Autor: Igor Janiga
Zdroj: © Rozmer 4/2019, s. 33-39 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
16.12.2019
Ľudová mágia na Slovensku a v Česku
Ľudová mágia, ktorá sa praktizovala a dodnes praktizuje v našich zemepisných šírkach, sa považuje - za synkretický systém, ktorý do seba pojal kresťanstvo, pôvodné náboženstvo Slovanov a taktiež novodobé podoby mágie, ktoré však s pôvodným magickým myslením nemajú veľa spoločné. Hoci má svoje špecifické črty, predsa len má viaceré paralely aj s inými magickými praktikami rôznych náboženstiev a kultúr.
Pôvod a rozšírenie mágie
Hovoriť v súčasnosti o mágii a čarodejníctve vzbudzuje nedôveru a evokuje pocit zaostalosti. No napriek tomu tento fenomén dodnes prežíva, aj keď je na mnohých miestach na ústupe. Avšak treba hneď v úvode poznamenať, že mágia, ktorá sa vyskytovala v našich geografických oblastiach, je odlišná od tej, aká príde na myseľ čitateľovi pri vyslovení tohto pojmu. Kedy a kde mágia vznikla asi nik nedokáže presne určiť, v každom prípade existovala už v najstarších časoch, čoho dôkazom sú viaceré archeologické nálezy. Najstaršie objavy sa spájali s mágiou, ktorá mala zabezpečiť dobrý a bezpečný lov. Tieto fakty dokladajú i maľby v jaskyni v Altamire v Španielsku či v jaskynnom komplexe v Lascaux vo Francúzsku. Nešlo, ako sa niektorí mylne domnievajú, o staroveké umenie, ale v prvom rade o maľby s magickým charakterom. Je potrebné si uvedomiť, že primitívne národy nič nerobili len z estetického hľadiska, ale všetko posudzovali z pohľadu funkčnosti. A tak to bolo i s maľbami v spomenutých jaskyniach. Existovala tu viera, že ak lovci znázornia spôsob ulovenia zveri, stane sa to tak aj v skutočnosti a oni budú mať dostatok obživy na dlhší čas. Potvrdenie tejto skutočnosti sa nám podarilo zaznamenať len nedávno. Keď si istý európsky maliar nakreslil v niektorej africkej dedine tamojší dobytok a maľbu si chcel vziať so sebou, dedinčania ho zastavili s otázkou: „Keď si maľbu odnesiete, čo budeme jesť?“ Verili, že ak s ním odíde maľba namaľovaného dobytka, stratí sa aj ich skutočná obživa. Išlo o magické zmýšľanie, konkrétne o mágiu podobnosti [1].
Pojem magos v perzskom jazyku označovalo Zarathuštrových kňazov a doslova znamenalo „ten, ktorý môže“. Mágiu preto môžeme zadefinovať ako snahu o cieľavedomé ovplyvňovanie ľudí, zvierat či prírody pomocou tajomných, nadprirodzených síl. V minulosti naši predkovia, či už na Slovensku alebo v Česku, nepoznali pojmy ako okultizmus, hermetizmus, ezoterika a pod., ani sa neriadili ich pravidlami. Práve z tohto dôvodu je ľudová mágia v našich geografických oblastiach taká odlišná [2].
V starovekých kultúrach Egypta, Perzie, Mezopotámie, Indie a Číny sa mágia rozvinula do podoby umenia, ktoré sa snažilo preniknúť do všetkých oblastí života a sveta. Vďaka archeologickým nálezom sa zachovalo z tých čias veľké množstvo zaklínacích formuliek a magických obradov, ktoré boli v týchto kultúrach prepojené s náboženstvom. Mnohé majú podobu modlitieb k ich božstvám. Tu vznikali prvé mystériá a tajné spoločnosti, kde sa mágia začala študovať systematicky. Osobitné miesto medzi magickými prostriedkami mal práve jazyk. Aj z tohto dôvodu sa traduje staré magické tvrdenie, že všetky veci majú svoje skutočné mená, ktoré sú ich podstatou. Vedieť skutočné meno veci znamenalo ovládať ju. Preto sa v zaklínacích formulkách využívajú „mocné mená“ ako magické zdroje moci.
O šírenie magických učení v Európe sa okrem Rímskej ríše a Grécka zaslúžili aj Židia. Aj v Biblii máme zaznamenaný spôsob zisťovania Božej vôle prostredníctvom kamienkov urim a thummim (svetlo a pravda). V neskoršom období k magickému mysleniu prispela aj kabala - stredoveký ezoterický výklad Starého zákona. S príchodom kresťanstva sa však mágia začala považovať za démonickú a mágovia za ľudí, ktorí sú spojení s diablom. Paradoxne sa mágiou zaoberali aj najväčší myslitelia stredoveku, ako Albertus Magnus (1193 - 1280), Arnold z Villanovy (1235-1314) alebo Raymond Lully (1232/1236 - 1315). Časť pôvodného magického myslenia sa však zachovala až do súčasnosti, a to v podobe ľudových liečiteľov, bohýň a vediem, ktoré sme donedávna mali aj na Slovensku či v Česku. Vo všeobecnosti však musíme podotknúť, že novodobá mágia v podobe veštenia z kariet je skôr pseudomágiou a so starým magickým myslením, teda s určitým prístupom človeka k vesmíru a prírode, nemá nič spoločné [3].
Rozdelenie mágie
Škótsky antropológ James Frazer rozdelil mágiu na dva základné okruhy. Prvá, similárna mágia je založená na predstave, že podobné javy vyvolávajú podobnú reakciu. Už praveký človek veril, že keď zje srdce, krv alebo mäso niektorého zvieraťa, získa tak jeho silu a odvahu. Táto prax však nie je taká vzdialená ani súčasnosti. Dodnes praktizujú niektorí mäsiari pitie krvi popravených zvierat. Podobných rituálov je mnoho napríklad na Kysuciach [4]. Pri mágii podobnosti sa využívali aj magické figúrky. Mohli mať ľudskú alebo zvieraciu podobu a symbolizovali živý objekt, na ktorý bol magický úkon zameraný.
Medzi magické figúrky patrili aj bábiky, ktoré sa dávali napríklad mladomanželom do perín, aby neostali bezdetní. Vedci sa domnievajú, že takéto magické figúrky pravdepodobne vznikli ako určitá náhrada za živú obeť. Samozrejme, podobné figúrky sa hojne využívali aj pri čiernej mágii. Jednou z možností, ako zlikvidovať nepriateľa, bolo zavesiť slamenú figúrku, ktorá ho znázorňovala, do komína. Figúrka po čase vyschla, a tak ako vysychala, mala postupne chradnúť aj osoba, proti ktorej bolo kúzlo namierené. Do figúrok sa tiež pichalo špendlíkmi a inými ostrými predmetmi, aby tak osobe spôsobili spolu so zaklínaním veľké bolesti [5].
Druhá, kontaktná mágia vychádza z predstavy, že veci, ktoré boli raz v kontakte, udržiavajú vďaka imaginárnym silám spojenie, aj keď sú oddelené. Na Kysuciach sa zachoval zvyk, že ak dalo ohrdnuté dievča mládencovu košeľu kompetentnej osobe a okrem iného ňou prechádzala v magickom rituáli ponad oheň, verila, že mládenca tak popáli jej láska, ako oheň košeľu [6]. V súvislosti s kontaktnou mágiou sa hovorilo aj o „zlom vetre“, čo je zase výraz, ktorý je známy na ostrove Haiti v rámci afrického ľudového liečenia. Ak bolo ťažké určiť presnú príčinu choroby, používal sa výraz, že choroba prišla so zlým vetrom. Verilo sa, že človeka ovanul vzdušný vír (nesúci so sebou nejakú chorobu), ktorý obyčajne zdvíha zo zeme prach. Aj z tohto dôvodu matky dbali na to, aby plienky a šaty detí neprišli do kontaktu s takýmto vírom a aby sa zlá choroba nedostala na ich deti [7].
Iné rozdelenie mágie je podľa zamerania a účinku na konkrétny objekt. Biela mágia má pôsobením na druhú osobu dosiahnuť pozitívny cieľ. Práve do tejto oblasti spadajú ľudoví liečitelia a bylinkári. Stúpenci bielej mágie sa často hlásia ku kresťanstvu a tvrdia, že schopnosti, ktoré nadobudli, majú od Boha. Avšak pravda je, že aj pri bielej mágii pôsobia tie isté sily ako pri čiernej, len účinok je iný. Čierna mágia má zas pôsobiť na druhú osobu negatívne a má jej privodiť chorobu, nešťastie alebo aj smrť. Typickým príkladom negatívnej mágie bolo tzv. porobenie, ktoré sa vykonávalo prostredníctvom porobiska. Slovenský etnograf Jozef Ľudovít Holuby (1836 - 1923) uvádza, čo sa pod porobiskom myslelo. Do plátna alebo hlineného hrnca sa dala hlina z hrobu, niečo z mŕtveho človeka (vlas, necht a pod.), osikový list, voda, v ktorej sa umyl zomrelý, a kvasnice. Zmes sa dôkladne premiešala, obradne sa nabila negatívnou energiou namierenou proti konkrétnemu človeku a zakopala sa do zeme, často blízko obydlia, kde dotyčný býval. Zmes postupne kysla a verilo sa, že podobne sa udeje i s človekom, proti ktorému bolo porobenie nasmerované. Tento mal trpieť na opuchy, ktoré mu mohli spôsobiť až smrť. Vo všetkých kultúrach sa čierna mágia považovala za zlú a egoistickú, lebo vychádzala z najnižších pudov človeka. Okrem bielej a čiernej mágie poznáme aj tzv. sivú mágiu, ktorá slúži samému mágovi, aby skrze ňu dosiahol vlastné dobro a ciele. A známa je aj erotická či sexuálna červená mágia, ktorej podstatou je úsilie získať si erotickú náklonnosť osoby, po ktorej daný človek túži. Táto priazeň sa vždy získava proti vôli objektu túžby [8].
