Chazarská história (3) ▪ Ján Šafin

Do 8. storočia bol judaizmus v Chórezmskej ríši [1] masovým náboženstvom. Avšak neskôr boli nositelia tohto vierovyznania prinútení začať sa zaoberať hľadaním novej vlasti. Neďaleko od západných hraníc Chórezmu sa nachádzala perspektívna Chazária, ktorá bola doslova samým osudom predurčená na to, aby sa stala novým domovom pre židovských utečencov z rôznych častí sveta, predovšetkým z Rímskej (Byzantskej) a Perzskej ríše. Tamojší kaganát totiž údajne vynikal neobyčajnou náboženskou toleranciou. Navyše tým, že sa nachádzal na priesečníku obchodných ciest, mohol ponúknuť ochranu pred Arabmi a tiež dobrú perspektívu pre kvalitný obchod. Toto všetko vyhovovalo radhanitom, [2] čiže putujúcim židovským kupcom, ktorí počas celého raného stredoveku kontrolovali obchod medzi islamským Orientom a kresťanskou Európou, predovšetkým ten, ktorý bezprostredne závisel od Hodvábnej cesty. Apropo, práve oni vytvorili historicky prvú stabilnú obchodnú sieť rozprestierajúcu sa od Číny a Indie až po západnú Európu. A čo bolo zo všetkého najdôležitejšie, v samom Chazarskom kaganáte ich očakávali ich súverci.

Židia z Chórezmu

Ruský historik Vjačeslav Manjagin, ktorý sa netají pomerne striktným a kritickým pohľadom na chazarskú otázku, hovorí o tom, že sťahovanie prvých Židov z Perzie do Chazárie sa udialo už v 6. storočí. Židia sa tu usádzali na teritóriách medzi riekami Sulak a Terek, čiže na území súčasného Dagestanu. Keď o necelé dve storočia neskôr došlo k masívnejšiemu migračnému procesu medzi Židmi z Chórezmu, ktorí utekali pred perzekúciami, ich chazarskí súverci ich s najväčšou pravdepodobnosťou vítali s otvorenou náručou. Avšak množstvo židovských emigrantov prichádzalo do Chazárie nielen z Východu, ale aj zo Západu, to znamená z Rímskej či presnejšie Východorímskej ríše dnes známejšej ako Byzantská. Dôvodom na migráciu bolo, že roku 723 byzantský cisár Lev III. Sýrsky (okolo 675 - 741) vydal nariadenie o povinnom pokrstení všetkých Židov, k čomu ho pravdepodobne popudila pomoc časti židovského obyvateľstva Arabom v boji proti Východorímskej ríši. Vtedy ich istý počet, podľa kritikov vraj len navonok, aj skutočne konvertoval na kresťanstvo a nejeden Žid prijal krst, no mnohí radšej uprednostnili útek do chazarskej severnej Tavridy. A hoci sa cisárska politika v tomto smere začala čoskoro meniť, exodus židovského obyvateľstva sa už začal.

Výsledkom tejto migrácie bolo posilnenie židovskej prítomnosti v Chazárii, a to natoľko výrazne, že už v druhej štvrtine 8. storočia tu židovská občina začala pod vedením istého Bulana vyvíjať intenzívnu aktivitu, ktorá postupne nadobúdala značne antagonistický charakter. Svedčia o tom neľútostné spory s kresťanmi, ako aj zabitie jedného moslimského kazateľa. Po týchto incidentoch dovtedajšia religiózna tolerancia v Chazárii dostala výraznú trhlinu. Odpoveďou na zavraždenie moslimského kazateľa a tiež určitého potláčania práv moslimov bol vpád arabskej armády, ktorá rozdrvila chazarské vojská, prejdúc krajinu ohňom a mečom. Situáciu sa podarilo upokojiť až po tom, čo Chazari Arabom prisľúbili, že prestúpia na islam, až vtedy arabské vojská Chazáriu opustili.

Avšak po ich odchode sa, podľa Manjagina, Židia usilovali dostať krajinu pod svoju kontrolu. Robili to však už oveľa ostražitejšie, no zato nemenej húževnato. Tak položili základný kameň procesu judaizácie chazarskej štátnosti. Treba však podotknúť, že masovo obracať miestne chazarské obyvateľstvo na judaizmus sa nikto zvlášť nechystal. A to z toho dôvodu, že v tom čase sa judaizmus prakticky úplne vzdal prozelytizmu a stať Židom sa mohol jedine etnický Hebrej. Preto sa podľa slov sovietskeho historika Leva Nikolajeviča Gumiljova (1912 - 1992) judaizmus v kaganáte šíril „pohlavnou cestou“. Krásavice židovského pôvodu dopĺňali chánske háremy, a deti, ktoré počali - následníci bekov - síce pre dôverčivých Chazarov naďalej zostávali „svojimi“, no pre Židov boli skutočnými Hebrejmi, lebo Židia svoju genealógiu viedli po ženskej línii. Tieto detí preto vyrastali ako Židia, za manželky si brali ženy židovského pôvodu a ich potomkov, tvoriacich aristokraciu chazarskej spoločnosti, uznávali stredovekí židovskí učenci z celého sveta ako vlastných spolubratov - z kmeňa Šimonovho a z polovice kmeňa Manašeho. A tak po osemdesiatich rokoch od príchodu do Chazárie žili zrazu v Chazarskom kaganáte ľudia, ktorí síce hovorili tamojšou rečou, no neboli skutočnými Chazarmi, dnes by sme povedali, že boli po chazarsky hovoriacimi presídlencami.

