Autor: P. František Trstenský | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer, č. 1/2015, s. 33-78 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
27.03.2015
Náboženstvo Chetitov
Tajomná civilizácia Chetitov už dlhé roky priťahuje nielen odbornú, ale i laickú verejnosť. Ich ríša existovala pred viac než štyrmi tisíckami rokov a v čase svojej najväčšej slávy zaberala územie Malej Ázie, Sýrie, Libanonu, dokonca aj oblasť severnej Palestíny, o čom svedčia taktiež biblické zmienky v Starom zákone. Dnešné Turecko skrýva viacero miest, ktorých osudy sú posplietané s chetitskou civilizáciou. V nasledujúcej štúdii sa pokúsime bližšie spoznať náboženstvo tejto dnes už zaniknutej starobylej ríše.
Náboženstvo Chetitov
Drsná a nehostinná je krajina, ktorú si vybrali za svoju vlasť Chetiti. Horské hrebene ju oddeľujú od Stredozemného a Čierneho mora, riek je tu málo, letné horúčavy vysúšajú pôdu, na jar a na jeseň ju zas zmývajú lejaky, zima tu býva krutá. Ničím sa táto krajina nepodobala úrodným oblastiam Egypta a Mezopotámie. Chetiti boli roľníkmi, pestovali pšenicu, jačmeň, ľan, vinič, figy, jablká a pod. Chovali ovce, dobytok, ošípané. Ťažili nerastné suroviny a exportovali meď a bronz. Poznali tajomstvá spracovania železa, ktoré bolo v ich časoch drahšie ako zlato a striebro [1].
Od najdávnejších čias, na území približne zodpovedajúcom súčasnému Turecku, existovali rozvinuté kultúry, o čom svedčí lokalita Çatalhöyük, ktorá sa datuje najmenej do obdobia 6-tisíc rokov pred Kr. Známa je kultom bohyne matky. Približne v polovici 3. tisícročia pred Kr. sa v Anatólii, ako toto územie pomenovali Gréci, rozvinula kultúra Hatti, ktorá sa stala známou na základe archeologických vykopávok v Alacahöyük. Uctievali tam hlavne boha búrky a bohyňu slnka. Toto tisícročné náboženské dedičstvo asimilovali aj indoeurópske kmene, ktoré sa tu presídľovali približne od obdobia 2500 rokov pred Kr. Boli to predovšetkým Chetiti, Luviti a Palaiti. Na počiatku 2. tisícročia vznikli na území Malej Ázie dve ríše. V centrálnej časti Anatólie vznikol chetitský štát s hlavným mestom Chattušaš a v južnej Anatólii vzniklo kráľovstvo Arzava s hlavným mestom Apasa. Výbojné ťaženia vládcov Chetitov v druhej polovici druhého tisícročia spôsobili vznik skutočného impéria, tretieho najsilnejšieho po Mezopotámii a Egypte [2].
Chetitský panteón
Chetiti po svojom príchode na územie Malej Ázie prijali panteóny miestnych kultúr, hlavne hattickej. Išlo predovšetkým o boha búrky menom Taru, ktorého uctievali v Hatti, a jeho manželku Wurušemu, slnečnú bohyňu uctievanú v svätom meste Arinne. Kráľovský pár mal deti a ďalšie potomstvo, ktoré tiež plnilo dôležité funkcie. Boli zosobnením síl prírody ako prameňov, riek, hôr alebo boli bohmi vojny, bohyňami matkami, ochrannými bohmi a pod.
V imperiálnom období sa oficiálny panteón rozšíril o nové božstvá. Z dobytých území Arzawy to boli nové bohyne matky, noví bohovia búrok, boh mesiaca a pod. Z územia Sýrie zase churritské božstvá. Rôznymi synkretickými procesmi sa hattický Taru zmenil na churritského Tešuba, symbol triumfujúceho kráľa, ktorého si uctievali spoločne s jeho manželkou Hebat. Kontakt s územím Mezopotámie obohatil chetitský panteón o božstvá Sin z Haranu, boha prísahy a bohyňu Kubabu z Karkemišu, ktorej kult sa stal rozšírený po celej Anatólii a bol počiatkom neskoršieho kultu Kybelé. Cilicijský boh Šarrum, spočiatku uctievaný ako boh - hora, dosiahol na vrchole chetitskej ríše miesto v najvyššej triáde: Tešub, Chebat, Šarrum. Jeden z chetitských vládcov, Tudhalija IV., si z neho dokonca urobil svojho ochranného boha.
Dôležitú pozíciu v panteóne mal aj Telipinu, boh vegetácie. Pre Chetitov bol synom boha búrky Taru. Podľa mytologického textu sa rozhodol odísť od bohov. Odvtedy na svet začali prichádzať mnohé katastrofy, ako sucho, hlad, vymieranie zvierat a vegetácie. Bohovia sa preto rozhodli, že Telipinua treba nájsť. Bohyňa matka poslala včelu. Tá ho síce našla, ale prebudila ho svojím žihadlom, čo vyvolalo u Telipinua ešte väčší hnev. Nazlostený zosielal na krajinu ďalšie nešťastia. Bohovia sa s prosbou obrátili na bohyňu mágie, čarodejnicu Kamrusepu. Ona Telipinua očistila od hnevu a zla, vrátila ho medzi bohov a nešťastia boli zažehnané.
Chetitské náboženstvo nie náhodou dostalo pre množstvo svojich bohov prívlastok náboženstvo tisícich bohov. Bohovia plnili úlohu najvyšších vládcov. Okrem chtonických bohov (bohov prebývajúcich v podsvetí) uctievali bohov bývajúcich v nebi, medzi hviezdami. Tí niekedy zostúpili na zem, do svojho pozemského sídla, spravidla do svätyne postavenej na vrchole hory. V takejto posvätnej chvíli mohli bohovia a ľudia nadviazať bezprostredný kontakt. Podstata bohov sa nedala vnímať ľudskými zmyslami. Ale aj keď vysoko prevyšovali ľudí a mali výnimočné a nadprirodzené vlastnosti, bohovia neprestali byť žiarliví, nedotkliví a zradní [3].
