Sumeri si boli istí, že vesmír, taký veľký, zložitý a dômyselne usporiadaný, nemôže byť dielom človeka. Svet považovali za dielo najvyšších a najmocnejších bohov, ktorých si vytvorili preto, aby si vysvetlili neriešiteľné záhady, pred ktorými sa ocitli. Mýty nikde nehovoria o bohyni ako stvoriteľke sveta. Najčastejšie to bol An, zriedka Enlil a častejšie Enki. Sumerský Epos o Gilgamešovi opisuje túto udalosť nasledovne: „V tých dňoch, vzdialených dňoch, keď nebo bolo oddelené od zeme, keď An si vzal nebesia pre seba a Enlil sám pre seba vzal si zem..." V žiadnom z opisov stvorenia neexistuje predstava stvorenia z ničoho. Na počiatku všetkého bolo niečo veľké, z čoho sa postupne všetko získalo a sformovalo. Vesmír si Sumeri predstavovali ako obrovský dutý sféroid, ktorého najvyššiu, žiariacu časť tvorí „hore" - nebo a jeho dolnú, symetrickú a temnú časť zase „dole" - podsvetie.
Vesmír bol uprostred rozdelený ostrovom, plochou zemou, pod ktorou bol oceán sladkej vody a zem bola obkolesená morom slanej vody. V najvzdialenejších západných a východných bodoch sa nachádzali vysoké hory, ktoré podopierali nebeskú klenbu s dvoma otvormi umožňujúcimi prechod z priestoru „hore“ do priestoru „dole" a naopak. Východným otvorom prechádzalo ráno slnko hore a západným sa vracalo dole. Okrem týchto troch sfér boli vytvorené dva veľké kozmické priestory. Jeden sa nachádzal nad nebeskou klenbou a jeho súčasťou boli nebeské telesá: Mesiac, Slnko, planéty a hviezdy. Druhý kozmický priestor sa mal zase nachádzať pod zemou, kde bola umiestnená krajina mŕtvych. Boli to bohovia, ktorí všetko riadili. Každý z nich mal pridelenú nejakú časť sveta, ktorá od neho závisela. Búrky, vetry, dážď, sneh, pohyb nebeských telies, pestovanie potravín, chov zvierat, moc a sila ohňa, všetko podliehalo bohom.
Aj každý človek mal svojho boha, ktorý sa oňho staral a pomáhal mu. Bohovia zasahovali do chodu všetkých vecí. Svoju vôľu vyjadrovali slovami a príkazmi predurčujúcimi priebeh všetkých záležitostí a mohli ju odhaliť aj v snoch. Pre Sumerov malo všetko svoj údel, všetko malo dopredu určenú budúcnosť, ktorú stanovili a vyhlásili bohovia. Tak ako zemský vládca rozhodoval na základe vyhlásenia zhromaždenia zemskej politickej rady, ktorú zvolával a vypočul, tak aj Najvyšší boh počas zasadania bohov prerokoval a rozhodoval o svete, bohoch a ľuďoch. Výsledok rokovania bol zapísaný na tabuľku osudu, ktorá takto naveky zaznamenala vôľu bohov. Každý bol na nej napísaný so svojím vlastným osudom, ktorý mu bol určený.
Dokonca aj bohovia mali svoj osud. V sumerskom videní sveta figuroval tajomný výraz me. Vzťahuje sa na výhradnú moc len najvyšších bohov. V mýte o Inanne a Enkim je zaznamenaný dlhý zoznam me s vyše sto položkami. Tento výraz sa nedá ani prekladať, len opísať, a tomu bohu, ktorý ním bol označený, prepožičiaval vážnosť a moc, čo mu umožňovalo účinne zasahovať do diania. Zo zachovaných prameňov nie je zrejmé, ako sa Sumeri pozerali na koniec sveta. Len nejasné správy hovoria o trvaní sveta ako časovom úseku, a preto je pravdepodobné, že Sumeri uvažovali o koncepte sveta, v ktorom jeden svet skončí a nahradí ho ďalší, podobne ako to prebiehalo v ich pozemskom svete. Pre predstavu absolútneho konca sveta sa nenašli žiadne dôkazy.