Takto došlo v Chazárii k rozštiepeniu národa na jednotlivé triedy, predovšetkým na šľachtu a národ, čoho dôsledkom bolo sformovanie sa takzvaného malého národa Chazárie. Osem desaťročí po Bulanovi sa proces judaizácie napokon zavŕšil štátnym prevratom. O ten sa mal však postarať už Bulanov vnuk Obadia, ktorý ohraničil moc kagana a z judaizmu urobil dominujúce náboženstvo Chazárie, súčasnou rečou povedané štátne. Zároveň malo dôjsť k tomu, že na všetky významné štátne hodnosti boli nominovaní obyvatelia židovského pôvodu, hoci pravdu povediac sa to podľa súčasných poznatkov preukázať nedá. Avšak skôr  než sa to stalo, musel prebehnúť dlhý a zložitý proces pomerne intenzívnej judaizácie Chazárie, o čom podrobnejšie píše „posledný Eurázijec“, ako ho nazval Sergej Magid - Lev Nikolajevič Gu miljov, inak nesporne veľký znalec chazarskej problematiky.

Lev Nikolajevič Gumiljov a objavenie Chazárie

Poďme teda pekne po poriadku. Čo o konverzii Chazarov na judaizmus vieme, môžeme aj na základe už povedaného veľmi stručne zhrnúť nasledovne: V 8. storočí Bulan, ktorý sa medzitým stal chazarským kaganom, prijal spolu so svojím dvorom judaizmus. Odvrhnúc islam, ktorý priniesli Arabi, aj ortodoxné kresťanstvo, relígiu Byzancie, si vybral takpovediac neutrálnu vieru. No tým sa celá história konverzie Chazarov iba začína. Tento proces v oveľa radikálnejšej podobe dovŕšil až Bulanov vnuk Obadja, ktorý namiesto akéhosi reformovaného, osvieteného judaizmu prešiel k jeho ortodoxnejšej forme reprezentovanej rabínskym judaizmom. V tejto podobe pretrval judaizmus ako štátne náboženstvo v Chazarskej ríši až do jej zániku.

Teraz sa prenesme o dobrých dvanásť storočí dopredu. Do nedávnej súčasnosti, na územie niekdajšieho Sovietskeho zväzu, na ktorom sa práve Chazária kedysi nachádzala. Ide o to, že judaizácia Chazárie, ktorá dlhé roky zaujímala výlučne historikov, sa v rukách sovietskych ideológov zmenila na nástroj výchovy národa. V januári 1952 denník Pravda uverejnil stať, ktorá neľútostne negovala práce sovietskeho historika a archeológa prof. Michaila lllarionoviča Artamonova (1898 - 1972), jedného z najväčších znalcov starej ruskej histórie, okrem iného aj autora Náčrtov z dejín Chazarov, ktoré vyšli roku 1936. Jeho názory, najmä čo sa týka vplyvu Chazarov na Kyjevskú Rus, spočiatku nevzbuili pozornosť štátnej moci, avšak neskôr sa situácia zmenila.

Profesora Artamonova, ktorý pripravoval nové vydanie svojej knihy, totiž obvinili z prílišného umenšenia významu ruskej kultúry, z falšovania dejín a idealizácie chazarskej štátnosti. „Chazarský kaganát, konglomerát primitívnych rás, nezohrával nijakú pozitívnu úlohu pri utváraní štátu východných Slovanov,“ tvrdil autor článku v Pravde. A tak prepracované Dejiny Chazarov Artamonov nakoniec publikoval až v roku 1962, nezbaviac sa pritom stôp vplyvu kontrolného straníckeho orgánu. Objavili sa v nich totiž vyjadrenia typu „parazitická trieda židovského sfarbenia“, „militantný judaizmus“ a pod., [3] ktoré boli podmienené možno aj prebiehajúcim súdnym procesom s lekármi, čiže kozmopolitami pracujúcimi podľa vznesených obvinení v prospech západných záujmov, predovšetkým britských a amerických. A preto neprekvapí, že nasledujúce roky boli akosi pokojné, chazarskej otázke sa radšej nikto serióznejšie v Sovietskom zväze nevenoval.

Situácia sa začala meniť až o niekoľko desaťročí neskôr. Rok 1989 bol významný nielen z pohľadu prebiehajúcich tzv. nežných revolúcií v strednej Európe, ale aj tým, že sa prebudil nový záujem o Chazarskú ríšu. Práve v tom roku vyšla monumentálna práca Artamonovho verného žiaka a pomocníka, inak syna dvoch skvelých poetov Nikolaja Gumiljova a Anny Achmatovovej, Leva Nikolajeviča Gumiljova (1912 - 1992) nazvaná Stará Rus a Veľká step (flpeBHas Pycb n Be^nKan CTenb). Učený autor, nesporne beletristicky nadaný historik a etnograf, si zvolil osobitný prístup k preskúmaniu ranej histórie Starej Rusi ako postupného a čoraz zložitejšieho procesu rusko-chazarských vzťahov.[4] Chazarské impérium sa Gumiljovovi zdalo byť miestom, kde po prvýkrát dochádza k stretnutiu týchto dvoch etník, pred ktorými stojí dejinná úloha vzájomne bojovať počas nasledujúcich stáročí v podstate až po súčasnosť. 