Náboženské strediská
Na území Anatólie bolo veľa miest, ktoré zohrávali dôležitú úlohu v náboženskom živote jej obyvateľov, a preto je ich poznanie potrebné pre lepšie pochopenie tohto náboženstva. Hlavné mesto Chattušaš plnilo nielen politickú funkciu, ale aj úlohu kultového miesta všetkých veľkých bohov impéria. Na jeho území sa nachádzalo vyše tridsať svätýň. K jeho najdôležitejším chrámom patril Veľký chrám. Postavili ho v priebehu 14. a 13. storočia pred Kr. a so svojimi rozmermi 65 x 42 metrov bol najväčšou stavbou celého mesta. Veľký chrám slúžil bohovi búrky Tešubovi a bohyni slnka Hepatu. Chattušaš bol východiskovým aj konečným miestom všetkých sviatočných procesií a pútí. V jednej chrámovej miestnosti leží na zemi tyrkysovo zelená nefritová kocka. Tento unikát bol darom egyptského faraóna Ramzesa II., keď v bitke medzi Chetitmi na čele s kráľom Chatušilišom III. a Egypťanmi pri sýrskom Kádeši panovníci podpísali mierovú dohodu.
Staroveké ruiny chetitského hlavného mesta Chattušaš dnes stoja poblíž tureckej dedinky Boğazkale v provincii Çorum ležiacej v čiernomorskom regióne. Zostali po ňom len zvyšky mohutných hradieb, ktoré kedysi chránili panovnícke mesto. Hradby boli vysoké takmer osem metrov, veže dosiahli výšku až 12 - 13 metrov. Mesto kedysi chránili hradby dlhé 6,5 kilometra. Odhaduje sa, že v čase pred zničením mesta žilo za jeho hradbami okolo 50-tisíc ľudí. Symbolom Chattušaša bola Levia brána. Pootvorené papule levov mali podľa Chetitov chrániť mesto pred zlom. Brána sa napájala na systém opevnenia a podobných brán bolo v meste niekoľko, avšak Levia patrí k najkrajšie zachovaným a najznámejším. Ešte i dnes sú na pozostatkoch a zrúcaninách roztrúsených po niekdajšej metropole Chetitskej ríše viditeľné tajomné chetitské hieroglyfické nápisy, ktoré sa podarilo rozlúštiť nemeckému historikovi umenia a archeológovi profesorovi Helmutovi Bossertovi.
Asi dva kilometre od Chattušaša sa nachádza kamenná svätyňa Yazilikaya. Svätyňu pravdepodobne počas svojho panovania nechal vytvoriť kráľ Tudhalija IV. (1250 - 1220 pred Kr.), ktorý tu dal postaviť chrám a dve uličky medzi skalami ozdobil chetitskými reliéfmi. Najznámejším reliéfom skalnej svätyne je tzv. dvanásť bohov, ktorí stoja tesne vedľa seba v zástupe a predstavujú vyobrazenia božstiev podzemia. Na stenách kamenného chrámu zostalo do dnešných dní 66 reliéfov, pričom takmer všetky znázorňujú rôzne božstvá. V tesnej blízkosti reliéfov sa nachádzajú aj hroby a predpokladá sa, že svätyňa Yazilikaya mohla slúžiť i ako hrobka pre panovníka Tudhaliju IV.
Pár desiatok kilometrov od Chattušaša sa nachádza aj mesto Alacahöyük, kde sa okolo roku 1700 pred Kr. dostali aj Chetiti a usadili sa tam. Mesto malo kedysi dve hlavné brány a Brána sfíng bola symbolom celého mesta. Sfingy strážiace vstup do mesta mali magický a ochranný význam. Okrem sfíng sú do kamenných stien vytesané i mnohé výjavy zachytávajúce zástup ľudí pripravených obetovať pre bohyňu, ktorou by mala byť Arinna. Na reliéfoch stojí kňaz obetujúci kozu, hudobníci, ale aj tanečníci a kráľ s kráľovnou, ktorí obetujú pred sochou býka predstavujúceho boha počasia. Scény uzatvárajú procesie kňazov.
Mesto Karatepe, ktoré sa nachádza na juhu Turecka v Taurskom pohorí, si chetitskí králi z oblasti Cilície vybrali za svoje letné sídlo. Mesto chránili kilometer dlhé hradby pokryté reliéfmi znázorňujúcimi bojovníkov, kňazov, chetitských bohov, ale aj zvieratá či mýtické bytosti. Spomedzi všetkých reliéfov sa za najdôležitejší považuje kamenný reliéf, ktorý kedysi zdobil južnú bránu. Chránili ju symboly štyroch levov, dvoch sfíng a prichádzal k nej zástup putujúci na oslavu [4].
Náboženské obrady
Chetiti považovali kultové činnosti za plnenie povinností voči bohom a výraz cti. Verili, že všetko, čo sa deje, deje sa z vôle bohov. K najdôležitejším obradom patrilo slávenie sviatkov, prinášanie obiet a starosť o svätyne. Zanedbanie plnenia týchto činností spôsobovalo, že niektorí z bohov sa mohli uraziť a na ľudí zostúpili nešťastia. Vtedy bolo potrebné zistiť, ktorý z bohov sa urazil a následne ho odprosiť. Chetiti sa veľmi báli hnevu bohov. Predstavovali si, že v takejto chvíli boh opúšťa svoju svätyňu a prestáva plniť svoju funkciu. Zvlášť nebezpečné to bolo v prípade najvyššieho boha. S cieľom uspokojiť a privolať urazeného boha sa konali špeciálne obrady s magickým charakterom. Toto presvedčenie sa zakladalo na mýte, podľa ktorého dôležitú úlohu pri upokojení urazeného boha zohrávala bohyňa čarov Kamrusepa poznajúca na takéto okolnosti vhodné zaklínadlá.
