Autor: P. Šebastián Moric, OP
Zdroj: © Časopis Ruženec 8/2016, s. 21-23 | Dominikánske mariánske centrum | Košice | dmc.sk
Datum napsání:
15.08.2016
Obžerstvo, hriech, ktorý sa nedá zamaskovať
Obžerstvo alebo nezachovávanie správnej miery v jedení a v pití taktiež patrí medzi sedem hlavných hriechov. Je to hriech, ktorý sa nedá zamaskovať pred verejnosťou. Prečo je vlastne táto ľudská činnosť, určitým spôsobom pre nás veľmi prijemná, hriechom? Veď, čo je na tom, ak sa niekedy zasedíme pri chutnom jedle alebo kvalitnom moku? Ak sme nemierni v tejto oblasti, spôsobujeme nepríjemnosti sami sebe, nikomu inému. To všetko je pravda, avšak neúplná, lebo v našom živote má každá vec aj rub a aj líce. Svätý Gregor Veľký, ovplyvnený tvrdou askézou púštnych otcov, hovorieval: „Pokiaľ najprv neskrotíme nepriateľa, ktorý v nás neustále prebýva, čiže našu nenásytnú chuť a pažravosť, nebudeme schopní začať svoj duchovný zápas.“ V jeho dobe bolo práve obžerstvo považované za najhoršie zo siedmich hlavných hriechov.
O niečo miernejší postoj k tomuto hriechu zaujal v 13. storočí svätý Tomáš Akvinský. Uvedomoval si totiž, že obžerstvo a smilstvo sa týka viac tela ako duše. Z toho sa následne odvíjal aj jeho postoj k tomuto hriechu. Tvrdil, že hriech nie je túžba po jedle a pití, ale „pôžitkársky“ vzťah k tým-to Božím darom. Stav, kedy sa nám jedlo i pitie stávajú modlou a ohrozujú našu slobodu. V súčasnosti v sekulárnom svete často prevláda názor, že praví kresťania sa musia neustále postiť a vyhýbať sa všetkému, čo prináša radosť i potešenie. Je to omyl. Lebo kresťanstvo má celkovo pozitívny vzťah k jedlu. Vrcholom našich slávností je eucharistia, čiže mystické sprítomnenie Poslednej večere Ježiša Krista. Nehovoriac o tom, že samotný Pán Ježiš býval nazývaný „pažravcom a pijanom, priateľom mýtnikov a hriešnikov.“ (Mt 11, 19)
Preto nie je oprávnený populárny názor, že Cirkev podľa Kristovho príkladu odmieta všetko, čo prináša do nášho života radosť. Pravdou však zostáva, že si máme v prvom rade obliecť Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarať podľa jeho žiadostí. (Rim 13, 14) Keď hovoríme o obžerstve, väčšinou sa nám v mysli vynorí obraz tučného, spoteného človeka. Avšak tento hriech nespočíva iba v nemiernosti v jedení a pití, ale rovnako aj v úzkostlivosti, čo môžeme alebo nesmieme zjesť. Doslova tu môžeme hovoriť o „posadnutosti“ jedlom. Nespokojnosť s jedlom, preberanie, ale i gurmánstvo, či plytvanie potravinami, to všetko sú rozličné odtiene tohto hriechu. Donedávna sa v médiách takmer vôbec nevyskytovali kulinárske recepty a rozličné kuchárske programy. A dnes? Takmer neexistuje televízia, nevynímajúc ani kresťanské TV, ktorá by nepropagovala ohromný zážitok zjedla.
Sväté písmo sa hriechom obžerstva až tak veľmi nezaoberá. Nájdeme v ňom však jeden klenot týkajúci sa tohto problému. Je to pokúšanie Pána Ježiša na púšti. Kristus po štyridsiatich dňoch pôstu vyhladol. Tu pristúpil k nemu pokušiteľ a začal ho pokúšať v jeho najhlbšej identite - ...Ak si Syn Boží... Pri bežnom počúvaní si to možno ani tak neuvedomíme, ale pre Ježiša Krista bol tento okamih mimoriadne ťažký. Vyčerpaný a hladný musí čeliť pokušeniu, či zostane poslušný svojmu Otcovi, alebo sa nechá strhnúť diablom, aby mu dokázal svoju Božskú moc. Tým by však poslúchol diabla, a nie Boha. Veľmi ťažký okamžik. Avšak Kristus ani na chvíľu nezaváhal, nepremýšľal o návrhu pokušiteľa a odpovedá slovami Písma: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4).