Spomenutými etnikami boli Židia a Slovania (Rusi), ktoré boli pre autora personifikáciou zla a dobra, choroby a zdravia. „Tragédia chazarského etnika,“ píše Gumiljov, „sa vysvetľuje tým, že Chazari boli religiózne tolerantní až do úplnej nečitateľnosti, neschopnosti porozumieť podstate veci“[5]. Táto ich neschopnosť analyovať podstatu veci, pochopiť o čo ide, dospela nakoniec k tomu, že ich kagan prijal židovstvo, a to ich zasa o sto rokov neskôr priviedlo k zániku chazarskej dŕžavy, pričom smrteľný úder Chazárii uštedrilo rusko-kyjevské knieža Svjatoslav, ktorý podľa všetkého roku 965 chazarské hlavné mesto Itil dobyl a vyplienil.

Gumiljov Chazarský kaganát nemal práve príliš v láske. Vznášal voči nemu množstvo výčitiek, obviňujúc ho napríklad z toho, že pokoril slovanské kmene a vyberal od nich daň, že bol „kupeckou dŕžavou“, t. j. štátom, ktorý osobitnú pozornosť venoval vonkajšiemu obchodu, predovšetkým obchodu s otrokmi, a teda dŕžavou podrobenou vplyvu Západu. Hlavná autorova výčitka však bola tá, že židovské náboženstvo tvorilo špičku ľadovca chazarskej štátnosti. Je pravda, že stepné národy Eurázie v tých časoch nepoznali štátne náboženstvo, preto obrátenie kagana nebolo záväzné pre všetky tamojšie etniká, ktoré tak mohli vyznávať iné náboženstvo. Napriek tomu je Gumiljov empatický voči neľahkému postaveniu nežidovského chazarského obyvateľstva - kresťanov, moslimov či pohanov -, porobeného aristokratickou elitou Itilu.

Otázka, ktorú si Gumiljov kládol, pritom znela: Ako sa vlastne judaizmus dostal do Chazarskej ríše? Väčšina historikov tvrdí, o čom sme sa už zmienili, že sa tam dostal spolu s kupcami radhanitmi. Situácia na medzinárodnej scéne v polovici 8. storočia umožnila, aby sa práve Židia stali prvými kupcami na novoobjavenej ceste do východnej Európy. Od polovice 7. storočia moslimovia a kresťania viedli medzi sebou nepretržité vojny. Niekdajší občania Rímskeho impéria, ktorí boli židovského pôvodu, zastávali zväčša neutrálny postoj, teda aspoň navonok, a preto z pohľadu bojujúcich strán mohli putovať v relatívnom bezpečí z Marseille do severnej Afriky a odtiaľ do Konštantínopola a následne až do Itilu.

Základným „tovarom“, s ktorým obchodovali, boli otroci. Gumiljov nazýva tento obchod s otrokmi „odporným priemyslom“ a, pochopiteľne, má pravdu. No nepáčilo sa mu ani to, že radhaniti obchodovali tiež s „predmetmi rozkoše“. Napríklad píše: „V preklade do pojmov 20. storočia tento obchod zodpovedal valutovým operáciám a predávaniu narkotík.“ [6] „Je však žiaduce,“ spytujú sa iní historici, ako Michail Geller či Aleksander Nekrič, „spýtať sa, či máme právo pozerať na minulosť z perspektívy pojmov 20. storočia?“ V 8. storočí bol totiž obchod s otrokmi mimoriadne váženou profesiou, podobne ako aj obchod s predmetmi rozkoše, rovnako ako sú v 20. storočí valutové operácie, ktoré u autora Starej Rusi a Veľkej stepi tiež vyvolávajú značný odpor. [7]

Nech je to akokoľvek, Gumiljov vo svojej pozoruhodnej, no súčasne i kontroverznej publikácii, konkrétne v jej druhej časti s názvom Kľukatá čiara dejín v kapitole Na návšteve u Chazarov k otázke príchodu Židov a judaizmu do Chazárie píše: „Perzskí Židia, niekdajší spolubojovníci mazdakitov, po smrti Mazdaka a úteku na Kaukaz prežili dvesto rokov v rovinatej časti Dagestanu, medzi Terekom a Sulakom, v susedstve s Chazáriou. Tieto dve etniká (Židia a Chazari) žili v pokoji a priateľstve, nevnucujúc si navzájom svoje zvyky. Keď však Arabi začali s útokmi na Kaukaz, Židia a Chazari odrážali ich nápor plece pri pleci, lebo obom hrozil rovnaký osud: v prípade porážky zahynutie mužov a predaj žien a detí do otroctva, a pri víťazstve zase príprava na novú vojnu.“ [8]

Treba vzdať hold obom týmto neveľkým etnikám, ktoré si zachovali odvahu a pevnosť v tejto nerovnej vojne. Pričom nemalú úlohu tu zohrala aj forma etnického kontaktu - symbióza, keď sa susedské etniká žijúce vedľa seba neprevychovávajú navzájom, a teda ani si v ničom nebránia. Jedni aj druhí boli vo fáze homeostázy, hoci obaja z rôznych dôvodov: Chazari dosiahli túto fázu prirodzeným spôsobom, pretože žili svoj cyklus etnogenézy a prežili; Židia zase cestou prirodzeného výberu, lebo väčšinu ich pasionaristov zabili Peržania a napätie ich etnosystému sa tak znížilo. Stále to však nestačilo na to, aby dokázali odolať útočníkom. Keď však bola moc kalifátu dočasne nalomená pre ustavičné povstania a Chazari s turkotatárskymi chánmi na čele preniesli vojenské akcie proti Arabom spočiatku do Azerbajdžanu a následne do Arménska (721-722), pomohli im preživší uctievači ohňa, čiže zoroastrijci (Peržania), a uctievači Músu (Mojžiša), teda Židia. Vodca Židov, ktorý mal staroturecké meno Bulan (Los), v tomto ťažení vynikol natoľko, že vďaka tomu ďalej konal samostatne a obnovil židovské obrady pre svoj národ.