Chetiti prinášali bohom obety najmä z toho dôvodu, aby si zabezpečili ich ochranu. Mýtus o Kumarbimovi a jeho synovi Hedammovi rozpráva, že obety sa bohu Kumarbimovi prinášali preto, aby sa rozveselil. V istých prípadoch, napríklad keď počuli hrmenie, kráľ prinášal obetu pripravenú z deviatich čiernych oviec a dvoch čiernych býkov. Rôznym bohom prinášali Chetiti rôzne obety. Počas kráľovských pohrebných obradov obetovali kone. V prípade krvavých obiet bohu obetovali srdce, pečeň, lopatku a ostatok v rámci obradnej hostiny zjedli. V najkrajnejších vážnych chvíľach obetovali aj ľudí. Obety prinášali na oltár za zvuku hudobných nástrojov. Obety sa delili na každodenné, mesačné a ročné. Za dodávku obetných darov zodpovedali úradníci: kráľovskí, provinční alebo mestskí.
Dôležitú úlohu v kulte zohrávali vyobrazenia bohov, ktoré boli spravidla antropomorfické, ale i symbolické. Sochy boli vyrobené z dreva alebo mede. Boli pokryté zlatom a striebrom, ozdobené drahokamami. Socha boha vo svätyni bola považovaná za živú bytosť. Kúpali ju, obliekali, kŕmili, klaňali sa jej a v noci pred ňou svietila lampa spaľujúca olivový olej. Chetiti verili, že na boha sa dá zapôsobiť modlitbou, kultovými a magickými činnosťami. Boha považovali za svojho vládcu. Preto v čase vojenských výprav brali okrem koristi aj sochu boha z chrámu spolu s jeho služobníctvom, aby mal zabezpečený ten istý kult a tak si nerozhnevali boha.
Chetiti vo svojich modlitbách najčastejšie prosili o dlhý život, zdravie, dážď, potomstvo a ochranu pred všetkým zlým. V modlitbe kráľa Arnuwandasa I. a jeho manželky Ašumunikal (koniec 15. stor. pred Kr.), vyslovenej bohyni slnka z Arinny z dôvodu nájazdov kmeňa Kaska, sa kráľovský pár sťažoval, že votrelci zničili krajinu, vyrabovali svätyne, porozbíjali sochy bohov a chrámových služobníkov zotročili. Táto modlitba bola plná rozhorčenia, kráľovskí manželia v modlitbe pripomínali, že chetitská krajina bola kultovo čistá, prinášala predpísané obety a ľudia sa starali o svätyňu a ich bohov ako nikto iný. Vo svojej modlitbe chceli nakloniť na svoju stranu bohyňu, aby im preukázala svoju milosť a odstránila porobu chetitskej krajiny.
Významným prvkom modlitieb boli aj chvály bohov, ktoré občas dostali podobu oslavných piesní a hymnov. Z niektorých modlitieb vyplýva, že boli kedysi vytvorené a uvedené do obradov samými bohmi a kňazi a kráľ ich len prevzali a používali počas obradov. Dôležitými boli očistné obrady, ktorých základným prostriedkom bola voda z rieky alebo prameňa používaná na umývanie rúk a hlavy, niekedy aj nôh. Pozornosť sa venovala aj sledovaniu znamení, ktoré zosielali bohovia. S týmto cieľom Chetiti sledovali nebeské znamenia, zvlášť blesky, ale aj zatmenia slnka a mesiaca. Veštili za pomoci pozorovania ohňa.
Chetiti verili, že prostredníkom medzi bohmi a ľuďmi môže byť chrámový prorok alebo inšpirovaný človek a bohovia svoju vôľu vyslovujú skrze ich ústa. Ale bohovia mohli prehovoriť i bezprostredne, skrze sen. Zložité javy vysvetľovali na to určení špecialisti. Od obyvateľov Mezopotámie Chetiti prijali veštenie z vnútorností zvierat a pri každom chráme pôsobil aj veštec, ktorý najčastejšie veštil z vnútorností ovce. Skúmal jej pečeň a zatočenie čriev. Ochrancom veštieb z vnútorností bolo podzemné slnko, a preto Chetiti verili, že osudy krajiny aj ľudí sú ukryté v podzemí. V Chattušaši sa našiel hlinený model pečene s nápismi, ktoré pomáhajú pri interpretácii zvieracích vnútorností. Veštili aj z letu vtákov a pohybu hada vo vodnom bazéne [5].
V prípade, keď kráľ počul hrmenie, musel vykonať na túto príležitosť pripravené obrady. Odobral sa do tzv. halentiu, [6] miestnosti v kráľovskom paláci, kde zasadol na obradný trón a spolu s kráľovnou a šľachtou prinášal obetu pred oknom. Ak hrmelo počas cestovania, kráľ zostúpil z voza, klaňal sa a prinášal obetu. Najdôležitejšiu kultovú úlohu plnil kráľ. Bol pozemským zástupcom hlavného boha a vo svojich rukách mal nielen pozemskú vládu, ale aj náboženskú moc. Kráľ v mene bohov dohliadal na dodržiavanie bohmi ustanoveného poriadku v ríši. Predsedal sláveniu hlavných sviatočných obradov. Po svojej smrti bol vládca zbožstvený a jeho nástupcovia mu prejavovali úctu. Každá svätyňa mala i svojho stáleho najvyššieho kňaza a ďalších nižších kňazov a kňažky a pomocných chrámových služobníkov, napríklad hudobníkov, spevákov, kuchárov, záhradníkov, pastierov a pod. Kňazský stav bol prísne hierarchizovaný. Kňazi bývali v priestoroch chrámu [7].
Sviatky boli spojené s roľníckymi prácami a lokálnymi tradíciami. Dva z nich, sviatok jari a sviatok jesene, mali osobitne veľký význam a starobylý pôvod. V mnohých chrámoch sa nachádzala hlinená nádoba, ktorá sa na jeseň naplnila obilím a zatvorila. Otvárala sa až na jar. Jarný sviatok trval okolo tridsaťosem dní. Jesenný sviatok sa slávil asi dvadsaťjeden dní. Počas týchto sviatkov Chetiti vynášali sochy bohov z chrámov a prenášali ich do posvätných hájov, ku kamenným stélam huwaši. Umývali ich v riekach a posvätných prameňoch. Pri týchto príležitostiach sa konali športové závody. Kráľ sa obradne očistil, vykonával poklony a prinášal obety, v sprievode chrámových služobníkov a kráľovských úradníkov otváral kultovú hostinu. Jarný sviatok purulli bol súčasne sviatkom Nového roka a slávil sa na počesť boha búrky. Chetiti mu ďakovali za dobrodenia a prosili ho o zachovanie priazne. Jeho slávenie bolo spojené aj s obradom, pri ktorom bohovia stanovili krajine i kráľovi jeho osud. Na jeseň sa konal sviatok nuntarijašha, počas ktorého kráľ a kráľovná vykonávali kultové činnosti v okolí hlavného chrámu [8].