V súvislosti s červenou mágiou sa hovorilo o tzv. parciálnej mágii. Išlo o vieru, že niečo napríklad zo ženy zastupuje ženu ako celok. To znamená, že ak sa podarí dostať kúsok zo ženy do muža, tak ten už na inú nepozrie a bude túžiť len po nej. Na východnom Slovensku, na Kysuciach, ale aj na Orave sa často používala prax dať mládencovi do nápoja alebo jedla niečo, čo obsahuje dievčenské telesné výlučky. Známe je aj rozbíjanie vajec na nahom tele ženy, ktoré si nechala stiecť po celom tele do nádoby umiestnenej medzi nohami. Z takto pripravených vajec sa potom spravila praženica, ktorá sa ponúkla vyvolenému. Podobným spôsobom sa dojedla primiešavala menštruačná krv, sliny alebo pot. Ženy tiež často využívali na varenie vodu, v ktorej sa predtým umyli, čo malo zabezpečiť neodolateľnú túžbu po dotyčnej žene [9].
Ľudová mágia sa v praxi delí ešte na iné skupiny, ktoré si môžeme bližšie opísať. Nezriedka sa používala ochranná mágia. Využívala sa pri rôznych príležitostiach, často napríklad pri stavaní nového domu. Postupne, ako stavba rástla, sa do jej rôznych častí vkladali ochranné predmety. Išlo o rôzne bylinky, soľ, štedrovečerný chlieb, svätenú vodu a drobné peniaze. Tieto predmety mali zabezpečiť šťastie, zdravie a prosperitu obyvateľom domu. Ochrannú funkciu pri stavbe domu mali aj magické vzory a obrazy vyrezané do nadpražia vchodových dverí. Išlo o tzv. slnečné ružice, pravidelné šesťcípe hviezdy v kruhu, ktoré ešte dnes môžeme vidieť na starých chalupách na Kysuciach. Tento symbol slnka sa považuje za jedno z najstarších ochranných obrazcov vôbec. Symbol slnka mal zabrániť zlým silám, aby škodili tým, ktorí v novom dome bývajú. V podobnej forme ako na Kysuciach sa tieto symboly zachovali napríklad aj na štíte etruského bojovníka zo 6. storočia pred Kr. [10]
Podrobnejšie sa teraz môžeme pozrieť na mágiu liečebnú, ktorá tvorila jadro ľudovej mágie. Liečiteľské schopnosti nezískavali vedmy, veštice či bohyne zo žiadnych kurzov či školení, ale naučili sa ich od svojich predchodcov, najčastejšie rodičov. Z procesov s tzv. bosorkami sa za-chovali zápisnice, v ktorých nešťastné ženy prezrádzali svoje zaklínadlá a formulky ako základné spôsoby liečby, ktoré by za žiadnych iných okolností neprezradili. Na základe zachovaných postupov sa dajú určiť hlavné znaky takéhoto liečenia.
Veľkú silu a moc malo hovorené slovo. Nešlo o vynález ľudových liečiteľov. Rôzne zaklínadlá a kliatby hovorili už šamani a zdokonaľovali ich egyptskí a sumerskí kňazi. Istú paralelu môžeme vidieť aj s indiánskymi šamanmi, ktorí pripisovali veľký význam spevu a spievanému slovu. Podobne i stredoveké liečiteľky používali veršované zaklínadlá, ktoré sa takto lepšie zapamätali. Všetky zariekavacie formulky, či už na Kysuciach alebo v preslávenej obci Žítková na Morave, sú si veľmi podobné a odriekavajú sa podľa presných pravidiel. Typickým znakom je tiež prelievanie olova a vosku nad chorým a posielanie choroby na pusté miesta, kde im liečiteľ nariaďuje nekonečne trvajúce činnosti (napr. prelievanie vody), ktoré ich mali vyčerpať natoľko, že nebudú viac dotyčnému škodiť. Rovnako sa praktizoval aj magicko-náboženský synkretizmus, ktorý si podrobnejšie rozoberieme neskôr [11].
Ďalším typom ľudovej mágie je mágia čísel. Šlo o to, že niektoré čísla sa vnímali ako magické. Napríklad číslo 3 je silno symbolické. Predstavuje v človeku tri oblasti a to telo, ducha a dušu. V živote symbolizuje narodenie, život a smrť a tiež začiatok, stred a koniec. Je tiež symbolom plnosti [12]. Sedmička rovnako predstavuje symbol plnosti, ale aj dokonalosti. Kým sa napríklad v niektorých oblastiach Slovenska verilo, že siedme dieťa má vrodené mimoriadne liečiteľské schopnosti, tak naopak trinástka vzbudzovala obavy a strach. Napríklad v Babylonskej ríši mal prestupný rok trinásty mesiac v znamení havrana, ktorý predstavoval nešťastie. Korene numerológie však siahajú až do starovekého Egypta, Perzie či Indie. Tomuto umeniu sa venovali len zasvätené osoby, a to najmä kňazi. V Grécku to bola zase doména filozofov a matematikov. Mystický význam čísel využívali v kabale aj Židia [13].
Pri ľudovom liečení dôležitú úlohu zohrávali aj prostriedky ako voda, vosk, byliny, dotyk a okiadzame [14]. Obzvlášť voda mala pri zisťovaní zdravotných problémov veľký význam. Žítkovské bohyne napríklad používali tzv. „ščasnú vodzičku“, ktorá sa používala tak na vnútorné požitie, ako aj na vonkajšie omývanie. Pripravovala sa zo sútokov prameňov potokov, pričom sa verilo, že má liečivé účinky. Bohyne do takejto vody dávali lúhovať rôzne byliny a nechýbali ani vhodené uhlíky [15]. Na Kysuciach sa dbalo na to, aby liečivá voda pochádzala z deviatich prameňov alebo potokov, prípadne studní. Táto voda sa už mohla použiť na magické účely, poprípade sa ešte upravovala a nabíjala energiou. Pri rôznych príležitostiach sa odriekali aj rozmanité formulky, ktoré sa najčastejšie začínali slovami: „Vodička čistá, od Pána Ježiša Krista...“ Vedmy a bohyne však často pri svojich úkonoch využívali aj tzv. Trojkráľovú vodu a svätenú vodu. Samostatnú kategóriu tvorila rosa (zvlášť v niektoré významné dni), ktorá sa považovala za posvätnú, táto sa zbierala do handričiek a potom sa využívala najmä na obmývanie tela. Samozrejme, voda sa v niektorých prípadoch dala použiť aj negatívne, a to najmä tá, v ktorej sa umyl mŕtvy. Aj z tohto dôvodu sa táto voda hneď po použití vylievala, aby sa nedala zneužiť pri čiernej mágii [16].
Avšak bohyne a vedmy boli v prvom rade zbehlé v používaní bylín, ktoré boli určené na liečbu rôznych chorôb. Mnohé z týchto bylín sa aj dnes používajú na liečebné účely. Išlo o podbeľ, hlohový kvet, kvety bazy čiernej, ďalej pľúcnik lekársky, repík a iné. Každá bohyňa mala vlastný spôsob liečby. Niektoré byliny sa len pili, iné bolo potrebné najprv vylúhovať v alkohole alebo v ščasnej vodzičke. Často sa zmes bylín pálila a používala ako kadidlo. Nezriedka sa byliny pridávali do kúpeľa, prípadne sa prikladali na boľavé miesto. Vždy sa však nad bylinami používalo zariekavanie a magické formulky, aby bol liek účinný[17].
Pôvod bohýň a vediem
Nejeden pozorovateľ si už určite položil otázku, odkiaľ sa vlastne bohyne a vedmy v našom prostredí vzali? A ako je možné, že sú také obľúbené ešte v 21. storočí? Na tieto otázky sa snaží odpovedať etnograf František Bartoš, keď uvádza, že ľudia na kopaniciach sú síce niekoľko storočí kresťania, ale ich kresťanstvo je len vonkajšou zásterou, spod ktorej sa na povrch tlačia staré pohanské zvyky zdedené od dávnych predkov. Podobne ho doplňuje aj evanjelický farár Jozef Holuby, ktorý píše, že ho nesmierne bolí a zarmucuje výsledok jeho pozorovania a ten je taký, že ľudia používajú dvojaké náboženstvo. Jedno pre kostol a verejnosť a druhé v súkromí v podobe povier a čarov. Holuby zároveň uvádza sociálne príčiny tohto konania, keď píše, že tí, ktorí poznajú týchto ľudí, ich zmýšľanie, zvyky a obyčaje vedia, že povery a čary nielenže neubúdajú, ale s narastajúcou chudobou silnie aj jav ničomných prostriedkov - čarov [18].
Bohyniam, ako ich najčastejšie volali v oblasti Bielych Karpát, či už na slovenskej alebo českej strane, sa tak hovorilo nie preto, že by sa im prisudzovali nejaké božské atribúty, ale preto, lebo pri svojich rituáloch vzývajú Boha, teda jednoducho „bohujú“ („bohyňujú“). Sám výraz bohovať (bohyňovať) však bohyne nepoužívali. Toto slovo vnímali viac v negatívnom význame. Radšej používali slová ako „urobic“ alebo „vyčítať“ [19]. Zaujímavosťou je, že fenomén bohovania a čarovania sa vyskytuje najmä na kopaniciach v hornatých oblastiach, ako sú Biele Karpaty, či na lazoch v oblasti Kysúc. Ide o geografické územia, ktoré boli odtrhnuté od okolitého sveta, v ktorom boli ľudia väčšmi odkázaní sami na seba. Dagmar Pintířová Dobšovičová, ktorá robila etnologický výskum o žítkovských bohyniach, uvádza, že na základe historických záznamov je možné sa domnievať, že korene žítkovských bohýň pochádzajú z vtedajšieho Uhorska a z oblasti na východ od Uhorska. Svedčí o tom aj fakt, že používané priezviská podľa matričných záznamov sú špecifické a vyskytujú sa výlučne na kopaniciach. Ide napríklad o priezviská Gabrhel, Gorčík, Janiga, Juriga, Zigo a iné, ktoré majú rusínsky alebo slovenský pôvod. Tento fakt potvrdzuje aj tamojšie nárečie. Zaužívané slová majú často blízko k slovenským slovám, v slovách sa takmer vôbec nepoužíva české ř, ale je nahradené normálnym r. V tejto oblasti sa však používajú aj slová, ktoré majú úplne odlišný pôvod a nepoužívajú ich ani Slováci, ani Česi.