Avšak k masovému obráteniu Chazarov na judaizmus nedošlo a ani dôjsť nemohlo, pretože v polovici 8. storočia sa tzv. prozelytické náboženstvá - kresťanstvo a islam - kládli do protikladu k starým náboženstvám, kde sa k vykonávaniu kultu pripúšťali iba členovia rodu, dokonca aj to len v tom prípade, ak rod prerástol do etnika. Ako Peržan - uctievač ohňa či zoroastrijec, alebo hinduista - člen najvyššej kasty - sa človek mohol jedine narodiť; nemohol sa ním stať. Keď vznikla nutnosť prijať medzi seba niekoho cudzieho alebo získať na svoju stranu príslušníka iného etnika, tak sa vymýšľali falošné genealógie, ktoré by ospravedlnili narušenie tohto princípu. Napríklad šach Jezdegerd sa rozhodol zvýšiť počet jazdeckého vojska, a preto predložil ponuku arménskym nachrarom, aby sa stali zoroastrijcami, pričom sa odvolával na to, že títo inak významní ľudia odvodzovali svoj pôvod od Parťanov - Aršakidov. Keď sa však arménski nachrarovia odmietali vzdať kresťanstva, celý plán sa dostal do slepej uličky a nakoniec stroskotal.

Pokiaľ ide o judaizmus, ten sa zväčša považuje za kult národa, ktorý si „vyvolil Jahve“. Židovskí mudrci chránili zákon Jehovu pre vyvolený národ, ktorý sa teraz dočkal všetkého nazhromaždeného blaha spojeného s vodcovskými hodnosťami a postavením. V dôsledku toho boli zriedkaví konvertiti na toto náboženstvo považovaní za „malomocenstvo Izraela“. Hoci žili Židia v mieri so susednými Chazarmi a spoločne s nimi sa zúčastňovali na vojenských ťaženiach, modlili sa oddelene, čo svedčí o tom, že byť v dobrých vzťahoch so susedmi ešte neznamená nutne si ich prispôsobovať alebo naopak, pokrytecky ich napodobňovať. Dokonca ani vtedy, keď Židia zabudli väčšiu časť zložitých predpisov Talmudu (čo v prípade tej časti židovského národa, ktorá sa zaoberala pastvou dobytka a oviec, nebolo až také prekvapujúce, keďže ich deti sa nemali ani kde a ani kedy učiť, trebárs už len písmu), k podobným prípadom často nedochádzalo. Napriek tomu sa potomkovia Židov-mazdakitov predsa len asimilovali v množstve obklopujúcich etník Dagestanu.

Zásluha Bulana však spočívala v čomsi inom: zo svojej krajiny odstránil modloslužobníkov a iné nepriateľsky naladené kniežatá, vrátane najvyššieho kniežaťa, a Židov presvedčil, aby obnovili zabudnutú vieru; dal vyhotoviť stánok, archu zmluvy, sedemramenný svietnik, obetný stôl a posvätné nádoby, [9] teda znova ustanovil židovské obrady pre svoj národ. V diele Jehudu ben Barzilaja, židovského autora 11. storočia, je tento proces opísaný takto: „Chazari sa stali prozelytmi (germi) a mali kráľov, prozelytov k judaizmu.“ [10] Napriek tomu karaimský autor Simon Szyszman (1909 - 1993) poukazuje na to, že slovo ger označuje v Biblii cudzinca inkorporovaného iným národom, ktorý tým získal práva člena etnika, ktoré ho prichýlilo. [11] Až neskôr nadobudlo toto slovo význam „prozelyta“. Usudzujúc zo všeobecného chodu udalostí, starší význam je v tomto prípade predsa len presnejší, lebo Bulan prijal nie rabinizmus, čiže talmudický judaizmus, ale karaizmus. [12] 

Preto, podotýka Gumiljov, nech čitateľa neznepokojuje, že Židia, ktorí žili v Chazárii, sa nazývajú Chazari. Ide o zovšeobecnenie bežné pre etnonymum, keď subetnos (podetnikum, nie hlavné etnikum) v cudzine prijíma pomenovanie dominujúceho etnika. Napríklad Bretónca v Rusku budú volať Francúz a obyvateľ Karélie bude pre Francúzov Rus. Pre cudzincov sú Chazari ľuďmi, ktorí žili v Chazárii a podriaďovali sa vláde Chazarského kaganátu, avšak pre samých obyvateľov krajiny, ako aj pre jej historický vývoj, sú odlišnosti na subetnickej úrovni badateľné. Niekedy síce subetniká nemajú veľký význam, no za istých okolností ich úloha rastie a naberá na sile. K takémuto niečomu dochádzalo aj v Chazarskej ríši v druhej polovici 8. storočia, keď sa začala migrácia Židov-rabinistov, teda talmudistov, z Byzancie.

