Sumeri nemali jednotnú predstavu o tom, ako vznikol človek. Nazdávali sa, že ľudia sa objavili vtedy, keď bohovia stvorili zem, alebo že vyrástli zo zeme, keď ich do nej zasial boh Enlil, respektíve ich z hliny vymodeloval boh Enki. Práve o tom rozpráva báseň z akkadského obdobia s názvom Mýtus o Atrachasísovi. Svoje rozprávanie začína v čase, keď ľudia ešte neexistovali a boli iba bohovia, ktorí si organizovali svoju prácu tak, aby si zabezpečili životné potreby. Najvyššia trieda bohov (anunnakuovla) zaťažila prácou nižších bohov (igigiovia), ktorí obrábali polia. Vykorisťovaní igigiovia sa jedného dňa vzbúrili, odmietli pracovať, spálili svoje pracovné nástroje a požadovali spravodlivé podmienky. Vo svete bohov vypukla panika, lebo prišla bieda a hlad. Na porade bohov najmúdrejší z nich, Enki, prišiel so spásnym plánom. Bohovia vytvoria človeka ako náhradu za pracujúcich nižších bohov.
Jeho telo utvoria z hliny, nielen preto, lebo jej je dostatok, ale i preto, že je znamením pominuteľnosti. Túto hlinu treba však oživiť, aby človek podobne ako jeho božský predchodcovia mohol plniť svoje poslanie. Hlina bola pomiešaná s krvou nižšieho boha, ktorý bol na tento cieľ obetovaný. Pre Sumerov pojem „zomrieť“ znamená vrátiť sa do zeme, na ktorú sa nakoniec telesné pozostatky zmenia. Nesmrteľnú zložku nazvali (w)etemmu - duch, čo poukazuje na jej pôvod z boha We, a z ktorej sa po smrti stane prízrak etemmu. Bohovia, zaneprázdnení udržiavaním poriadku v prírode, teda vytvorili ľudí, aby im slúžili a po celý život dreli v ich prospech. Rozprávanie spomenutej básne sa ale nekončí. Bolo treba vysvetliť choroby, katastrofy a smrť. Keď sa ľudia rozmnožili a pracovali pre spokojnosť bohov, začali sa správať tak hlučne, že ich rušili, a preto sa ich kráľ bohov Enlil rozhodol zničiť. Zoslal na ľudí najprv epidémie, sucho a hlad.
No ľudia vždy všetko prekonali, lebo im pomáhal boh Enki. Tento boh ich naučil, ako pomocou rituálov a zaklínadiel môžu potlačiť zlo. Enlil sa nakoniec rozhodol pre potopu. Enki však znova pomohol a zachránil as-poň jeden ľudský pár v nepotopiteľnej lodi. Keď ani tento plán nevyšiel, rozhodol sa Enlil obmedziť ľudí neplodnosťou žien a život smrťou. Bohovia, vlastníci a vládcovia sveta, boli taktiež pánmi a vládcami svojich služobníkov - ľudí. Osud človeka bol v rukách bohov a bol napísaný na tabuľkách osudu, ktoré mal v správe boh Enlil. Dlhý život bol odmenou za úctu preukazovanú bohom, predčasná smrť bola zase trestom za hriechy. Odmena a trest sprevádzali človeka už v pozemskom živote. Ak sa človek dopustil zlého skutku, začal pociťovať jeho dôsledky. Nasledujúce nešťastia mu naznačovali, že boh ho opustil a bol ponechaný démonom.
Predstavy o posmrtnom živote však nemali Sumeri príliš rozvinuté. Smrť bola čímsi nepríjemným, pretože podstatne zhoršila podmienky bytia. Telo pochovali do hrobu a duch zomrelého mal zísť do podzemia, ktoré Sumeri nazývali Erkallu (veľké mesto). V ňom bol ako v ponurom väzení a navyše ho spravovala hierarchia bohov, na ktorých čele stála bohyňa Ereškigal (pani veľkého mesta). Podzemní bohovia zapísali vstup zomrelého do svojej novej existencie a príbytku.a rozhodli o každom etemmu. Sumeri život na mieste zomrelých považovali za jestvovanie akoby v tienistej krajine, zbavený radosti života. Sumeri mali strach z mŕtvych, ktorým pripisovali mnoho zlých skutkov. Preto veľký dôraz kládli na to, aby mŕtvemu pripravili pohreb, priniesli dostatočný počet pohrebných obiet a starali sa o jeho hrob.
Ak by toto nesplnili, duch zomrelého by bol odsúdený na túlanie sa po zemi a jedenie vyhodených odpadkov z potravín a správal by sa ako lúpežník. Smrť a život považovali Sumeri za niečo, čomu sa nedá vyhnúť. Tento názor našiel svoje vyjadrenie aj v Epose o Gilgamešovi, ktorý sa vydal na cestu hľadania nesmrteľnosti. Výsledkom je, že človek musí zostať smrteľným. Poučenie o tom mu dal Siduri: „Kam bežíš, Gilgameš? Život, ktorý hľadáš, nenájdeš! Keď veľkí bohovia stvorili ľudstvo, určili ľudstvu lós smrti, život však do svojich rúk si vzali.“ Jediným človekom, ktorý dostal od bohov nesmrteľnosť, bol Ziusudra, kráľ Shuruppaku, ktorý upozornený Enkim zachránil pri potope ľudstvo od zániku a za odmenu dostal večný pobyt v rajskej krajine nazývanej Dilmun.
V úvodnej časti našej štúdie sme sa bližšie zoznámili s najstarším náboženstvom a aspoň čiastočne sme poodhalili náboženské predstavy Sumerov. Ich náboženstvo vzniklo ako projekcia ich samých a spoločnosti, v ktorej žili. Keď si Sumeři predstavovali úlohu svojich bohov vo svete a v živote každého jednotlivca, použili obraz politickej moci, ktorú poznali, a ktorá bola hierarchicky vytvorená. Na vrchole stál najvyšší predstavený a pod ním rebríček osôb ustanovených vládcom. Takýmto spôsobom si hierarchizovali aj množstvo svojich bohov, v ktorých našli odpovede na najdôležitejšie otázky pri hľadaní zmyslu svojho života, sveta i samotných bohov. Svedectvom ich hľadania pochopenia všetkého, čo ich obklopovalo, je mytologická literatúra, ktorú nám Sumerovia zanechali.
Hoci je len malou čiastočkou všetkého, o čom uvažovali a čo prežívali, je pre nás cenným dokladom pre poznanie ich sveta. Sumerskí bohovia sa považovali za tých, ktorých ľudia vymysleli a stvorili, aby im ľudia svojou prácou zaobstarali všetky potrebné, užitočné a príjemné veci. Medzi nimi a ľuďmi existovali iba vzťahy služobné a ekonomické. Takáto náboženská predstava však neviedla Sumerov k pesimizmu nad svojím údelom, naopak, vo svojom svete sa usilovali o úspech a radosť zo života, aký im bohovia nadelili. Náboženstvo starovekých Sumerov bolo teda svojou štruktúrou, výtvormi, možnosťami a prísľubmi náboženstvom premysleným, otvoreným a racionálnym a predstavovalo zaujímavú a pozoruhodnú etapu vývoja ľudskej spoločnosti na ceste za poznaním.