Údel sveta a človeka
Chetiti verili, že svet je večný a existuje stále v nezmenenej podobe. Neskoršie pod vplyvom Mezopotámie nadobudli predstavu, že svet bol stvorený, a teda mal počiatok. Predstavovali si ho ako veľkú štvorposchodovú budovu, ktorej základom bola zem a nebo bolo strechou. Podzemný svet bol temnou krajinou, ktorá sa nachádzala pod zemou a do ktorej putovali duše mŕtvych. Viedlo do nej sedem brán so siedmimi zámkami, ktoré otváral vrátnik. Nachádzal sa tam palác podzemných božstiev, ktorých malo byť deväť. Zem bola s podzemnou krajinou spojená hlbokými jaskyňami a jazerami vôd. Do hĺbok tohto podzemného sveta stekalo v procese magických obradov zo zeme všetko zlo, napríklad zločiny, choroby či utrpenia [9].
Pri počiatku človeka boli bohyne osudu, ktoré stáli pri zrode každého jednotlivca. Túto úlohu plnili bohyne Ištuštaja a Papaja, neskoršie i bohyňa Gulses, ktoré sa starali o človeka od jeho narodenia až po smrť a na tabuľky zapísali jeho osud. Vo chvíli narodenia bohovia vložili do tela človeka jeho dušu. Chetiti verili, že ľudský život riadia dva orgány: srdce a duša. Dušu okrem človeka mali aj bohovia a zvieratá. Osud človeka záležal na bohoch. Preto bolo povinnosťou človeka byť voči nim úctivý, za čo sa ľuďom dostávalo božskej ochrany. Hriechu sa človek dopustil porušením božích príkazov. Zlo, ktoré za to nasledovalo, bolo trestom vymeraným bohmi. Napríklad ak človek ochorel, pýtal sa bohov, aký hriech spáchal a zároveň prosil o odpustenie a uzdravenie.
Chetiti deň smrti volali dňom osudu. Čím váženejší bol človek, tým vznešenejší bol jeho pohrebný obrad. Kráľovský obrad trval štrnásť dní a zúčastnili sa na ňom všetci obyvatelia krajiny. Jeho telesné pozostatky sa spálili a prinášali sa obety podzemným bohom. Modlitbami a zaklínadlami pripravovali kráľa na plnenie božských úloh a vykonávanie ochrany nad krajinou. Ostatných mŕtvych Chetiti pochovávali spravidla do zeme. Mŕtvych sa báli, preto ak sa im prisnili, vykonali rituálne očistenie. Po smrti duša mŕtveho putovala do krajiny podzemného boha menom Leluwani, [10] kde žila pochmúrnym životom. Iný osud čakal kráľa, ktorý mal žiť po smrti v inej, lepšej ako podzemnej krajine. Za mŕtvych boli živí povinní prinášať obety. Ak by túto povinnosť zanedbali, mŕtvi by sa na nich hnevali a škodili by im [11].
Záver
Chetiti začali písať svoju históriu pred vyše štyritisíc rokmi. Moderná historická veda ich však skúma len asi sto rokov. Z desaťtisícov objavených hlinených tabuliek bola dodnes prepísaná, preložená a publikovaná len menšia časť, takže väčšina ešte čaká na spracovanie. Aké poznatky nám prinesú ďalšie tabuľky? Dozvieme sa ďalšie neznáme podrobnosti o náboženstve a náboženských zvyklostiach tohto starovekého indoeurópskeho impéria? Rozšíri sa už aj tak dosť bohatý panteón mytologických bohov? Nie je vylúčené, že sa na doteraz nepreskúmaných tabuľkách nájdu ďalšie náboženské texty, ktoré ešte obohatia naše doterajšie poznatky o tomto už mŕtvom prírodnom a národnom polyteistickom náboženstve.
Poznámky:
[1] Klengel, E., Klengel, H.: Hetyci i ich sąsiedzi. Dzieje kultury Azji Mniejszej od Çatalhöyük do Aleksandra Wielkiego. Warszawa 1974, s. 84
[2] Lenoir, F.: Encyklopedia religii świata. Religie Hetytów i Azji Mniejszej. Warszawa 2002, s. 75-76
[3] Burney, Ch.: Historical Dictionary of the Hittites. Lanham 2004, s. 28
[4] Collins, B.: The Hittites and Their World. Atlanta 2007, s. 129-131
[5] Popko, M.: Magia i wróźbiarstwo u Hetytów. Warszawa 1982, s. 21
[6] Viac o halentiu pozri Puhvel, J.: Hittite Etymological Dictionary, Vol 3. Berlin 1991, s. 13-19
[7] Popko, M.: Religie Azji Mniejszej. In: Keller, J. a kol. (red.): Zarys dziejów religii. Wydawnictwo Iskry, Warszawa 1986, s. 264
[8] Popko, M.: Mitologia hetyckiej Anatolii. Warszawa 1987, s. 39
[9] Haas, V.: Death and Afterlife in Hittite Thought. In: Sasson, J.: Civilizations of the Ancient Near East. New York 1995, s. 2021-2023
[10] Leluwani, Lelwani a niekedy aj Liliwani je vzývaný v kráľovských modlitbách o ochranu a uzdravenie. Napríklad v dlhej modlitbe kráľovná Puduhepa prosí o ochranu jej manžela kráľa Hattusilia III. Za vypočutie modlitby mu ponúka striebornú sochu boha v životnej veľkosti.