Bulanova reforma mala ešte ten význam, že pretrhla spojenia s mazdakitskými tradíciami, a tým aj so spomienkami a zvykmi spojenými s perzským obdobím. Ideové spojenia voľnomyšlienkárskych členov židovskej občiny so skupinou voľnomyšlienkárskych Peržanov sa ukázali byť iba zdanlivé. Keď život priniesol iné problémy, vzápätí sa chiméra rozplynula. To, čo pre Peržanovmazdakitov bolo organickou súčasťou ich pohľadu na svet, Židia odhodili ako vyschnutú šupku.  Neskôr sa navyše mazdakiti, presnejšie churramiti, pokúšali vstúpiť do spojenectva s kresťanmi-ikono-borcami, lebo v smrteľnom zápase (815 - 837) s Arabmi a perzskými moslimami chazarskí Židia svojim niekdajším spolubojovníkom nepomohli. Zato vnútroetnické spojenia v dôsledku týchto ideových nezhôd výraznejšie neutrpeli.

Naopak, emigrácia byzantských Židov do Chazárie bola uľahčená už tým, že utečencov vítali ich súverci a pomáhali im usadiť sa. A pretože Židia-rabinisti v 7. a 8. storočí obývali najmä väčšie mestá, aj títo noví židovskí obyvatelia sa usádzali v mestách ako Itil, Semender, Samkerc či Beledžere, pričom sa tu zaoberali obchodom, na čo sami Chazari schopnosť nemali, alebo ju aspoň neprejavovali. Chazarskí Židia privítali migrantov z Byzancie s ich typickou radosťou a zdvorilosťou, no tí sa im odplatili tak, že opovrhli ich priateľským prijatím. V takom prípade o zblížení týchto dvoch občín do jednej nemohlo byť ani reči, nehovoriac už o tom, aby pociťovali navzájom svoju príbuznosť. Obe skupiny zostávali uzavreté a nedotknuté. Nestotožňovali sa a primerane tomuto postoju si tiež počínali. Dokonca i historická úloha u príchodzích Židov bola oveľa grandióznejšia, než u miestnych potomkov skorších židovských obyvateľov. Práve oni premenili Chazáriu z maličkého chánstva na vodcovskú dŕžavu raného stredoveku. A či to v konečnom dôsledku prinieslo Chazarom úžitok, je už iná otázka. No vzniknúca etnická chiméra, ktorej zrodu predchádzali viaceré závažné udalosti, začala na začiatku 9. storočia naplno pôsobiť.

Zrod Chiméry (809 - 838). Moc

Židovská občina v Itile nielenže nakopila obrovské množstvo bohatstva, ale prijala tiež medzi seba chánov turkickej dynastie Ašina. Už sme naznačili, že Turkiti si zachovali obyčaj mnohoženstva a brali si prekrásne Židovky, pričom ich synovia, zostávajúc turkickými cárovičmi, sa zároveň stávali plnoprávnymi členmi židovskej komunity. Študovali Tóru a Talmud, stretávali sa a spolupracovali s príbuznými svojich matiek a ženili sa na základe ich rady so zámožnými súkmeňovkami. Takto postupne došlo k rozdeleniu medzi chazarskou šľachtou a národom, ktorý si v pokoji nažíval v nádhernej oáze delty Volgy a nezúčastňoval sa na štátnych záležitostiach, ktoré sa ho prestali bezprostredne dotýkať.

Avšak ešte tu bola stará kmeňová aristokracia; s ňou sa mali veci trochu inak, najmä boli o čosi komplikovanejšie. Vyriešenie tohto problému prišlo až v 9. storočí. Dalo by sa poznamenať, že pre perzistentně etnikum Chazarov boli tureckí bekovia a tarchani rovnako cudzí, ako židovskí kupci. A tak mali Chazari od dynastie Ašina v podstate iba jeden prospech - obranu pred vonkajšími nepriateľmi a bezpečnosť, a na to sa zvyčajne rýchlo zabúda, ak sa to postupne začína vnímať ako niečo samozrejmé. Preto neláska národa k aristokracii, ktorá navyše ani nebola vlastná, ale iba osvojená, bola v chazarskej spoločnosti čoraz výraznejšia. No samotní Židia boli mimo tohto antagonizmu, pretože žili v uzavretých kolóniách a s miestnymi obyvateľmi len málo prichádzali do styku. Napriek tomu charakter turkicko-chazarských a židovsko-chazarských vzájomných vzťahov bol diametrálne protikladný.

Turkiti (resp. Turci) odmeňovali Chazarky deťmi, ktoré vyrastali ako Chazäri, so zvýšenou pasionaritou. No Židia naopak triedili deti z chazarského etnika na plnohodnotné (ak bola matka Židovka), alebo neplnohodnotné (keď otec bol Žid), čím akoby ochudobňovali chazarský etnický systém. Pri bezprostrednom pozorovaní sa zdalo, že tu ide len o reťaz náhod, avšak v skutočnosti išlo o vedome nasmerovaný proces, ktorý za 80 rokov (ak rátame od Bulana) mal veľmi citeľné dôsledky: v krajine sa objavila populácia ľudí, ktorí hovorili po chazarský, mali svojich príbuzných spomedzi Chazarov a Turkitov, ktorí sa adaptovali, no neboli Chazarmi, etnicky ani kultúrne.

