádza.
Sám so svojím Otcom
Ježiš vstupujúc do záhrady vedel, že nechce byť sám. Pozval teda modliť sa spolu s ním troch najbližších učeníkov, tých, ktorí ho poznali najlepšie. Potreboval útechu Petra, Jakuba a Jána. Oni ho pri premenení videli v sláve a teraz od ich chcel, aby s ním boli aj v jeho slabosti a zármutku. Nepredstieral, že je v poriadku, a netváril sa, že sa nič nedeje. Nie, úprimne sa s nimi podelil o to, aký je zarmútený. Potom od svojich bratov odišiel na krátku vzdialenosť, len „asi toľko, čo by kameňom dohodil“ (Lk 22, 41). A hoci si ešte pred chvíľou vylieval srdce pred bratmi, v tej chvíli sa už cítil úplne sám.
V tejto chvíli nemohla zmierniť Ježišovu bolesť ani podpora jeho priateľov. Mohol sa obrátiť len na jednu osobu: na svojho Otca. Počas celého svojho života, aj keď čelil odporu a nenávisti, čerpal silu a povzbudenie od svojho nebeského Otca (Jn 8, 16; 16, 32). V túto noc, keď stál zoči-voči zármutku, ktorý sa nepodobal ničomu, čo kedy zažil, sa obrátil práve na neho. Ježiš v tú noc nerecitoval naučené modlitby ani si nečítal úryvky z Písma. On sa vrhol na zem a prosil svojho Otca o úľavu. Pokorne sa skláňal len niekoľko metrov od svojich spiacich bratov a pokorne sa zriekol seba samého pred Otcovou tvárou (Flp 2, 8). Ježiš prežíval skutočnú agóniu (Lk 22, 44); jeho božská prirodzenosť ho nechránila pred prežívaním veľmi ľudských emócií a bolestí.
Dokonalá modlitba
Ježiš sa modlil: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich“ (Lk 22, 42; kurzíva pridaná). Pripomeňme si, že len krátko predtým, ako sa Ježiš vydal na poslednú cestu do Jeruzalema, ho istý muž rovnakým spôsobom prosil, aby uzdravil jeho syna: „Ak môžeš niečo urobiť, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ (Mk 9, 22; kurzíva pridaná). Ježiš mu odpovedal: „Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí“ (9, 23). Prečo teda Otec nevyhovel Ježišovej modlitbe? Nebol vari jeho milovaným Synom?
Ježiš poznal Izaiášove proroctvá o trpiacom sluhovi: „A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti… Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili“ (Iz 53, 4-5). Tým, že sa Ježiš slobodne rozhodol obetovať svoj život, jasne zvestoval Otcovu lásku voči nám.
Ježiš teda pri modlitbe dobrovoľne prijal svoje umučenie: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22, 42). Takúto modlitbu odovzdanosti do Božej vôle sa pravdepodobne naučil od svojich rodičov a modlieval sa ju už od detstva. Mária Ježišovi už dávno povedala o tom, že rovnakú modlitbu vyslovila, keď ju anjel vyzval, aby sa stala Ježišovou matkou. Bola to dokonalá modlitba, ktorá sa nevyslovovala ľahko. Bola to modlitba plná žiaľu a úprimnosti, modlitba veľkého zármutku.
Pre teba a pre mňa
Ježiš bol svojím zármutkom a utrpením veľmi oslabený. Preto mu Otec poslal anjela, „aby ho posilnil“ (Lk 22, 43) a bol s ním. A hoci tento anjel nemohol niesť za Ježiša kríž, Pán bol presvedčený, že jeho Otec je s ním a dá mu dosť sily na túto poslednú cestu, dosť sily na to, aby povedal áno. Ježiš vstal zo zeme a zobudil svojich spiacich bratov. Bol pripravený znášať svoj údel. Urobil to pre teba i pre mňa. „Týrali ho, on to ponížene znášal a neotvoril ústa; ako baránok vedený na zabitie… Veď bol vyťatý z krajiny žijúcich, pre hriech môjho ľudu na smrť ubitý“ (Iz 53, 7-8).
Boh s nami
Čo nám ukazuje Ježišova modlitba v Getsemanskej záhrade? To, že môžeme ísť k Otcovi, aj keď necítime žiadnu ľudskú oporu. Aj keď sa cítime opustení a osamelí, Boh je vždy s nami a je pripravený sprevádzať nás v našich bojoch. To, že dokonalou modlitbou je modlitba odovzdania sa do Otcovej vôle, a to najmä v časoch skúšok. Takáto modlitba nám môže priniesť pokoj, keď urobíme úkon dôvery a odovzdáme svoj život Bohu, ktorý vie, čo je pre nás najlepšie.
To, že Boh vždy vypočuje naše modlitby, aj keď na ne neodpovedá tak, ako si želáme. V tú noc v Getsemanskej záhrade Otec vypočul Ježišovu modlitbu, a hoci od neho neodňal kalich, ktorý mal piť, poslal anjela, aby ho posilnil. Aj nás môže rovnako posilniť Božia milosť. Najlepšie zo všetkého je, že Božia láska k nám a jeho plán s naším životom je väčší než všetko, čo si dokážeme predstaviť. Áno, Ježiš musel znášať muky a smrť na kríži, ale svojím umučením a vzkriesením zachránil svet. Keď budete v tomto Pôstnom období rozjímať o Ježišom umučení a smrti, skúste sa ešte viac priblížiť k nemu. Nech vás naplní až po okraj, aby ste sa na Veľkú noc mohli pripojiť k celej Cirkvi a všetkým anjelom a svätým a radostne ohlasovať: „Ježiš vstal z mŕtvych, naozaj vstal!“