Bohyne sa v ľudovej mágii stavajú do roly sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi. V ich zariekavaní nechýbajú kresťanské formulky a invokácie k Najsvätejšej Trojici či Panne Márii. Týmto vzniká určitá dezorientácia jednotlivca, ktorý, hoci môže vyznávať niektorú formu kresťanského náboženstva, môže zároveň vyhľadať bohyňu bez pocitu viny, že sa týmto spôsobom nejako previňuje voči Bohu. Navyše sa bohyne často prezentujú ako veriace osoby, ktoré pravidelne navštevujú bohoslužby a samy odporúčajú svojim klientom, aby nechali odslúžiť za niekoho omšu, poprípade aby darovali Cirkvi určitý peňažný príspevok. Samozrejme, Cirkev bohyne a vedmy ako sprostredkovateľky medzi Bohom a ľuďmi nikdy neuznávala. Druhá úloha bohýň bola liečiteľská. Na jednej strane liečili fyzické choroby, ale poskytovali tiež psychoterapeutické poradenstvo kvôli mnohým vnútorným trápeniam a problémom ľudí všetkých spoločenských vrstiev [20].
Čo vlastne bohyne a vedmy vykonávali? Najstaršia písomná zmienka o bohyniach na Žítkovej pochádza z pera jezuitu Karla Kulicha, ktorý zaznamenal v polovici 18. storočia, že bohyne liečili bylinami a zariekavaním a ako praktiky využívali liatie vosku a olova [21]. Iný katolícky kňaz zo Starého Hrozenkova, Josef Hofer (1871-1947), si viedol podrobné záznamy o tunajších obyvateľoch a zaujímal sa najmä o zvyky a obrady známych bohýň. Napriek tomu, že k nim až prehnane kriticky pristupoval, z jeho záznamov sa dozvedáme rôzne podrobnosti, napríklad: „Ak vypovie milenec milenke lásku, táto ide k bohyni, aby ho nejakým čarom opäť k nej pripútala. Ak sa niekomu stratili peniaze, šiel k bohyni, aby mu pomocou kúziel zistila, kto mu ich vzal. K bohyni chodia chorí, ale aj tí, ktorým nedojí krava, aby im zistila, kto dobytku počaroval [22]. Bohyne rovnako dokázali čarami ovplyvniť sudcu, aby súdny spor vyhral práve ten, kto prišiel s prosbou za bohyňou“ [23]. Hofer na druhej strane uznáva, že bohyne mali ku každému vľúdne slovo, dobrú radu a aj prospešný liek. Vo svojich zápiskoch tiež uvádza, že bohyne otvárajú dvere minulosti, odhrňujú temný závoj budúcnosti a volajú za svedkov mŕtvych z temných hrobov [24].
Ľudia na kopaniciach a lazoch však silno rozlišovali medzi bohyňami a bosorkami. Kým bosorky využívali čary a mágiu na to, aby škodili druhým z dôvodu vlastného prospechu, tak bohyne zásadne ľuďom pomáhali a mágiu využívali len na dobrý cieľ. Povedané súčasným jazykom, jedny využívajú čiernu a druhé bielu mágiu. Samozrejme, na to, aby bohyne dokázali zamedziť pôsobeniu zla, museli ony samy dokonale poznať aj čiernu mágiu. A podobne je to aj naopak u bosoriek. Z toho vyplýva, že určiť jasnú hranicu medzi čiernou a bielou mágiou nie je vždy úplne jasné. Sú to dve strany jednej mince. Magické postupy a techniky sú v prípade čiernej alebo bielej mágie veľmi podobné, rozdiel spočíva len v postoji mága, teda v tom, či mágiu využije na dobrý, alebo na zlý cieľ. O tom, prečo boli bohyne také obľúbené, svedčia záznamy, ktoré vysoko vyzdvihujú ich etický postoj. Hoci bolo bohovanie pre bohyne živobytím, odmenu nebrali vždy a za každú cenu.
Z veštenia z vosku dokázali určiť, či je ešte šanca na uzdravenie, a ak zistili, že pacientovi už nemôžu pomôcť, oznámili to ich blízkym a neživili tak v nich zbytočné nádeje a ani nevymáhali od nich ďalšie peniaze, len aby si prilepšili. Možno preto ľudia nevnímali honorár za bohovanie ako vyháňanie peňazí z ich vrecka, ale túto službu považovali za čestnú a rovnako aj odmenu za ňu. V prípade, že bol pacient smrteľne chorý, svoje schopnosti bohyne využívali na to, aby ho dobre pripravili na smrť. Aj z tohto dôvodu boli niektorými lekármi privolávané do nemocníc, k posteliam zomierajúcich, aby zmierovali chorého s jeho neodvratným koncom [25]. Bohovať a čarovať však nemohol každý, podobne ako to bolo u šamanov starých národov a etník. Väčšinou šlo o dedičné privilégium, ktoré sa odovzdávalo z matky na dcéru, teda po praslici, ako sa zvyklo v minulosti hovoriť. Nie však každá dcéra mohla byť bohyňa. Musela mať na to isté predpoklady a tiež záujem toto bremeno na seba vziať.
Magický rituál praktizovaný bohyňami
Aby sa vôbec dal rituál konaný bohyňami označiť za magický, musí spĺňať určité elementy magického obradu: Predmet - buď magicky pôsobí, alebo sa v obrade používa na sprostredkovanie magického účinku (napr. včelí vosk, voda, z ktorej sa vyčíta problém či budúcnosť, rozžeravené uhlíky, osobné predmety klienta, chlpy zo zvieraťa a iné); Verbálna zložka - zaklínadlo adresované nadprirodzenej sile spojené s prosbou (napr. zariekavanie, rôzne formulky určené na domáce odriekavanie, modlitby s dôrazom, že rituál nekonajú bohyne zo svojej moci [26] a pod.); Rítus - obrad (napr. zlievanie vosku, vhadzovanie žeravých uhlíkov, pokropenie predmetov či miestnosti, prežehnávanie predmetov atď.); Osoba - ten, kto magický obrad vykonáva (napr. sama bohyňa, v prípade urieknutia dobytka to môže byť aj iná osoba, ktorá obrad vykoná podľa pokynov bohyne doma). Ako je evidentné na základe vyššie opísaných zložiek magického rituálu, bohyne dodržali všetky body, a teda ich činnosť sa naozaj môže nazvať magickým rituálom alebo obradom [27].
Mágia ako synkretický systém
V spomínanej dvojdielnej štúdii o haitskom náboženstve vúdú28 sme uviedli, že jeho hlavnou črtou bol synkretizmus. Podobne je to však aj s ľudovou mágiou, v ktorej sú silno zastúpené prvky a rituály predkresťanských náboženstiev, ktoré sa premiešali s kresťanstvom. To jej dodávalo celkový obraz kresťanských rituálov a človek nemal pocit, že by robil niečo zlé alebo zakázané. V zaklínadlách boli pôvodne mená pohanských bohov a démonov, no po príchode kresťanstva sa nahradili menami svätých a Najsvätejšej Trojice [29]. V praxi však nejde o nič výnimočné. Podobné preberanie textov a zámenu mien bohov zaznamenávame tiež v dejinách židovského národa. Napríklad Kniha Jozue či prvé vydania Deuteronomia vznikli počas obliehania Izraela Asýrčanmi. Keďže ich autori chceli poukázať na to, že Jahve je silnejší ako ktorékoľvek božstvo, či to bola Ištara, Adad alebo Aššur, vypožičali si asýrske obrazy bojujúcich božstiev, aby tak vyzdvihli veľkosť Jahveho. V Knihe Jozue sa píše: „Hospodin povedal Jozuemu: »Neboj sa ich, lebo som ti ich vydal do rúk. Nikto z nich neobstojí pred tebou.«" (Joz 10, 8) Veľmi silnú paralelu je však možné nájsť v asýrskych textoch v orákulu pre Esarchadóna: „Esarchadón, kráľ národov, neboj sa! (...) Ja som Ištar arbélska, ktorá kladie tvojich nepriateľov k tvojim nohám.“ Asýrske príbehy o dobývaní sú vypracované podľa jasného kľúča a starozákonní pisatelia zjavne použili tento kľúč, aby z Boha Jahveho spravili bojovníka [30].
Podobne vzniklo tiež množstvo rituálov, pri ktorých sa z kresťanských modlitieb alebo prvkov stali výlučne magické prostriedky. Napríklad na Slovensku existovala prax magickým spôsobom používať žalmy. Ľudia si ich napísali na papieriky a používali ich ako magické zaklínadlo pri rôznych situáciách. Napríklad Žalm 25 sa mal priložiť na čelo pri nespavosti, Žalm 26 chránil pred čarami, Žalmy 51 a 56 bránili nadmernému krvácaniu ženy či Žalm 81 sa používal proti boleniu hlavy. Podobne to bolo taktiež s nosením krížikov a rozličných amuletov, ktoré rovnako stratili svoj pôvodný význam, keďže sa začali používať ako magické prostriedky [31].
Publicista a prozaik Ferdinant Dúbravský zaznamenal modlitbu, presnejšie zariekavaciu formulku, na ktorej môžeme veľmi dobre vidieť náboženský synkretizmus. Túto modlitbu v skutočnosti používal muž z Vyškovca pri Starom Hrozenkove, o ktorom sa tradovalo, že dokáže zažehnávať búrky. Aj sám muž tomu veril. Vyšiel na vrch Kykulu a na všetky strany urobil znamenie kríža. Potom sa začal modliť. Nik nevedel, čo presne odrieka, no po jeho smrti sa v jeho modlitebnej knižke našla takáto zažehnávacia formulka napísaná v starom švabachu, ktorú používal: „V mene Otca i Syna a Ducha Svätého amen. Zaklínam vás, vy čierne mraky, blesky a hrom, krúpy a búrka, skrze všemohúcnosť Boha Otca, skrze múdrosť Boha Syna a skrze moc Boha Ducha Svätého, aby ste . sa rozdelili a žiadnemu človeku neublížili. Zaklínam vás, skrz živého Boha, skrz pravého Boha, skrz svätého Boha, aby ste prestali hučať a ľudské srdcia ľakať. Zaklínam vás, skrze moc svätého kríža, na ktorom náš Pán, Ježiš Kristus, s rozostretými ramenami visel a povetrie očistil pred mocou zlého ducha. Zaklínam vás skrze blahoslavenstvo Panny Márie, skrze moc svätých apoštolov, skrze moc svätých spovedníkov, skrze čistotu panien a skrze zásluhy všetkých svätých, aby ste sa odtiaľto odvrátili, do divokej zeme utiekli, kde nebudete nikomu škodiť. Zaklínam ťa, ty ohavná búrka, ak ťa Satan vzbudil, skrze zatienenie Panny Márie od Boha. Zaklínam ťa skrze svätý kríž, ktorý s veľkou vierou a dôverou ku cti Božej proti tebe konám, aby si prestala hučať, hrmieť a blýskať a nevydávala krupobitie, aby sme od škody zachránení boli. Chválime Boha Otca aj Syna aj Ducha Svätého. Amen“. Sám zažehnávač nakoniec zomrel práve pri svojom zaháňaní búrky. Dobitý, krvavý a celý modrý sa vrátil po búrke domov, vo veľkých bolestiach si ľahol a zomrel. Pred smrťou na naliehavé otázky odpovedal: „Nikto sa odo mňa nedozvie, čo som videl a čo som zažil.“ Potom zomrel [32].