Pokorenie Chazarov vlastnou šľachtou

A tak sa stalo, že sa v Chazárii v 9. storočí sami Chazari „zmenili na pokorených, bezprávnych poddaných vlády (...) im cudzieho etnika, cudzej relígie s cudzími úlohami. (...) V štáte, ktorý sa nazýval Chazarským kaganátom, predstavovali Chazari v 9. a 10. storočí najpotláčanejšiu menšinu. V porovnaní s nimi boli Alani, Burtasi, Savirovia a Guzovia takmer slobodné kmene,“ píše Gumiljov. [13]

Nedá sa však tvrdiť, že by všetci obyvatelia Chazarského kaganátu pokorne sklonili hlavy. V rokoch 810 až 820 zachvátila krajinu neľútostná občianska vojna, keď proti židovskej nadvláde vystúpili potomkovia stepných Turkutov. Avšak druhá časť, ktorá tvorila titulný národ - usadlým spôsobom žijúci Chazari - už neboli spôsobilí klásť odpor a povstalcov nepodporili. Údajne pomocou pečenegských nájomníkov sa židovským vládcom Chazárie podarilo vybaviť si účty s protivníkmi. Všetky nepokorné plemená boli podrobené genocíde alebo ušli za hranice kaganátu. Táto tragédia, ktorá sa rozpútala v stepiach medzi Volgou a Donom, svojou krutosťou pripomína staro-zákonné dobytie Kanaanu alebo ako niektorí vravia Palestíny.

Prvou obeťou „nového poriadku“ v Chazárii sa podľa spomínaného ruského historika V. N. Manjagina stali predstavitelia iných vierovyznaní. Prakticky tu prestala existovať kresťanská cirkev, Dorosská metropólia, ktorá zahŕňala 7 biskupských katedier. Roku 834 boli z krajiny vyhnaní i chazarskí moslimovia. O takmer storočie neskôr (922) sa prenasledovanie moslimov zopakovalo. O ďalších desať rokov (932) bolo zase zničené kresťanstvo v dobytej Albánii (na Kaukaze) a v roku 934 došlo k masovému vraždeniu chazarských kresťanov, a to na základe rozkazu kráľa Jozefa. A tak na začiatku 10. storočia sa niekdajší utečenci zo Sogdiani, tak ľahkovážne prijatí súcitnými Chazarmi, stali neobmedzenými vládcami východnej Európy a karavanových ciest od Bieleho mora po Perzský záliv a od Čínskeho múra po silne ju- daizované francúzske Provensalsko.

V tých časoch začína Chazarský kaganát pociťovať ťažkosti tak vonkajšieho, ako aj vnútorného charakteru. Mnohé národy, ktoré boli predtým zjednotené na jeho území, sa najrozmanitejšími spôsobmi pokúšali opustiť tento potápajúci sa koráb chazarskej štátnosti. Židovskí vládcovia Chazárie boli nútení potláčať nespokojnosť raz volžských Bulharov na severe, inokedy zase kaukazských Alanov na juhu či slovanských kmeňov na západe. Dôsledkom týchto perzekúcií sa stalo, že dovtedajšie pomerne dobré vzťahy s Chazarskou ríšou prerušila tak pravoslávna Byzancia, ako aj moslimské krajiny. V podmienkach rastúcej vonkajšej politickej izolácie a silnejúceho vnútorného znepokojenia vlastného obyvateľstva s panujúcim režimom sa samozvaní vládcovia kaganátu mohli opierať jedine o nájomníkov, čiže žoldnierov. Dvanásťtisíc moslimov z Chorezmu chránilo židovských kráľov usadzujúcich sa v Itile. No tieto inak elitné vojská odmietli bojovať proti svojim súvercom. Oveľa väčšmi boli na tento účel vhodní Pečenegovia pripravení kradnúť a rabovať, kde sa len dalo, a napadnúť kohokoľvek, ak im to mohlo priniesť korisť. Práve im chazarskí Židia zverili do ochrany Sarkel, ktorý v tom čase nadobudol prioritný význam pre bezpečnosť Chazarského kaganátu.

Toto mesto, alebo skôr pevnosť, nazvané Sarkel, čo v preklade znamená Biely dom či Biela veža, bolo vybudované na dolnom Done (stanica Cimljanskaja) čoskoro po skončení občianskej vojny, v roku 834, a ihneď sa stalo hlavnou vojenskou bázou Chazarského kaganátu na západe. Odtiaľto chazarskí panovníci kontrolovali nielen celé Prednepersko a čiernomorské pobrežie, ale aj zvyšky na Balkán utekajúcich povstalcov. Ešte dôležitejším však bol ekonomický význam Sarkelu. Učený byzantský panovník Konštantín VII. Porfyrogenet poznamenal, že „zo Sarkelu a priľahlých provincii prúdia všetky prostriedky nevyhnutné pre život a všetok blahobyt Chazárie“. Čoskoro po vybudovaní sa Sarkel stal symbolom židovskej nadvlády nad obrovským teritóriom od Oky až po Krym a od Donu až po Pripiať (dnes opustené mesto v tzv. černobyľskej zóne, tzv. „mesto duchov“). To však nestačilo - opierajúc sa o už obsadené slovanské krajiny Chazarský kaganát plánoval zo Sarkelu pokračovať v ďalšej expanzii na sever, aby mohol kontrolovať celú obchodnú cestu zo severu (z kraja Varjagov) do Grécka. Avšak dejiny sa začali vyvíjať úplne inak, ako si to naplánovali rozprávkovo bohatí vládcovia Chazárie. Už v polovici 9. storočia sa objavili noví súperi Chazarov o vládu nad východom Európy - Rusi.