Tým aj naznačil, aké veľké nebezpečenstvo číha na človeka, ak sa mu stane pokrm bohom. Lebo aj jedlo dokáže negatívne vplývať na nás ľudí. Preto každý z nás si musí počas svojho života vypestovať hranice aj v tejto oblasti. V súčasnosti je obezita vo vyspelých štátoch obrovským problémom. V roku 2006 po prvýkrát v dejinách ľudstva počet ľudí s nadváhou (1 miliarda) prevýšil počet podvýživených obyvateľov (800 miliónov) Tento alarmujúci údaj svedčí o rýchlom vzraste konzumného spôsobu života aj v našich krajinách. Nadmerné prejedanie sa nie je jediným problémom v tejto oblasti, týkajúcej sa nesprávneho zaobchádzania s jedlom. Patrí tu i anorexia (odmietanie potravy) a bulímia (nadmerné prejedanie sa, s následným zvracaním). Sú to poruchy, ktoré majú oveľa hlbšiu príčinu. Každý z nás sme totiž stvorení k telesnej, citovej a duchovnej harmónii.
Ak v tomto harmonickom celku jedna oblasť vyvážene nedopĺňa ostatné, nastáva defekt. Sami vieme, že moderný človek väčšinou zanedbáva svoju duchovnú sféru života. A tam, kde niet Boha, alebo prevláda vlažnosť, postupne dochádza ku skratom aj v psychickej a aj v telesnej oblasti. Ľudia si prestávajú vážiť sami seba a tým pádom sa rýchlo otvoria zhubným vplyvom prostredia. Cítia sa vnútorne prázdni a preto siahajú po všetkom, čo ich dokáže aspoň na chvíľu uspokojiť. Nemiernosť v jedle a pití je tiež obľúbeným prostriedkom ako zakryť duchovné vákuum. Ako vlastne zistíme, že nás tento hriech začína pohlcovať? Prvými signálmi sú pocity viny, že sme to s jedlom alebo pitím prehnali. Jadro problému však tkvie v tom, keď prestaneme vnímať účel a poslanie jedla. Pokrm má slúžiť pre človeka na jeho posilnenie, ale i na obohatenie rodinného, spoločného života.
Naopak, nie je to prostriedok, ktorý má prinášať útechu v samote alebo izolovanosti a nahrádzať našu modlitbu. Ak si teda začíname uvedomovať, že často siahame po jedle alebo pití nekontrolovateľne, čiže zabúdame na jeho hlavnú funkciu, potom je najvyšší čas na zmenu. Nesmieme totiž dovoliť, aby v našom živote miesto, ktoré patrí jedine Bohu, začalo zapĺňať niečo stvorené a pominuteľné. Býva to neraz náročný a dlhodobý zápas, lebo sa v ňom stretávame s vlastnou skúsenosťou krehkosti a bezmocnosti, no vždy sa oplatí byť vytrvalý a nevzdať to. Božia láska k nám je totiž absolútna i večná a sila tejto Lásky sa nám musí stať základnou oporou v jednotlivých skúškach. Nemôžeme predsa dovoliť, aby nám jedlo a pitie ovládlo život. Kvôli tomu nás Boh nestvoril. Preto je pre nás jedinou víťaznou šancou cesta Ježiša Krista, ktorá dokonale rozbíja všetky štruktúry nezdravých zlozvykov a iných vnútorných deformácií.
Kresťanským liekom na obžerstvo nie je diéta, ale pôst. Zachovávať dávny duchovný rytmus pôstu a hodovania. Pôst nám totižto pripomína, že jedlo a pitie musia mať presné hranice, ktoré im patria. Na druhej strane však nesmieme zabúdať ani na hostinu, ktorá má byť oslavou Boha za jeho chutné a dobré dary pre človeka. Každý pôst nám teda slúži k obnoveniu rovnováhy v našom živote, podľa slov Pána Ježiša - nežijeme len z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Ak si osvojíme túto pravdu, prestaneme vnímať pôst ako nejaký otravný stereotyp zdržanlivosti, ale ako cestu k hlbokému, intímnemu stretnutiu s našim nebeským Otcom. To nám prinesie aj postupné víťazstvo nad hriechom obžerstva.