Urieknutie a zlý pohľad
O moci zlého pohľadu či urieknutia panuje veľmi rozšírená predstava vyskytujúca sa v Indii, na Blízkom východe, v Európe či kdekoľvek inde na svete. Ani zďaleka však nejde o záležitosť či poveru, ktorá patrí do minulosti. Ešte aj dnes existuje mnoho ľudí, ktorí tomuto javu veria a snažia sa ho eliminovať. Tento fenomén a viera v neho sa nachádza dokonca i medzi vyspelými národmi Európy či Ameriky. Zlý pohľad a urieknutie je jav ľudovej viery založený na predstave, že muž alebo žena má moc dobrovoľne alebo nedobrovoľne škodiť druhému človeku alebo majetku len tým, že sa na neho pozrie či ho pochváli. Spôsobená škoda sa môže prejaviť chorobou, zlou úrodou, alebo ak sa to týka statku, najčastejšie kravy, môže ísť o znížený prísun mlieka. Medzi preventívne opatrenia patrí nosenie amuletov (najmä u detí do jedného roka sa na zápästie priväzovala červená nitka), rôzne posunky rukami (poklopanie na drevo), pľutie a prednášanie ochranných výrokov (neúrekom) predtým, ako sa niečo pochváli. Výnimkou nie je ani nosenie niektorej časti odevu naruby. Iným riešením, ako sa ochrániť, je zamlčovať pravdu pred ľuďmi, aby vôbec nemali šancu človeka urieknuť [33].
Ak už bohyňa alebo vedma určila, že je napríklad krava urieknutá, nariadila nasledovný rituál. Kravu treba podojiť a na sitko treba položiť na kríž dve žihľavy a na ne žeravé uhlíky. Časť podojeného mlieka treba cez to sitko preliať. Toto mlieko potom treba vyliať do pántov dverí a na klát, kde sa rúbe drevo. Tam treba žihľavu posekať sekerou. Nakoniec je potrebné kravu odymiť (okadiť) bahniatkami, ktoré boli posvätené na Veľkú noc. Sám rituál sa môže zdať človeku ako nezmyselný, ale len dovtedy, kým nepochopí jeho význam. Verilo sa totiž, že pri prelievaní mlieka cez žihľavu a žeravé uhlíky osobe, ktorá urieknutie spôsobila, privodí tento rituál popáleniny a popŕhlenie ako od skutočných žeravých uhlíkov a žihľavy. Aj v tomto prípade ide o mágiu podobnosti. prípade, že bol urieknutý človek, robil sa iný rituál. Do vody z vodovodu sa malo hodiť deväť hlavičiek zo zhorenej zápalky, po jednom ich vhadzovať do pohára s vodou a hovoriť: „Nie jeden, nie dva, nie tri, nie štyri (...), nie deväť“ [34]. Po tomto úkone sa mal dotyčný urieknutý umyť vodou, ktorá bola nazbieraná z deviatich studničiek a utrieť sa košeľou prevrátenou naruby. Urieknutie tak malo byť zlomené [35].
Na iných miestach Slovenska sa praktizovalo pitie a umývanie odvarom z čistca. Ak sa človek umýval, mal to robiť do tvaru kríža a hovoriť. „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého, amen.“ Úkon sa opakoval trikrát. Pokiaľ išlo naozaj o urieknutie, voda v miske sa mala zakaliť a byť hustá ako huspenina. Pri ťažkom urieknutí sa do čistca pridávala aj svätená voda a postihnutý sa ňou umýval celý. Pri tom sa hovorili i slová: „Bodaj si sa nikdy nevrátil!“ Na záver odrábania sa postihnutý trikrát poutieral spodnou košeľou alebo sukňou odhora nadol a zľava doprava. V iných prípadoch sa používalo aj okiadzanie, vylízanie očí či utieranie handrou namočenou v moči postihnutého [36].
Záver
Z pohľadu Katolíckej cirkvi je postoj voči ľudovej mágii a bohyniam či vedmám úplne nekompromisný. Ako uvádza Jiří Jeřábek, katolícky kňaz v Starom Hrozenkove, ktorý tu pôsobil medzi rokmi 1988 - 1993, bohyne vyhľadávajú tí ľudia, ktorí majú slabú vieru v Boha. V ich vnútri sa tým vytvorí prázdnota, ale túto nevypĺňajú Bohom, ale ľudovou mágiou. Hoci bohyne používajú pri svojich obradoch svätenú vodu a vzývajú mená Najsvätejšej Trojice a Panny Márie, rovnako v niektorých prípadoch používajú hlinu z čerstvo vykopaného hrobu, ktorá sa využíva na to, aby človeku priniesla smolu alebo nešťastie. V jednom prípade dokonca žena neváhala zájsť až tak ďaleko, že pri svätom prijímaní Eucharistiu neprehltla, ale si ju vybrala z úst von a doniesla ju kravám, aby jej lepšie dojili [37]. Najčastejší dôvod, prečo aj v našom storočí ešte stále prežíva ľudová mágia v kresťanských krajinách, je veľmi starý a známy už v mnohých primitívnych etnikách. Ide predovšetkým o objasnenie životných potrieb. V krajinách, kde dominuje islam alebo kresťanstvo, sa veľakrát hovorí o šťastí alebo smole, o osude alebo Božej vôli. V iných prípadoch sa hovorí o treste, pôsobení diabla alebo o náhode. Akákoľvek z týchto odpovedí však nie je pre mnohých uspokojivá a z tohto dôvodu sa obracajú na mágiu. Skrze mágiu však človek dostáva konkrétnejšie odpovede (hoci aj falošné) na svoje problémy, čo mu dodáva istý pocit uspokojenia [38].
Poznámky
[01] Gombrich, H. E.: Příběh umění. Odeon, Praha 1992, s. 31-34
[02 ]Marec, J.: Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach. Matica slovenská, Martin 2011, s. 18-19
[03] Nádaská, K.: Čary a veštby. Mágia v ľudovej kultúre Slovenska. Fortuna Libri, Bratislava 2014, s. 17-32
[04] Marec, J.: c. d., s. 21-22
[05] Nádaská, K.: c. d., s. 39
[06] Marec, J.: c. d., s. 21-22
[07] Nádaská, K.: c. d., s. 128-129
[08] Tamže, s. 15-16, 144-148
[09] Tamže, s. 168-169
[10] Marec, J.: c. d., s. 83
[11] Tamže, s. 187
[12] Cooperová, C. J.: Encyklopedie tradičních symbolů. Mladá fronta, Praha 1999, s. 24
[13] Nádaská, K.: c. d., s. 185-187
[14] Marec, J.: c. d., 87-93
[15] Jilík, J.: Žítkovské čarovaní. Computer Press, Brno 2013, s. 74
[16] Marec, J.: c. d., s. 298-307
[17] Jilík, J.: c. d., s. 40
[18] Tamže, s. 29-30
[19] Pintířová Dobšovičová, D.: Žítkovské bohyně. Lidová magie na Moravských Kopanicích. Masarykova univerzita, Brno 2018, s. 33, 142
[20] Tamže, s. 15-19, 101-103
[21] Tamže, s. 19
[22] Dnes sa môže zdať komické, že za bohyňami chodili ľudia, ktorí verili, že ich kravám niekto počaroval, a preto im dávajú menej mlieka. Musíme si však uvedomiť, že na kopaniciach bola krava najväčšie bohatstvo a na nej stála obživa celej rodiny. Preto ak sa chcel niekto pomstiť svojmu nepriateľovi, zasiahol ho skrze bosorky a čiernu mágiu na najcitlivejšom mieste, aby tak pomsta bola čo najúčinnejšia. - Jilík, J.: c. d., s. 65
[23] Tamže, s. 32
[24] Tamže, s. 33
[25] Tamže, s. 32-33, 63-64, 84
[26] Pri každej modlitbe či zariekavaní bohyne odriekavali formulku: „Ja toto nerobím zo svojej moci, z Božej moci, s Kristom Pánom dopomoci.“
[27] Pintířová Dobšovičová, D.: c. d., s. 114
[28] Janiga, L: Fenomén vúdú - náboženstvo alebo mágia? Rozmer 2-3/2018
[29] Marec, J.: c. d., s. 89
[30] Rômer, T.: Skrytý Bůh: Sex, krutost a násilí ve Starém zákoně. Mlýn, Jihlava 2006, s. 19-20
[31] Marec, J.: c. d., s. 24-25
[32] Jilík, J.: c. d., s. 142
[33] Bowie, F.: Antropologie náboženství. Portál, Praha 2008, s. 224
[34] Tento rituál sa vykonáva v rôznych obdobách, niekedy sa používajú len tri uhlíky, inokedy sa počítanie vykonáva od deväť nadol. Rovnako sa zisťoval pôvodca urieknutia, a to, či ide o muža, ženu alebo dieťa. Na záver sa vodou s uhlíkmi postihnutý poumýval, poprípade ju aj vypil a na čele si urobil tri krížiky. - Nádaská, K.: c. d., s. 152-155
[35] Pintířová Dobšovičová, D.: c. d., s. 60
[36] Nádaská, K.: c. d., s. 152-155
[37] Pintířová Dobšovičová, D.: c. d., s. 86-87
[38] Bowie, F.: c. d., s. 214
Ľudová mágia, ktorá sa praktizovala a dodnes praktizuje v našich zemepisných šírkach, sa považuje - za synkretický systém, ktorý do seba pojal kresťanstvo, pôvodné náboženstvo Slovanov a taktiež novodobé podoby mágie, ktoré však s pôvodným magickým myslením nemajú veľa spoločné. Hoci má svoje špecifické črty, predsa len má viaceré paralely aj s inými magickými praktikami rôznych náboženstiev a kultúr.