Nástup Rusi

Všeobecne je dobre známe letopisné rozprávanie o povolaní Varjagov. Zvlášť často je z neho citovaná fráza o absentujúcom poriadku v „ruskej zemi“. Neboli to však vnútorné spory, ktoré donútili predkov dnešných východných Slovanov, predovšetkým Rusov, povolať spoza mora bojovné varjagské kniežatá s ich profesionálnym vojskom. Podľa popredného ruského cisárskeho historika Vasilija Osipoviča Kľučevského (1841 - 1911) sa tieto kniežatá „zo všetkého najprv pustili do budovania pohraničných pevností a prípravy na všestrannú vojnu, čo znamená, že boli povolané brániť tuzemcov pred akýmikoľvek vonkajšími nepriateľmi“. Po vyhnaní Normanov z Novgorodu zostal pre Slovanov jediným nepriateľom Chazarský kaganát. Údajne práve neustále vnímanie chazarskej hrozby donútilo slovanské a fínske rasy, aby sa spojili pod vládou švédskeho Varjaga Rurika († 879), ktorý sa stal legendárnym zakladateľom najstaršej ruskej panovníckej dynastie Rurikovcov.

Už v polovici šesťdesiatych rokov 9. storočia dokázal Rurik rozvinúť a upevniť hranice štátnosti všade tam, kde siahala jeho vláda. Na východ až po volžské Bulharsko, a na juh po západnú Dvinu. Polock, Roštov a Múrom sa stali jeho predsunutými hliadkami na cestách chazarskej expanzie. Ozbrojená neutralita medzi Varjagmi a Chazarským kaganátom nemohla vydržať príliš dlho. Týmto dvom národom, či skôr štátnostiam, začalo byť totiž v jednej Európe akosi pritesno. Celý rozvoj nového štátneho útvaru - Rusi šiel proti záujmom a úsiliam židovskej šľachty Chazárie.

Kyjevskí kagani, potomkovia slávneho Kyja, Askoľd a Dir, ktorí sa oddelili od Rurika, podľa Vjačeslava Manjagina oslobodili Kyjev od chazarskej nadvlády. Ich vojenský pokus, keď sa v roku 860 ako búrka prihnalo do dvesto lodí, aby dobyli druhý Rím - Konštantínopol, sa síce skončil vojenskou katastrofou, ale tiež duchovným úspechom, keďže tieto varjagské kniežatá sa nechali pokrstiť samým konštantínopolským patriarchom, inak jedným z najväčších učencov byzantskej vzdelanosti a učiteľom Konštantína Filozofa, sv. Fótiom (810 - 891). Ich príklad potom nasledovali mnohí ďalší obyvatelia Kyjeva. A tak roku 867 čítame v liste práve spomínaného patriarchu Fotia, že mnohí Varjagovia-Rusi prijali z Byzancie pravoslávnu vieru, dokonca i biskupa, ktorý im bol poslaný, aby spravoval novoutvorenú eparchiu.

Tento obrat však určite nepotešil chazarskú vrchnosť, ale s tým už nič zásadnejšie nedokázala urobiť. Roku 871 knieža Rusov, v dokumentoch spomínaný ako „kagan“, pretenduje na rovnakú hodnosť a moc, akú mal aj židovský kráľ Chazárie. A o desať rokov neskôr dochádza k otvorenej vojenskej konfrontácii medzi Chazarmi a Rusmi o vládu nad južným Ruskom. Táto vojna sa môže nazvať storočná, lebo vojenské zrážky trvali dlhšie než sto rokov - od roku 882 po koniec 10. storočia, keď sa sv. Vladimír Kyjevský v roku 988 definitívne priklonil k východnému, t. j. pravoslávnemu kresťanstvu.

Prvý úder chazarskej nadvláde na Dnepri však uštedril už knieža Oleg, ktorý sa po smrti Rurika roku 879 ujal vlády nad Rusou. Roku 882 pripojil Kyjev k novgorodským územiam, nad ktorými vládol, čím z neho vytvoril nový oporný bod pre ďalšiu vojenskú expanziu proti Chazarskému kaganátu. Počas troch nasledujúcich rokov Oleg vyčistil územie Vitebskej, Smolenskej a Černigovskej oblasti od Chazarov a pripojil Severnú Rus k Podnepersku, ustanoviac svoju vládu nad plemenami Krivičov, Radimičov, Drevljanov a Severanov. Formovanie dŕžavy Oleg zavŕšil pripojením Dulebov, Tivercov a Chorvátov žijúcich na Dnepri a Bugu. Počas približne dvadsiatich rokov vytvorili Rurik s Olegom vojensky pravdepodobne najsilnejší štátny útvar v Európe, ktorý sa rozprestieral od Fínskeho zálivu po Čierne more a od Karpatských hôr po Oku. Výsledkom tohto procesu bolo, že Chazarský kaganát bol zbavený najbohatších provincií, z ktorých prúdili „všetky potreby pre život a všetok blahobyt Chazárie". Je známe, aké veľké množstvo tovarov sa privážalo z Ruska do Byzancie a iných krajín v 10. až 12. storočí. Práve tohto bohatstva bola Chazária teraz zbavená, čo bol ťažký úder pre ekonomiku kaganátu.