Obžerstvo alebo nezachovávanie správnej miery v jedení a v pití taktiež patrí medzi sedem hlavných hriechov. Je to hriech, ktorý sa nedá zamaskovať pred verejnosťou. Prečo je vlastne táto ľudská činnosť, určitým spôsobom pre nás veľmi prijemná, hriechom? Veď, čo je na tom, ak sa niekedy zasedíme pri chutnom jedle alebo kvalitnom moku? Ak sme nemierni v tejto oblasti, spôsobujeme nepríjemnosti sami sebe, nikomu inému. To všetko je pravda, avšak neúplná, lebo v našom živote má každá vec aj rub a aj líce. Svätý Gregor Veľký, ovplyvnený tvrdou askézou púštnych otcov, hovorieval: „Pokiaľ najprv neskrotíme nepriateľa, ktorý v nás neustále prebýva, čiže našu nenásytnú chuť a pažravosť, nebudeme schopní začať svoj duchovný zápas.“ V jeho dobe bolo práve obžerstvo považované za najhoršie zo siedmich hlavných hriechov.
O niečo miernejší postoj k tomuto hriechu zaujal v 13. storočí svätý Tomáš Akvinský. Uvedomoval si totiž, že obžerstvo a smilstvo sa týka viac tela ako duše. Z toho sa následne odvíjal aj jeho postoj k tomuto hriechu. Tvrdil, že hriech nie je túžba po jedle a pití, ale „pôžitkársky“ vzťah k tým-to Božím darom. Stav, kedy sa nám jedlo i pitie stávajú modlou a ohrozujú našu slobodu. V súčasnosti v sekulárnom svete často prevláda názor, že praví kresťania sa musia neustále postiť a vyhýbať sa všetkému, čo prináša radosť i potešenie. Je to omyl. Lebo kresťanstvo má celkovo pozitívny vzťah k jedlu. Vrcholom našich slávností je eucharistia, čiže mystické sprítomnenie Poslednej večere Ježiša Krista. Nehovoriac o tom, že samotný Pán Ježiš býval nazývaný „pažravcom a pijanom, priateľom mýtnikov a hriešnikov.“ (Mt 11, 19)
Preto nie je oprávnený populárny názor, že Cirkev podľa Kristovho príkladu odmieta všetko, čo prináša do nášho života radosť. Pravdou však zostáva, že si máme v prvom rade obliecť Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarať podľa jeho žiadostí. (Rim 13, 14) Keď hovoríme o obžerstve, väčšinou sa nám v mysli vynorí obraz tučného, spoteného človeka. Avšak tento hriech nespočíva iba v nemiernosti v jedení a pití, ale rovnako aj v úzkostlivosti, čo môžeme alebo nesmieme zjesť. Doslova tu môžeme hovoriť o „posadnutosti“ jedlom. Nespokojnosť s jedlom, preberanie, ale i gurmánstvo, či plytvanie potravinami, to všetko sú rozličné odtiene tohto hriechu. Donedávna sa v médiách takmer vôbec nevyskytovali kulinárske recepty a rozličné kuchárske programy. A dnes? Takmer neexistuje televízia, nevynímajúc ani kresťanské TV, ktorá by nepropagovala ohromný zážitok zjedla.
Sväté písmo sa hriechom obžerstva až tak veľmi nezaoberá. Nájdeme v ňom však jeden klenot týkajúci sa tohto problému. Je to pokúšanie Pána Ježiša na púšti. Kristus po štyridsiatich dňoch pôstu vyhladol. Tu pristúpil k nemu pokušiteľ a začal ho pokúšať v jeho najhlbšej identite - ...Ak si Syn Boží... Pri bežnom počúvaní si to možno ani tak neuvedomíme, ale pre Ježiša Krista bol tento okamih mimoriadne ťažký. Vyčerpaný a hladný musí čeliť pokušeniu, či zostane poslušný svojmu Otcovi, alebo sa nechá strhnúť diablom, aby mu dokázal svoju Božskú moc. Tým by však poslúchol diabla, a nie Boha. Veľmi ťažký okamžik. Avšak Kristus ani na chvíľu nezaváhal, nepremýšľal o návrhu pokušiteľa a odpovedá slovami Písma: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4).
