Sumeri boli presvedčení, že ich bohovia môžu aspoň čiastočne uspokojiť ich zvedavosť, lebo ako vládcovia sveta a celého jeho poriadku im môžu niečo odhaliť a oznámiť. Veštenie delili na vnuknuté a deduktivně. Vnuknuté veštenie nenechávalo priestor pre slobodný zásah človeka. Všetko vychádzalo z iniciatívy bohov. Božstvo si na to vybralo prostredníka, akéhosi tlmočníka. Mohol to byť hocikto - mladý či starý, muž či žena, významný aj obyčajný. Posolstvo mu boh odovzdal priamo, najčastejšie v spánku, vo videní alebo vnuknutí. Posolstvo mohlo byť jasné, ale aj vyjadrené zahmlené, pričom si vyžadovalo vysvetlenie odborníkov. Pohľady do budúcnosti sa sústreďovali predovšetkým na osobu vládcu, a tým i na záujmy celej zeme.
V zákulisí týchto zjavení mohli byť kňazi, ktorí mali záujem ovplyvniť správanie panovníka. V mene božích záujmov hovoril prorok, ktorý takto žiadal opravu mesta, chrámu, paláca. V prípade neuposlúchnutia zjavenia kňazi predpovedali tresty. Za vnuknutým veštením sa skrývala zložitá hra zásahov do výkonu moci, za ktorou v pozadí stála úzka skupina osôb. Deduktivně veštenie bolo čosi výnimočné. Budúci osud nebol vyslovený božími ústami ako v prípade vnuknutého veštenia, ale bohovia ako stvoritelia všetkých vecí ho svojím spôsobom predurčili a zvláštnym spôsobom vtelili do nejakého netypického alebo neobvyklého javu, kde ho mohol každý objaviť.
Vo svojej predstavivosti si Sumeri vykresľovali, že bohovia chceli každú zvláštnosť a podivnosť preto, aby sa stala hlásateľkou určitej budúcnosti. Vznik takejto predstavy sa spájal aj so vznikom písma. Tak ako pisár píše a jeho zápis treba vedieť čítať, tak aj bohovia „zapisovali“ všetko na zemi. Usporiadanie hviezd na oblohe Sumeri vnímali ako útvary plné významu. Vo vnútornostiach obetovaného zvieraťa videli také usporiadanie, aby sa z nej dala vyčítať odpoveď. Panovala predstava, že bohovia veci zapisujú a ako všetci pri písaní zapisujú do nich aj posolstvo. Stačí stvorené veci čítať, skúmať, premýšľať o nich, aby sa rozlúštili, podobne ako klínopisná tabuľka.
Budúcnosť tak nebola ohlasovaná bohmi, ale bohovia zaznamenali budúcnosť do vecí, ktoré sami stvorili a ľuďom stačilo, aby si ich prečítali či rozlúštili. Samozrejme, že v realite to nebolo také jednoduché. Bolo potrebné mať určité vedomosti a skúsenosti, urobiť „výpočty", aby sa zohľadnili všetky údaje, a tak sa došlo k poznaniu daného posolstva. Odhalená budúcnosť však nebola absolútnou budúcnosťou, ktorá nevyhnutne nastane. Božské rozhodnutia získané deduktívnym veštením sa mohli podobne ako výnosy panovníka a rozsudky sudcu odvolať a zmeniť. Deduktivně veštenie bolo vedou, ale súčasne i náboženskou praxou, pretože všetko sa v ňom krútilo okolo bohov zodpovedných za všetko dianie.