Pôvod a rozšírenie mágie
Hovoriť v súčasnosti o mágii a čarodejníctve vzbudzuje nedôveru a evokuje pocit zaostalosti. No napriek tomu tento fenomén dodnes prežíva, aj keď je na mnohých miestach na ústupe. Avšak treba hneď v úvode poznamenať, že mágia, ktorá sa vyskytovala v našich geografických oblastiach, je odlišná od tej, aká príde na myseľ čitateľovi pri vyslovení tohto pojmu. Kedy a kde mágia vznikla asi nik nedokáže presne určiť, v každom prípade existovala už v najstarších časoch, čoho dôkazom sú viaceré archeologické nálezy. Najstaršie objavy sa spájali s mágiou, ktorá mala zabezpečiť dobrý a bezpečný lov. Tieto fakty dokladajú i maľby v jaskyni v Altamire v Španielsku či v jaskynnom komplexe v Lascaux vo Francúzsku. Nešlo, ako sa niektorí mylne domnievajú, o staroveké umenie, ale v prvom rade o maľby s magickým charakterom. Je potrebné si uvedomiť, že primitívne národy nič nerobili len z estetického hľadiska, ale všetko posudzovali z pohľadu funkčnosti. A tak to bolo i s maľbami v spomenutých jaskyniach. Existovala tu viera, že ak lovci znázornia spôsob ulovenia zveri, stane sa to tak aj v skutočnosti a oni budú mať dostatok obživy na dlhší čas. Potvrdenie tejto skutočnosti sa nám podarilo zaznamenať len nedávno. Keď si istý európsky maliar nakreslil v niektorej africkej dedine tamojší dobytok a maľbu si chcel vziať so sebou, dedinčania ho zastavili s otázkou: „Keď si maľbu odnesiete, čo budeme jesť?“ Verili, že ak s ním odíde maľba namaľovaného dobytka, stratí sa aj ich skutočná obživa. Išlo o magické zmýšľanie, konkrétne o mágiu podobnosti [1].
Pojem magos v perzskom jazyku označovalo Zarathuštrových kňazov a doslova znamenalo „ten, ktorý môže“. Mágiu preto môžeme zadefinovať ako snahu o cieľavedomé ovplyvňovanie ľudí, zvierat či prírody pomocou tajomných, nadprirodzených síl. V minulosti naši predkovia, či už na Slovensku alebo v Česku, nepoznali pojmy ako okultizmus, hermetizmus, ezoterika a pod., ani sa neriadili ich pravidlami. Práve z tohto dôvodu je ľudová mágia v našich geografických oblastiach taká odlišná [2].
V starovekých kultúrach Egypta, Perzie, Mezopotámie, Indie a Číny sa mágia rozvinula do podoby umenia, ktoré sa snažilo preniknúť do všetkých oblastí života a sveta. Vďaka archeologickým nálezom sa zachovalo z tých čias veľké množstvo zaklínacích formuliek a magických obradov, ktoré boli v týchto kultúrach prepojené s náboženstvom. Mnohé majú podobu modlitieb k ich božstvám. Tu vznikali prvé mystériá a tajné spoločnosti, kde sa mágia začala študovať systematicky. Osobitné miesto medzi magickými prostriedkami mal práve jazyk. Aj z tohto dôvodu sa traduje staré magické tvrdenie, že všetky veci majú svoje skutočné mená, ktoré sú ich podstatou. Vedieť skutočné meno veci znamenalo ovládať ju. Preto sa v zaklínacích formulkách využívajú „mocné mená“ ako magické zdroje moci.
O šírenie magických učení v Európe sa okrem Rímskej ríše a Grécka zaslúžili aj Židia. Aj v Biblii máme zaznamenaný spôsob zisťovania Božej vôle prostredníctvom kamienkov urim a thummim (svetlo a pravda). V neskoršom období k magickému mysleniu prispela aj kabala - stredoveký ezoterický výklad Starého zákona. S príchodom kresťanstva sa však mágia začala považovať za démonickú a mágovia za ľudí, ktorí sú spojení s diablom. Paradoxne sa mágiou zaoberali aj najväčší myslitelia stredoveku, ako Albertus Magnus (1193 - 1280), Arnold z Villanovy (1235-1314) alebo Raymond Lully (1232/1236 - 1315). Časť pôvodného magického myslenia sa však zachovala až do súčasnosti, a to v podobe ľudových liečiteľov, bohýň a vediem, ktoré sme donedávna mali aj na Slovensku či v Česku. Vo všeobecnosti však musíme podotknúť, že novodobá mágia v podobe veštenia z kariet je skôr pseudomágiou a so starým magickým myslením, teda s určitým prístupom človeka k vesmíru a prírode, nemá nič spoločné [3].
Rozdelenie mágie
Škótsky antropológ James Frazer rozdelil mágiu na dva základné okruhy. Prvá, similárna mágia je založená na predstave, že podobné javy vyvolávajú podobnú reakciu. Už praveký človek veril, že keď zje srdce, krv alebo mäso niektorého zvieraťa, získa tak jeho silu a odvahu. Táto prax však nie je taká vzdialená ani súčasnosti. Dodnes praktizujú niektorí mäsiari pitie krvi popravených zvierat. Podobných rituálov je mnoho napríklad na Kysuciach [4]. Pri mágii podobnosti sa využívali aj magické figúrky. Mohli mať ľudskú alebo zvieraciu podobu a symbolizovali živý objekt, na ktorý bol magický úkon zameraný.
Medzi magické figúrky patrili aj bábiky, ktoré sa dávali napríklad mladomanželom do perín, aby neostali bezdetní. Vedci sa domnievajú, že takéto magické figúrky pravdepodobne vznikli ako určitá náhrada za živú obeť. Samozrejme, podobné figúrky sa hojne využívali aj pri čiernej mágii. Jednou z možností, ako zlikvidovať nepriateľa, bolo zavesiť slamenú figúrku, ktorá ho znázorňovala, do komína. Figúrka po čase vyschla, a tak ako vysychala, mala postupne chradnúť aj osoba, proti ktorej bolo kúzlo namierené. Do figúrok sa tiež pichalo špendlíkmi a inými ostrými predmetmi, aby tak osobe spôsobili spolu so zaklínaním veľké bolesti [5].
Druhá, kontaktná mágia vychádza z predstavy, že veci, ktoré boli raz v kontakte, udržiavajú vďaka imaginárnym silám spojenie, aj keď sú oddelené. Na Kysuciach sa zachoval zvyk, že ak dalo ohrdnuté dievča mládencovu košeľu kompetentnej osobe a okrem iného ňou prechádzala v magickom rituáli ponad oheň, verila, že mládenca tak popáli jej láska, ako oheň košeľu [6]. V súvislosti s kontaktnou mágiou sa hovorilo aj o „zlom vetre“, čo je zase výraz, ktorý je známy na ostrove Haiti v rámci afrického ľudového liečenia. Ak bolo ťažké určiť presnú príčinu choroby, používal sa výraz, že choroba prišla so zlým vetrom. Verilo sa, že človeka ovanul vzdušný vír (nesúci so sebou nejakú chorobu), ktorý obyčajne zdvíha zo zeme prach. Aj z tohto dôvodu matky dbali na to, aby plienky a šaty detí neprišli do kontaktu s takýmto vírom a aby sa zlá choroba nedostala na ich deti [7].
Iné rozdelenie mágie je podľa zamerania a účinku na konkrétny objekt. Biela mágia má pôsobením na druhú osobu dosiahnuť pozitívny cieľ. Práve do tejto oblasti spadajú ľudoví liečitelia a bylinkári. Stúpenci bielej mágie sa často hlásia ku kresťanstvu a tvrdia, že schopnosti, ktoré nadobudli, majú od Boha. Avšak pravda je, že aj pri bielej mágii pôsobia tie isté sily ako pri čiernej, len účinok je iný. Čierna mágia má zas pôsobiť na druhú osobu negatívne a má jej privodiť chorobu, nešťastie alebo aj smrť. Typickým príkladom negatívnej mágie bolo tzv. porobenie, ktoré sa vykonávalo prostredníctvom porobiska. Slovenský etnograf Jozef Ľudovít Holuby (1836 - 1923) uvádza, čo sa pod porobiskom myslelo. Do plátna alebo hlineného hrnca sa dala hlina z hrobu, niečo z mŕtveho človeka (vlas, necht a pod.), osikový list, voda, v ktorej sa umyl zomrelý, a kvasnice. Zmes sa dôkladne premiešala, obradne sa nabila negatívnou energiou namierenou proti konkrétnemu človeku a zakopala sa do zeme, často blízko obydlia, kde dotyčný býval. Zmes postupne kysla a verilo sa, že podobne sa udeje i s človekom, proti ktorému bolo porobenie nasmerované. Tento mal trpieť na opuchy, ktoré mu mohli spôsobiť až smrť. Vo všetkých kultúrach sa čierna mágia považovala za zlú a egoistickú, lebo vychádzala z najnižších pudov človeka. Okrem bielej a čiernej mágie poznáme aj tzv. sivú mágiu, ktorá slúži samému mágovi, aby skrze ňu dosiahol vlastné dobro a ciele. A známa je aj erotická či sexuálna červená mágia, ktorej podstatou je úsilie získať si erotickú náklonnosť osoby, po ktorej daný človek túži. Táto priazeň sa vždy získava proti vôli objektu túžby [8].