Tým aj naznačil, aké veľké nebezpečenstvo číha na človeka, ak sa mu stane pokrm bohom. Lebo aj jedlo dokáže negatívne vplývať na nás ľudí. Preto každý z nás si musí počas svojho života vypestovať hranice aj v tejto oblasti. V súčasnosti je obezita vo vyspelých štátoch obrovským problémom. V roku 2006 po prvýkrát v dejinách ľudstva počet ľudí s nadváhou (1 miliarda) prevýšil počet podvýživených obyvateľov (800 miliónov) Tento alarmujúci údaj svedčí o rýchlom vzraste konzumného spôsobu života aj v našich krajinách. Nadmerné prejedanie sa nie je jediným problémom v tejto oblasti, týkajúcej sa nesprávneho zaobchádzania s jedlom. Patrí tu i anorexia (odmietanie potravy) a bulímia (nadmerné prejedanie sa, s následným zvracaním). Sú to poruchy, ktoré majú oveľa hlbšiu príčinu. Každý z nás sme totiž stvorení k telesnej, citovej a duchovnej harmónii.
Ak v tomto harmonickom celku jedna oblasť vyvážene nedopĺňa ostatné, nastáva defekt. Sami vieme, že moderný človek väčšinou zanedbáva svoju duchovnú sféru života. A tam, kde niet Boha, alebo prevláda vlažnosť, postupne dochádza ku skratom aj v psychickej a aj v telesnej oblasti. Ľudia si prestávajú vážiť sami seba a tým pádom sa rýchlo otvoria zhubným vplyvom prostredia. Cítia sa vnútorne prázdni a preto siahajú po všetkom, čo ich dokáže aspoň na chvíľu uspokojiť. Nemiernosť v jedle a pití je tiež obľúbeným prostriedkom ako zakryť duchovné vákuum. Ako vlastne zistíme, že nás tento hriech začína pohlcovať? Prvými signálmi sú pocity viny, že sme to s jedlom alebo pitím prehnali. Jadro problému však tkvie v tom, keď prestaneme vnímať účel a poslanie jedla. Pokrm má slúžiť pre človeka na jeho posilnenie, ale i na obohatenie rodinného, spoločného života.
Naopak, nie je to prostriedok, ktorý má prinášať útechu v samote alebo izolovanosti a nahrádzať našu modlitbu. Ak si teda začíname uvedomovať, že často siahame po jedle alebo pití nekontrolovateľne, čiže zabúdame na jeho hlavnú funkciu, potom je najvyšší čas na zmenu. Nesmieme totiž dovoliť, aby v našom živote miesto, ktoré patrí jedine Bohu, začalo zapĺňať niečo stvorené a pominuteľné. Býva to neraz náročný a dlhodobý zápas, lebo sa v ňom stretávame s vlastnou skúsenosťou krehkosti a bezmocnosti, no vždy sa oplatí byť vytrvalý a nevzdať to. Božia láska k nám je totiž absolútna i večná a sila tejto Lásky sa nám musí stať základnou oporou v jednotlivých skúškach. Nemôžeme predsa dovoliť, aby nám jedlo a pitie ovládlo život. Kvôli tomu nás Boh nestvoril. Preto je pre nás jedinou víťaznou šancou cesta Ježiša Krista, ktorá dokonale rozbíja všetky štruktúry nezdravých zlozvykov a iných vnútorných deformácií.
Kresťanským liekom na obžerstvo nie je diéta, ale pôst. Zachovávať dávny duchovný rytmus pôstu a hodovania. Pôst nám totižto pripomína, že jedlo a pitie musia mať presné hranice, ktoré im patria. Na druhej strane však nesmieme zabúdať ani na hostinu, ktorá má byť oslavou Boha za jeho chutné a dobré dary pre človeka. Každý pôst nám teda slúži k obnoveniu rovnováhy v našom živote, podľa slov Pána Ježiša - nežijeme len z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Ak si osvojíme túto pravdu, prestaneme vnímať pôst ako nejaký otravný stereotyp zdržanlivosti, ale ako cestu k hlbokému, intímnemu stretnutiu s našim nebeským Otcom. To nám prinesie aj postupné víťazstvo nad hriechom obžerstva.
