Pokonciloví pápeži nás povzbudzujú, aby sme častejšie adorovali Krista prítomného v Najsvätejšej sviatosti. Zároveň nám dávajú za vzor Pannu Máriu, aby sme sa od nej učili, ako kontemplovať a prijímať Ježiša v Eucharistii.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že len ťažko možno hovoriť o vzťahu Panny Márie k Eucharistii. Evanjeliá sa totiž nezmieňujú ojej účasti vo večeradle, keď Ježiš ustanovil sviatosť sviatostí. Na základe Skutkov apoštolov však vieme, že bola prítomná medzi apoštolmi, keď pred zoslaním Ducha Svätého zotrvávali na modlitbách (porov. Sk 1,14). Spolu s Jánom Pavlom II. sme tiež presvedčení, že Ježišova matka nemohla chýbať pri eucharistických sláveniach medzi veriacimi prvej kresťanskej generácie, ktorí sa vytrvalo zúčastňovali „na lámaní chleba“ (Sk 2,42).
Keď uvažujeme o vzťahu Panny Márie a Eucharistie, tak nejde natoľko ojej účasť na eucharistických zhromaždeniach, ale ide predovšetkým ojej vnútorný postoj ku Kristovi, ktorého mala milosť prijať skôr než my všetci. Veď v nej sa „Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,41). Mária sa tak „istým spôsobom stáva svätostánkom, prvým svätostánkom v dejinách“ (JÁN PAVOL II., Ecclesia de Eucharistia, 55). Môžeme si to hlbšie uvedomiť v súvislosti s biblickým opisom jej návštevy u Alžbety. Keď nazaretská Panna prišla k Alžbete, priniesla jej Božieho Syna, ktorý bol vtedy síce ešte neviditeľný ľudským očiam, ale ktorého Alžbeta pôsobením Ducha Svätého rozpoznala. Preto sa pokorne spýtala?
„Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43). Podľa svätého Jána Pavla II. Alžbeta vtedy adorovala Krista, ktorý akoby vyžaroval svoje svetlo cez Máriine oči a hlas (porov. Ecclesia de Eucharistia, 55).
Ježišova prítomnosť v Eucharistii je tajomstvom. Veľkým tajomstvom viery, ktoré prevyšuje naše chápanie. S pokorou sa pred ním skláňame, dôverujúc Pánovým slovám. Veríme, že tak ako bol schopný v Káne Galilejskej premeniť vodu na víno, je rovnako schopný učiniť z chleba a vína svoje telo a krv (porov. Tamže, 54). Panna Mária je pre nás vzorom, ako máme pristupovať k Božiemu slovu, ako veriť Pánovi, aj keď mnohému nerozumieme a keď tajomstvá Božieho pôsobenia presahujú náš intelekt.
Ján Pavol II. napísal, že „je hlboká analógia medzi fiat, ktorým Mária odpovedala na anjelove slová, a amen, ktoré vyslovuje každý veriaci, keď prijíma Pánovo telo“ (Tamže, 55). Od nej sa žiadalo, aby uverila, že pôsobením Ducha Svätého počala Božieho Syna. Od nás sa žiada, aby sme uverili, že ten istý Boží Syn je prítomný pod sviatostnými znakmi chleba a vína.
Každá svätá omša je sprítomnením Kristovej obety zavŕšenej na Kalvárii. Pod jeho krížom verne stála prebolestná Matka, ktorá sa s láskou spojila s jeho obetou. Aj z tohto dôvodu Cirkev už od staroveku v eucharistickej modlitbe spomína Pannu Máriu. Podľa Jána Pavla II. Žiť v Eucharistii pamiatku Ježišovej smrti znamená taktiež prijať dar, ktorý nám dal z kríža: prijať jeho Matku a podľa Jánovho príkladu šiju vziať k sebe. „Zároveň to značí prijať úlohu pripodobňovať sa Kristovi, dať sa do Matkinej školy a nechať sa ňou sprevádzať“ (Tamže, 57).
Pri slávení Eucharistie sa Cirkev plne spája s Ježišom a jeho obetou. Osvojuje si tak vlastne Máriin vnútorný postoj. Ak to chceme lepšie pochopiť, tak svätý Ján Pavol II. nám odporúča, aby sme čítali Máriin chválospev „Velebí moja duša Pána“ (porov. Lk 1, 46 - 55) v eucharistickej perspektíve. Eucharistia je tiež chválou a vzdávaním vďaky Bohu. Je oslavou nebeského Otca za dar jeho Syna. „Ak Magnifikat vyjadruje Máriinu spiritualitu, nič nám lepšie nepomáha žiť eucharistické tajomstvo než táto spiritualita. Eucharistia je nám daná, aby sa náš život, tak ako Máriin, celý stal Magnifikatom!“ (JÁN PAVOL II., Ecclesia de Eucharistia, 58).
Tu na zemi sme len pútnici kráčajúci k plnosti života v Bohu. Na tejto ceste k dokonalému naplneniu našej túžby po láske a šťastí nás sprevádza príhovor Panny Márie. Viera v jej nanebovzatie, ktoré si tento mesiac pripomíname, posilňuje našu nádej. Veď Ježišova matka už dosiahla cieľ, po ktorom my ešte len túžime. Na druhej strane, vďaka Eucharistii môžeme už teraz zakúšať radosť z účasti na Božom živote. Veď prijímame Krista - „chlieb života“ a „kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6, 51).