Nehovorme o nikom zlé! ▪ František Dancák

Podľa ľudového rozprávania, zlý duch sa už roky namáhal, aby mohol urobiť rozvrat v jednom manželstve. Nemohol to dosiahnuť. A keďže nemôže zniesť pokoj, lásku a svornosť, požiadal ženu, ktorá bola v dedine známa ako veľká klebetnica, aby mu v tom pomohla. Za odmenu jej sľúbil pekné boty. Klebetnica sľúbila a hneď išla za svojím cieľom. Prišla k žene a hovorí: „Ty si nebola včera na zábave? Škoda, bola by si videla, ako si tvoj šepkal so susedkou a pekne sa zabávali“. Tak prišla aj k manželovi a hovorí: „Čo je to s tvojou, je akási zmenená, smutná, bledne, ktovie, kadiaľ chodí“.

A tak nastal v rodine hnev, zvada a nedôvera medzi sebou. Jedovaté semienka narušili šťastný chod pokojného manželstva. Dosiaľ tiché holúbky premenili sa zrazu na jastrabov. A finále tohto bôľu a nedorozumenia sa končí pre nich nešťastne.

Keď to videl diabol, dostal kŕče od radosti. A hneď sa ponáhľal odmeniť tento skvelý výkon ľudského jazyka. Lenže ako to urobil? Vzal boty na dlhú palicu, šiel na breh potoka a takto cez potok, podal jej boty na palici. „Prečo mi boty podávaš takto na palici z druhého brehu?“ pýta sa klebetnica. „Preto, lebo sa ťa bojím. Ty si stokrát horšia, ako ja. To, čo ja som nemohol urobiť za mnohé roky, ty si svojím jazykom urobila hneď. Nerád by som sa dostal do tvojich rúk a na tvoj jazyk, preto stojím radšej ďaleko od teba,“ kričí bojazlivo diabol z druhého brehu potoka.

Trochu vtipne, ale za to veľmi pravdivo nám toto ľudové rozprávanie podáva, koľko zla vie narobiť klebetný jazyk. Nejeden rozvrat v manželstve, nepokoj v rodine, nedôveru voči predstaveným, nútený odchod kňaza z farností - majú na svedomí ľudské jazyky. Pravdu má ruské príslovie, ktoré hovorí: „Ostrý jazyk, - to je most, po ktorom vchádza do domu nešťastie“.

Moc jazyka je skutočne veľká. Ním môžeme urobiť mnoho dobrého, ale aj veľmi zlého. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Škaredé a ohavné je vojsť do cudzieho domu a tam všetko prekutať; no ešte škaredšie a nehanebné je prehľadávať život blížneho“. Myslel tým na ľudský jazyk, ktorý blížneho omelie, ako sa mu zachce.

V starom Grécku žil mudrc Zoilus, ktorý ohováral každého a neušetril svojím jazykom nikoho. Raz sa ho istý muž opýtal, prečo vlastne o každom hovorí iba zlé. Zoilus odpovedal: „Nemôžem im ináč škodiť, iba jazykom, preto ich ohováram. Pritom im škodím veľmi ľahko, lebo ľudia veľmi radi počúvajú ohováranie“. 

Aký je to duch, keby sme tak všetci robili? Také konanie je veľmi cudzie kresťanskému učeniu. Veď sám Syn Boží nám dal príklad lásky, aby sme sa navzájom milovali (Ján 15, 12). Podľa jeho slov a príkladu, máme mať jedno srdce, žiť v porozumení, pretože podľa toho nás budú poznať, že sme jeho učeníci (Ján 13, 35).

Prejdime si v myšlienkach každý deň. Budeme možno prekvapení, koľko Božích prikázaní sme prestúpili, koľko blížnych zarmútili, koľko nepokoja sme vniesli, - práve svojím jazykom. A keby nebolo tých zlých, klebetných, donášaných jazykov, o čo ľahšie a pokojnejšie by sa žilo. Pre taký pokojný život nám dáva Spasiteľ zlaté pravidlo: „Ako chcete, aby ľudia robili vám, robte im aj vy podobne ...! Tak bude vaša odplata hojná, stanete sa dielkami Najvyššieho“ (Lk 6, 31-35).