[11] Popko, M.: Kosmogonia w religii hetyckiej. In: Przeglad Religioznawczy 1974, No. 3, s. 93
Tajomná civilizácia Chetitov už dlhé roky priťahuje nielen odbornú, ale i laickú verejnosť. Ich ríša existovala pred viac než štyrmi tisíckami rokov a v čase svojej najväčšej slávy zaberala územie Malej Ázie, Sýrie, Libanonu, dokonca aj oblasť severnej Palestíny, o čom svedčia taktiež biblické zmienky v Starom zákone. Dnešné Turecko skrýva viacero miest, ktorých osudy sú posplietané s chetitskou civilizáciou. V nasledujúcej štúdii sa pokúsime bližšie spoznať náboženstvo tejto dnes už zaniknutej starobylej ríše.
Náboženstvo Chetitov
Drsná a nehostinná je krajina, ktorú si vybrali za svoju vlasť Chetiti. Horské hrebene ju oddeľujú od Stredozemného a Čierneho mora, riek je tu málo, letné horúčavy vysúšajú pôdu, na jar a na jeseň ju zas zmývajú lejaky, zima tu býva krutá. Ničím sa táto krajina nepodobala úrodným oblastiam Egypta a Mezopotámie. Chetiti boli roľníkmi, pestovali pšenicu, jačmeň, ľan, vinič, figy, jablká a pod. Chovali ovce, dobytok, ošípané. Ťažili nerastné suroviny a exportovali meď a bronz. Poznali tajomstvá spracovania železa, ktoré bolo v ich časoch drahšie ako zlato a striebro [1].
Od najdávnejších čias, na území približne zodpovedajúcom súčasnému Turecku, existovali rozvinuté kultúry, o čom svedčí lokalita Çatalhöyük, ktorá sa datuje najmenej do obdobia 6-tisíc rokov pred Kr. Známa je kultom bohyne matky. Približne v polovici 3. tisícročia pred Kr. sa v Anatólii, ako toto územie pomenovali Gréci, rozvinula kultúra Hatti, ktorá sa stala známou na základe archeologických vykopávok v Alacahöyük. Uctievali tam hlavne boha búrky a bohyňu slnka. Toto tisícročné náboženské dedičstvo asimilovali aj indoeurópske kmene, ktoré sa tu presídľovali približne od obdobia 2500 rokov pred Kr. Boli to predovšetkým Chetiti, Luviti a Palaiti. Na počiatku 2. tisícročia vznikli na území Malej Ázie dve ríše. V centrálnej časti Anatólie vznikol chetitský štát s hlavným mestom Chattušaš a v južnej Anatólii vzniklo kráľovstvo Arzava s hlavným mestom Apasa. Výbojné ťaženia vládcov Chetitov v druhej polovici druhého tisícročia spôsobili vznik skutočného impéria, tretieho najsilnejšieho po Mezopotámii a Egypte [2].
Chetitský panteón
Chetiti po svojom príchode na územie Malej Ázie prijali panteóny miestnych kultúr, hlavne hattickej. Išlo predovšetkým o boha búrky menom Taru, ktorého uctievali v Hatti, a jeho manželku Wurušemu, slnečnú bohyňu uctievanú v svätom meste Arinne. Kráľovský pár mal deti a ďalšie potomstvo, ktoré tiež plnilo dôležité funkcie. Boli zosobnením síl prírody ako prameňov, riek, hôr alebo boli bohmi vojny, bohyňami matkami, ochrannými bohmi a pod.
V imperiálnom období sa oficiálny panteón rozšíril o nové božstvá. Z dobytých území Arzawy to boli nové bohyne matky, noví bohovia búrok, boh mesiaca a pod. Z územia Sýrie zase churritské božstvá. Rôznymi synkretickými procesmi sa hattický Taru zmenil na churritského Tešuba, symbol triumfujúceho kráľa, ktorého si uctievali spoločne s jeho manželkou Hebat. Kontakt s územím Mezopotámie obohatil chetitský panteón o božstvá Sin z Haranu, boha prísahy a bohyňu Kubabu z Karkemišu, ktorej kult sa stal rozšírený po celej Anatólii a bol počiatkom neskoršieho kultu Kybelé. Cilicijský boh Šarrum, spočiatku uctievaný ako boh - hora, dosiahol na vrchole chetitskej ríše miesto v najvyššej triáde: Tešub, Chebat, Šarrum. Jeden z chetitských vládcov, Tudhalija IV., si z neho dokonca urobil svojho ochranného boha.
Dôležitú pozíciu v panteóne mal aj Telipinu, boh vegetácie. Pre Chetitov bol synom boha búrky Taru. Podľa mytologického textu sa rozhodol odísť od bohov. Odvtedy na svet začali prichádzať mnohé katastrofy, ako sucho, hlad, vymieranie zvierat a vegetácie. Bohovia sa preto rozhodli, že Telipinua treba nájsť. Bohyňa matka poslala včelu. Tá ho síce našla, ale prebudila ho svojím žihadlom, čo vyvolalo u Telipinua ešte väčší hnev. Nazlostený zosielal na krajinu ďalšie nešťastia. Bohovia sa s prosbou obrátili na bohyňu mágie, čarodejnicu Kamrusepu. Ona Telipinua očistila od hnevu a zla, vrátila ho medzi bohov a nešťastia boli zažehnané.
Chetitské náboženstvo nie náhodou dostalo pre množstvo svojich bohov prívlastok náboženstvo tisícich bohov. Bohovia plnili úlohu najvyšších vládcov. Okrem chtonických bohov (bohov prebývajúcich v podsvetí) uctievali bohov bývajúcich v nebi, medzi hviezdami. Tí niekedy zostúpili na zem, do svojho pozemského sídla, spravidla do svätyne postavenej na vrchole hory. V takejto posvätnej chvíli mohli bohovia a ľudia nadviazať bezprostredný kontakt. Podstata bohov sa nedala vnímať ľudskými zmyslami. Ale aj keď vysoko prevyšovali ľudí a mali výnimočné a nadprirodzené vlastnosti, bohovia neprestali byť žiarliví, nedotkliví a zradní [3].