Nemajúc odvahy pustiť sa s Rusmi do otvoreného stretu, ani ozbrojiť proti nim podrobený národ, vládcovia Chazarského kaganátu pristúpili k tomu, čo je dnes veľmi dobre známe a čo sa vďaka moderným oznamovacím prostriedkom aj často používa - a to k medzinárodnej intrige a informačnej vojne. Predovšetkým otvorili tzv. „zelený koridor“ od Uralu po Dneper kočovníkom-Pečenegom, svojim predošlým spojencom v občianskej vojne a hlavným dodávateľom žoldnierov do chazarskej armády. A tak sa v roku 889 pečenegské hordy v plnej sile objavili v pričiernomorskej stepi a usadiac sa na prahoch Dnepra začali ekonomickú vojnu proti kyjevskému kniežaťu tým, že bránili jeho regulárnemu obchodu s Konštantínopolom. Kým bol nažive „čarodejník“ Oleg, stačilo spomenúť jeho meno a pečenegskí kočovníci sa dali na útek od kyjevských hraníc. Ruská štátnosť sa následne štvrť storočia tešila mieru. Počas tohto obdobia vyrástlo pokolenie ľudí, ktorí si zvykli pozerať sa na Rus ako na jediný územný útvar. Avšak smrť tohto legendárneho kniežaťa mnohé zmenila.

Na trón totiž nastúpil jeho syn, knieža Igor, ktorý nemal potrebné talenty na to, aby sa stal vynikajúcim vladárom. Pokolenie tých, čo prišli na Rus s Rurikom, postupne z politickej scény odišlo a nové knieža obklopila družina ľudí, ktorí si nezvykli prijímať správne riešenia. Čoskoro Pečenegovia vycítili svoju príležitosť a roku 915 uskutočnili svoj prvý nájazd na Kyjev, no boli odrazení. Odpor voči Pečenegom a potlačenie povstania Drevljanov však boli poslednými úspechmi Olegom vytvorenej štátnosti. Teraz pred Kyjevskou Rusou stálo pol storočia skúšok a ponížení. Od roku 920 sa začínajú ďalšie nájazdy kočovníkov na ruské hranice. Išlo o bojové rozviedky. Chazarský kaganát sa pripravoval na veľkú vojnu, ktorá aj skutočne v roku 939 vypukla, keď kráľ Jozef „zvrhol množstvo neobřezaých“, teda pobil či zajal kresťanov žijúcich na území Chazárie. To svedčí o tom, že ostrie vojny malo religiózny charakter, a nie ekonomický alebo vyslovene politický, ako sa to zvykne tvrdiť, a bolo namierené proti ortodoxnej Byzancii a až následne proti Rusi ako strategickému partnerovi Východorímskeho impéria.

Židovské vojská pod velením „slovutného Pesacha“ vtrhli do pričiernomorských území Byzancie, plienili mestá a zabíjali ich kresťanské obyvateľstvo, a potom porazili ruskú armádu pri Samkerci (Tmutarakan). Onedlho obsadili Kyjev a donútili Igora kapitulovať. Kyjevské knieža sa tak stalo vazalom židovského kráľa Chazárie a bolo donútené platiť daň nielen v peniazoch, ale tiež krvou, posielajúc ruské družiny proti nepriateľom Chazarského kaganátu - byzantským kresťanom (941 a 944) a proti moslimským štátom pri Kaspickom mori (944 a 945). Výsledkom tejto vojny bolo obnovenie oslabených pozícií Chazarskej ríše. Veľká štátnosť vytvorená Rurikom a neskôr Olegom sa akoby rozpadla priamo pred očami. Dolné časti Dnepra a Dunaja prešli pod kontrolu Pečenegov. Odpadli územia Uličov a Tivercov, Polocké kniežatstvo sa osamostatnilo. Černigovčina sa opäť dostala pod kontrolu Chazarského kaganátu. Sám knieža Igor zahynul, keď bral od Drevljanov dvojitú daň z dôvodu výplaty repatriácií Chazarom. A tak sa po prvýkrát v dejinách na ruskom kniežacom stolci ocitla žena - svätá, apoštolom rovná Oľga (okolo 890 - 969). Národ ju nazval Múdrou, Cirkev svätou. Príbuzná legendárneho vodcu novgorodských Slovanov Gostomysla v plnej miere vládla tými talentmi, ktoré potreboval štátny predstaviteľ na jej mieste a ktoré tak chýbali jej manželovi Igorovi. 

Poznámky

[1] Chórezm je historické územie v strednej Ázii rozprestierajúce sa na dolnom toku a v delte rieky Amudarja v dnešnom Uzbekistane a Turkménsku.
[2] Hebrejské slovo radhanlm pravdepodobne pochádza z perzštiny, kde znamená „poznajúci cestu“.
[3]  Geller, Michail; Nekrič, Aleksandr: Dejiny Ruského impéria: Dejiny Ruska 1917 - 1995, Moskva 1997
[4] Gumiljov, Lev Nikolajevič: Stará Rus a Veľká step, Moskva 1989, s. 24
[5] Tamže, s. 41
[6] Tamže
[7] Geller, Michail; Nekrič, Aleksandr, c. d., s. 127-128
[8] Gumiljov, Lev Nikolajevič, c. d., s. 73
[9] Artamonov, Michail lllarionovič: HistóriaChazarov, Leningrad 1962, s. 269
[10] Jeschurun, Vol. XI., No. 9110, Berlin 1924, s. 113
[11] Szyszman, Simon: Oů la conversion du roi Khazar Bulan a-t-elle eu lieu? Librairie d'Amérique et d'Orient, Paris 1971, s. 327
[12] Szyszman, Simon: Le roi Bulan et la probléme de la conversion des Khazars. In: Ephemerides Teological Loranienses, 33. zväzok, Bruges 1957, s. 68-76
[13] Gumiljov, Ley Nikolajevič, c. d., s. 169