V súvislosti s červenou mágiou sa hovorilo o tzv. parciálnej mágii. Išlo o vieru, že niečo napríklad zo ženy zastupuje ženu ako celok. To znamená, že ak sa podarí dostať kúsok zo ženy do muža, tak ten už na inú nepozrie a bude túžiť len po nej. Na východnom Slovensku, na Kysuciach, ale aj na Orave sa často používala prax dať mládencovi do nápoja alebo jedla niečo, čo obsahuje dievčenské telesné výlučky. Známe je aj rozbíjanie vajec na nahom tele ženy, ktoré si nechala stiecť po celom tele do nádoby umiestnenej medzi nohami. Z takto pripravených vajec sa potom spravila praženica, ktorá sa ponúkla vyvolenému. Podobným spôsobom sa dojedla primiešavala menštruačná krv, sliny alebo pot. Ženy tiež často využívali na varenie vodu, v ktorej sa predtým umyli, čo malo zabezpečiť neodolateľnú túžbu po dotyčnej žene [9].
Ľudová mágia sa v praxi delí ešte na iné skupiny, ktoré si môžeme bližšie opísať. Nezriedka sa používala ochranná mágia. Využívala sa pri rôznych príležitostiach, často napríklad pri stavaní nového domu. Postupne, ako stavba rástla, sa do jej rôznych častí vkladali ochranné predmety. Išlo o rôzne bylinky, soľ, štedrovečerný chlieb, svätenú vodu a drobné peniaze. Tieto predmety mali zabezpečiť šťastie, zdravie a prosperitu obyvateľom domu. Ochrannú funkciu pri stavbe domu mali aj magické vzory a obrazy vyrezané do nadpražia vchodových dverí. Išlo o tzv. slnečné ružice, pravidelné šesťcípe hviezdy v kruhu, ktoré ešte dnes môžeme vidieť na starých chalupách na Kysuciach. Tento symbol slnka sa považuje za jedno z najstarších ochranných obrazcov vôbec. Symbol slnka mal zabrániť zlým silám, aby škodili tým, ktorí v novom dome bývajú. V podobnej forme ako na Kysuciach sa tieto symboly zachovali napríklad aj na štíte etruského bojovníka zo 6. storočia pred Kr. [10]
Podrobnejšie sa teraz môžeme pozrieť na mágiu liečebnú, ktorá tvorila jadro ľudovej mágie. Liečiteľské schopnosti nezískavali vedmy, veštice či bohyne zo žiadnych kurzov či školení, ale naučili sa ich od svojich predchodcov, najčastejšie rodičov. Z procesov s tzv. bosorkami sa za-chovali zápisnice, v ktorých nešťastné ženy prezrádzali svoje zaklínadlá a formulky ako základné spôsoby liečby, ktoré by za žiadnych iných okolností neprezradili. Na základe zachovaných postupov sa dajú určiť hlavné znaky takéhoto liečenia.
Veľkú silu a moc malo hovorené slovo. Nešlo o vynález ľudových liečiteľov. Rôzne zaklínadlá a kliatby hovorili už šamani a zdokonaľovali ich egyptskí a sumerskí kňazi. Istú paralelu môžeme vidieť aj s indiánskymi šamanmi, ktorí pripisovali veľký význam spevu a spievanému slovu. Podobne i stredoveké liečiteľky používali veršované zaklínadlá, ktoré sa takto lepšie zapamätali. Všetky zariekavacie formulky, či už na Kysuciach alebo v preslávenej obci Žítková na Morave, sú si veľmi podobné a odriekavajú sa podľa presných pravidiel. Typickým znakom je tiež prelievanie olova a vosku nad chorým a posielanie choroby na pusté miesta, kde im liečiteľ nariaďuje nekonečne trvajúce činnosti (napr. prelievanie vody), ktoré ich mali vyčerpať natoľko, že nebudú viac dotyčnému škodiť. Rovnako sa praktizoval aj magicko-náboženský synkretizmus, ktorý si podrobnejšie rozoberieme neskôr [11].
Ďalším typom ľudovej mágie je mágia čísel. Šlo o to, že niektoré čísla sa vnímali ako magické. Napríklad číslo 3 je silno symbolické. Predstavuje v človeku tri oblasti a to telo, ducha a dušu. V živote symbolizuje narodenie, život a smrť a tiež začiatok, stred a koniec. Je tiež symbolom plnosti [12]. Sedmička rovnako predstavuje symbol plnosti, ale aj dokonalosti. Kým sa napríklad v niektorých oblastiach Slovenska verilo, že siedme dieťa má vrodené mimoriadne liečiteľské schopnosti, tak naopak trinástka vzbudzovala obavy a strach. Napríklad v Babylonskej ríši mal prestupný rok trinásty mesiac v znamení havrana, ktorý predstavoval nešťastie. Korene numerológie však siahajú až do starovekého Egypta, Perzie či Indie. Tomuto umeniu sa venovali len zasvätené osoby, a to najmä kňazi. V Grécku to bola zase doména filozofov a matematikov. Mystický význam čísel využívali v kabale aj Židia [13].
Pri ľudovom liečení dôležitú úlohu zohrávali aj prostriedky ako voda, vosk, byliny, dotyk a okiadzame [14]. Obzvlášť voda mala pri zisťovaní zdravotných problémov veľký význam. Žítkovské bohyne napríklad používali tzv. „ščasnú vodzičku“, ktorá sa používala tak na vnútorné požitie, ako aj na vonkajšie omývanie. Pripravovala sa zo sútokov prameňov potokov, pričom sa verilo, že má liečivé účinky. Bohyne do takejto vody dávali lúhovať rôzne byliny a nechýbali ani vhodené uhlíky [15]. Na Kysuciach sa dbalo na to, aby liečivá voda pochádzala z deviatich prameňov alebo potokov, prípadne studní. Táto voda sa už mohla použiť na magické účely, poprípade sa ešte upravovala a nabíjala energiou. Pri rôznych príležitostiach sa odriekali aj rozmanité formulky, ktoré sa najčastejšie začínali slovami: „Vodička čistá, od Pána Ježiša Krista...“ Vedmy a bohyne však často pri svojich úkonoch využívali aj tzv. Trojkráľovú vodu a svätenú vodu. Samostatnú kategóriu tvorila rosa (zvlášť v niektoré významné dni), ktorá sa považovala za posvätnú, táto sa zbierala do handričiek a potom sa využívala najmä na obmývanie tela. Samozrejme, voda sa v niektorých prípadoch dala použiť aj negatívne, a to najmä tá, v ktorej sa umyl mŕtvy. Aj z tohto dôvodu sa táto voda hneď po použití vylievala, aby sa nedala zneužiť pri čiernej mágii [16].
Avšak bohyne a vedmy boli v prvom rade zbehlé v používaní bylín, ktoré boli určené na liečbu rôznych chorôb. Mnohé z týchto bylín sa aj dnes používajú na liečebné účely. Išlo o podbeľ, hlohový kvet, kvety bazy čiernej, ďalej pľúcnik lekársky, repík a iné. Každá bohyňa mala vlastný spôsob liečby. Niektoré byliny sa len pili, iné bolo potrebné najprv vylúhovať v alkohole alebo v ščasnej vodzičke. Často sa zmes bylín pálila a používala ako kadidlo. Nezriedka sa byliny pridávali do kúpeľa, prípadne sa prikladali na boľavé miesto. Vždy sa však nad bylinami používalo zariekavanie a magické formulky, aby bol liek účinný[17].
Pôvod bohýň a vediem
Nejeden pozorovateľ si už určite položil otázku, odkiaľ sa vlastne bohyne a vedmy v našom prostredí vzali? A ako je možné, že sú také obľúbené ešte v 21. storočí? Na tieto otázky sa snaží odpovedať etnograf František Bartoš, keď uvádza, že ľudia na kopaniciach sú síce niekoľko storočí kresťania, ale ich kresťanstvo je len vonkajšou zásterou, spod ktorej sa na povrch tlačia staré pohanské zvyky zdedené od dávnych predkov. Podobne ho doplňuje aj evanjelický farár Jozef Holuby, ktorý píše, že ho nesmierne bolí a zarmucuje výsledok jeho pozorovania a ten je taký, že ľudia používajú dvojaké náboženstvo. Jedno pre kostol a verejnosť a druhé v súkromí v podobe povier a čarov. Holuby zároveň uvádza sociálne príčiny tohto konania, keď píše, že tí, ktorí poznajú týchto ľudí, ich zmýšľanie, zvyky a obyčaje vedia, že povery a čary nielenže neubúdajú, ale s narastajúcou chudobou silnie aj jav ničomných prostriedkov - čarov [18].
Bohyniam, ako ich najčastejšie volali v oblasti Bielych Karpát, či už na slovenskej alebo českej strane, sa tak hovorilo nie preto, že by sa im prisudzovali nejaké božské atribúty, ale preto, lebo pri svojich rituáloch vzývajú Boha, teda jednoducho „bohujú“ („bohyňujú“). Sám výraz bohovať (bohyňovať) však bohyne nepoužívali. Toto slovo vnímali viac v negatívnom význame. Radšej používali slová ako „urobic“ alebo „vyčítať“ [19]. Zaujímavosťou je, že fenomén bohovania a čarovania sa vyskytuje najmä na kopaniciach v hornatých oblastiach, ako sú Biele Karpaty, či na lazoch v oblasti Kysúc. Ide o geografické územia, ktoré boli odtrhnuté od okolitého sveta, v ktorom boli ľudia väčšmi odkázaní sami na seba. Dagmar Pintířová Dobšovičová, ktorá robila etnologický výskum o žítkovských bohyniach, uvádza, že na základe historických záznamov je možné sa domnievať, že korene žítkovských bohýň pochádzajú z vtedajšieho Uhorska a z oblasti na východ od Uhorska. Svedčí o tom aj fakt, že používané priezviská podľa matričných záznamov sú špecifické a vyskytujú sa výlučne na kopaniciach. Ide napríklad o priezviská Gabrhel, Gorčík, Janiga, Juriga, Zigo a iné, ktoré majú rusínsky alebo slovenský pôvod. Tento fakt potvrdzuje aj tamojšie nárečie. Zaužívané slová majú často blízko k slovenským slovám, v slovách sa takmer vôbec nepoužíva české ř, ale je nahradené normálnym r. V tejto oblasti sa však používajú aj slová, ktoré majú úplne odlišný pôvod a nepoužívajú ich ani Slováci, ani Česi.