Náboženské strediská
Na území Anatólie bolo veľa miest, ktoré zohrávali dôležitú úlohu v náboženskom živote jej obyvateľov, a preto je ich poznanie potrebné pre lepšie pochopenie tohto náboženstva. Hlavné mesto Chattušaš plnilo nielen politickú funkciu, ale aj úlohu kultového miesta všetkých veľkých bohov impéria. Na jeho území sa nachádzalo vyše tridsať svätýň. K jeho najdôležitejším chrámom patril Veľký chrám. Postavili ho v priebehu 14. a 13. storočia pred Kr. a so svojimi rozmermi 65 x 42 metrov bol najväčšou stavbou celého mesta. Veľký chrám slúžil bohovi búrky Tešubovi a bohyni slnka Hepatu. Chattušaš bol východiskovým aj konečným miestom všetkých sviatočných procesií a pútí. V jednej chrámovej miestnosti leží na zemi tyrkysovo zelená nefritová kocka. Tento unikát bol darom egyptského faraóna Ramzesa II., keď v bitke medzi Chetitmi na čele s kráľom Chatušilišom III. a Egypťanmi pri sýrskom Kádeši panovníci podpísali mierovú dohodu.
Staroveké ruiny chetitského hlavného mesta Chattušaš dnes stoja poblíž tureckej dedinky Boğazkale v provincii Çorum ležiacej v čiernomorskom regióne. Zostali po ňom len zvyšky mohutných hradieb, ktoré kedysi chránili panovnícke mesto. Hradby boli vysoké takmer osem metrov, veže dosiahli výšku až 12 - 13 metrov. Mesto kedysi chránili hradby dlhé 6,5 kilometra. Odhaduje sa, že v čase pred zničením mesta žilo za jeho hradbami okolo 50-tisíc ľudí. Symbolom Chattušaša bola Levia brána. Pootvorené papule levov mali podľa Chetitov chrániť mesto pred zlom. Brána sa napájala na systém opevnenia a podobných brán bolo v meste niekoľko, avšak Levia patrí k najkrajšie zachovaným a najznámejším. Ešte i dnes sú na pozostatkoch a zrúcaninách roztrúsených po niekdajšej metropole Chetitskej ríše viditeľné tajomné chetitské hieroglyfické nápisy, ktoré sa podarilo rozlúštiť nemeckému historikovi umenia a archeológovi profesorovi Helmutovi Bossertovi.
Asi dva kilometre od Chattušaša sa nachádza kamenná svätyňa Yazilikaya. Svätyňu pravdepodobne počas svojho panovania nechal vytvoriť kráľ Tudhalija IV. (1250 - 1220 pred Kr.), ktorý tu dal postaviť chrám a dve uličky medzi skalami ozdobil chetitskými reliéfmi. Najznámejším reliéfom skalnej svätyne je tzv. dvanásť bohov, ktorí stoja tesne vedľa seba v zástupe a predstavujú vyobrazenia božstiev podzemia. Na stenách kamenného chrámu zostalo do dnešných dní 66 reliéfov, pričom takmer všetky znázorňujú rôzne božstvá. V tesnej blízkosti reliéfov sa nachádzajú aj hroby a predpokladá sa, že svätyňa Yazilikaya mohla slúžiť i ako hrobka pre panovníka Tudhaliju IV.
Pár desiatok kilometrov od Chattušaša sa nachádza aj mesto Alacahöyük, kde sa okolo roku 1700 pred Kr. dostali aj Chetiti a usadili sa tam. Mesto malo kedysi dve hlavné brány a Brána sfíng bola symbolom celého mesta. Sfingy strážiace vstup do mesta mali magický a ochranný význam. Okrem sfíng sú do kamenných stien vytesané i mnohé výjavy zachytávajúce zástup ľudí pripravených obetovať pre bohyňu, ktorou by mala byť Arinna. Na reliéfoch stojí kňaz obetujúci kozu, hudobníci, ale aj tanečníci a kráľ s kráľovnou, ktorí obetujú pred sochou býka predstavujúceho boha počasia. Scény uzatvárajú procesie kňazov.
Mesto Karatepe, ktoré sa nachádza na juhu Turecka v Taurskom pohorí, si chetitskí králi z oblasti Cilície vybrali za svoje letné sídlo. Mesto chránili kilometer dlhé hradby pokryté reliéfmi znázorňujúcimi bojovníkov, kňazov, chetitských bohov, ale aj zvieratá či mýtické bytosti. Spomedzi všetkých reliéfov sa za najdôležitejší považuje kamenný reliéf, ktorý kedysi zdobil južnú bránu. Chránili ju symboly štyroch levov, dvoch sfíng a prichádzal k nej zástup putujúci na oslavu [4].
Náboženské obrady
Chetiti považovali kultové činnosti za plnenie povinností voči bohom a výraz cti. Verili, že všetko, čo sa deje, deje sa z vôle bohov. K najdôležitejším obradom patrilo slávenie sviatkov, prinášanie obiet a starosť o svätyne. Zanedbanie plnenia týchto činností spôsobovalo, že niektorí z bohov sa mohli uraziť a na ľudí zostúpili nešťastia. Vtedy bolo potrebné zistiť, ktorý z bohov sa urazil a následne ho odprosiť. Chetiti sa veľmi báli hnevu bohov. Predstavovali si, že v takejto chvíli boh opúšťa svoju svätyňu a prestáva plniť svoju funkciu. Zvlášť nebezpečné to bolo v prípade najvyššieho boha. S cieľom uspokojiť a privolať urazeného boha sa konali špeciálne obrady s magickým charakterom. Toto presvedčenie sa zakladalo na mýte, podľa ktorého dôležitú úlohu pri upokojení urazeného boha zohrávala bohyňa čarov Kamrusepa poznajúca na takéto okolnosti vhodné zaklínadlá.
Chetiti prinášali bohom obety najmä z toho dôvodu, aby si zabezpečili ich ochranu. Mýtus o Kumarbimovi a jeho synovi Hedammovi rozpráva, že obety sa bohu Kumarbimovi prinášali preto, aby sa rozveselil. V istých prípadoch, napríklad keď počuli hrmenie, kráľ prinášal obetu pripravenú z deviatich čiernych oviec a dvoch čiernych býkov. Rôznym bohom prinášali Chetiti rôzne obety. Počas kráľovských pohrebných obradov obetovali kone. V prípade krvavých obiet bohu obetovali srdce, pečeň, lopatku a ostatok v rámci obradnej hostiny zjedli. V najkrajnejších vážnych chvíľach obetovali aj ľudí. Obety prinášali na oltár za zvuku hudobných nástrojov. Obety sa delili na každodenné, mesačné a ročné. Za dodávku obetných darov zodpovedali úradníci: kráľovskí, provinční alebo mestskí.
Dôležitú úlohu v kulte zohrávali vyobrazenia bohov, ktoré boli spravidla antropomorfické, ale i symbolické. Sochy boli vyrobené z dreva alebo mede. Boli pokryté zlatom a striebrom, ozdobené drahokamami. Socha boha vo svätyni bola považovaná za živú bytosť. Kúpali ju, obliekali, kŕmili, klaňali sa jej a v noci pred ňou svietila lampa spaľujúca olivový olej. Chetiti verili, že na boha sa dá zapôsobiť modlitbou, kultovými a magickými činnosťami. Boha považovali za svojho vládcu. Preto v čase vojenských výprav brali okrem koristi aj sochu boha z chrámu spolu s jeho služobníctvom, aby mal zabezpečený ten istý kult a tak si nerozhnevali boha.
Chetiti vo svojich modlitbách najčastejšie prosili o dlhý život, zdravie, dážď, potomstvo a ochranu pred všetkým zlým. V modlitbe kráľa Arnuwandasa I. a jeho manželky Ašumunikal (koniec 15. stor. pred Kr.), vyslovenej bohyni slnka z Arinny z dôvodu nájazdov kmeňa Kaska, sa kráľovský pár sťažoval, že votrelci zničili krajinu, vyrabovali svätyne, porozbíjali sochy bohov a chrámových služobníkov zotročili. Táto modlitba bola plná rozhorčenia, kráľovskí manželia v modlitbe pripomínali, že chetitská krajina bola kultovo čistá, prinášala predpísané obety a ľudia sa starali o svätyňu a ich bohov ako nikto iný. Vo svojej modlitbe chceli nakloniť na svoju stranu bohyňu, aby im preukázala svoju milosť a odstránila porobu chetitskej krajiny.
Významným prvkom modlitieb boli aj chvály bohov, ktoré občas dostali podobu oslavných piesní a hymnov. Z niektorých modlitieb vyplýva, že boli kedysi vytvorené a uvedené do obradov samými bohmi a kňazi a kráľ ich len prevzali a používali počas obradov. Dôležitými boli očistné obrady, ktorých základným prostriedkom bola voda z rieky alebo prameňa používaná na umývanie rúk a hlavy, niekedy aj nôh. Pozornosť sa venovala aj sledovaniu znamení, ktoré zosielali bohovia. S týmto cieľom Chetiti sledovali nebeské znamenia, zvlášť blesky, ale aj zatmenia slnka a mesiaca. Veštili za pomoci pozorovania ohňa.
Chetiti verili, že prostredníkom medzi bohmi a ľuďmi môže byť chrámový prorok alebo inšpirovaný človek a bohovia svoju vôľu vyslovujú skrze ich ústa. Ale bohovia mohli prehovoriť i bezprostredne, skrze sen. Zložité javy vysvetľovali na to určení špecialisti. Od obyvateľov Mezopotámie Chetiti prijali veštenie z vnútorností zvierat a pri každom chráme pôsobil aj veštec, ktorý najčastejšie veštil z vnútorností ovce. Skúmal jej pečeň a zatočenie čriev. Ochrancom veštieb z vnútorností bolo podzemné slnko, a preto Chetiti verili, že osudy krajiny aj ľudí sú ukryté v podzemí. V Chattušaši sa našiel hlinený model pečene s nápismi, ktoré pomáhajú pri interpretácii zvieracích vnútorností. Veštili aj z letu vtákov a pohybu hada vo vodnom bazéne [5].
V prípade, keď kráľ počul hrmenie, musel vykonať na túto príležitosť pripravené obrady. Odobral sa do tzv. halentiu, [6] miestnosti v kráľovskom paláci, kde zasadol na obradný trón a spolu s kráľovnou a šľachtou prinášal obetu pred oknom. Ak hrmelo počas cestovania, kráľ zostúpil z voza, klaňal sa a prinášal obetu. Najdôležitejšiu kultovú úlohu plnil kráľ. Bol pozemským zástupcom hlavného boha a vo svojich rukách mal nielen pozemskú vládu, ale aj náboženskú moc. Kráľ v mene bohov dohliadal na dodržiavanie bohmi ustanoveného poriadku v ríši. Predsedal sláveniu hlavných sviatočných obradov. Po svojej smrti bol vládca zbožstvený a jeho nástupcovia mu prejavovali úctu. Každá svätyňa mala i svojho stáleho najvyššieho kňaza a ďalších nižších kňazov a kňažky a pomocných chrámových služobníkov, napríklad hudobníkov, spevákov, kuchárov, záhradníkov, pastierov a pod. Kňazský stav bol prísne hierarchizovaný. Kňazi bývali v priestoroch chrámu [7].
Sviatky boli spojené s roľníckymi prácami a lokálnymi tradíciami. Dva z nich, sviatok jari a sviatok jesene, mali osobitne veľký význam a starobylý pôvod. V mnohých chrámoch sa nachádzala hlinená nádoba, ktorá sa na jeseň naplnila obilím a zatvorila. Otvárala sa až na jar. Jarný sviatok trval okolo tridsaťosem dní. Jesenný sviatok sa slávil asi dvadsaťjeden dní. Počas týchto sviatkov Chetiti vynášali sochy bohov z chrámov a prenášali ich do posvätných hájov, ku kamenným stélam huwaši. Umývali ich v riekach a posvätných prameňoch. Pri týchto príležitostiach sa konali športové závody. Kráľ sa obradne očistil, vykonával poklony a prinášal obety, v sprievode chrámových služobníkov a kráľovských úradníkov otváral kultovú hostinu. Jarný sviatok purulli bol súčasne sviatkom Nového roka a slávil sa na počesť boha búrky. Chetiti mu ďakovali za dobrodenia a prosili ho o zachovanie priazne. Jeho slávenie bolo spojené aj s obradom, pri ktorom bohovia stanovili krajine i kráľovi jeho osud. Na jeseň sa konal sviatok nuntarijašha, počas ktorého kráľ a kráľovná vykonávali kultové činnosti v okolí hlavného chrámu [8].