Bohyne sa v ľudovej mágii stavajú do roly sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi. V ich zariekavaní nechýbajú kresťanské formulky a invokácie k Najsvätejšej Trojici či Panne Márii. Týmto vzniká určitá dezorientácia jednotlivca, ktorý, hoci môže vyznávať niektorú formu kresťanského náboženstva, môže zároveň vyhľadať bohyňu bez pocitu viny, že sa týmto spôsobom nejako previňuje voči Bohu. Navyše sa bohyne často prezentujú ako veriace osoby, ktoré pravidelne navštevujú bohoslužby a samy odporúčajú svojim klientom, aby nechali odslúžiť za niekoho omšu, poprípade aby darovali Cirkvi určitý peňažný príspevok. Samozrejme, Cirkev bohyne a vedmy ako sprostredkovateľky medzi Bohom a ľuďmi nikdy neuznávala. Druhá úloha bohýň bola liečiteľská. Na jednej strane liečili fyzické choroby, ale poskytovali tiež psychoterapeutické poradenstvo kvôli mnohým vnútorným trápeniam a problémom ľudí všetkých spoločenských vrstiev [20].
Čo vlastne bohyne a vedmy vykonávali? Najstaršia písomná zmienka o bohyniach na Žítkovej pochádza z pera jezuitu Karla Kulicha, ktorý zaznamenal v polovici 18. storočia, že bohyne liečili bylinami a zariekavaním a ako praktiky využívali liatie vosku a olova [21]. Iný katolícky kňaz zo Starého Hrozenkova, Josef Hofer (1871-1947), si viedol podrobné záznamy o tunajších obyvateľoch a zaujímal sa najmä o zvyky a obrady známych bohýň. Napriek tomu, že k nim až prehnane kriticky pristupoval, z jeho záznamov sa dozvedáme rôzne podrobnosti, napríklad: „Ak vypovie milenec milenke lásku, táto ide k bohyni, aby ho nejakým čarom opäť k nej pripútala. Ak sa niekomu stratili peniaze, šiel k bohyni, aby mu pomocou kúziel zistila, kto mu ich vzal. K bohyni chodia chorí, ale aj tí, ktorým nedojí krava, aby im zistila, kto dobytku počaroval [22]. Bohyne rovnako dokázali čarami ovplyvniť sudcu, aby súdny spor vyhral práve ten, kto prišiel s prosbou za bohyňou“ [23]. Hofer na druhej strane uznáva, že bohyne mali ku každému vľúdne slovo, dobrú radu a aj prospešný liek. Vo svojich zápiskoch tiež uvádza, že bohyne otvárajú dvere minulosti, odhrňujú temný závoj budúcnosti a volajú za svedkov mŕtvych z temných hrobov [24].
Ľudia na kopaniciach a lazoch však silno rozlišovali medzi bohyňami a bosorkami. Kým bosorky využívali čary a mágiu na to, aby škodili druhým z dôvodu vlastného prospechu, tak bohyne zásadne ľuďom pomáhali a mágiu využívali len na dobrý cieľ. Povedané súčasným jazykom, jedny využívajú čiernu a druhé bielu mágiu. Samozrejme, na to, aby bohyne dokázali zamedziť pôsobeniu zla, museli ony samy dokonale poznať aj čiernu mágiu. A podobne je to aj naopak u bosoriek. Z toho vyplýva, že určiť jasnú hranicu medzi čiernou a bielou mágiou nie je vždy úplne jasné. Sú to dve strany jednej mince. Magické postupy a techniky sú v prípade čiernej alebo bielej mágie veľmi podobné, rozdiel spočíva len v postoji mága, teda v tom, či mágiu využije na dobrý, alebo na zlý cieľ. O tom, prečo boli bohyne také obľúbené, svedčia záznamy, ktoré vysoko vyzdvihujú ich etický postoj. Hoci bolo bohovanie pre bohyne živobytím, odmenu nebrali vždy a za každú cenu.
Z veštenia z vosku dokázali určiť, či je ešte šanca na uzdravenie, a ak zistili, že pacientovi už nemôžu pomôcť, oznámili to ich blízkym a neživili tak v nich zbytočné nádeje a ani nevymáhali od nich ďalšie peniaze, len aby si prilepšili. Možno preto ľudia nevnímali honorár za bohovanie ako vyháňanie peňazí z ich vrecka, ale túto službu považovali za čestnú a rovnako aj odmenu za ňu. V prípade, že bol pacient smrteľne chorý, svoje schopnosti bohyne využívali na to, aby ho dobre pripravili na smrť. Aj z tohto dôvodu boli niektorými lekármi privolávané do nemocníc, k posteliam zomierajúcich, aby zmierovali chorého s jeho neodvratným koncom [25]. Bohovať a čarovať však nemohol každý, podobne ako to bolo u šamanov starých národov a etník. Väčšinou šlo o dedičné privilégium, ktoré sa odovzdávalo z matky na dcéru, teda po praslici, ako sa zvyklo v minulosti hovoriť. Nie však každá dcéra mohla byť bohyňa. Musela mať na to isté predpoklady a tiež záujem toto bremeno na seba vziať.
Magický rituál praktizovaný bohyňami
Aby sa vôbec dal rituál konaný bohyňami označiť za magický, musí spĺňať určité elementy magického obradu: Predmet - buď magicky pôsobí, alebo sa v obrade používa na sprostredkovanie magického účinku (napr. včelí vosk, voda, z ktorej sa vyčíta problém či budúcnosť, rozžeravené uhlíky, osobné predmety klienta, chlpy zo zvieraťa a iné); Verbálna zložka - zaklínadlo adresované nadprirodzenej sile spojené s prosbou (napr. zariekavanie, rôzne formulky určené na domáce odriekavanie, modlitby s dôrazom, že rituál nekonajú bohyne zo svojej moci [26] a pod.); Rítus - obrad (napr. zlievanie vosku, vhadzovanie žeravých uhlíkov, pokropenie predmetov či miestnosti, prežehnávanie predmetov atď.); Osoba - ten, kto magický obrad vykonáva (napr. sama bohyňa, v prípade urieknutia dobytka to môže byť aj iná osoba, ktorá obrad vykoná podľa pokynov bohyne doma). Ako je evidentné na základe vyššie opísaných zložiek magického rituálu, bohyne dodržali všetky body, a teda ich činnosť sa naozaj môže nazvať magickým rituálom alebo obradom [27].
Mágia ako synkretický systém
V spomínanej dvojdielnej štúdii o haitskom náboženstve vúdú28 sme uviedli, že jeho hlavnou črtou bol synkretizmus. Podobne je to však aj s ľudovou mágiou, v ktorej sú silno zastúpené prvky a rituály predkresťanských náboženstiev, ktoré sa premiešali s kresťanstvom. To jej dodávalo celkový obraz kresťanských rituálov a človek nemal pocit, že by robil niečo zlé alebo zakázané. V zaklínadlách boli pôvodne mená pohanských bohov a démonov, no po príchode kresťanstva sa nahradili menami svätých a Najsvätejšej Trojice [29]. V praxi však nejde o nič výnimočné. Podobné preberanie textov a zámenu mien bohov zaznamenávame tiež v dejinách židovského národa. Napríklad Kniha Jozue či prvé vydania Deuteronomia vznikli počas obliehania Izraela Asýrčanmi. Keďže ich autori chceli poukázať na to, že Jahve je silnejší ako ktorékoľvek božstvo, či to bola Ištara, Adad alebo Aššur, vypožičali si asýrske obrazy bojujúcich božstiev, aby tak vyzdvihli veľkosť Jahveho. V Knihe Jozue sa píše: „Hospodin povedal Jozuemu: »Neboj sa ich, lebo som ti ich vydal do rúk. Nikto z nich neobstojí pred tebou.«" (Joz 10, 8) Veľmi silnú paralelu je však možné nájsť v asýrskych textoch v orákulu pre Esarchadóna: „Esarchadón, kráľ národov, neboj sa! (...) Ja som Ištar arbélska, ktorá kladie tvojich nepriateľov k tvojim nohám.“ Asýrske príbehy o dobývaní sú vypracované podľa jasného kľúča a starozákonní pisatelia zjavne použili tento kľúč, aby z Boha Jahveho spravili bojovníka [30].
Podobne vzniklo tiež množstvo rituálov, pri ktorých sa z kresťanských modlitieb alebo prvkov stali výlučne magické prostriedky. Napríklad na Slovensku existovala prax magickým spôsobom používať žalmy. Ľudia si ich napísali na papieriky a používali ich ako magické zaklínadlo pri rôznych situáciách. Napríklad Žalm 25 sa mal priložiť na čelo pri nespavosti, Žalm 26 chránil pred čarami, Žalmy 51 a 56 bránili nadmernému krvácaniu ženy či Žalm 81 sa používal proti boleniu hlavy. Podobne to bolo taktiež s nosením krížikov a rozličných amuletov, ktoré rovnako stratili svoj pôvodný význam, keďže sa začali používať ako magické prostriedky [31].
Publicista a prozaik Ferdinant Dúbravský zaznamenal modlitbu, presnejšie zariekavaciu formulku, na ktorej môžeme veľmi dobre vidieť náboženský synkretizmus. Túto modlitbu v skutočnosti používal muž z Vyškovca pri Starom Hrozenkove, o ktorom sa tradovalo, že dokáže zažehnávať búrky. Aj sám muž tomu veril. Vyšiel na vrch Kykulu a na všetky strany urobil znamenie kríža. Potom sa začal modliť. Nik nevedel, čo presne odrieka, no po jeho smrti sa v jeho modlitebnej knižke našla takáto zažehnávacia formulka napísaná v starom švabachu, ktorú používal: „V mene Otca i Syna a Ducha Svätého amen. Zaklínam vás, vy čierne mraky, blesky a hrom, krúpy a búrka, skrze všemohúcnosť Boha Otca, skrze múdrosť Boha Syna a skrze moc Boha Ducha Svätého, aby ste . sa rozdelili a žiadnemu človeku neublížili. Zaklínam vás, skrz živého Boha, skrz pravého Boha, skrz svätého Boha, aby ste prestali hučať a ľudské srdcia ľakať. Zaklínam vás, skrze moc svätého kríža, na ktorom náš Pán, Ježiš Kristus, s rozostretými ramenami visel a povetrie očistil pred mocou zlého ducha. Zaklínam vás skrze blahoslavenstvo Panny Márie, skrze moc svätých apoštolov, skrze moc svätých spovedníkov, skrze čistotu panien a skrze zásluhy všetkých svätých, aby ste sa odtiaľto odvrátili, do divokej zeme utiekli, kde nebudete nikomu škodiť. Zaklínam ťa, ty ohavná búrka, ak ťa Satan vzbudil, skrze zatienenie Panny Márie od Boha. Zaklínam ťa skrze svätý kríž, ktorý s veľkou vierou a dôverou ku cti Božej proti tebe konám, aby si prestala hučať, hrmieť a blýskať a nevydávala krupobitie, aby sme od škody zachránení boli. Chválime Boha Otca aj Syna aj Ducha Svätého. Amen“. Sám zažehnávač nakoniec zomrel práve pri svojom zaháňaní búrky. Dobitý, krvavý a celý modrý sa vrátil po búrke domov, vo veľkých bolestiach si ľahol a zomrel. Pred smrťou na naliehavé otázky odpovedal: „Nikto sa odo mňa nedozvie, čo som videl a čo som zažil.“ Potom zomrel [32].
Urieknutie a zlý pohľad
O moci zlého pohľadu či urieknutia panuje veľmi rozšírená predstava vyskytujúca sa v Indii, na Blízkom východe, v Európe či kdekoľvek inde na svete. Ani zďaleka však nejde o záležitosť či poveru, ktorá patrí do minulosti. Ešte aj dnes existuje mnoho ľudí, ktorí tomuto javu veria a snažia sa ho eliminovať. Tento fenomén a viera v neho sa nachádza dokonca i medzi vyspelými národmi Európy či Ameriky. Zlý pohľad a urieknutie je jav ľudovej viery založený na predstave, že muž alebo žena má moc dobrovoľne alebo nedobrovoľne škodiť druhému človeku alebo majetku len tým, že sa na neho pozrie či ho pochváli. Spôsobená škoda sa môže prejaviť chorobou, zlou úrodou, alebo ak sa to týka statku, najčastejšie kravy, môže ísť o znížený prísun mlieka. Medzi preventívne opatrenia patrí nosenie amuletov (najmä u detí do jedného roka sa na zápästie priväzovala červená nitka), rôzne posunky rukami (poklopanie na drevo), pľutie a prednášanie ochranných výrokov (neúrekom) predtým, ako sa niečo pochváli. Výnimkou nie je ani nosenie niektorej časti odevu naruby. Iným riešením, ako sa ochrániť, je zamlčovať pravdu pred ľuďmi, aby vôbec nemali šancu človeka urieknuť [33].
Ak už bohyňa alebo vedma určila, že je napríklad krava urieknutá, nariadila nasledovný rituál. Kravu treba podojiť a na sitko treba položiť na kríž dve žihľavy a na ne žeravé uhlíky. Časť podojeného mlieka treba cez to sitko preliať. Toto mlieko potom treba vyliať do pántov dverí a na klát, kde sa rúbe drevo. Tam treba žihľavu posekať sekerou. Nakoniec je potrebné kravu odymiť (okadiť) bahniatkami, ktoré boli posvätené na Veľkú noc. Sám rituál sa môže zdať človeku ako nezmyselný, ale len dovtedy, kým nepochopí jeho význam. Verilo sa totiž, že pri prelievaní mlieka cez žihľavu a žeravé uhlíky osobe, ktorá urieknutie spôsobila, privodí tento rituál popáleniny a popŕhlenie ako od skutočných žeravých uhlíkov a žihľavy. Aj v tomto prípade ide o mágiu podobnosti. prípade, že bol urieknutý človek, robil sa iný rituál. Do vody z vodovodu sa malo hodiť deväť hlavičiek zo zhorenej zápalky, po jednom ich vhadzovať do pohára s vodou a hovoriť: „Nie jeden, nie dva, nie tri, nie štyri (...), nie deväť“ [34]. Po tomto úkone sa mal dotyčný urieknutý umyť vodou, ktorá bola nazbieraná z deviatich studničiek a utrieť sa košeľou prevrátenou naruby. Urieknutie tak malo byť zlomené [35].
Na iných miestach Slovenska sa praktizovalo pitie a umývanie odvarom z čistca. Ak sa človek umýval, mal to robiť do tvaru kríža a hovoriť. „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého, amen.“ Úkon sa opakoval trikrát. Pokiaľ išlo naozaj o urieknutie, voda v miske sa mala zakaliť a byť hustá ako huspenina. Pri ťažkom urieknutí sa do čistca pridávala aj svätená voda a postihnutý sa ňou umýval celý. Pri tom sa hovorili i slová: „Bodaj si sa nikdy nevrátil!“ Na záver odrábania sa postihnutý trikrát poutieral spodnou košeľou alebo sukňou odhora nadol a zľava doprava. V iných prípadoch sa používalo aj okiadzanie, vylízanie očí či utieranie handrou namočenou v moči postihnutého [36].
Záver
Z pohľadu Katolíckej cirkvi je postoj voči ľudovej mágii a bohyniam či vedmám úplne nekompromisný. Ako uvádza Jiří Jeřábek, katolícky kňaz v Starom Hrozenkove, ktorý tu pôsobil medzi rokmi 1988 - 1993, bohyne vyhľadávajú tí ľudia, ktorí majú slabú vieru v Boha. V ich vnútri sa tým vytvorí prázdnota, ale túto nevypĺňajú Bohom, ale ľudovou mágiou. Hoci bohyne používajú pri svojich obradoch svätenú vodu a vzývajú mená Najsvätejšej Trojice a Panny Márie, rovnako v niektorých prípadoch používajú hlinu z čerstvo vykopaného hrobu, ktorá sa využíva na to, aby človeku priniesla smolu alebo nešťastie. V jednom prípade dokonca žena neváhala zájsť až tak ďaleko, že pri svätom prijímaní Eucharistiu neprehltla, ale si ju vybrala z úst von a doniesla ju kravám, aby jej lepšie dojili [37]. Najčastejší dôvod, prečo aj v našom storočí ešte stále prežíva ľudová mágia v kresťanských krajinách, je veľmi starý a známy už v mnohých primitívnych etnikách. Ide predovšetkým o objasnenie životných potrieb. V krajinách, kde dominuje islam alebo kresťanstvo, sa veľakrát hovorí o šťastí alebo smole, o osude alebo Božej vôli. V iných prípadoch sa hovorí o treste, pôsobení diabla alebo o náhode. Akákoľvek z týchto odpovedí však nie je pre mnohých uspokojivá a z tohto dôvodu sa obracajú na mágiu. Skrze mágiu však človek dostáva konkrétnejšie odpovede (hoci aj falošné) na svoje problémy, čo mu dodáva istý pocit uspokojenia [38].
Poznámky
[01] Gombrich, H. E.: Příběh umění. Odeon, Praha 1992, s. 31-34
[02 ]Marec, J.: Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach. Matica slovenská, Martin 2011, s. 18-19
[03] Nádaská, K.: Čary a veštby. Mágia v ľudovej kultúre Slovenska. Fortuna Libri, Bratislava 2014, s. 17-32
[04] Marec, J.: c. d., s. 21-22
[05] Nádaská, K.: c. d., s. 39
[06] Marec, J.: c. d., s. 21-22
[07] Nádaská, K.: c. d., s. 128-129
[08] Tamže, s. 15-16, 144-148
[09] Tamže, s. 168-169
[10] Marec, J.: c. d., s. 83
[11] Tamže, s. 187
[12] Cooperová, C. J.: Encyklopedie tradičních symbolů. Mladá fronta, Praha 1999, s. 24
[13] Nádaská, K.: c. d., s. 185-187
[14] Marec, J.: c. d., 87-93
[15] Jilík, J.: Žítkovské čarovaní. Computer Press, Brno 2013, s. 74
[16] Marec, J.: c. d., s. 298-307
[17] Jilík, J.: c. d., s. 40
[18] Tamže, s. 29-30
[19] Pintířová Dobšovičová, D.: Žítkovské bohyně. Lidová magie na Moravských Kopanicích. Masarykova univerzita, Brno 2018, s. 33, 142
[20] Tamže, s. 15-19, 101-103
[21] Tamže, s. 19
[22] Dnes sa môže zdať komické, že za bohyňami chodili ľudia, ktorí verili, že ich kravám niekto počaroval, a preto im dávajú menej mlieka. Musíme si však uvedomiť, že na kopaniciach bola krava najväčšie bohatstvo a na nej stála obživa celej rodiny. Preto ak sa chcel niekto pomstiť svojmu nepriateľovi, zasiahol ho skrze bosorky a čiernu mágiu na najcitlivejšom mieste, aby tak pomsta bola čo najúčinnejšia. - Jilík, J.: c. d., s. 65
[23] Tamže, s. 32
[24] Tamže, s. 33
[25] Tamže, s. 32-33, 63-64, 84
[26] Pri každej modlitbe či zariekavaní bohyne odriekavali formulku: „Ja toto nerobím zo svojej moci, z Božej moci, s Kristom Pánom dopomoci.“
[27] Pintířová Dobšovičová, D.: c. d., s. 114
[28] Janiga, L: Fenomén vúdú - náboženstvo alebo mágia? Rozmer 2-3/2018
[29] Marec, J.: c. d., s. 89
[30] Rômer, T.: Skrytý Bůh: Sex, krutost a násilí ve Starém zákoně. Mlýn, Jihlava 2006, s. 19-20
[31] Marec, J.: c. d., s. 24-25
[32] Jilík, J.: c. d., s. 142
[33] Bowie, F.: Antropologie náboženství. Portál, Praha 2008, s. 224
[34] Tento rituál sa vykonáva v rôznych obdobách, niekedy sa používajú len tri uhlíky, inokedy sa počítanie vykonáva od deväť nadol. Rovnako sa zisťoval pôvodca urieknutia, a to, či ide o muža, ženu alebo dieťa. Na záver sa vodou s uhlíkmi postihnutý poumýval, poprípade ju aj vypil a na čele si urobil tri krížiky. - Nádaská, K.: c. d., s. 152-155
[35] Pintířová Dobšovičová, D.: c. d., s. 60
[36] Nádaská, K.: c. d., s. 152-155
[37] Pintířová Dobšovičová, D.: c. d., s. 86-87
[38] Bowie, F.: c. d., s. 214