Údel sveta a človeka
Chetiti verili, že svet je večný a existuje stále v nezmenenej podobe. Neskoršie pod vplyvom Mezopotámie nadobudli predstavu, že svet bol stvorený, a teda mal počiatok. Predstavovali si ho ako veľkú štvorposchodovú budovu, ktorej základom bola zem a nebo bolo strechou. Podzemný svet bol temnou krajinou, ktorá sa nachádzala pod zemou a do ktorej putovali duše mŕtvych. Viedlo do nej sedem brán so siedmimi zámkami, ktoré otváral vrátnik. Nachádzal sa tam palác podzemných božstiev, ktorých malo byť deväť. Zem bola s podzemnou krajinou spojená hlbokými jaskyňami a jazerami vôd. Do hĺbok tohto podzemného sveta stekalo v procese magických obradov zo zeme všetko zlo, napríklad zločiny, choroby či utrpenia [9].
Pri počiatku človeka boli bohyne osudu, ktoré stáli pri zrode každého jednotlivca. Túto úlohu plnili bohyne Ištuštaja a Papaja, neskoršie i bohyňa Gulses, ktoré sa starali o človeka od jeho narodenia až po smrť a na tabuľky zapísali jeho osud. Vo chvíli narodenia bohovia vložili do tela človeka jeho dušu. Chetiti verili, že ľudský život riadia dva orgány: srdce a duša. Dušu okrem človeka mali aj bohovia a zvieratá. Osud človeka záležal na bohoch. Preto bolo povinnosťou človeka byť voči nim úctivý, za čo sa ľuďom dostávalo božskej ochrany. Hriechu sa človek dopustil porušením božích príkazov. Zlo, ktoré za to nasledovalo, bolo trestom vymeraným bohmi. Napríklad ak človek ochorel, pýtal sa bohov, aký hriech spáchal a zároveň prosil o odpustenie a uzdravenie.
Chetiti deň smrti volali dňom osudu. Čím váženejší bol človek, tým vznešenejší bol jeho pohrebný obrad. Kráľovský obrad trval štrnásť dní a zúčastnili sa na ňom všetci obyvatelia krajiny. Jeho telesné pozostatky sa spálili a prinášali sa obety podzemným bohom. Modlitbami a zaklínadlami pripravovali kráľa na plnenie božských úloh a vykonávanie ochrany nad krajinou. Ostatných mŕtvych Chetiti pochovávali spravidla do zeme. Mŕtvych sa báli, preto ak sa im prisnili, vykonali rituálne očistenie. Po smrti duša mŕtveho putovala do krajiny podzemného boha menom Leluwani, [10] kde žila pochmúrnym životom. Iný osud čakal kráľa, ktorý mal žiť po smrti v inej, lepšej ako podzemnej krajine. Za mŕtvych boli živí povinní prinášať obety. Ak by túto povinnosť zanedbali, mŕtvi by sa na nich hnevali a škodili by im [11].
Záver
Chetiti začali písať svoju históriu pred vyše štyritisíc rokmi. Moderná historická veda ich však skúma len asi sto rokov. Z desaťtisícov objavených hlinených tabuliek bola dodnes prepísaná, preložená a publikovaná len menšia časť, takže väčšina ešte čaká na spracovanie. Aké poznatky nám prinesú ďalšie tabuľky? Dozvieme sa ďalšie neznáme podrobnosti o náboženstve a náboženských zvyklostiach tohto starovekého indoeurópskeho impéria? Rozšíri sa už aj tak dosť bohatý panteón mytologických bohov? Nie je vylúčené, že sa na doteraz nepreskúmaných tabuľkách nájdu ďalšie náboženské texty, ktoré ešte obohatia naše doterajšie poznatky o tomto už mŕtvom prírodnom a národnom polyteistickom náboženstve.
Poznámky:
[1] Klengel, E., Klengel, H.: Hetyci i ich sąsiedzi. Dzieje kultury Azji Mniejszej od Çatalhöyük do Aleksandra Wielkiego. Warszawa 1974, s. 84
[2] Lenoir, F.: Encyklopedia religii świata. Religie Hetytów i Azji Mniejszej. Warszawa 2002, s. 75-76
[3] Burney, Ch.: Historical Dictionary of the Hittites. Lanham 2004, s. 28
[4] Collins, B.: The Hittites and Their World. Atlanta 2007, s. 129-131
[5] Popko, M.: Magia i wróźbiarstwo u Hetytów. Warszawa 1982, s. 21
[6] Viac o halentiu pozri Puhvel, J.: Hittite Etymological Dictionary, Vol 3. Berlin 1991, s. 13-19
[7] Popko, M.: Religie Azji Mniejszej. In: Keller, J. a kol. (red.): Zarys dziejów religii. Wydawnictwo Iskry, Warszawa 1986, s. 264
[8] Popko, M.: Mitologia hetyckiej Anatolii. Warszawa 1987, s. 39
[9] Haas, V.: Death and Afterlife in Hittite Thought. In: Sasson, J.: Civilizations of the Ancient Near East. New York 1995, s. 2021-2023
[10] Leluwani, Lelwani a niekedy aj Liliwani je vzývaný v kráľovských modlitbách o ochranu a uzdravenie. Napríklad v dlhej modlitbe kráľovná Puduhepa prosí o ochranu jej manžela kráľa Hattusilia III. Za vypočutie modlitby mu ponúka striebornú sochu boha v životnej veľkosti.
[11] Popko, M.: Kosmogonia w religii hetyckiej. In: Przeglad Religioznawczy 1974, No. 3, s. 93
